Zatmený človek

Najdlhotrvajúcejším dôsledkom duchovnej slepoty vodcov je zatmený človek. Každé zatmenie má nielen svojich divákov, ale aj svojich prisluhovačov, ideológov a svoje obete. Slovo komunizmus sa prvý raz použilo v roku 1840 v Anglicku. Základy a zásady komunizmu však vypracoval François Noël Babeuf. Podľa Štúra práve Babeufove zásady prešli do všetkých modifikácií komunizmu. „Neverec a komunista sa duchovne silno priťahujú, pretože obaja sa vysmievajú zo všetkých autorít a zo všetkého pozitívneho. Komunizmus, či už sa chápe podľa divokých predstáv Babeufa, alebo Saint-Simona, Fouriera, Proudhona alebo Cabeta, či už chce podľa známeho výroku La proprièté c‘est le vol celkom odstrániť súkromné vlastníctvo, alebo chce pri jeho zdanlivom zachovaní len rozdeľovať príjem podľa výkonu práce, talentu a kapitálu, či už chce rozlišovať medzi rôznymi druhmi vlastníctva podľa pôvodu fiktívne nadobudnutým prostou vôľou alebo prácou, alebo chce tamtie druhy zavrhnúť a s týmito súhlasí – v každom prípade chce komunizmus odstránenie a zrušenie štátu.“ Je prinajmenšom pozoruhodné, že Štúr zakomponoval do svojich úvah „zatmenie“ štátu a predpokladal vládu komunizmu. Jeho obavy boli opodstatnené nielen preto, že budúce dejiny v plnej miere ukázali ideológiou zatmeného človeka, ale prejavovali sa aj cez prizmu skúsenosti s razantnou politikou Rakúska a Uhorska.

Prizma rakúsko-uhorského pohľadu na národné revolučné pohyby Slovákov bola prirovnávaná k prejavom komunizmu. Dôvodom bol v tom čase „módny“ Manifest komunistickej strany, ktorý od marca do júla 1848 vychádzal v Deutsche Londoner Zeitung. Napísali ho Karl Marx a Friedrich Engels. Hneď z prvej vety „Po Európe mátoží strašidlo – strašidlo komunizmu“ je zrejmé, že toto strašidlo bolo namierené proti „mocnostiam starej Európy, pápežovi i cárovi, Metternichovi i Guizotovi, francúzskym radikálom i nemeckým policajtom“. Autori, ako sa uvádza v manifeste, „načrtli najvšeobecnejšie fázy vývinu proletariátu, čím sledovali viac-menej skrytú občiansku vojnu v terajšej spoločnosti až do chvíle, keď prepuká v otvorenú revolúciu a proletariát násilným zvrhnutím buržoázie zakladá svoje panstvo“. Násilie ako nástroj zakladania panstva sa ukázalo byť tou najstrašnejšou predpoveďou. Štúr tento manifest zaiste poznal. Zároveň sa však ukázal byť aj jeho „negatívnym prorokom“, pretože všetky jeho obavy sa naplnili. Zatiaľ čo idey Babeufa či Saint-Simona a Cabeta zostali v rovine teórie, marxizmus vyústil do obludnej praxe. A „strašidlo komunizmu“ sa stalo démonickým.

Najväčšie výhrady Štúra voči komunizmu spočívali v tom, že pácha strašnú neprávosť na celej občianskej spoločnosti nasledovnými činmi: 1. vopred pridelí jednotlivcovi vlastníctvo alebo mu aspoň zabezpečí príjem, čím zničí akúkoľvek vlastnú iniciatívu, vlastné sebaurčenie, akúkoľvek ráznejšiu snaživosť a každý druh súťaživosti; 2. postupne vylučuje obetavosť a činorodú lásku k blížnym tým, že z ľudí robí egoistov; 3. mení ľudskú spoločnosť na skleník, na dielňu, kde pracujú všetci jednotlivci mechanicky ako stroje a vytvára komunistický skleníkový efekt; 4. východiskovým motívom komunistického snaženia a starostlivosti je telo; 5. odporúča ľuďom poľnohospodárstvo, v dôsledku čoho obmedzuje vzdelanie; 6. zavádza pre tlač najprísnejšiu cenzúru; 7. otvára perspektívu despotizmu; 8. podľa princípu rovnosti emancipuje ženu, rozbíja rodinu a rodinný kruh; 9. namiesto posvätných pút velebí sebectvo a 10. umožňuje, aby vládla surová, zmyselná a egoistická masa.

Toto pomyselné „desatoro“ komunizmu vyvolávalo v Štúrovi bytostný odpor a odmietnutie, až dospel v diele Slovanstvo a svet budúcnosti k verdiktu: „Nech by sa akokoľvek komunizmus namáhal a predstieral, že chce ľuďom dopomôcť k ich právam, nič nevie o človečenstve. Komunizmus patrí k najdivokejším výplodom, aké kedy vzišli z ľudského mozgu.“

Takáto redukcia človeka v istých formách pretrváva dodnes napriek tomu, že Štúr ju len predvídal, hoci na vlastnej koži nezažil. Zatmený človek ako „dielo“ komunizmu preukazuje dodnes svoje duchovné zjazvenia, skorodované metafyzické kanály vnímania duchovnej skutočnosti a je poznačený nielen on, ale aj jeho potomkovia. Mnohí súčasníci žijú v najrozličnejších závislostiach (od drog, techniky až po konzum), upúšťajú od duchovných podstát a majú svoj podiel na podpore zatmeného konzumného človeka, vyhľadávajúceho cudzie príbehy, cudzie zážitky a cudziu pomoc bez toho, aby sami zapĺňali čoraz rozľahlejšie priestory svojej prázdnoty.

Zatmenie má svoje duchovné obete.

Zatmenie ducha spôsobuje zatmenie mysle, zrod zatmeného človeka, ako to bolo na dennom poriadku v Nemecku a v Rusku, kde sa dostali k moci zástupcovia národného socializmu a komunizmu. V eseji Erózia náboženského vedomia Czesław Miłosz píše: „Ruská revolúcia i revolúcia nemeckého národného socializmu majú určité spoločné rysy. Spočívajú v odmietnutí židovského a kresťanského Boha etiky a súcitenia. Cieľom bol v oboch prípadoch dokonalý štát, ktorého sformovanie ospravedlňovalo všetky mysliteľné zločiny. Koncentračný tábor je inštitúcia, ktorú nacisti prevzali od Rusov. Obe revolúcie spájalo presvedčenie, že nepriateľ, ktorého treba fyzicky zlikvidovať, zahŕňal celé kategórie obyvateľstva vymedzenej príslušnosťou k určitej triede alebo rase.“ Štúr, z pohľadu svojej doby, by mohol k tomu pridať vlastnú myšlienku: „Keď sa určitý národ domnieva, že má výlučné práva a ostatným upiera presne to, o čo sa sám usiluje, a čo sám chváli, potom je jeho prístup alebo prístup jeho hovorcov k veci egoistický, kastovnícky, a teda nečistý, dokonca nehumánny.“

Duchovná genocída bola pre Štúra najvyšším mementom, pretože zatmený človek je manipulovateľný machiavelistickým spôsobom, stráca vlastnú vôľu a stáva sa stádom.

Texty a neskôr aj prax, ktoré zmietali východnou Európou, vznikli na Západe. Východ bol experimentálnou liahňou ich realizácie. V národnej mysli Slovákov mal zatmený človek „kontinuitnú“ podobu Rastislavovej línie vypichnutých očí, čakajúcich na svoje prirastanie. V eseji Úloha Slovanov v utváraní európskej vzdelanosti Štúr argumentuje: „Slovanstvo je skutočným stvárňovateľom terajšieho spôsobu európskeho života, len s tým rozdielom od západných stvárňovateľov, že ono tomuto životu prinieslo obete iného druhu, než to urobili oni. Z toho je tiež jasné, prečo Slovania za inými európskymi národmi, napr. Francúzmi a Nemcami, zaostali vo vzdelanosti; oni totiž viedli skoro ustavične vojny, ktoré často veľkú biedu na celé slovanské kmene uvaľovali, zatiaľ čo ich susedné národy, požívajúce oblažujúci pokoj, mohli svoj duševný život rozvíjať.“ Jednou z novodobých príčin tohto stavu bolo praktizované marxistické zatmenie.

Metafyzická substancia

V predslove k Štúrovmu testamentárnemu dielu Slovanstvo a svet budúcnosti Svetoslav Bombík zhrnul Štúrovu koncepciu dejín: „Podľa Štúra dejiny nie sú mechanicky náhodným sledom udalostí, ale sledujú určitý cieľ, dejiny sú teleologické, pričom v tomto bode sa Štúrovi prelína Heglova koncepcia dejín ako procesu objektivizácie, vyjavovania absolútneho ducha, s kresťanským modelom dejín ako ‚dejín spásy‛, teda postupného ‚umravňovania‛ v duchu kresťanského náboženstva a povznášania sveta k Bohu. K tomuto cieľu sa dejiny blížia po etapách. Každá etapa predstavuje etapu nejakého národa – jednotlivé národy musia v dejinách uskutočniť istú úlohu, poslanie, aby sa dejiny dobrali svojho cieľa. V každom národe je uložený akýsi duchovný ‚dejinný algoritmus‛, ktorý je časťou absolútneho ducha. Tento duchovný potenciál musia jednotlivé národy v svojej časti dejín ‚vyžiariť‛, aby sa dejiny pohli ďalej. Základom národa je teda jeho metafyzická substancia a iba tá komunita, ktorá túto metafyzickú duchovnú substanciu obsahuje, je národom.“ Treba len súhlasiť s tým, že Štúrovo myslenie bolo „par excellence metafyzické“, čo sa muselo odzrkadliť aj v jeho koncepcii národa. Pre Štúra, ako ďalej píše Bombík, národ nie je „primárne empirickou kategóriou, empiricky sa len vyjavuje jeho základ – metafyzická substancia“.

Metafyzická substancia je tajomstvo o bytí spoločenstva, ktoré ho udržiava v napätí, aby mohlo vyžiariť svoj duchovný substrát. Štúr delí národy na tie, ktoré už svoj duchovný potenciál vyžiarili, a na tie, ktoré ešte len vstúpia do duchovných dejov a budú mať podiel na dejinách spásy. Podľa ruského literárneho vedca Michaila Epštejna metafyzika hľadá odpovede na večné otázky: „Prečo existuje svet? Jestvuje Boh? Odkiaľ sa vzalo zlo a prečo treba robiť dobro? Prečo sa rodí človek? V čom je zmysel života? Prečo sme odsúdení na smrť? Máme slobodnú vôľu alebo je prejavom neznámej vyššej nevyhnutnosti – predurčenia?“ Umelecká metafyzika nemá do činenia s myslením autora, ale s myslením samotného diela či s myslením samotnej literatúry dokonca aj vtedy, ak to ani samotnému autorovi nie je zrejmé. Ak by sme v obdobných súvislostiach hovorili o metafyzike národov, hovorili by sme o obcovaní s uchopiteľnými a neuchopiteľnými (tajomnými) hranicami ľudského bytia, pretože práve tam sa odohrávajú skutočné duchovné víťazstvá.

Do Hurbanových Slovenských pohľadov Štúr napísal: „Racionalizmus umŕtvuje vieru a pripravuje západné národy o hýbadlo veľkých, čistých skutkov.“ Čistý skutok je pre Štúra duchovný skutok. Sám bol básnikom a v ľudovej slovesnosti nachádzal poetické klenoty. Poézia a poetické smerovanie boli pre neho úsilím dostať sa do iného priestoru a tam sa ustanoviť, tam si pomeriavať sily – nie v priestore fyzickom, ale v metafyzickom. Tam, kde, ako píše, stojí človek „v predsieni dejov“.

Pre hlbšie pochopenie metafyzickej substancie načrel Štúr do slovanských povestí a piesní v diele O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Skúma panteizmus slovanských národov ako prvotný slovanský názor na svet, v ktorom „je človek s prírodou a celý vesmír jedno a to isté“: „Národ náš siaha pôvodom svojím do Indie, kolísky a pestovateľky panteizmu, podľa ktorého má i príroda, v podobách síce pominuteľných, v konečnom dôsledku však nepominuteľný život.“ Spojenie v „jednom duchu“ sa prejavuje napríklad vo vzťahu k pútnikom a hľadajúcim, ktorým je príroda bohumilá a prispieva k zavŕšeniu ich ľudského cieľa všetkým, čo má k dispozícii: pomáhajúcimi i hovoriacimi zvieratami, stromami, lavičkami či kameňmi. Pomáhajú vetry, rieky, studne, ako aj všetky okolnosti a náhody, ktoré sú dielom zjednocujúceho ducha.

Príroda, človek i vesmír podliehajú metamorfózam. Premena tela po smrti sa deje preto, aby človek, pretvorený smrťou, „mohol prísť tam, kam ako človek prísť nemôže, aby nebol od svojich poznaný, ku ktorej si v opravdivej podobe prísť netrúfa, alebo aby zostal ukrytý pred stíhajúcou ho nepriateľskou mocou“. Slovanské chápanie smrti je formou skrytosti premeneného človeka pred ešte nepremeneným. Človeka, ktorý stojí „v predsieni dejov“. Tieto deje majú súvislosť nielen s nami, prítomnými, ale aj s neprítomnými, predkami a potomkami, pretože tvoríme jedno spoločenstvo, spojené „jedným duchom“. Metafyzická substancia sa dokáže zrkadliť v čírosti, napr. v „čírom poli“: „V čírom poli hruška stojí, / len sa jej vrch zelená.“ Ona čírosť, ako to Štúr vypátral v Bernolákovom Slovári, je znakom rozľahlosti, obrovských priestorov, do ktorých sa duch nielen ukrýva, ale z ktorých aj pôsobí, dáva nám vnuknutia, myšlienky, predstavy, dáva nám vnútorný hlas ako duchovného vodcu nášho smerovania.

Metafyzická substancia sa od najstarších čias odvíja od toho, čo si spoločenstvo myslí o smrti. V súvislosti so smrťou a posmrtným bytím má pozemsky veľký význam najmladší syn. Na rozdiel od „práv germánskych a ich majorátu“, ako píše Štúr, u Slovanov má najväčšie právo „nie najstarší, ale najmladší syn; jeho je, podľa našich práv, dom otcovský“. Najmladší syn je preto najdôležitejší, lebo predstavuje posledný článok reťaze pokračovania rodu, pokračovania vedomia i svedomia, pokračovania spoločenstva nielen vo vedomí jednotlivca o sebe, ale aj vo vedomí o nás. V tomto zmysle, keď umrie posledný dedič tohto vedomia, vymiera vedomie o nás. Bolo to také dôležité aj preto, že naša tradícia sa zachovávala zväčša ústnym podaním, nebolo dostatok kroník, literárnych diel či kníh svätých, a preto zánik značil nielen zánik fyzický, ale aj duchovný. Posledný je nosičom posolstva, čo je znova duchovná línia chápania predka, na rozdiel od západnej línie, ktorá vymedzovala najstaršieho syna ako dediča moci, nie ako dediča duchovnej línie reťazca zachovávania vedomia. Štúr uvádza, že existuje ľudová viera, že duch ostatného, ktorý bol pochovaný, drží stráž a čaká na príchod ďalšieho. Ak by bol skutočne posledným, bude musieť čakať a držať stráž duch a svedectvo o nás nie tu, ale tam, a odtiaľ sa pokúšať pôsobiť.

Čistý skutok sa môže uskutočniť len vtedy, ak je vykonaný slobodne. Preto je pre národ najdôležitejšia snaha nebyť v porobe. Časy tureckého zajatia odzrkadľovala nielen literatúra, napríklad Chalupkova báseň Mor ho!, ale aj ľudové piesne, ako je slovenská pieseň O krásnej Katerine. Katerina si radšej berie život, ako by sa mala podrobiť ako žena Turkom. Vypýta sa k Dunaju, aby sa mohla napiť: „Jednou rúčkou pila, / druhou sa topila: / Tak velikú hanbu / Turkom urobila.“ Už mŕtva odpovedá Turkyni: „Lepší je ten Dunaj, / než hárem turecký, / lepšia smrť kresťanská, / než život pohanský.“ Aj z tejto krátkej ukážky vyplýva, že mŕtva je živá a hovorí prostredníctvom „jednotného ducha“. Zaujímavá je aj „dvojjedinosť“, ba až „trojjedinosť“ Katerininej smrti: jednou rukou pije, druhou sa topí. Akoby jedna ruka umierala, ale druhá sa pripravovala napiť sa z iného prameňa.

Metafyzická substancia bola pre Štúra najdôležitejšia preto, lebo národy, ktoré si obdobné otázky nekladú, strácajú duchovný stred.

Erózia náboženskej predstavivosti

Ján Pavol II. hovoril o tom, že nebeské kráľovstvo je posledným darom Otca, Syna a Ducha Svätého. Dodáva však, že je darom, ktorý dozrieval od založenia sveta, ako píše Matúš: „Potom kráľ povie tým po pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od založenia sveta.“ V duchu tejto myšlienky je kráľovstvo ducha staršie ako sám človek, a preto by aj smerovanie človeka k duchovným hodnotám malo byť základným tajomstvom zmyslu života.

Uskutočniť toto kráľovstvo na zemi bolo víziou panovníkov, filozofov aj svätcov. Napríklad sv. Augustín v diele Boží štát vymedzuje fungovanie takéhoto štátu zo Starého zákona a z evanjelií. Boží štát sv. Augustína je o kráľovstve nebeskom, ktorého zákony sa vyjavujú v Písme. Boží štát je dielom Boha a ľudí. Niektorí panovníci sa usilovali uskutočniť obdobu Božieho štátu, ale táto úloha sa ukázala byť nedosiahnuteľná iba mocenskými prostriedkami. Predpokladala duchovný vklad každého člena obce, a to z vnútorného presvedčenia, na základe osobného rozhodnutia. Pre svetské potreby sa zdala byť jednoduchšia idea duchovného štátu. V našom historickom kontexte sa v novodobých dejinách usilovali o ňu napríklad Tomáš Garrigue Masaryk, čiastočne Václav Havel, a v slovenskom prostredí Štúr, napriek tomu, že ju priamo nedefinoval. Podstata jeho myšlienkovej koncepcie pramenila z cirkevnej tradície, udržiavanej náboženskými obradmi a zvykmi, ktoré tvorili jadro pretrvania, čakajúce na svoje vlastné identifikačné kódy.

Do príchodu Štúra všetko čakalo na impulz, duchovné počatie vo vyššom zmysle, predpokladajúce pozdvihnutie národa kamsi do medzistupňa medzi cirkevno-svetským fungovaním štátu a Božím štátom, ktorý sa dosiaľ nepodarilo na zemi uskutočniť. Chcel mu dať niečo, čo nie je ani kráľovstvom nebeským, ani utopickým štátom Saint-Simona a ďalších filozofov, ale umožňuje duchovný život na takom stupni pochopenia a porozumenia, že vytvára predpoklady pozdvihnutia zmyslu celej občiny, ktorej podstata smerovania nie je politicky daná, ale je riadená zvrchovanou ideou života v duchu. Nemal to byť konfesijný štát, ale duchovný štát, ktorého súčasťou je aj konfesia. Czesław Miłosz v eseji Konfesijný štát píše: „Dokonca aj pri mojich stretnutiach s komunizmom znamenala politika skôr pláštik či zámienku, ako si to uvedomujú čitatelia kníh, ktoré som napísal neskôr, po Zotročenom duchu. Marxizmus sa mi vždycky javil ako dôsledok hlbokej erózie, ktorej na európskom kontinente, vrátane Ruska, podľahla náboženská predstavivosť človeka. To pochopil Dostojevskij a vo svojich Besoch vystihol v prorockej skratke správanie sa a konanie revolucionárov, ktorí sa snažili dať zmysel dejinám bez Boha. V tomto zmysle mali totalitné hnutia metafyzický základ so záporným znamienkom a patria k prejavom európskeho nihilizmu.“ Štúr vznik a metódy komunizmu vizionársky predpokladal a bol medzi prvými, ktorý pred nimi varoval vo svojich verejných vystúpeniach, článkoch a dielach.

Jednou zo základných otázok, ktoré si Štúr kládol, bola otázka, či jestvovala sloboda mimo kresťanstva. Dospel k názoru, že jestvovala. Napríklad v Grécku; v Ríme boli slobodní občania, avšak, zdôrazňuje, že to neboli slobodní ľudia, pretože popri týchto jestvovali aj neslobodní otroci, celkom podriadení zvoli svojich pánov. Píše: „Rímsky národ si kedysi podmanil svet, neskôr si však svet a rímsky národ podmanili cisári. Ich moc nepoznala hraníc a ani nepotrebovali obmedzovať svoju samovládu, veď mali okolo seba len samých poddaných, ktorí sa v ich rukách menili iba na veci a nástroje, nevedeli, čo je človek, nepoznali ani ľudské povinnosti.“ Štúr sa v súvislosti so slobodou ďalej pýta: „Nesedeli vari aj na rímskom tróne takí netvori, ktorých najvrúcnejšou túžbou bolo to, aby mal rímsky ľud iba jedno hrdlo (v zmysle podrezania)? A aj na kresťanskom tróne boli tyrani a zhýralci, ale nebolo tam podobných surovcov. Preto utekali z rímskeho sveta ľudia do púští a vyhľadávali vzdialené krajiny, kde by sa mohli ukryť pred bezhraničnou svojvôľou; aby stratili z očí rímsku spoločnosť, vyhadzovali na ulicu svoj majetok, pretože ani rozkoš im už nespôsobovala pôžitok.“ To však boli dejiny, dávno prekročené, zachytené v kronikách a análoch. Čím však bolo 19. storočie? V čom spočíval jeho duch? Štúr sa netají myšlienkou, že čím hlbšie prenikal duch do všetkých oblastí fyzického sveta a sveta zvyklostí, do nevedomého i vedomého sveta, tým viac a tým hlbšie musel spoznávať jeho vnútro.

Podľa Miłosza sa však so spomínaným nárastom vedy, práve v 19. storočí stalo niečo neblahé: „Nie je vylúčené, že dodnes máme do činenia s fenoménom oneskoreného vedomia, t. j. že „naše predstavy o vesmíre a ľudskom svete ustrnuli na úrovni 19. storočia a že my sami sa nedokážeme zmôcť na nové chápanie (aj v zmysle pojmoslovia), ktoré by bolo bližšie k tomu, čo sa od tejto doby udialo vo vedeckom myslení. Nedokážeme to predovšetkým z dôvodu absencie adekvátneho jazyka, o čom dnes koniec koncov svedčí nepreložiteľnosť niektorých zásadných intuícií poeinsteinovskej vedy, ako aj bezradnosť teológie. Pritom sa zároveň s prejavmi rozpadu a dekadencie odohráva mnoho pozoruhodného a skutočne prichádza niečo nové: to si uvedomujú ľudia, avšak zároveň si uvedomujú, že sa to dá vymedziť iba približne.“ V zmysle ďalších Miłoszových esejistických myšlienok o vertikálnej a horizontálnej zbožnosti sa dá posunúť ešte ďalej. Erózia náboženskej predstavivosti zasahuje predovšetkým vertikálnu zbožnosť. Tá druhá, horizontálna, zostáva nenarušená. Ak Stanisław Ignacy Witkiewicz predpovedal, že etika pohltí metafyziku, analogicky sa dá predpokladať, že podobné procesy sa odohrávajú aj vnútri kresťanstva.

Štúr ako nositeľ zvrchovanej myšlienky je kritický voči „viere podľa predpisu“ a dáva za pravdu reformácii v tom zmysle, aby nedochádzalo k mravnému úpadku spoločenstva, ale najmä tým, že reformácia svojím pojmom vnútornej slobody jednotlivcov i národov odstránila krikľavé bezprávie, ktoré sa stávalo súčasťou rovnako života kmeňov ako štátnych celkov.

 

Duchovný štát

Každá generácia si myslí, že stojí na prahu duchovnej revolúcie a chce mať na nej svoj podiel. Uskutočniť ju je výzva, ktorá stále trvá. Byzantský sen o modernom zjednotení Východu a Západu sa duchovne vymedzil, ale neuskutočnil. Aj Rastislavov počin pozvania vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda bol aktom oddelenia sa od Bavorska. Politika však nestačí na uskutočnenie vnútornej premeny, kde treba vystúpiť zo štatistiky a začať chápať svoj údel ako niečo jedinečné a zvláštne. Ak Štúr koncipoval budúcnosť Slovákov, mal na mysli spájanie minulosti s budúcnosťou: „Od Západu sme sa naučili veľa, veľmi veľa, ale nemôžeme začať tým, čím sa sám privádza k úpadku, ale tým, čím sa stal veľkým a mocným. Čo sa týka štátu, máme sa od Západu čo učiť prísnemu podriaďovaniu sa štátnym záujmom prostredníctvom odstránenia samovôle a jednotlivých neopodstatnených nárokov, bez toho, aby sme sa vzdali sami seba; môžeme sa od neho naučiť, ako vybudovať v štáte mnohé praktické ustanovizne, môžeme si vziať za príklad jeho niekdajšiu sebadisciplínu a mimoriadne veľa môžeme načerpať z vied; musíme sa ním voviesť do chrámu umenia, aby sme potom mohli dosiahnuť najvyšší cieľ ľudského života a aby sa uplatnili a uskutočnili všeľudské ideály. Môžeme sa poučiť aj z jeho postupného úpadku. Toto poučenie spočíva v tom, že sa musíme vyhnúť tomu, čo tento úpadok prináša.“ Politická maketa je však len vonkajšková. Aby sa naplnila obsahom, potrebuje duchovný akcent. Preniesť tajomstvo vteleného Slova ako najvyššieho tajomstva do fungovania štátu vyžaduje katabazis, zostup do najhlbších duchovných slojov, ktoré sa nahromadili strádaním a pozdvihovaním predkov.

Pre Štúra bolo kráľovstvo ducha nekonečné. Národy sa stávajú národmi uvedomením si vlastnej duchovnosti, duchovného života a bytia; znakom podstaty národa je jeho sebavedomie. Dobre vieme, ako slovenské sebavedomie pokrivkávalo za sebavedomím ostatných národov a kmeňov, ako sme sa málo dozvedali o sebe bez písomných prameňov a boli sme odkázaní na zmienku o nás v cudzích kronikách. Psychická imunita národa má svoje obdobia oslabenia a svoje zdvihy, keď je odolná a posilňuje vedomie o sebe na prospech celého spoločenstva.

Skutočnosť je nesená duchom. Nedá sa naprogramovať ani vynútiť.

Štúr vizionársky hlásal návrat nielen k horizontálnej, ale predovšetkým k vertikálnej viere, k vertikálnej zbožnosti, ktorá by mala zastrešovať víziu duchovného štátu aj v koreňoch, aj na vyšších poschodiach. „Národy, ktoré sa nezúčastňujú na duševnom živote, stoja na nižšom stupni; takéto národy do histórie ani nepatria, pretože históriu určujú deje a činy, t. j. plody vlastnej ctibažnosti. Ale aj u týchto národov je iskra duchovného života, lebo všetky majú nejaké náboženstvo.“ Ak teda jestvujú národy, ktoré nemali veľký podiel na historickej šachovnici, ešte to neznamená, že nemôžu mať podiel na duchovnej báze rozvoja, kde je nástrojom vyžiarené poznanie.

Existuje slovenský Boh? Má svoje vlastné národné špecifiká? Či nie je národný Boh onou najšpecifickejšou súčasťou Štúrovej filozofie o tom, že každý národ má svoje vlastné poslanie? Slovenský Boh prirodzene neexistuje, ale je odetý do národného jazyka, a preto má v kultúrnom kontexte svoje špecifiká. Prehovára k potomkom, Šaldovsky povedané, jazykom materčiny, ktorý je nezameniteľný v chápaní povahy a podstaty vnútorných svetov, bez ktorých sa nedá konštituovať nijaký štátny útvar, ak nemá byť vopred odsúdený na zánik. V gréckom zmysle slova metanoein to značí vidieť jazykom svojej materčiny svet vlastnými očami, inak myslieť nielen vo vzťahu k sebe samému, ale aj vo vzťahu k spoločenstvu. Nestačí Adama prebudiť a oplodniť ho myšlienkou. On sám musí chcieť pracovať na sebe ďalej, investovať do premeny duchovnú prácu, a pri nej sa nezaobíde bez duchovnej i biologickej matrice svojho jazyka.

Štúr skúmal otázky duchovnej podstaty Slovákov a písal o nich ako o filozofii ducha. Dejiny sú pre neho vzrast, vývoj, ale nie boj. Všetko mu je životom, ale život sa musí stupňovať v duchu. Naformuloval to aj Hurban: „Slovenský vedomec musí prírodno-slovanským okom svojím vidieť pravdu svetov duchovných.“ Ani jeden neposkytol konkrétny „manuál“ ako sa má vybudovať duchovný štát. V stati Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí Štúr píše: „Vedomie seba, národa ako národa, je pre každého zámok bezpečný, o ktorý sa všetky naň sa rútiace návaly rozrazia a rozpráskajú, lebo národ sebavedomý je spojený duchom najsilnejšie, on sa zneuctiť a zašpiniť nedá, on si na bytnosti svojej a na poctivom postavení medzi inými najviac zakladá, lebo žije duchovne.“ Keď v iných dielach hovorí o znakoch duchovnosti, hovorí o „pôvodnom životnom jadre“, o „vrstve pôvodnosti“, ktorá je ako pancier vystavená tlakom vonkajšieho života. Táto vrstva je „vrstva korenná“, ktorá má v sebe životnú, životodarnú a život poháňajúcu silu, ktorá ak jestvuje v jednotlivcovi aj v spoločenstve, je v symbióze so svojím duchovným poslaním.

Znakom životnosti a oduševnenosti je reč, v ktorej „bije srdce“, cítiť v nej rovnako „slobodu napätej mysle“, ako aj „veľké pohnutie ducha“. Takáto reč prináša pre ostatných členov spoločenstva „osvieženie srdca“ a „pevnú vôľu k životu“. Kde tieto predpoklady nejestvujú, tam Štúr hovorí o „neúplnom živote“, o „hlivení“, o čiastočnom bytí, zameranom na „život vonkajší“, ktorý je len „polovičkou cesty“, „driemaním“, bytím, aké majú „nečujné skaly“.

Nič nebolo pre Štúra dôležitejšie, ako obrátiť najmä mládež k vyššiemu duchovnému životu, ktorý by praktizujúcim kontaktom so svojimi známymi i neznámymi vyžiarili ďalej.

Vladimír Mináč píše: „Zmysel národa nie je v okamihu – je uložený v čase, práve tak v minulosti, ako i v budúcnosti.“ Štúrova budúcnosť je našou prítomnosťou a jeho odkaz rovnako neúnavne ako vtedy klope na dvere vyprázdňujúceho sa konzumného sveta, v ktorom sme aj preto, aby sme toto klopanie začuli. Nikdy sme nestáli pred zásadnejšou výzvou obnovy.

Štúrovo vizionárstvo malo svoju maximu i supermaximu; jazyk bol maximou, nástrojom duchovnej slobody utlačeného a porobeného národa, nástrojom duchovného oslobodenia sa, dôvodom prežitia vo vlastnej kultúre. Supermaximou však bola architektúra ducha, ktorej zmyslom a najvyššou métou naplnenia aj vnútri jednotlivcov, aj vnútri spoločenstva, je duchovný štát. Nič nestojí vyššie ako toto mystérium, poľudšťujúce evolúciu, pretože chápať svoj údel ako niečo zvláštne a jedinečné, je zmyslom chápania dejín. V diele Slovanstvo a svet budúcnosti Štúr píše: „Štátny zväzok má svoj pôvod v nevyhnutnosti obrany, nie v agresii, zemianstvo tu vzniká z vonkajšieho podnetu, no na jeho vznik pôsobí aj duch národa. (…) Vo všetkých slovanských krajinách bol pozemkový majetok pôvodne slobodný, to znamená, že všetci jeho vlastníci boli slobodnými, rovnoprávnymi majiteľmi a nikdy predtým sa u nich neobjavovalo nenávidené poddanstvo, ktoré ponižuje človeka a vytvára o ňom predstavu, že jeho poslaním je slúžiť a iným byť na zábavu.“ Štúr bol pacifista a zo všetkého najviac nemal rád „byť iným na zábavu“. Byť či nebyť niekomu na zábavu je kategorická otázka nielen osobného, ale aj národného významu. Skláňam sa pred Štúrovým vzťahom k národu, ktorý bol hlboký, skutočný a nepredstieraný.