Brieždenie

Hrsť teplej hliny, Bohom siata tráva,
po ktorej chodia bosí anjeli.
A po nich človek. Slepý, nesmelý
motká sa v dome, čo mu Pán Boh stavia.

Keď včasné slnko z podzemných vôd vstáva,
aby sme, slepí, cez tmu prezreli,
v tom božom dome, v malom vikieri
už svietia. Vonia čerstvý chlieb a káva.

Roztvára sa vejár ciest a chodníkov,
všetky mieria do štyroch strán sveta.
Vo zvyškoch tmy semafory svietia
ako lampy v tmavých štólach baníkov.

Kríž križovatiek však všetky cesty križuje.
Pútnici vedia, že je to kríž.  Že kríž tu je…

 

Ešte sa celkom nezotmelo

Ešte sa celkom nezotmelo,
ešte len slnko zapadá.
Do úľa letí včela s peľom,
omamne vonia záhrada.

V šere sa niečo zabelelo,
zacvrlikala cikáda.
Niekto mi na horúce čelo
páper pier  nežne prikladá.

To ty si prišla! Celá v bielom,
nevinná ako zamlada.
Všade je ticho. A tak bielo!
Všetko je taj a záhada.

Zostaň so mnou. O chvíľu sa zotmí.
Bojím sa vojsť sám so sebou do tmy,
tam by si sa so mnou nestretla.
Ešte nechcem zostať bez svetla.

Nedeľné ráno

Je ráno, vstávam z popola,
hoci len hŕstka zostala ho v peci.
Zo sna ma budia moji poslovia:
stromy a vtáci, láska moja. Všetci.

Nad mestom letia zvony z kostola
v zlatistom  svetle trbliecu sa veci.
Vlak tiahlo píska na dne údolia,
na bielej skale raňajkujú žreci.

Je čas ísť. Poďme. V parku hartusia
konáre dubov. Autá ešte spia.
Na prechode pre chodcov je pusto.
Straka si prisvojila semafor.
To bude asi prvý ranný fór,
čo čaká na zobudené ľudstvo.

Ticho

Raz všetko stíchlo okolo mňa.
Bola to ale veľmi  čudná tíš.
Ako keď pukne srdce zvona.
Ako keď pred smrťou sa zatajíš.

Aj autobus stál na zastávke,
no nastúpiť doň nemal kto.
Iba po uzulinkej lávke
šiel anjel – malé  dieťatko.

Trvala dlho tichá chvíľa.
Čakala, že ju pochopím.
Voľačo vo mne opravila
a potom zmizla bez stopy.

Možno sa skryla niekde vo mne.
Možno si inde našla byt.
Ľahunká ako lúčne vône
príde ma ráno zobudiť.

***

Okná

Narodil som sa v prvej polovici minulého storočia. Na rozdiel od dnešných detí, nenarodil som sa v nemocnici, ale doma a nie v parádnej prednej izbe, ale v komore. Bola sobota,  prvé svetlo sveta, o ktorom som dovtedy nič nevedel, mi sprostredkovalo celkom maličké komorové okienko. Možno petrolejka, ak som sa narodil v hlbokej noci. Hlavne, že mi otvorili oči.

V tom čase okná dedinských chalúpok oproti dnešným boli iba okienka. Chalupa s dvomi takými okienkami, plus horné povalové mini okienko mi,  ktovieprečo,  ako malému chlapcovi pripomínalo ľudský obličaj.

Okná sú produktom pokročilej civilizácie. Jaskynný človek ich určite, nevymyslel, zato ľudia v zemľankách o nich istotne snívali. Neviem, kto vyrobil prvé okno, ale zaručene to bol človek Svetla. Svetlo tu bolo už pred človekom. Okrem iného je aj darcom tepla. Okná si z týchto milodarov uchmatnú vždy najviac. Nie vždy sa človeku chce vystrkovať hlavu z okna. Raz padá sneh, inokedy prší, fúka studený vietor, alebo je noc. Sú chvíle, kedy „ani psa nehodno von vyhnať“, ako vraví našinec. Vtedy majú okná pohotovosť. Človek sa zobudí, otvorí oči a prvé, čo urobí, je, že mrkne do okna, či už konečne prestalo pršať, alebo snežiť, či má isť rozmraziť auto. Alebo okno otvorí, postaví sa predeň, pocvičí si, popreťahuje svalstvo, prečistí pľúca a ide do roboty.

Sú však aj ľudia, ktorí otvoria okná dokorán a pri pohľade na neveľký výrez z panorámy sveta vzdychnú: „Panebože, však je ten svet pekný!“ Všetko im pripadá nové, nedotknuté, čisté, nefalšované, preto aj krásne. Kamkoľvek sa človek z okna pozrie, tam vidí zázrak. Má pocit, že je v galérii najsúčasnejšieho umenia. Koľké odtiene zelenej a hnedej namiešali lúky a polia! Hory sa vynárajú z fialového oparu ako z morských hĺbok. Veže a vežičky kostolov, hradov a zámkov sa  pokojne a dôstojne vracajú do svojich osvedčených postojov. Lastovičky na telefónnom vedení sa ešte len dohovárajú na svojom dnešnom programe. Zamilované drozdy si neúnavne posielajú esemesky. Autobusy a autá ako veľké a malé chrobáky sa presúvajú z jedného konca mesta na druhý. A ľudia ako krvné doštičky prúdia v širokých cievach zobudených miest.

Vtedy okná idú od radosti vyskočiť z rámov. Okná totiž vedia, v čom spočíva ich hlavné poslanie. Nechcú byť iba výplňou otvorov, zanechaných v  murive. Chcú byť sprostredkovateľmi posolstiev o stave sveta.

Malé okná – okienka – sú pomaly a iste vytláčané na perifériu miest a dedín. Zamrežované a takmer slepé pretrvávajú vo väzniciach, aby tí, ktorých sa to týka, namiesto do okien častejšie pozerali do seba. Občas zazrieme aj mrakodrapy zakliate do sklenených puzdier. Sú vyššie ako najvyššie katedrály, ale ľudia v nich nie sú na tom lepšie ako muchy v sklenom pohári. A sú aj vysoké okná katedrál, kostolov i kaplniek. Cez farebné vitráže vteká do nich iné, akoby upravené svetlo, ktoré má inú rýchlosť i hustotu, svetlo, ktoré hľadá okno v človeku, a keď ho nájde, rozpustí sa v hlbinách jeho srdca a pomôže mu premeniť tmu na svetlo.