C T I B O H    Z O C H
15. 3. 1815 –   15. 12. 1865           

200 ROKOV OD NARODENIA A 150 OD SMRTI

Jedným z menej známych a nie dostatočne dosiaľ ocenených členov staršej generácie štúrovskej družiny, ktorý vyrastal v bezprostrednom styku a spolupráci s Ľudovítom Štúrom a po celý život ostal uskutočňovateľom snáh a ideálov tejto generácie,  je i vrstovník a intímny priateľ  Štúrov     C t i b o h   C o c h i u s  –  alebo ako sa od päťdesiatych rokov začal podpisovať  –  Zoch. Po celý čas jeho verejného účinkovania v dolnooravskom prostredí nebolo na vtedajšom Slovensku prakticky ani jediného literárneho alebo kultúrnopolitického slovenského podujatia, na ktorom by Zoch nebol mal činnú účasť, i keď po celý život účinkoval v zapadlom kúte Oravy, bol slabý a chorľavý a hmotne odkázaný na dnes temer nepredstaviteľne biedne  existenčné podmienky.        

(Ivan Stanek:  CTIBOH  COCHIUS-ZOCH, Náčrt životopisu)

 

Tak píše akademik Ivan Stanek (1915 – 1972), „po praslici“ pravnuk Ctiboha Zocha, dôstojný pokračovateľ v Zochovskej rodinnej tradícii.

(Jeho matka  Gabriela Zochová , 1885 – 1965, Ctibohova vnučka a dcéra Pavla Zocha, jasenovského, neskôr ev. kňaza v Modre, zakladateľa evanjelického sirotínca – ktorý prichýlil, resp. Zochovci  sa ujali a vyslali do života aj sirotu, básnika Jána  Čieteka – Smreka. Ivan Stanek, syn Gabriely Zochovej a Gustáva Staneka, ev. kňaza v Záriečí a Banskej Štiavnici, jediný akademik v Československu bez  členstva v komunistickej strane, biochemik európskeho mena, lekár s neobyčajným humanistickým a kultúrne-historickým vzdelaním; navyše – a v tomto prípade najmä – zhromažďovateľ a opatrovateľ zochovského rodinného archívu;  ten, ktorý edične pripravil, úvod a udivujúco podrobné poznámky a vysvetlivky napísal  ku knihe Ctiboha Zocha: SLOVO ZA SLOVENČINU, vydaného vyd. Tatran r. 1958. Zochovskú kultúrnu dynastiu zavŕšme vynikajúcim pedagógom Ivanom Branislavom  Zochom  a prvým bratislavským županom,  poprevratovým biskupom Samuelom Zochom. Môžeme pridať aj klaviristku a pedagogičku Annu Zochovú, vydatú za hudobného skladateľa Fritza Kafendu.)

V úvode k Slovu za slovenčinu  lekár Ivan Stanek  s udivujúcou zasvätenosťou nás prevedie životom, zástojom a prácou svojho prastarého otca Ctiboha  (chybne sa dnes píše Ctibora) – a to, čo nám z úvodu vyrastá pred očami, nič iné nie je, ako v obetavosti a vernosti prežitá heroika , opakovaná skoro každým členom veľkého štúrovského pokolenia.

V krátkosti a náznaku:

Prvé vzdelanie dostane v otcovej škole vo Veličnej, chýrnej a uznávanej na Orave aj v susedných stoliciach; potom kvôli nemčine dva roky na lýceu v Kežmarku (1826 – 1828); kvôli maďarčine dva roky na gymnáziu v Šajovskom Gemeri. Cez prázdniny vychovávateľom v Palúdzke – tam známosť a styky s Gašparom Fejerpatakym- Belopotockým, ktorý ho zoznámi s českými časopismi a knihami, ba aj korešpondenciou s ich autormi, ktorú s nimi viedol Belopotocký. Nato dva roky (1831 – 1833) na lýceu v Banskej Štiavnici: v okruhu slovensky samovzdelávajúcich sa študentov, exaltácia Kollárovou Slávy dcerou, Goethem, Schillerom, Uhlandom, Mickiewiczom (Ódana mladosť) aj s inými poľskými básnikmi: svedčia o tom  výpisky v jeho zápisníkoch.

Napokon od jesene 1833 do júna 1836 – na celý život poznamenávajúce bratislavské  evanjelické lýceum, hlboké priateľstvo s Ľudovítom Štúrom, opájanie sa duchom celej jeho družiny.  Už ako kňaz v Jasenovej úzky  spolupracovník Štúrových Slovenských národných novín a Orla Tatránskeho.  (Výpočet jeho textov, hoci nie úplný, nájdeme v Riznerovej Bibliografii  písomníctva slovenského.)

„… bol tajomníkom bratislavskej Spoločnosti za Štúrovho podpredsedníctva a spolu so Štúrom redigoval i almanach Plody. Roku 1837 sa stal farárom v Jasenovej, kde aj umrel.  Zoch patril  k najoddanejším Štúrovým priateľom, bol všestranne kultúrne činný a prispieval do časopisov básňami, článkami a prekladmi.  Verne stál pri Štúrovi po boku aj v bojoch o víťazstvo slovenčiny ako spisovného jazyka“ –  zhrňuje a charakterizuje ho v poznámke Jozef  Ambruš.

Takže práve v dorozumení so Štúrom napíše za života pre cenzúru nevydané – Slovo za slovenčinu; spriaznene spolupracujúce s Hodžovým  Dobrým  slovom a Štúrovým Nárečím slovenským a jeho článkami toho druhu – proti Kollárovej bibličtine a za strednú spisovnú slovenčinu. Lebo: „ tu nejde len o reč ako reč, ale o život kmeňa slovenského, ktorý svojím duchom a svojou rečou sa kriesiť musí.“ Vedel, že ide o budúcnosť, čiže o všetko.

Revolúcia meruvôsmeho roku:  pod stálym dozorom stoličných úradov s domácimi prehliadkami, na udanie jasenovského učiteľa „spitého zemančika“ Ruttkaya uväznený a Goergeyovým  ustupujúcim vojskom z väzania do väzania vláčený až do Aradu.

Naozaj len v náznaku: krátko po revolúcii vydá  veršovanú skladbu „Pokuta za hriech po celých Uhriech“, vstupujúcej do svedomia maďarónskej zemianskej aristokracie na Slovensku. Fragment „Slovenský národný katechizmus“ nevyšiel, tak ako obsiahly „Slovenský cirkevný katechizmus“ – „pravdepodobne pre niektoré racionalistické tendencie, ktoré v ňom videli ortodoxní  cirkevní činitelia a recenzenti.“

A najmä:  nadšenecká práca  na organizovaní Slovenského národného zhromaždenia v Turč. Sv. Martine 1861, potom práca, najmä jazykovedná, v Matici slovenskej; až do smrti aktívny člen jej výboru. Navzdory telesnej slabosti a chorľavosti zúčastňoval sa na všetkých jeho schôdzach a bral na seba množstvo povinností; tak ako pri spolupráci s Michalom Miloslavom Hodžom na jeho Tatríne. V Kukučínovom románe Bohumil Valizlosť Zábor jeho rovnomenná hlavná postava  –  to je on a jeho Jasenová. Štefan Krčméry v závere svojho, tu uverejneného textu, ho nezabudne pripomenúť.

Len toto? Ani jeho, ako mnohých, „ výpočet skutkov celého neobsiahne“ –  spoza nich či nad nimi ako ich zdroj a neviditeľná príčina presvitá duch:  ten ktorý stvoril a poháňal celú štúrovskú generáciu. Bola to „akási kantovčina, akási luteránčina alebo nemčina: du sollst! Ty musíš! Tam sa to začalo,“ – hovorí Matuška. Kant, Fichte, Schelling, Hegel, Herder. A možno najviac: J. G. Fichte. Lebo, ako píše Štefan Krčméry:  „Pre Hegla (…) zabúda sa v slovenských dejoch literárnych na Fichteho.“ Z jeho prednášok „o určení učenca“ priam plápolal duch – ten, ktorý zostupoval aj na Ľudovíta Štúra, do jeho prednášok a z nich na jeho družinu.

Určenie učenca či  vzdelanca?  „Jeho život“ , hovorí Fichte, „vedie namiesto neho idea, ktorá si  v ňom stvárnila svoj vlastný život. Okrem nej nič ním nehýbe: jeho osoba sa v nej dávno rozplynula.“

To je ten vzácny,  zvrchovane idealistický odkaz nemeckej klasickej filozofie uctievanej aj našimi štúrovcami.

„Dostalo sa mu cti“ – vraví Fichte o vzdelancovi  – „že splýva s Bohom, pracuje na jeho večnom diele.“ A tak:  „Ako by mohla mať preňho význam sláva, to, že budú o ňom súdiť smrteľní a pominuteľní  ľudia? Ako by mohol  konať  dobro iba pre seba alebo sa chcel šetriť,  keď sa celou svojou osobnosťou viaže na ideu? Jeho osoba a celá osobnosť  mu zmizli v božom pojme celkového poriadku. (…) Vedie ho len idea, a keď ho nevedie, tak nežije, je v pokoji a nečinnosti.“

Akoby  to inými slovami zhrnul či priam do mramoru pre potomkov vytesal  Ľudovít Štúr: „My chytili sme sa do služby ducha, preto musíme prejsť cestu života tŕnistú!“

To Fichteho „jáství“ je nielen exaltovaním individualizmu, autonómie slobodnej vôle, ale zároveň exaltáciou služby a obete pre druhých, pre spoločenstvo; služby pod najvyšším kritériom: „Fichteho (…) všelijako je cítiť na filozofii našich,“ vraví ešte Štefan Krčméry: „… povestné boli“ podľa neho „Fichteho Reden an die deutsche Nation“, reči teológa, filozofa a politika v jednom,  naširoko v Európe počúvané.  Prirodzeným  pudom človeka je – hovorí sa v ôsmej z nich – nebo už tu na zemi nájsť a večne trvajúce rozpustiť v každodennom živote svojom, nepominuteľné vštepiť do časnosti. Ale nemýľme  sa, dokladá sa, len za večnosť možno dať život.“

Prekážky? živly? útrapy? „Pochopil som svoje poslanie, a to je trvalejšie než vy. Ono je večné a ja som takisto večný.“

Romantické? Patetické? Neuskutočniteľné? Zastaralé a neaktuálne?

Nuž, je to z Božích zdrojov živiaci sa Duch – ten, ktorý práve dnešnému intelektuálovi, zotročenému skepsou a relativitou, takže aj nezáväznosťou a mravnou labilitou – inými slovami postmodernou prázdnotou – žalostne a osudne chýba. Ale bez takéhoto ducha, takéhoto idealistického donkichotizmu, niet skutočnej, človeka zasahujúcej aj presahujúcej kultúry; niet vlastne ani zmyslu kultúry a ľudského života.