Čo by si cudzinci za hriech boli pokladali na náš národ šprihať, ba čo cudzinci s veľkou uznalosťou pri našom kmeni chválili a chvália (Sartori, Rohrer a iní), to naši vlastní znevažujú, špintajú, na to svoju žlč v rozsrdenej horkosti vylievajú!  Nedá sa to vyhovoriť tým, že naši nám chceli a mohli dať dobrú poradu, že nás chceli od zlého odviesť, že museli otvorene a dôrazne k nám hovoriť pravdu bez okolkov.  Ale akáže to pravda, ktorá neberie do povahy samu vec, o ktorú ide, ale osoby, a tieto znevažuje, očerňuje, do podozrenia uvádza?  Akáže to láska, ktorá nás učí našu otcovskú reč až do zhnusenia potupovať, prezývať tými najpodlejšími menami.  Akáže to viera, ktorá nad životom nášho kmeňa biedne zúfa, aspoň nič dobrého a vznešeného o ňom neverí?  Kto sám seba znevažuje, nie je vážnosti hoden, a kto seba, svoj kmeň a jeho reč práve znevažovať učí, je prinajmenej falošný prorok, ktorému ale na šťastie nik nebude veriť, lebo kto sám neverí, ktože tomu veriť bude?

*

C T I B O H    Z O C H
15. 3. 1815 – 15. 12. 1865

Jedným z menej známych a nie dostatočne dosiaľ ocenených členov staršej generácie štúrovskej družiny, ktorý vyrastal v bezprostrednom styku a spolupráci s Ľudovítom Štúrom a po celý život ostal uskutočňovateľom snáh a ideálov tejto generácie, je i vrstovník a intímny priateľ  Štúrov  C t i b o h   C o c h i u s  –  alebo ako sa od päťdesiatych rokov začal podpisovať  –  Z o c h. Po celý čas jeho verejného účinkovania v dolnooravskom prostredí nebolo na vtedajšom Slovensku prakticky ani jediného literárneho alebo kultúrnopolitického slovenského podujatia, na ktorom by Zoch nebol mal činnú účasť, i keď po celý život účinkoval v zapadlom kúte Oravy, bol slabý a chorľavý a hmotne odkázaný na dnes temer nepredstaviteľne biedne  existenčné podmienky. 

IVAN STANEK:  CTIBOH  COCHIUS-ZOCH, NÁČRT ŽIVOTOPISU