ZO SND

Celý svet dnes skloňuje slová hospodárskej a morálnej krízy, v ktorej sme uviazli. Môže to značiť výzvu k činu, ale aj zakonzervovanie slov do prázdnych floskúl. Slovensko pomaly a isto začína v divadlách čoraz otvorenejšie poukazovať na aktuálnu nevyhnutnosť prehodnotiť problematiku morálky. V prvom rade nastavuje zrkadlo svedomiu, ktoré sa formuje zvonka. Ostro naznačuje, ako je vonkajšie svedomie veľmi ľahko zmanipulovateľné a „ospravedlniteľné“, napríklad rôznymi režimami našej histórie. Ak slovenský divák dokáže preniknúť za zrkadlá, ponúkne sa mu sebareflexívna výzva precitnúť aj zvnútra. Za odrazom vonkajškovo naprogramovanej morálky (rodinou, spoločnosťou, zvykmi, automatizmami, obrannými mechanizmami, dobovými strachmi) je na hrane života a smrti utlačená vnútorná mravnosť (úcta, súcit, bezpodmienečná láska, zodpovednosť, obeta).

Zdá sa, že táto tematika je čoraz viac živnou pôdou nielen pre tvorcov, ale aj pre divákov a odborníkov na divadlo. Platí to aj pre najnovšiu inscenáciu Karvašovej Polnočnej omše v réžii mladého absolventa VŠMU Lukáša Brutovského v Štúdiu Slovenského národného divadla, kde sa môžeme stať svedkami spovede rodiny Kubišovcov. Nie však dobrovoľnej, nie túžiacej po skutočnej očiste. Ako to zvyklo (či zvykne?) bývať pred polnočnou omšou, dúfajúc, že očistení lepšie privítame vianočné Božie dieťa. Veď naša krajina; s vlajkou, na ktorej sa čnie dvojramenný kríž a s ústavou, ktorá sa odvoláva na vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, je predovšetkým kresťanská. Či už sa dnes ku kresťanstvu hlásime, alebo nie, máme to v koreňoch, máme to v krvi. Lenže tu bezostyšne prenikáme cez steny do pre nás neznámej (alebo až priveľmi známej) priemernej slovenskej rodiny. „Neslušne“ počúvame ich najskrytejšie tajomstvá, ktoré sa vraj z domu nevynášajú. Tajomstvá ľudí, ktorí sa snažia za každú cenu prežiť prostredníctvom svojich závislostí na sklonku roka 1944.

Atmosféra rodiny Kubišovcov, sediaca v rozmanitom zložení za štedrovečerným stolom, pôsobí zdanlivo pokojne. No hoci už cez priehľadné steny tušíme pravdu, útroby domu sa nám skutočne odhalia. Múry sa zdvihnú a nás môžu začať rozčuľovať už len neprestajne – skoro až do zbláznenia – znejúce zvončeky, rozozvučané teplom štyroch sviečok typického anjelského adventného svietnika. Aký paradox! Nedívame sa však len na scénu, ale aj na divákov, sediacich oproti. Robíme si zrkadlá svedomia. Na arénovej scéne medzi dvoma hľadiskami je len stôl so stoličkami, vianočný stromček a rádio. Z domu vedú dve brány naznačujúce jednoduchosť vypáčenia dverí. Okolo scény je skutočná zem, na ktorú kladú dosky vojaci a partizáni. Zem, ktorá prijala už toľko mŕtvych… Tušíme, že sa tu bude hovoriť na rovinu. Veľmi kruto, hlučne a bez citu.

Polnočná omša v Štúdiu Slovenského národného divadla nás, divákov, nepozýva  spolucítiť s hrdinami, nevnára nás do hĺbok ich myslenia, do charakterov. Naopak, prezentuje skôr modelové typy, príznačne odeté vo sviatočných oblekoch či uniformách. Núti nás s chladnou hlavou prehodnotiť naše správanie prostredníctvom nastolenia bezcitného dialógu hľadiska s javiskom. Herci sa dôsledne vžívajú do závislostí svojich postáv, ale nevťahujú nás k sebe. Akoby sa stanislavského prežívanie herca bilo s brechtovským pozorovaním diváka. Očividne postavy konajú ako citovo zautomatizované stroje, ktoré uverili falošnému poslaniu svojho ohnivka v súkolesí ohavnej mašinérie. Ako veľmi to pripomína odkaz Láskavých bohýň.

V tejto inscenácii si však môžeme navyše vybrať z oportunistov jedného, ktorý je nám svojím zaslepením a zmanipulovaním zrkadlovo najbližší. Ktorý sa vyhýba zodpovednosti nám najbližším štýlom. Otec rodiny Valentín Kubiš  sa svojej zodpovednosti zbavuje svojou pohodlnou „hluchotou“, veď problémy vlastne nepočuje. Emil Horváth nasadzuje alibistickému a paranoidnému Valentínovi cholerický temperament. Rozhorenou rudnatou tvárou, typickými prudkými pohybmi hlavou, gestom, chôdzou i dikciou zdôrazňuje „bezmocnosť“ svojej smutno-smiešnej postavy. Jeho bigotná manželka Vilma Kubišová svoju zodpovednosť „ukrýva“ do pasívnej modlitby a spovede, nedbajúc na to, že ich kňaz má skorumpovanú povesť. Anna Javorková, odetá skoro ako mníška v čiernych šatách s bielym golierom, drží svoju Vilmu na hrane krehkosti a sily. Zubami-nechtami sa nepúšťa naučených, avšak žiaľ vyprahnutých, nežitých náboženských fráz. Pochopí, keď už je neskoro… Syn Valentína a Vilmy – Marián vymieňa zodpovednosť za otcovskú nevybitú agresivitu. Má „výbornú“ možnosť využiť ju v kolaborácii s Nemcami. Zapálený pre vojnové zločiny bol by schopný zabiť aj sestrinho Paľa či dokonca vlastného otca. Milan Ondrík násobí svoj hnev v gardistovi Mariánovi natoľko, že pri hulákaní v tvári zrudnatie ešte viac ako Horváthov Valentín. Jeho brat, druhý syn Kubišovcov – Ďurko, zabíja pre istotu na druhej; partizánskej strane. V inscenácii sa zjavuje len okrajovo, ale zato ako mocný výkričník. Petra Vajdová ide v úlohe Kubišových dcéry herecky na hranu predajnosti Angelinho tela. Jediná, oblečená vo zvodných, ale decentných šatách sa zo vzťahového zúfalstva a pre ľahšie spravovanie arizovanej cukrárne radšej predáva nemeckému dôstojníkovi Breckerovi. Ten, v herecky presvedčivom podaní Richarda Stankeho, priniesol rodine vysnívané sviečky na stromček. Vo svojom mocipánskom uzurpátorovi si „len“ koná svoju povinnosť. A veď dáva, čo sa ľuďom žiada… A nečestný Angelin muž Paľo, ten by najradšej v rodine všetko obrátil hore nohami. Lenže nie je pánom domu. Dano Heriban ako Paľo vystrkuje rožky, no často je veľmi rýchlo skrotený rodinou. Má svoje „maslo na hlave“. Na tradičnú vianočnú oslavu nie je pozvaná, pre režim nepohodlná, partizánka Katka, Ďurkova milá.

Takže, kde je zodpovednosť? Visí vo vzduchu. A má to evidentné neľudské následky, ktoré sú tak veľmi viditeľné pri premene režimov. Ak sa však z toho nedokážeme s úctou poučiť ani dnes, môžeme zájsť rovnako ďaleko, ak nie, ešte ďalej, do temnoty, kde sa kladú strašné otázky. Kto sa stane obetným baránkom rodiny, rozčesnutej postojmi – komunistu, gardistu, oportunistu, fanatickej katolíčky, arizátorky, „bonzáka“ pri „veľkom bratovi“; hosťovi štedrovečere – dôstojníkovi Breckerovi?

Štedro večerajú veľmi povrchné osoby, hoci herci sa veľmi usilovne snažia presvedčiť „pravdou“ svojej role. Všemožne ich obhajujú a poukazujú aj na smutné stránky ich činov v slepej uličke. No „sila“ celej inscenácie spočíva práve v tom, že nám nie je ľúto nikoho. Skôr sa nám môžu zdať postavičky spoza sviatočne prestretého stola až bizarne smiešne; smiešne na zaplakanie. O to viac, keď si dovolíme pripustiť, ako je dnes – už skoro zabudnutá – modelová hra významného slovenského dramatika Petra Karvaša aktuálna. A tak mrazia ešte aj citácie z bulletinu k inscenácii: „Medzi slovenským obyvateľstvom sme vôbec nemuseli hľadať informátorov. Ľudia chodili sami.“ (Generál H Hӧffle pred Národným súdom) alebo „… Najväčšími nepriateľmi Slovákov sú – Slováci…!“ (Ivan Bukovčan: Kým kohút nezaspieva).

Inscenácia bez hudby, kde znie len hluk, zvončeky, rozkúskovaný Otče náš a náboženská vianočná pieseň z úst „horlivých“ členov rodiny, tvrdo poukazuje na aktuálne floskuly myšlienok, na floskuly slov, na floskuly činov, ktoré sa vždy „dajú“ zdanlivo „ospravedlniť“. Poukazuje na to, ako prázdna môže byť spiritualita, ako zapredaní môžu byť predstavitelia aj tých najčistejších inštitúcií, ako neúctivá môže byť povrchná automatická poklona tradíciám. Ako sa v ľuďoch vytráca ušľachtilá schopnosť rozlíšenia; čo je skutočná vnútorná mravnosť, vnútorná sloboda, čo je duchovno a vznešené pojmy Láska, Pravda a Krása. Niet tu po menovanom ani stopy. Niet tu pokoja, niet tu ľudí dobrej vôle.

Ako je to v našich životoch a rodinách dnes? Mnohí sa dovolávajú vojny či katastrofy, lebo nevidia iné východisko z morálno-hospodárskej krízy, v ktorej sme sa ocitli. Lenže ako svet vyzeral po vojnách či zmenách režimov? Naozaj si myslíme, že dokážeme začať stavať novú zem na ruinách starej, aj keď nevieme, kto vlastne sme, aké máme zámery a ako ich uskutočniť? Keď sme od strachu, rýchlosti a manipulácie akosi prestali cítiť Ducha človeka a ženieme sa za tým, čo nám diktuje kapitál? Čo ak sme to práve my, čo dávame šancu mocipánom obracať kabáty a dovoľujeme im vládnuť ďalej? Počas Nežnej revolúcie sme si sľúbili lásku, ktorá sa dodnes nedostavila. Kto z nás vedel, ako na to a kto sa toho chopil? Inscenátori nám umožňujú položiť si tieto otázky. Oslovujú predstaviteľov a členov troch kresťanských denominácií (rímsko-katolíckej, grécko-katolíckej i evanjelickej), oslavujúcich narodenie Krista decembrovou polnočnou omšou, o ktorej v bulletine prinášajú stručný historický prehľad. Možno by sme už mohli začať hľadať riešenia. A to všetci občania slovenskej zeme s kresťanskou tradíciou. K tomu nás vyzýva aj všetkými zložkami súdržná inscenácia Lukáša Brutovského Polnočná omša.

Tak sa zdá, že divadlo má tu moc pohladiť diváka na duši. V Slovenskom národnom divadle sa o to evidentne pokúšajú čoraz intenzívnejšie mnohými (v Tvorbe už spomínanými) inscenáciami. Pridávajú sa k nim ďalšie a ďalšie. Napr. Kudláčova inscenácia Vyrypajevovych Ilúzii divákov priam žiada vymaniť sa zo súčasného zmätku relativity, veď „predsa musí byť niečo nemenné v tomto obrovskom premenlivom Vesmíre.“ A tak umelci hladia po duši, ale predovšetkým ostro zrkadlia neduhy našej doby. Úplne najnovšie bez príkras, bujaro i tragicky, v inscenácii M. Vajdičku Bál, vytvorenej na motívy poviedok nadčasovej Boženy Slančíkovej Timravy. Zostáva len dúfať, že slovenský divák zušľachtí v sebe vznešený cit, poctivo vytriedi zrná od pliev a pokročí k tvorivému činu. Objaví inšpirácie a podnety pre nový entuziazmus a zrelé riešenia z krízy von v reálnej mravnej vízii. Pravda, ak sa dobrovoľne rozhodne poupratovať si vo svojej duši a nevezme inscenačné diela len ako večernú zábavu.

*

Peter Karvaš: Polnočná omša
Réžia: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Miriam Kičiňová, Miro Dacho
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Jan Kocman

Valentín Kubiš: Emil Horváth
Vilma Kubišová: Anna Javorková
Marián: Milan Ondrík
Angela: Petra Vajdová
Ďurko: Tomáš Grega, poslucháč VŠMU, Adam Jančina, poslucháč VŠMU
Paľo: Dano Heriban
Katka: Dominika Kavaschová
Brecker: Richard Stanke
1. vojak: Michal Koleják, poslucháč VŠMU
2. vojak: Kamil Kollár, technik SND
1. partizán: Tomáš Stopa, poslucháč VŠMU
2. partizán: Michal Novák, technik SND

Premiéra: 25. a 26. októbra 2014 v Štúdiu SND