AKO DIEŤA SOM ZAČAS BÝVAL v západoslovenskom mestečku s bohatou ochotníckou tradíciou, aj v tom čase sa tam pomerne pravidelne hrávalo divadlo. Predstavenia naštudovával jednak školský dramatický krúžok, v ktorom sa na scéne stretávali žiaci so svojimi učiteľmi, a jednak mestský ochotnícky súbor, vystupujúci vari pod hlavičkou miestneho hasičského spolku. Iste nemusím rozvádzať, že pre mňa ako chlapca bývalo sledovanie týchto predstavení mimoriadne atraktívnym a inšpiratívnym zážitkom. Pristavím sa tu pri dvoch charakteristických spomienkach. Jeden z mojich spolužiakov bol fyzicky predčasne vyspelý, bol už v dvanástich rokoch taký silný a vysoký, že mu mohli zverovať aj úlohy zrelých mužov. A v jednej takejto úlohe na scéne mal – presne podľa textu hry – privilégium vynadať jednej z našich učiteliek, ktorá tiež v tomto predstavení hrala, do sprostých, odporných babizien. Aj keď práve táto učiteľka bola medzi nami vcelku obľúbená a ja osobne som nikdy s ňou nemal vážnejšie konflikty, predsa aj ona v mojich očiach predstavovala autoritu, takpovediac „establišment“, proti ktorému sa moje detské vnútro inštinktívne búrilo. Preto ma fascinovalo, že jeden z nás, žiakov, môže na scéne za všetkých,  aj za mňa, niečo také beztrestne urobiť. Bolo to niečo podobné, ako som neskôr videl v Solanovom filme Boxer a smrť, kde väzeň koncentračného tábora mohol ako sparringpartner nacistického dôstojníka v mene všetkých väzňov vracať svojmu trýzniteľovi údery. Takúto slobodu, takúto demokratickosť a takúto možnosť vyjadriť najtajnejšie, a súčasne najživšie ľudské túžby dokáže poskytnúť iba fikcia, naše predstavy, umenie, literatúra, film a divadlo, pričom divadlu tu ako živému umeniu prítomnosti nesporne patrí privilegované miesto. Je to svet fantázie, nie je to však únikovosť, naopak, autor, režisér, herec aj divák tu načierajú do najskrytejších hlbín svojho vnútra. Zrejme (aj) v tomto spočíva mágia divadla a tajomstvo Aristotelovskej katarzie… Druhým pre mňa pamätným zážitkom bolo, keď som videl nášho suseda, ktorého som dovtedy považoval za hrubého, neokrôchaného  človeka, hrať hlavnú postavu v istej slovenskej veselohre. Tento muž sa rovno pred mojimi očami premenil, pretransformoval do celkom inej polohy bytia: Nielenže bol oholený, učesaný a úhľadne oblečený, ale preukázal vo svojej novej role toľko citu, empatie, rafinovanosti a vtipu, aký sa vari môže zrodiť iba na divadelnej scéne. Môj názor na neho sa po tomto predstavení fundamentálne zmenil, začal som ho považovať za jemného, múdreho a citlivého človeka, ktorý si azda pri svojich návaloch hnevu, kliatbach a odpľúvaní na sedliackom dvore, iba z prinútenia nasadzuje masku, akú od neho vyžaduje to, čo sa v bežnom ľudskom žargóne nazýva životom. Dnes si kladiem otázku, či azda tento amatérsky herec tajne po večeroch neštudoval Stanislavského hereckú metódu. Bližšie k pravde však bude, že divadlo je hlbšie, opravdivejšie, a v prvom rade slobodnejšie ako život a že iba v divadle, v umení môžu ľudia byť sami sebou, kým na sedliackych dvoroch, pri rodinných stoloch, v zamestnaní a v krčmách hrajú roly, do ktorých ich vohnali despotické vonkajšie okolnosti a ktoré od nich vyžadujú železné zákonitosti zvyku a (zdanlivej) nevyhnutnosti.

NERAZ SI V PREDSTAVÁCH VYBAVUJEM FULLOV OBRAZ Krajina s jazdcom z r. 1946. Dobre namaľované obrazy rozprávajú za seba silou svojej kompozície, svojich farieb a línií, svojej vnútornej, zdanlivo utajenej hudby. Vynikajúce, vizionárske obrazy však majú v sebe aj niečo navyše, vyvolávajú v nás filozofické, náboženské, alebo prinajmenšom básnické asociácie. Fullova krajina je tu osvietená lúčmi, ktoré prichádzajú odkiaľsi z nadprirodzena, sú skôr duchovné ako fyzické, súčasne nám však pripomínajú oponu, ktorú Boh, či Osud na chvíľu zodvihol, aby sme mohli vidieť – vidieť čo? Azda najskôr kozmos a v ňom svoju dušu, ktorá je jeho  súčasťou. Ľudovít Fulla, ktorý bol veriacim kresťanom a mal popri maliarstve a grafike za sebou aj skúsenosť divadelného scénografa, nám teda predstavuje svet aj ako zmyslovú realitu, aj ako divadlo, no predovšetkým ako javisko i pôsobisko duchovných síl. Jazdec na koni – to je sám maliar aj my, ty aj ja, národ i ľudstvo, človek aj duch. Jazdcova postava žiari, korešponduje (aj) s nebeskými lúčmi, kôň predstavuje jeho večný, tvorivý eros, ale – videné z iného hľadiska – aj zviera, ktoré si na ňom sediaci duch osedlal a skrotil. Pohybuje sa zľava doprava, je teda na správnej ceste a ide pozdĺž plota, ktorý tu symbolizuje ľudský prínos do inak akoby panensky nedotknutej krajiny. V diaľke vidíme večné, nezničiteľné hory, za nimi tušíme ďalšie krajiny, ďalšie dimenzie božskej aj ľudskej identity a tvorivosti. Obraz by sa pokojne mohol volať aj Jazdec s krajinou, je nielen otázne, ale aj bezpredmetné, či je jazdec súčasťou krajiny alebo či je krajina odrazom jeho predstavivosti, divák  je svedkom organickej súhry, takmer harmónie medzi stvoriteľom a stvorenstvom, medzi pozorovateľom a pozorovaným. Sme tu magicky vťahovaní do vzrušujúceho, nám tak intímne známeho kozmického divadla, takpovediac do centra večnosti. Naše ja a kozmos tu splývajú, sú teda v podstate totožné, a ak im pripíšeme charakter božskosti, tá je takisto výrazom nášho vnútra a výsledkom našej subjektívnej voľby. Máme pocit, že tento jazdec, tento človek uvedomene a sústredene prijíma svoj osud a svoje určenie,  svoju osamelú úlohu vo svete, aspoň na okamih sme presvedčení, že jeho jazda po krajine i popri plote sa nikdy neskončí, práve tak, ako sa nikdy neskončí jeho duchovno-erotické vyžarovanie. Fullova tvorivá metóda býva občas prirovnávaná k úsiliam Bélu Bartóka v hudbe, obidvaja títo veľkí, moderne cítiaci umelci nikdy nestrácali zo zreteľa prítomnosť a pôsobenie našich estetických a metafyzických archetypov, videli aj moderného človeka ako pokračovateľa odvekých civilizačných procesov a takisto jednotlivca ako organickú, pritom však autonómnu súčasť kolektívneho vedomia národa i ľudstva. Fullovu Krajinu s jazdcom možno svojím spôsobom prirovnať k Bartókovmu symfonicky poňatému Koncertu pre orchester, ktorý skladateľ zložil iba rok-dva predtým v americkom exile. Svetonázorová kríza, do ktorej ľudstvo vohnala Druhá svetová vojna, zrejme umelcov motivovala k hľadaniu novej estetickej syntézy, ktorá by zmierňovala predtým tak radikálne postulované antagonizmy medzi modernou a tradíciou. Podobne ako Bartókova skladba, aj Fullov obraz sa zdanlivo odvíja do šírky, premenlivosti  a epickosti. Pri vnímaní obidvoch týchto diel máme však pocit, že horizontalita sa v nich  premieňa, transformuváva na vertikalitu, plošnosť na hĺbku, okamih na večnosť, cesta na poznanie. Je to, ako keby sme sa po dlhých rokoch strastiplného túlania a hľadania konečne vracali domov.

JACQUES TATI JE UZNÁVANÝ, STÁLE VŠAK NEDOCENENÝ filmový umelec. Režisér, scenárista a herec s maximálnymi požiadavkami na seba aj na diváka, detailista a perfekcionista s autentickým zmyslom pre film ako umelecké médium, schopný dávať svojim dielam magickú vizualitu i rytmus, vždy dovádzajúci vlastné herecké umenie, ako aj príspevok iných hercov do vzácnej funkčnosti a majstrovstva. Tvorca vidiaci absurditu života, konzekventne smutno-veselý z katastrofy, do ktorej sa ľudstvo ženie, nostalgicky túžiaci po nikdy neexistujúcom zlatom veku, priam fyzicky cítiaci, ako sa svet každým dňom mení, ako sa nám prežité okamihy preklzujú pomedzi prsty a miznú v priepastiach nenávratna. Človek s naivnou dušou dieťaťa, no s filozofickým nadhľadom večného, už dávno dospelého outsidera, kráčajúceho po labyrintoch ľudskosti. A samozrejme, veľký mím, humorista a satirik s citom pre hudobnosť obrazu i ľudského tela, ako aj pre charakteristický detail každodennosti. Svoj umelecký vrchol dosiahol v Mojom strýkovi, tejto filmovej básni aj groteske, plnej nežnej lyriky aj ostrého výsmechu nad ľudskou hlúposťou a malichernosťou. Pod falošným pozlátkom meštiackej tuposti, snobstva a utilitárstva vidí Tati aj iný, opravdivejší svet  bezprostrednosti a úsmevu, v ktorom sa ľudia nepretvarujú, lebo sú akoby svojimi vlastnými ideami, majúcimi korene v nadčasovosti. A vlastne nielen ľudia, ale aj zvieratá, tu reprezentované hlavne všadeprítomnou svorkou hravých jazvečíkov. Máme tu akési večné predmestie s pôvabným domom s absurdistickou architektúrou, kde hlavný hrdina, pán Hulot býva a odkiaľ pozoruje svet. Je tu archaický trh; ako nadčasový symbol ľudskosti, miesto stretávania sa ľudí,  ale vari aj metafora kolektívnej pamäti ľudstva. Je tu tragikomický pouličný zametač; sizyfovská figúrka predmestia, človek, ktorý nikdy nemôže byť hotový so svojou prácou, lebo nosí v sebe neuhasiteľnú potrebu vyrozprávať sa. Je tu húf predmestských chlapčiskov, hravých a vynachádzavých, ale aj maškrtných a nezbedných, inštinktívne tiahnucich k miestam, ktoré ešte priveľmi neskazila ničivá ruka pseudocivilizácie. A samozrejme, je tu pán Hulot, dobrácky, vysoký a nemotorný, veriaci viac v reč telesného gesta ako v slovo, nútený z času na čas opustiť svet bezprostrednej naivity a zamiešať sa medzi snobov a opory spoločnosti, ľudí, ktorí skrývajú svoju tuctovosť a priemernosť pod pláštikom produktivity a falošného pokroku. Pán Hulot, jeden z veľkých pútnikov svetového umenia, je typom neužitočného a preto slobodného človeka. Chodí po svete ako osamelé ľudské ja, bez cieľa a bez ambícií, netúžiace po ničom inom ako po čistej existencii, po nezávislosti, ale aj po láskavej medziľudskej komunikácii, ktorá neočakáva nijakú vďačnosť či uznanie, pretože nie je z tohto sveta. Má síce akúsi sestru, má malého synovca, dobroprajných susedov aj spevavého priateľa kanárika, no nelipne na ich priazni, berie ich takých, akí sú a dáva aj seba samého takého, aký je v skutočnosti, nie takého, akým by ho chcel mať svet. Ignoruje sestrino úsilie oženiť ho s bohatou, no ohyzdnou susedou, radšej na večierku v sestrinom supersnobskom dome rozosmieva vydatú ženu akéhosi byrokrata, lebo vie, že z tej strany mu nehrozí nijaký záväzok, nijaká strata osobnej nezávislosti. Pán Hulot vie, že sa nehodí do tohto sveta, že je tu cudzincom, odsúdeným k večnému nezdaru, berie však aj neúspechy a rany osudu so stoickým pokojom a úsmevom dokonalého humoristu a ironika. Po každom nedorozumení a údere sa iba dobre otrasie a nebojácne kráča ďalej, s čistým svedomím nechávajúc svojich mučiteľov ich osudu. A po vnútornom prežití týchto fragmentov existencie nám v ušiach ostáva znieť režisérom starostlivo vybratý, donekonečna sa opakujúci hlavný motív filmovej hudby, presviedčajúcej nás o tom, že čosi z pána Hulota, a teda aj z nás, tu bude jestvovať večne…