Radujme sa, veseľme sa…

Aj keď sme už poriadne ohučaní najrôznejšími verziami popevku „Jingle Bells…“, ohlasujúceho príchod saní vrchovato naložených darčekmi (t. j. pôžitkami najrôznejšieho druhu a prázdnou veselosťou), nezaškodí hádam pripomenúť si aj pravý odkaz Vianoc. Nie sú azda Vianoce predovšetkým radosťou z toho, že prišiel na svet človek, ktorý bezo zvyšku ustál svoje človečenstvo, a pritom nekonečne prekročil sám seba, radosťou z toho, že také čosi je predsa len možné a že sa nám radostná zvesť o tom zachovala v podobe evanjelií, t. j. doslova radostných zvestí? Nie je to radosť, k akej nás na mnohých miestach nabáda Biblia? Život kresťana by mal byť teda predchnutý pátosom radosti. Ale akej radosti? A vedia sa dnes kresťania skutočne radovať?   Tieto otázky si kladie vo svojej kázni – reči P. Tillich. Je to ako obvykle neúprosne pravdivý obraz o stave vecí vnútri kresťanstva, ale aj vnútri človeka vôbec. Systematicky prehľadáva vzťahy medzi radosťou, pôžitkom, smútkom, nudou, šťastím…, aby nás napokon povzbudil v každodenných radostiach, a pritom nezabudol na fundament, ktorý aj z tých môže urobiť radosť s rozmerom večnosti. S touto Tillichovou hĺbkovou sondou do podstaty kresťanskej radosti sa mi preto oveľa prirodzenejšie než onen skomercionalizovaný popevok spája to prosté a nefalšované „Radujme sa, veseľme sa, valasi…  (teda my všetci, ale skutočne)!“  (Ľ. H.)

*

Keď zmenil Hospodin údel Siona, boli sme ako vo sne. Vtedy sme mali ústa plné smiechu a jazyk plesania. Vtedy hovorili medzi pohanmi: Veľké veci urobil s nimi Hospodin! Veľké veci urobil s nami Hospodin, preto sme sa radovali. Zmeň údel náš, Hospodine, až po potoky v Negebe! Tí, ktorí so slzami rozsievajú, žať budú s plesaním. Chodí a chodí s plačom ten, čo nosí semeno na siatie; iste príde domov s plesaním, znášajúc svoje snopy. Žalm 126.

Veru, veru vám hovorím: Vy budete plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať; vy budete zarmútení, ale váš zármutok sa premení na radosť. Žena, keď rodí, má zármutok, pretože prišla jej hodina. Ale keď porodila dieťa, nespomína viac na úzkosť pre radosť, že sa človek narodil na svet. J, 16, 20-22.

Toto som vám hovoril, aby moja radosť bola vo vás a vaša radosť, aby bola úplná. J 15, 11.

 

Biblia nás na mnohých miestach nabáda, aby sme sa radovali. Pavlove slová adresované Filipským „Opakujem, radujte sa!“ vyjadrujú tému, ktorá je v biblickom náboženstve neustále prítomná. Keď ľuďom, o ktorých hovorí Stará a Nová zmluva, chýba radosť, je to dôsledok odlúčenosti od Boha – a keď radosť majú, je to dôsledok opätovného zjednotenia s Bohom.

Ľudia radosť potrebujú a radosť možno ľuďom dať. Nie je to vec, ktorú jednoducho máme. A nedá sa dosiahnuť ľahko. Radosť je a vždy bola čímsi mimoriadnym a vzácnym. A pre kresťanov vždy bola veľkým problémom. Kresťanov obviňujú, že zničili radosť zo života, tú prirodzenú schopnosť každého tvora. Najvýznamnejší spomedzi moderných nepriateľov kresťanstva Friedrich Nietzsche, ktorý bol sám synom protestantského pastora, sa o Ježišovi vyjadril slovami: „Jeho učeníci by mali vyzerať spasenejšie!“ Mali by sme pred ostrosťou a presvedčivosťou týchto slov skloniť hlavu a položiť si otázku: „Chýba nám radosť preto, že sme kresťania, alebo preto, že nie sme dostatočne kresťanskí?“ Možno sa dokážeme presvedčivo ubrániť kritike, ktorá v nás vidí ľudí  pohŕdajúcich životom a ktorých správanie prezrádza neustále obviňovanie života. Azda sa nám podarí ukázať, že ide o skresľovanie pravdy.

Buďme však úprimní. Nie je tu dosť dôvodov na kritiku? Nie sú mnohí kresťania – duchovní, študenti teológie, evanjelizátori, misionári, kresťanskí vychovávatelia a sociálni pracovníci, zbožní laici, muži i ženy, ba dokonca i deti takýchto rodičov – obklopení ovzduším ťažoby, tiesnivej strohosti, nedostatkom humoru a irónie vo vzťahu k sebe samým? To nemožno poprieť. Tí, čo nás kritizujú zvonku, majú pravdu. A my sami by sme mali byť ešte kritickejší než oni, no kritickejší na hlbšej úrovni.

Ako kresťania vieme o našich vnútorných konfliktoch spojených s prijímaním, resp. odmietaním radosti. Podozrievavo pristupujeme k darom prírody, ktoré prispievajú k radosti. Pristupujeme s nedôverou, pretože sme podozrievaví voči samotnej prírode, aj keď vyznávame, že je stvorená Bohom a vieme, čo povedal Boh o svojom stvorení: „A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ Sme podozrievaví voči kultúrnym výtvorom prispievajúcim k radosti, lebo nedôverujeme ľudskej kreativite, hoci vyznávame, že Boh poveril človeka zveľaďovaním pozemskej záhrady, dal mu vládu nad ňou. A aj keď svoju nedôveru prekonáme, takže sa k darom prírody a výtvorom kultúry hlásime a prijímame ich, často nás pri tom hryzie svedomie. Vieme, že by sme mali byť otvorení radosti, že, ako hovorí Pavol, „všetko je naše“, no naša odvaha je slabšia ako naše poznanie. Neodvažujeme sa prihlásiť sa k nášmu svetu ani sami k sebe; a ak sa aj vo chvíľke odvahy odvážime, snažíme sa to odčiniť tým, že si robíme výčitky a že trestáme sami seba –  a privolávame na seba škodoradostnú kritiku tých, čo sa neodvážili nikdy. Preto sa mnoho kresťanov uchyľuje ku kompromisu. Snažia sa svoj pocit radosti skryť alebo sa vyhýbajú príliš intenzívnej radosti, aby sa vyhli krutému sebaobviňovaniu. Takéto potláčanie radosti  a pocity viny z radosti, aké som zažil v kresťanských spoločenstvách, ma takmer priviedli k rozchodu s kresťanstvom. To, čo sa v týchto spoločenstvách vydáva za radosť, je čosi neduživé, zámerne detinské, málo vzrušujúce, nenadchýnajúce, bezfarebné, čo ničím nehrozí, čo neprináša ani najväčšie povznesenie, ani preniknutie do najväčších hĺbok.

Sotva by niekto mohol poprieť, že takto to vyzerá v mnohých kresťanských cirkvách. A tu už počujeme otázku prichádzajúcu z kresťanského i mimokresťanského tábora: „Nie je radosť, s akou sa stretávame v Biblii, čosi celkom odlišné od radosti zo života, aká chýba mnohým kresťanom? Nehovorí žalmista, Pavol i Ježiš Štvrtého evanjelia o radosti, ktorá prirodzenú radosť zo života presahuje? Nehovoria o radosti v Bohu? Keď sa človek rozhodne byť kresťanom, nerozhodne sa vymeniť radosť zo života za radosť v Bohu?“

Prvá a najjednoduchšia odpoveď na tieto otázky znie takto: Život pochádza od Boha a Boh je tvorivým Základom života. Boh nekonečne prekračuje všetky životné procesy. No Boh stvoriteľsky pôsobí prostredníctvom každého z nich. Medzi radosťou zo života a radosťou v Bohu preto nemusí byť nijaký konflikt. No táto prvá odpoveď, akokoľvek výstižná a radostná, nie je postačujúca: „radosť zo života“ môže totiž znamenať mnoho vecí.

Vyzerá to, že radosť je protikladom utrpenia. Vieme však, že utrpenie a radosť môžu existovať pospolu. Protikladom utrpenia nie je radosť, ale pôžitok. Podaktorí ľudia sú presvedčení, že ľudský život je neustálym únikom pred utrpením  a vytrvalým vyhľadávaním pôžitkov. Nikdy som však nestretol človeka, u ktorého by to platilo. Platí to iba o osobách, ktoré stratili svoju ľudskosť – či už v dôsledku absolútnej dezintegrácie, alebo v dôsledku duševnej choroby. Obyčajný človek dokáže pôžitky obetovať v záujme nejakej veci, v záujme niekoho alebo niečoho, koho alebo čo má rád a čo považuje za hodné utrpenia a obete. Dokáže ignorovať utrpenie i pôžitok, lebo sa nezameriava na vlastný pôžitok, ale na to, čo má rád a s čím sa chce zjednotiť. Ak niečo chceme preto, lebo nám ide o pôžitok, ktorý z toho môžeme mať, možno pôžitok dosiahneme, ale nebudeme mať radosť. Ak sa pokúšame nájsť niekoho, kto by nám mohol poskytnúť pôžitok, možno pôžitok dosiahneme, ale radosť mať nebudeme. Ak sa usilujeme o niečo v snahe vyhnúť sa utrpeniu, možno sa utrpeniu vyhneme, ale nevyhneme sa zármutku. Ak sa snažíme niekoho využiť, aby nás ochránil pred utrpením, možno nás pred utrpením ochráni, ale neochráni nás pred zármutkom.

Pôžitky nám môžu byť poskytnuté a utrpeniu sa možno vyhnúť – ak využívame alebo zneužívame iných. No radosť takto nedosiahneme a zármutok  neprekonáme. Radosť je možná len vtedy, ak nás to ťahá k veciam, ľuďom pre to, čím sú, a nie pre to, čo od nich môžeme získať. Radosť z práce nám kazí to, že ju nevykonávame pre to, čo ňou vytvárame, ale pre pôžitok, ktorý máme z jej výsledku, alebo preto, že nás jej výsledok môže ochrániť pred utrpením. Pôžitok z toho, že ja som úspešný, kazí radosť z úspechu samotného. Radosť z poznávania pravdy a vnímania krásy sa kazí vtedy, ak sa neteším z pravdy či krásy, ale z toho, že sa z nich teším práve ja.

Radosť môže prinášať silu iba vtedy, ak sa nespája s pôžitkom z toho, že ju máme, a ak je cestou k vytvoreniu niečoho hodnotného. Vzťahy založené na láske – a najzreteľnejšie je to vo vzťahoch medzi pohlaviami – neprinášajú radosť, ak druhého využívame ako prostriedok na dosiahnutie pôžitku alebo na vyhnutie sa utrpeniu. To ohrozuje všetky medziľudské vzťahy. Pred istými formami týchto vzťahov nás nevaruje nejaký vonkajší zákon, ale múdrosť  zrodená zo skúsenosti minulých dôb, ktorá nás učí, že niektoré takéto vzťahy nám môžu priniesť pôžitok, ale neprinášajú radosť. Nemáme z nich radosť preto, lebo nenapĺňajú naše Ja a nie sú ani naplnením našich úsilí. Nijaký medziľudský vzťah, v ktorom druhého vyhľadávame nie preto, že je taký, aký je, ale pre pôžitok, ktorý nám môže poskytnúť, a preto, že nás môže ochrániť pred utrpením, nám radosť neprinesie.

Vyhľadávať pôžitok len pre pôžitok, znamená vyhýbať sa realite – realite ostatných bytostí i našej vlastnej realite. Radosť nám môže priniesť iba naplnenie toho, čím skutočne sme. Radosť nie je nič iné, ako uvedomenie si faktu, že nášmu pravému bytiu, centru našej osobnosti, dostáva sa naplnenia.  A toto naplnenie je možné iba vtedy, ak sme zjednotení s tým, čo ten druhý skutočne je. Radosť prináša práve realita – a jedine ona. V Biblii sa tak často hovorí o radosti preto, lebo je to tá najrealistickejšia zo všetkých kníh. „Radujte sa!“ – to znamená: „Preniknite od toho, čo sa zdá ako skutočné, k tomu, čo je skutočne skutočné!“ Čistý pôžitok, či už si ho prinášame my sami, alebo nám ho poskytujú iní, je stále v zajatí ilúzie o skutočnosti. Radosť sa rodí zo zjednotenia s realitou samotnou.

Jedným zo zdrojov túžby po pôžitku je pocit prázdnoty a utrpenie spôsobené nudou, akú tento pocit prináša. Prázdnota znamená, že nie sme vzťahovo prepojení s vecami, ľuďmi, ani významami; dokonca znamená aj to, že nemáme vzťah sami k sebe. Chceme preto uniknúť sami sebe, svojej osamotenosti, no nedokážeme nadviazať skutočný vzťah s druhými, ani s ich svetom. A tak ich využívame na dosiahnutie pôžitku, ktorý by sme mohli nazvať „zábavou“. Nie je to však kreatívny typ zábavy spojenej s hrou; je to skôr plytký, rozptyľujúci, nenásytný spôsob „užívania si“. A nie náhodou práve tento typ zábavy ľahko podlieha komercializácii, keďže závisí od vypočítateľných reakcií bez vášne, bez rizika, bez lásky. Tento únik z vlastnej prázdnoty cestou „zábavy“, ktorá bráni radosti, je jedným z najväčších nebezpečenstiev ohrozujúcich našu civilizáciu.

Radujte sa! Túto biblickú výzvu potrebujú naliehavejšie tí, čo sa „dobre zabávajú“ a majú veľa pôžitkov, než tí, čo majú málo pôžitkov a viac trpia. Často je ľahšie spojiť s radosťou utrpenie, ako spojiť s ňou zábavu.

Keď Biblia od nás chce, aby sme sa radovali, znamená to, že nám zakazuje pôžitky? Je to tak, že radosť a pôžitok sa navzájom vylučujú? V žiadnom prípade. Naplnenie centra nášho bytia neznamená, že neexistujú aj naplnenia čiastkové a okrajové. A to musíme vysloviť s takým istým dôrazom, s akým sme postavili do protikladu radosť a pôžitok. Musíme namietať nielen proti tým, čo vyhľadávajú pôžitok pre pôžitok, ale aj proti tým, čo pôžitok odmietajú preto, že je to pôžitok. Človek má potešenie z jedenia a pitia – a toto potešenie prekračuje ich čisto živočíšnu potrebu. Je to čiastkové a neustále sa opakujúce naplnenie jeho úsilia o zachovanie života; preto je pôžitkom a prináša mu radosť zo života. Človek má potešenie z hry, z tanca, z krásy prírody a z extatickej lásky. To všetko napĺňa niektoré z jeho najintenzívnejších foriem úsilia o zachovanie života; preto sú to pôžitky a prinášajú mu radosť zo života. Človek má potešenie zo sily poznania a z očarenia umením. Aj to napĺňa niektoré z najvyšších foriem jeho úsilia  o zachovanie života; preto je to pôžitok a prináša mu radosť zo života. Človek má potešenie zo spoločenstva rodinných príslušníkov, z priateľstva, zo sociálneho spoločenstva. Aj to napĺňa niektoré zo základných foriem jeho úsilia  o zachovanie života; preto je to pôžitok a prináša mu radosť zo života.

No vo všetkých týchto súvislostiach sa vynára otázka: Nakladáme s týmito pôžitkami správne, alebo nesprávne? Sú to len pôžitky pre pôžitky, alebo sa im oddávame preto, že sa chceme v láske zjednotiť so všetkým tým, k čomu patríme? To nikdy nevieme s istotou. A tí z nás, čo majú úzkostlivé svedomie, podobne ako kresťania minulých dôb, radšej pôžitky odmietajú, hoci už samotným stvorením boli ustanovené ako dobré. Svoju úzkostlivosť skrývajú za rodičovské, sociálne či cirkevné zákazy, a tie nazývajú Božími prikázaniami. Pri odôvodňovaní strachu z toho, že by sa mali oddať radosti zo života, sa odvolávajú na svoje svedomie (nazývajú ho Božím hlasom) alebo na to, že máme byť poslušní a že sa máme ovládať a obetovať (to nazývajú „napodobňovaním Krista“). No Ježiša, na rozdiel od Jána Krstiteľa, označovali jeho kritici za jedáka a pijana.

Vo všetkých tých výstrahách pred pôžitkami je kus pravdy i kus nepravdy; pokiaľ posilňujú našu zodpovednosť, sú namieste; pokiaľ podkopávajú našu radosť, sú nepatričné. Preto by som pri rozhodovaní o tom, či pôžitky prijať, alebo ich odmietať, rád ponúkol iné kritérium, ktoré sme už v našom texte naznačili: Dobré sú tie pôžitky, ktoré idú ruka v ruke s radosťou; a tie, čo bránia radosti, sú zlé. Vo svetle tohto pravidla by sme sa mohli odvážiť zaujať k pôžitkom kladný postoj, hoci naša odvaha sa môže ukázať ako mylná. Odmietanie pôžitkov nie je o nič kresťanskejšie než ich akceptovanie. Nezabúdajme, že ich odmietnutie znamená odmietnutie stvorenia, čo je podľa slov cirkevných otcov rúhanie sa Bohu Stvoriteľovi. A každý kresťan by si mal uvedomiť to, čo si veľmi dobre uvedomujú mnohí nekresťania: Potláčanie radosti zo života vedie k nenávisti života, či už skrytej, alebo otvorenej. Môže viesť k sebadeštrukcii, čoho dôkazom sú mnohé fyzické i psychické choroby.

Radosť je čosi viac než pôžitok a je aj čosi viac než šťastie. Šťastie je stav mysle, trvajúci kratší či dlhší čas, a závisiaci od mnohých vonkajších i vnútorných podmienok. V staroveku ho považovali za dar bohov, ktorý je dávaný a zasa odoberaný. V americkej ústave  je „úsilie o dosiahnutie šťastia“ základným ľudským právom. V ekonomickej teórii je čo najväčšie šťastie čo najväčšieho množstva ľudí účelom ľudského konania. V rozprávkach sa hovorí, že „žili šťastne až naveky“. Keď sme šťastní, znesieme aj veľkú dávku utrpenia či nedostatok pôžitkov. Ale šťastie nie je možné bez radosti. Radosť je totiž vyjadrením nášho najzákladnejšieho a najvnútornejšieho naplnenia. A najvnútornejšie naplnenie nemôže byť nahradené nijakým okrajovým naplnením, ani nijakými priaznivými podmienkami. Veľká radosť dokáže dokonca aj v nešťastnej situácii premeniť nešťastie na šťastie. Čo je teda radosť?

Položme si najprv otázku, čo je protikladom radosti. Je to zármutok. Zármutok – to je pocit, že sa nám nedostáva nášho najvnútornejšieho naplnenia v dôsledku toho, že nám je odopierané čosi, čo k nám patrí a čo potrebujeme k nášmu naplneniu. Môžu nám chýbať príbuzní či najbližší priatelia, kreatívna práca, podporujúce spoločenstvo, ktoré nám poskytovalo zmysel života, môže nám chýbať domov, uznanie, láska, fyzické či duševné zdravie, jednota našej osobnosti, čisté svedomie. To všetko prináša so sebou zármutok v najrôznejších podobách: zármutok z osamelosti, zo skľúčenosti, zo sebaobviňovania. No práve v takejto situácii Ježiš hovorí svojim učeníkom, že jeho radosť bude s nimi a že ich radosť bude zvrchovaná. Zármutok, ako hovorí Pavol, totiž môže byť „zármutkom zo sveta“, ktorý ústi v hlbokom večnom zúfalstve – ale môže byť aj božským zármutkom, ktorý vedie k premene a radosti. Radosť má v sebe totiž čosi, čím presahuje radosť i zármutok. A toto čosi je blahoslavenosť.

Blahoslavenosť je stálou súčasťou radosti. Je tým, vďaka čomu radosť dokáže pojať do seba zármutok, z ktorého vyrastá. V „Blahoslavenstvách“  Ježiš nazýva blahoslavenými chudobných, žalostiacich, lačných a žízniacich, prenasledovaných. Hovorí im: „Radujte a veseľte sa!“ Tí, čo sú blahoslavení, tí, u ktorých má radosť rozmer večnosti, môžu radosť prežívať aj v zajatí zármutku.

Teraz musíme ešte raz odpovedať tým, čo útočia na kresťanstvo, lebo sú presvedčení, že ničí radosť zo života. S prihliadnutím na Blahoslavenstvá tvrdia, že kresťanstvo podkopáva radosť z tohto života, že poukazuje na druhý život a pripravuje nás naň. Ba spochybňujú  aj blahoslavenosť v prisľúbenom živote – je pre nich rafinovanejšou formou vyhľadávania pôžitkov v budúcom živote. Tu opäť musíme priznať, že u mnohých kresťanov sa takto radosť posúva do času po smrti a že niektoré vyjadrenia v Biblii akoby túto odpoveď podporovali. No tento pohľad je chybný. Ježiš dáva svoju radosť svojim učeníkom v tom danom čase. Má sa im dostať radosti potom, čo ich opustí, teda v tomto živote. A Pavol vyzýva Filipských, aby sa radovali teraz. Inak to ani nemôže byť, lebo blahoslavenosť je vyjadrením Božieho večného naplnenia. Blahoslavení sú tí, čo participujú na tomto naplnení tu a teraz. Iste, večné naplnenie nemusím chápať iba ako večné, ktoré je prítomné, ale aj ako večné v budúcnosti. No ak ho nevidíme ako prítomné v súčasnosti, nemôžeme ho vidieť vôbec.

Biblia nás nabáda práve k takejto radosti, ktorá má v sebe hĺbku blahoslavenosti, a takúto radosť nám aj sľubuje. Takáto radosť uchováva    v sebe svoj protiklad, zármutok. Je základom šťastia i pôžitku. Je prítomná na všetkých úrovniach ľudského snaženia sa o naplnenie (zdôr. Ľ. H.). Posväcuje a usmerňuje ich. Neznevažuje ich, ani ich neutlmuje. Nezbavuje radosť zo života rizík ani nebezpečenstiev. Umožňuje mať radosť zo života vtedy, keď sa oddávame pôžitku, i vtedy, keď trpíme, v šťastí, i v nešťastí, v stave povznesenia i v stave zármutku. Tam, kde je radosť, tam je aj naplnenie. A kde je naplnenie, tam je radosť. Žiť v naplnení a radosti znamená nájsť vnútorný zámer života i cieľ vykúpenia.

Preložila ĽUBICA HÁBOVÁ

Z anglického originálu PAUL TILLICH: THE MEANING OF JOY. In The New Being. Dostupné na: www.holybooks.com/…/The-NewBeing-by-Paul-Tillich…, s. 56 – 60.