Vždy, keď stretnem Williama Burroughsa, mám pocit, že som v spoločnosti šťastného mŕtveho človeka…
(Sylvère Lotringer)

Smrť je niečo, čo sa už stalo.
(Jean Baudrillard)

Rozhovory s Baudrillardom prinášajú rad znepokojujúcich správ o prítomnosti. Mohli by sme sa utešovať tým, že Baudrillarde je jedným z najspornejších diagnostikov prítomnosti. Ale filozofia 20. storočia, jej pohľad na svet, v mnohom potvrdzuje názory tohto francúzskeho teoretika a mysliteľa. Pokúsme sa hľadať argumenty, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili Baudrillardove konštatovanie.

Postmoderna označuje 20. storočie za storočie hrobov. V podstate potvrdzovala pocity a skúsenosti modernej doby. Modernisti skutočnosť, realitu umŕtvovali. Unikali do svojho vnútra, aby si vytvorili vlastné vnútorné svety, lepšie ako to, čo ich obklopovalo. Rečou filozofie: opustili celok a vytvárali atomizované svety uzatvorené do seba. Kým otázkou existencialistickej filozofie bola otázka samovraždy, do ktorej vyústila absurdnosť sveta,  filozofia druhej polovice storočia sa zameriava na otázku návratu časti k celku, sceľovaním človeka a sveta. Úniky do vlastného vnútra, izolovanie vnútorného od vonkajšieho nepriniesli očakávané riešenie. Ale úniky do seba boli motivované aj inak. Človek sa chcel takto uchrániť, dištancovať, izolovať pred hrôzami vojen, hospodárskou krízou, odludštenosťou doby. K paradoxom 20. storočia patrí aj to, že cesta, ktorú si zvolil, viedla k cieľu, v ktorom sa stretli aj cesty tých, ktorí vyznávali iné filozofie. Neboli to cesty, ktoré by napĺňali očakávania. Zygmunt Bauman v Úvahách o postmodernej dobe zachytáva premenu človeka na obal. To, čo tvorilo vnútro, v dôsledku izolácie  od vonkajšieho odumrelo. V tom sa poľský sociológ zhoduje s filozofmi. Človek prišiel o to, čo ho spájalo so svetom „živých“. Pokúsme sa mapovať míľniky, ktoré lemovali cestu… konca? „Nie je žiadny koniec v zmysle, že Boh je mŕtvy.“ Z istého časového odstupu Baudrillarde komentuje motto, s ktorým vstupovalo ľudstvo do 20. storočia. Nietzscheho výrok, vytrhnutý z kontextu, signalizujúci zbožštenie človeka, pulzuje ako ponorná rieka úvahami tohto mysliteľa. Stál v centre úvah filozofie 20. storočia. Myslitelia Boha hľadali, opúšťali, vracali sa k Nemu, popierali Ho. S transcendentálnou filozofiou je spojený aj štrukturalizmus. V rámci štruktúry, celku môže dochádzať ku kombinácii miest. Človek zaujal miesto mŕtveho Boha a stihol ho osud toho, ktorého miesto zabral. Boh je mŕtvy, človek je mŕtvy. Aj takéto sú teoretické úvahy. Podľa Baudrillarda je teória: „Výzva svetu, aby existoval. Veľmi často výzva Bohu, aby existoval. Ale existuje viac ako teória.“ Žiada sa mi ako teoretičke dodať, že existuje viac ako čokoľvek iné.

Aký je odraz či obraz človeka 20. storočia v umení? Aké sú osudy vrenia? Sústreďme sa na umenie moderné. Nie je to náhoda, že príslušníci jednotlivých jej prúdov nevytvorili silné generácie, jednotiaci sloh, štýl. Pokúsil sa o to A. Bretone. Vďaka jeho silnej osobnosti aj autoritatívnosti prerástol surrealizmus v umelecký smer. Ale napriek tomu nie dostatočne silný na to, aby natrvalo udržal vo svojich radoch také osobnosti, ako bol Salvador Dali alebo Louis Aragon či Paul Éluard. Napokon, manifesty moderného umenia akoby vznikali skôr na to, aby sa nenapĺňali v tvorbe umelcov. Dokonca ani Filippo Tommaso Marinetti sa vo svojom diele nepridržiaval toho, čo bolo dané jeho manifestami ako norma, podmienka. Predovšetkým v odmietaní psychologizácie postáv. Aj preto sa tak rýchlo striedali modernistické smery, ktorých život bol krátky. Naoko, na prvý pohľad. S akou ľahkosťou umenovedci vymedzujú trvanie jednotlivých modernistických smerov. A pritom len futurizmus „zažil“ hneď tri obdobia, tri vývinové fázy v prvej polovici 20. storočia. Ak nepočítame štvrtú, ktorá súvisí s postmodernou alebo druhou vlnou moderny. A ako je to s dadaizmom a surrealizmom, keď vo výtvarnom umení je dadaizmus vnímaný ako prvá fáza surrealizmu? Ešte v zložitejšej situácii sa umenoveda ocitla vo chvíli, keď modernistické prúdy v dielach neboli prítomné v čistej forme a dochádzalo k ich syntetizovaniu. Za všetky diela tohto druhu menujme Joyceovho Odyssea a Eliotovu Pustatinu, ktoré sa považujú za základné diela literárneho kubizmu. Ale sú aj expresionistické, dadaistické i surrealistické zároveň. A to nehovoríme o imagizme či vortiotizme, ktorých stopy sú v týchto dielach zjavne prítomné. Jean-François Lyotard odlišoval postmodernu od moderny práve prelínaním, syntetizovaním viacerých modernistických prúdov v diele postmodernom. Už základné dielo modernej prózy – Joyceov Odysseus a základné dielo modernej poézie – Eliotova Pustatina sa takémuto vymedzovaniu pojmov priečia. Práve tým, že sa v nich prelínajú prostriedky a postupy viacerých modernistických prúdov. Neobstojí konštatovanie, že veľké diela moderny sú moderné i postmoderné zároveň a signalizujú aj budúce cesty umenia. Zisťujeme, že zlyhávajú časové vymedzenia v rámci moderny aj postmoderny. Rovnako ako úsilie o zaradenie diel do jednotlivých prúdov umenia 20. storočia. Autorom manifestov umenia akoby sa priečili aj ich vlastné diela pri ich začlenení do širšieho prúdu umenia, ktorý by ich spoľahlivo zastrešoval. Ukázalo sa, že pre umenie 20. storočia klasický čas nemožno uplatniť. Rovnako ako nemožno tvrdiť, že prvé polstoročie 20. storočia patrí moderne a druhé postmoderne. Dajme si tento poznatok do súvislosti s premenami vo vzťahu Boh – človek. Táto zmena vyvolala celý rad ďalších zmien. Faktom je, že umenie moderny a postmoderny ovládla bezčasovosť. Objektívny čas sa rozplynul v subjektívnom, vnútornom. Moderný človek si vytvoril svoj vlastný svet, označil sa za stvoriteľa seba samého a rovnako sám si určil aj časové dimenzie. H. G. Wells sa usiloval uviesť do vzťahu tri dimenzie priestoru so štvrtou dimenziou času. Dospel k poznaniu, že naše vedomie sa pohybuje súbežne s Časom. Dá sa to chápať aj tak, že ak opustíme sféru vedomia a pohybujeme sa v oblasti podvedomia, nevedomia alebo sa dotýkame toho, čo tvorí oblasť nadosobného nevedomia, vytráca sa aj ich súbežnosť s časom? Odpoveď ani nie je taká zložitá, ako je obávaná. Boh dal človeku slobodu a on vo svojom stvoriteľskom zápale akoby vrátil všetko do obdobia pred stvorením sveta. Tu niekde vznikal labyrint, z ktorého nevieme nájsť východisko. Človek a identicky k tomu aj umenie si zvolilo novú hierarchiu hodnôt. Ako inak, subjektívnych. S Baudrillardom povedané: „Niekde sa stratila skutočná scéna, na ktorej platili pravidlá hry…“ Našťastie, nestratila sa nám všetkým. A v tom je nádej. Akú úlohu však v štruktúre 20. storočia, spojeného s kombináciou miest zohralo moderné umenie? Určite nie jednotnú. Naisto sa jednoznačne nepostavilo na stranu tých, ktorí deformovali vzťahy, hodnoty ľudskej existencie. Nie zriedka sa stretávam s názorom, že modernisti tvorili zástup neznabohov, ktorí chceli obrať ľudstvo o istoty. Aj tento zástup bol bohato štrukturovaný. Považujem za dôležité uviesť túto skutočnosť. Okrem iného aj preto, že vždy nenašli porozumenie ani u umenovedcov. Ich názory a postoje akoby neboli dôležité. Podstatnými sa stali nepodložené tvrdenia. Za všetkých spomeňme hudobného skladateľa Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča a jeho zložitý vzťah k Bohu, Thomasa Stearnsa Eliota, ako na troskách svojej duše dokázal vybudovať vrúcny vzťah k Bohu, Jeana-Paula Sartra a jeho prózu Slová, v ktorej si kládol otázku, prečo tak málo miloval Boha, Vasilija Kandinského a jeho prácu O duchovne v umení, Kazimira Maleviča a jeho zápas o vyjadrenie duchovných myšlienok. V tomto výpočte by sme mohli pokračovať. Rovnako ako Nietzsche, vo svojej poézii hľadali Boha,  strácali Ho, znovu nachádzali. Viedli s Ním spory a nerúcali stvorený svet ani zo samopaše, ani z dlhej chvíle. Motívom bola vlastná zraniteľnosť, sklamania, neschopnosť vyrovnať sa s daným stavom vecí. 20. storočie bolo neprehľadné, plné bludísk. Ale umelcom neunikalo, že svet sa „pokazil“, že s Nietzschem povedané; sme pokazení k prirodzenému životu. Dadaisti unikali od všetkého, aby sa vyhli pazúrom vojny. Rozbíjali slová na slabiky, tak ako vojnový svet rozbíjal ich ilúzie. Prichádzali s novou obraznosťou, pri ktorej zbavovali veci a javy ustálených asociácií a vytvárali nové, nečakané. Reagovali na fakt, že sa rozbíjal obraz sveta a nič už nebolo ako predtým. Divadlo využívalo nadrozmerné, deformované masky, ktoré predurčovali pohyby, gestá. Kŕč doby sa aj takto premietal do kŕča v prejavoch účinkujúcich. Vzťahuje sa to predovšetkým na Cabaret Voltaire v Zürichu. Hugo Ball, jeden z jeho zakladateľov, prirovnával účinkujúcich k šialencom. Identicky k životu. Účinkujúci predstavovali seba, nie postavy. Navonok prenikalo to, čo sužovalo ich vnútro. Unikali, aby sa dištancovali od vojnou zmietaného sveta, chránili sa pred ním. Unikali pred realitou. ale spretŕhali aj väzby s tradíciami – tie, ktoré zapĺňali priestor umenia nevynímajúc. A predsa pred realitou nedokázali uniknúť. Usilovali sa vytvoriť akúsi oázu pre neveľké spoločenstvo umelcov vo vojnovom svete. Iná, jedinečná, bola iba ich reč, vyjadrovací aparát, ktorými tlmočili svoje vnútorné stavy, odozvy toho, čo sa deje okolo nich. Diktoval im ju i limitoval ju svet, ktorý zošalel. Aj takto vyzeral svet zbožšteného človeka, z ktorého sa dadaisti usilovali vymaniť. Inak to nebolo ani so zbožšteným človekom, ktorý rozhodoval o živote a smrti iných.

Uvedomujem si, že sa podchvíľou vzďaľujem od klasickej vedy. Ale načo je také poznanie, na konci ktorého nie je pochopenie? Poznatky o vonkajších prejavoch vzťahu k realite nám nechýbajú. Ale čo sa dialo za hradbou tela, čo uvádzalo do pohybu myšlienky modernistov? Boli tieto úniky, subjektivizácia mimovoľné alebo ich vyvolal tlak doby? Futuristi odmietali subjektivizáciu v umení. Zároveň tým chceli pochovať to krehké, zraniteľné, slabé, citlivé, čo zabezpečuje rovnováhu sveta. Umenie manifestami odkláňali od mimézis, napodobňovanie a presmerovávali ho k interpretácii reality. Pravda, v duchu svojej vízie budúcnosti sveta. Surrealisti svoje úniky „zdokonalili“, vstupovali do oblasti podvedomia a nevedomia. Ale L. Aragon, S. Dali, P. Eluard a ďalší sa predsa len vrátili k postupom klasického písania či maliarstva. Kubisti akoby znova objavovali celistvosť sveta. Ukladali fragmenty do celku a priznávali švy, miesta, kde fragmenty do seba nezapadali. Tieto fragmenty, časti sú rôznorodé. Tak ako svet, z ktorého túžime vytvoriť nový celok. Umenie sa o to usilovalo pred filozofiou? Skôr bolo ich úsilie spoločné. Pripomeňme si Nietzscheho, ktorý vyzdvihoval antický svet pre jeho schopnosť zjednocovať. A boli to práve kubisti, ktorí na jeho filozofiu nadväzovali.

Možno prekonať dnešný chaos z mnohosti? Filozofia sa v jednej zo svojich línií intenzívne zaoberá teóriou veľkého tresku a veľkého krachu. Vnímam ich ako metaforu. Atomizácia sveta sa umocnila atomizáciou človeka. Nemyslím si, že príčinou tejto atomizácie sú len úniky do seba, do vnútorného sveta. Nazdávam sa, že sú dokonca potrebné, ak človek nemá stratiť sám seba. 20. storočie si ich však zamieňalo s egocentrizmom. Keď sa človek nemohol stať centrom všetkého, vytvoril si svoj vlastný svet, kde svoju túžbu mohol realizovať. Napokon sa stal bezmocným, prestal ovládať sám seba. Dokonca si to už možno ani neuvedomuje. Možno ho to ani nezaujíma. Svet sa stal preňho mŕtvy a on sa stal mŕtvy pre svet. Človek sa chcel stať Bohom a je Nikto. Pripomeňme si etymológiu slova Odysseus, podľa ktorého pomenoval Joyce jedno zo svojich diel. (bližšie Tvorba č. 3/2014, pozn. red.) Čoraz intenzívnejšie myslím na to, že v Odysseovi už takmer pred storočím vytvoril Joyce archetyp dnešného „moderného“ človeka. Aj my sa vraciame k minulosti. Návrat Joyceovho Odyssea bol neúspešný. A ten náš? Umenovedci označili Joyceovho Odyssea za dielo kozmické. Aj on, podobne ako Eliot, sa hlásil k objektivizácii. Metaforicky vrátili Bohu jeho miesto a zaujali svoje. Epifánia i ricorso poznamenali Joyceovo dielo. Podobne duševnú rovnováhu práve prostredníctvom obnoveného vzťahu k Bohu nadobudol aj Eliot. Oni boli pre mňa šťastnými ľuďmi, ktorých som na potulkách umením 20. storočia stretla. Aj napriek ranám osudu, ktorým sa nevyhli. Nie sú mŕtvi pre umenie. Naopak, ono sa k nim v rôznych variantoch neustále vracia.

S. Lotringer spomínal šťastného mŕtveho človeka. Eliot a Joyce písali o tom, ako napĺňať život, sny – aj keď nie vždy úspešne.

V starých severských ságach sa z ničoho-nič zjavujú stopy po saniach a rovnako nečakane končia. Je to ako s myšlienkami. Vynárajú sa a vytrácajú. Ale sú aj myšlienky naliehavé, ktoré nemôžeme len tak zahnať, ale sa nimi zaoberať. A. Breton vo svojom antirománe Nadja si úporne kladie otázku: Kto som. Veril, že na ňu nájde odpoveď. Ako je to s nami? A s umením? Pomáha človeku, aby mohol povedať: Som šťastne živý človek.