Niekoľko otázok autorom divadelného predstavenia v SND

A máme tu jubilejný rok – dvojstoročnicu Štúra. Rôzni ľudia sa usilujú pripomenúť jeho úlohu v histórii Slovákov, objavujú jeho myšlienkové hnutia a z nich jeho činy i činy jeho druhov. Skúmajú a vysvetľujú osobné udalosti, súkromie a najmä jeho verejné účinkovanie.

S veľkým očakávaním som prišla na predstavenie v SND v nádeji, že sa ako diváčka  nadýchnem nadšenia rokov meruôsmych a práve tam akoby naživo prežijem tých niekoľko rokov, keď nadšení mladí vzdelanci chceli vydobyť slobodu svojmu ujarmenému národu. Že sa vrátim do čias, keď morálka, etika, slušnosť a vzájomná úcta vrástla už od detských liet do myslí a sŕdc tých – ešte i vzhľadom krásnych tridsiatnikov.

 Aké však a čoraz väčšie bolo moje prekvapenie.

Pýtam sa: Ako si to predstavujete morálku študentov teológie na evanjelickom lýceu?

O tom, ako im 25-ročný Štúr vyložil Kázeň na hore z Matúšovho evanjelia (kap. 5) J. M. Hurban napísal: „Z verša na verš stupňoval sa jeho zápal a z nás asi päťdesiatich malicherných racionalistov počúvajúcich nové, neslýchané názory, ktoré priam vyvierali z ducha, nebolo nikoho, komu by neboli zaihrali slzy pokánia v očiach i slzy radosti nad úchvatnými pravdami. Nikdy tak hádam ešte nebol na týchto školách zvestovaný Kristus, tak hlásaná kresťanská idea, čo takmer za dve hodiny k úžasu a k oduševneniu všetkých nás rozvádzal nadšený Štúr. A my všetci ozaj znovuzrodení v myšlienkach svojich, vrátili sme sa domov. Z mojich úst nevyšlo od tých čias nerozvážne alebo nectené slovo o Písme Svätom a o náboženstve kresťanskom.“

Ako v tejto inscenácii predstavujete našich študentov teológie, všetko žiakov slávneho evanjelického lýcea? O nejakej viere nemožno hovoriť. Ani jediná veta, ani jediná myšlienka. A pritom Štúr ohlasoval dovolenie vydávať Slovenské národné noviny takto: „Pokloňte sa Tatry, Pánovi svojmu a vyjasnite sa, bo On z výsosti svojej pohliadol na vaše rody, Jemu verné, milostivo! Vyplnená je žiadosť ich vrúca, obdarené sú tým, za čím dávno horeli: vychodiť budú Noviny aj v ich reči materinskej.“ Toto všetko dokázal ani nie 30-ročný Štúr. Narodeniny mal až o 4 mesiace – 28. októbra. Vtedy už bol zbavený výučby na lýceu.  Kto z dnešných tridsiatnikov sa mu vyrovná?

Vari by farári Hurban a Hodža tancovali a priam hystericky? A to ešte v luterákoch! A zbalili by svoje bohoslužobné rúcho ako tepláky? Viete vôbec, čo je luterák a tabličky? Akú úctu požíva ten kus odevu? To si máme predstaviť, že by napr. Fándly a Bernolák virgali v ornátoch? Lebo možno to vnímať – a takto sa ma to aj dotýka – že evanjelici strpia potichu všetko? Vari sa nazdáte, že takí povrchní mladí muži by mohli dokázať sformovať a uzákoniť spisovný jazyk, vydávať také skvelé Slovenské národné noviny, organizovať povstanie za slobodu hoci aj „koží otrockých“?

A ako si to predstavujete morálku v učiteľskej rodine? Ako si niekto môže dovoliť znevažovať Aničku Jurkovičovú, ktorú v prísnej luteránskej dôslednosti vychovával učiteľ a notár Samuel Jurkovič, ktorému zomrela žena, keď Anička mala 8 rokov a ešte mala dve sestry? Staršia Júlia sa vydala za farára Daniela Slobodu. Ako sa môže ktokoľvek opovážiť spochybňovať jej česť a v posmeškoch naznačovať, čo a ako robila s Jankom Franciscim? Za kulisami.  Slovensko a slovenskí evanjelici boli vzorom správania. A škola a fara bola centrom morálky. Kdežeby Anička ukázala holý chrbát – ako v tejto inscenácii. Kdežeby sa Hurban odvážil, čo i len pomyslieť, žeby Anička nebola hodna stať sa manželkou farára?  Na Slovensku až do ateistického pustošenia morálky panovala prísna verejná mienka a dedina bola nekompromisná: ak sa dáka dievka pozabudla, vrhla hanbu na celú rodinu. A toto vylúčenie neraz celú rodinu z dediny vyhnalo. Až do 60. rokov minulého storočia sa aj filmy v kinách rozdeľovali na mládeži prístupné a neprístupné. To iba dnešok nepozná žiadne hranice.

Spytujem sa ďalej: svet slovenskej šľachty v 19. st. v Uhorsku si naozaj takto predstavujete? Adela Ostrolúcka mala dokonalú výchovu. Nebola to veru žiadna roztopašná, drzá koketa. Ak by ste vnímali, čo hovorí portrét, akú povahu prezradí držanie tela, pochopili by ste, že obaja sú zneuctení: Štúr sa nikdy nemohol tak priblížiť k Adele, ako to v divadle hráte, spoločenský rozdiel si dobre uvedomoval (hoci sa stal poslancom za Zvolen) a ani zdržanlivosť mu to nedovolila  – nikdy si nemohli tykať – Adela by sa nikdy nemohla chovať odviazane, nemohla stratiť dôstojnosť, status vzdelanej šľachtičnej. Najmä veľká vzájomná úcta bola v ich vzťahu stále prítomná.

Akýže bol ten Štúr? Toto je charakteristika krásneho, vysokého, urasteného Štúra, ktorý si „na návštevách v rodine grófa Zaya osvojil noblesné vystupovanie, umiernenú eleganciu a aristokratickú zdržanlivosť,“ ako píše výskumníčka SAV, dnes prodekanka Paneurópskej vysokej školy, Mária Macková. A Bohuslava Rajská: „…Jeho slova zněla tak mužně, tak hrdinsky, jako dávná pověst… a jaký vliv i vážnost si byl získal mezi přátely svými – každé slovo jest jim poručením!“ A opäť M. Macková: „Stával sa vyhranenou osobnosťou, ktorá dokázala ostatných presvedčiť nadchnúť a zapáliť. Pritom bol iba zdravo sebavedomý – so zmyslom pre česť, s hrdosťou intelektuála.“

Jeho vzhľad možno mohol zatieniť iba Janko Francisci – Rimavský. Nuž v inscenácii sa ale Štúr vtelil do – iste výborného herca Roberta Rotha. Ibaže tú osobnosť s veľkou výrečnosťou, podmanivým egom, nemôže zahrať o hlavu menší Roth. Veď divadlo je na dívanie. Na krásneho človeka s uhrančivými očami. Akokoľvek by človek chcel veriť predstaveniu, nuž veru slovný súboj s rovnocenným diskutérom Kossuthom – s podobným, strunistým, vysokým mužom s podobnou bradou, ktorého tu predstavoval Ján Koleník dopadá biedne. A to diskutoval národovec a renegát. Lebo Kossuthov otec bol ešte  Slovák.  Aj na hlase záleží – bez zvučného hlasu by Štúr nebol dokázal osloviť ani svojich študentov, ani Košúta a ani Uhorský snem. A oslovil.  A ešte ako!

A vysoký, urastený Hodža s bujnou hrivou – ako ho namaľoval J. B. Klemens? Kdeže. Veď ho hrá na koleno vyholený Ľuboš Kostelný. A z trojice prvej Slovenskej národnej rady bol  najmenší jej predseda, zápalistý, prudký, energický cholerik Hurban. Ibaže ho hrá vysoký Tomáš Maštalír. Vysokí ľudia predsa nebývajú takí vrtkí.

Divadelná hra a inscenácia Prorok Štúr a jeho tiene má byť gumovanie našich vedomostí, našej historickej pamäti? Má to byť nová verzia dejín? A prečo?

Nedávno vysielala televízia seriál, ako si Francúzi pamätajú Napoleona a vytvárajú ďalšie a ďalšie výklady jeho života, či ako si Turci zvelebujú sultána Sulejmana. V tomto čase si Česi s veľkou úctou pripomínajú Jána Husa a odkrývajú mnohé neznáme historické skutočnosti, aby dôkladne predstavili časy na rozhraní 14. a 15. st. tiež, aby i súčasníci pochopili aj cisára Žigmunda Luxemburského a najmä charakter Jána Husa a jeho živú vieru, ktorá bola taká mocná, až ho doviedla na hranicu. Len si prečítajte titulky, aký rad historikov spolupracoval na tom novom filme.

Sme malý národ, tých skvelých osobností nemáme až tak mnoho, ale s potešením zadupeme, opľujeme, nakopneme všetkých, ktorí pretŕčajú. Pred časom v Bátoryčke Jakubisko bez akýchkoľvek historických vedomostí zneuctil palatína Juraja Thurza, farára Abrahamidesa, aby ospravedlnil vrahyňu. To má tento štát, ktorý na kultúru nemá peniaze naozaj túžbu ničiť hrdosť mladých ľudí na svoju vlasť? Veď i tak ju opúšťajú v honbe za mastným hrncom.

Prezentovanie mojich názorov sa niekomu môže zdať staromódne. Áno, patrím k tým viac pamätajúcim si, napriek tomu sa viem nadchnúť modernými vecami a viem obdivovať aj módne výstrelky. Nie však vtedy, ak strácajú etiku, mravnosť, ak sú povrchné, skresľujúce historické fakty.

A tak za všetkých, ktorí v učiteľských rodinách vyrástli a dostali prísnu evanjelickú výchovu a túto vieru si podržali dodnes, protestujem. Protestujem v mene ponížených a urazených slovenských evanjelikov proti zneucteniu všetkých tých, ktorí v meruôsmych rokoch dvíhali hrdosť národa, bez ktorých by slovenský národ už možno neexistoval. Naozaj protestujem proti svojvoľnému prekrúcaniu našich dejín.