V celom západnom svete je známy ironizujúci termín „politická korektnosť“. Rozumejú sa ním prehnané a do značnej miery alibistické ohľady na menšiny či skupiny ľudí, ktoré boli ešte donedávna utláčané alebo diskriminované. Takto vznikol v posledných desaťročiach celý rad nepísaných  pravidiel, ktorých sa má človek držať, ak nechce, aby ho okolitý svet považoval za rasistu, alebo za osobu s negatívnym postojom voči prisťahovalcom, ženám, homosexuálom a podobne. Nórsko, počtom obyvateľstva neveľká krajina na severozápadnom okraji Európy, má v tejto súvislosti ešte jedno tabu navyše, keď sa tu za prehrešok voči dobrému tónu považuje aj kritika používania nárečí na verejnosti. V Nórsku je totiž celkom bežné, že nárečím rozprávajú aj vrcholoví politici, pedagógovia, vedci, umelci, alebo rozhlasoví a televízni pracovníci. Takáto jazyková prax sa všeobecne nielen toleruje, ale aj podporuje, keďže sa  považuje za prirodzenú súčasť demokratických pomerov v krajine. Tak napríklad v roku 2008 nórsky minister kultúry slávnostne otvoril novú budovu nórskej štátnej opery v nárečí, ktoré sa od spisovnej nórčiny odlišuje asi tak, ako šarišské nárečie od spisovnej slovenčiny. Prinajmenšom rovnako kuriózne je, že v pravidelnej jazykovej relácii nórskeho štátneho rozhlasu dávajú ľuďom rady o správnom používaní spisovnej nórčiny jazykovedci, ktorí sami rozprávajú nespisovne. Stále existujú aj Nóri, ktorým sa tento jav nepáči, väčšinou sa však neodvažujú proti nemu protestovať, lebo by ich verejnosť hneď zahriakla a označila za antidemokratov alebo neznášanlivcov.

Pre spresnenie uvádzam, že tento stav sa týka predovšetkým hovorenej nórčiny. Väčšina novín, časopisov a kníh stále vychádza v jednom z dvoch spisovných jazykov.  Azda posledným miestom, kde sa stále rozpráva spisovne, sú divadelné scény vo väčších mestách. Pravda, je otázne, ako dlho tento stav vydrží. V regionálnych divadlách je totiž čoraz bežnejšie, že texty drám, vrátane diel nórskych klasikov, sa „prekladajú“ do miestneho nárečia.

Pokiaľ viem, takáto prehnaná tolerancia voči verejnému používaniu nárečí je v európskych súvislostiach výnimočná. Príčiny tohto, zvonku iba ťažko pochopiteľného javu, treba hľadať v nórskej geografii aj histórii. Nóri sa radi štylizujú do pozície obyvateľov „inakšej krajiny“, ktorej kultúrna osobitosť je vo viacerých ohľadoch odlišná od zvyšku Európy. V takejto, tak trochu „peergyntovskej“ autoštylizácii treba hľadať aj korene neochoty väčšiny Nórov pripojiť sa k Európskej únii. Nórsko je riedko osídlená krajina s veľkými vzdialenosťami medzi jednotlivými oblasťami, ktoré sú často od seba oddelené dlhými fjordmi alebo vysokými vrchmi. Takto sa jednotlivé nárečia vyvíjali relatívne izolovane a nadobúdali nielen lexikálne, ale aj fonetické a intonačné zvláštnosti. Aj medzi jazykovými prejavmi Nórov, ktorí rozprávajú spisovne, sú preto určité rozdiely; ináč znie spisovná nórčina vo východonórskom Osle, ináč v juhonórskom Kristiansande, ináč v  západonórskom Bergene a zase ináč v severonórskom Tromsö. Ešte pred dvesto rokmi sa pospolitý Nór cítil  byť viac príslušníkom svojho regionálneho spoločenstva ako Nórom. Dôležitým faktorom bolo aj to, že v období 1536 – 1814 bolo Nórsko súčasťou Dánskeho kráľovstva. Stredovekú nórčinu rýchlo vystriedala príbuzná dánčina, ktorá sa stala dorozumievacím jazykom nórskych vzdelancov, a pasívne ju, najmä skrze cirkev a úradný styk, prijímali aj širšie ľudové vrstvy. Až v polovici 19. storočia, keď aj v Nórsku s plnou vážnosťou prebiehalo romantické národné obrodenie, začalo sa uvažovať o spisovnej nórčine založenej na tradičných nórskych nárečiach. Na čele týchto úsilí stál jazykovedec, folklorista a básnik Ivar Aasen (1813 – 1896), ktorý založil novú jazykovú normu na stredo- a západonórskych vidieckych nárečiach. Pozícia dánčiny, v tom čase už do značnej miery norvegizovanej, bola však  taká pevná, že Aasenova iniciatíva sa stretla s pomerne malou odozvou. Až v nasledujúcich desaťročiach sa k nej postupne pridávala aj menšia časť vplyvnej nórskej inteligencie, takže v roku 1885 musel nórsky parlament zrovnoprávniť novú spisovnú normu so starou. Tento stav trvá prakticky dodnes. Vedľa seba existujú dva spisovné  jazyky, tzv.  bokmål (knižný jazyk), ktorým píše asi 90 % Nórov, a tzv. nynorsk (novonórčina), ktorou píše zvyšok. Žiaci na základných školách sa povinne učia používať obidve spisovné formy jazyka. V hlavnom meste Oslo sú dve špičkové divadlá, Nationaltheatret (Národné divadlo), ktoré hrá dôsledne vo väčšinovej knižnej nórčine, a Det norske teatret (Nórske divadlo), hrajúce takmer  výlučne v novonórčine. Podľa nórskych zákonov musí byť najmenej 25 % programov v štátnom rozhlase a televízii odvysielaných v novonórčine. Hoci sú si obidve normy navzájom zrozumiteľné, je iba zákonité, že takáto dvojkoľajnosť spoluvytvára nestabilitu vo verejnom používaní jazyka. Napríklad  dodržiavanie spomenutého mediálneho zákona je dnes už pomerne ťažké kontrolovať, keďže hlásatelia a moderátori dostávajú v posledných dvoch desaťročiach v čoraz väčšej miere zelenú na používanie svojich dialektov. Ak by sme si niečo podobné zaviedli aj na Slovensku, mohli by sme sa z nášho rozhlasu dočkať napríklad takýchto výrokov: „Vážení poslucháči, ščuleky idzeme vysílat rozpráfku pre našich najmenších. Tak dzeci, cicho sedzte a očúvajte!“

Keďže bol Ivar Aasen vrstovníkom našich štúrovcov, priam sa tu vnucuje otázka, prečo sa u nás Štúrova jazyková iniciatíva relatívne bezbolestne ujala, kým k Aasenovej norme sa dodnes hlási iba relatívne malá, hoci vplyvná časť národa. Vymenujme tu aspoň niektoré príčiny. Ľudovít Štúr mal okolo seba desiatky mladých intelektuálov, ktorí okamžite s nadšením, bezvýhradne a fundovane začali uvádzať novú podobu slovenčiny do praxe, takže už v 40-tych rokoch 19. storočia začala na jej základe vznikať nová slovenská literatúra a žurnalistika. Ivar Aasen bol pomerne dlho vo svojich úsiliach osamotený a sám ešte dlho písal zväčša po dánsky, hoci vo svojich jazykovedných prácach argumentoval za zavedenie novonórčiny. Novonórčinou písal aj svoje (zväčša priemerné) básne. Z významnejších spisovateľov jeho generácie ho nasledoval iba romantický básnik Aasmund Olavsson Vinje (1818 – 1870), v nasledujúcej generácii k nemu pribudol veľký naturalistický prozaik a zároveň básnik, dramatik a esejista Arne Garborg (1851 – 1924), súvislú tradíciu novonórčinou písanej literatúry však prinieslo až 20. storočie. Ako Aasenova, tak aj Štúrova jazykovedná koncepcia sa zozačiatku stretávala s určitým spoločenským odporom. Na Slovensku však bola v tom čase protištúrovsky naladená inteligencia rozdelená na bernolákovcov, bohemizujúcich protestantov a k maďarčine inklinujúcich hungarofilov, kým proti Aasenovým úsiliam stál jednotný, pomerne početný a pevne etablovaný blok prívržencov norvegizovanej dánčiny. Z jazykovedcov bol hlavným Aasenovým antipódom Knud Knudsen (1812 – 1895), ktorému sa Aasenov projekt zdal priveľmi radikálny a východisko videl v postupnom ponórčovaní dánčiny. Tu treba ešte spomenúť, že Aasenov odklon od zaužívanej jazykovej praxe bol podstatne radikálnejší ako Štúrov odklon od češtiny, resp. bernolákovčiny. Aasen sa usiloval vylúčiť  z nórčiny čo najviac morfologických a lexikálnych prvkov cudzieho, predovšetkým, dánskeho, nemeckého a latinského pôvodu. Tam, kde za ne nenašiel v nórskych nárečiach primeranú náhradu, vytvoril nové varianty, alebo sa k nim dopátral pri štúdiu stredovekej nórčiny. Tá síce bola tiež súčasťou germánskych jazykov, pre moderných Nórov bola však iba ťažko zrozumiteľná. Aasenovi znel dokonca aj názov jeho vlasti Norge priveľmi dánsky a zaviedol preto alternatívny názov Noreg, s ktorým sa dodnes môžeme stretávať aj na niektorých poštových známkach. Naproti tomu Štúr, azda aj preto, že bol nielen školeným vedcom, ale aj praktickým politikom, ponechal v slovenčine veľa slov českého pôvodu, nanajvýš ich modifikoval v súlade so slovenskou morfológiou a fonetikou. Išlo predovšetkým o odborné výrazy a slová označujúce abstraktné pojmy. Chápal, že nemá zmysel zavádzať do slovenčiny zbytočné novotvary, keď sa v nej už dávno udomácnili bohemizmy ako – otázka, vzdelanie, umenie, dojem, kladný, bezpečný a pod. V Štúrovej pragmatickej a realistickej línii pokračovali aj jeho nasledovníci ako Hodža, Hattala, Czambel, Škultéty a i. Je celkom možné, že keby boli Ivar Aasen a jeho stúpenci ochotní pristúpiť na podobné kompromisy, písalo by dnes celé Nórsko nejakým umierneným variantom novonórčiny. O čosi podobné sa po niekoľko desaťročí (v období 1917 – 1966)  usilovalo nórske politické vedenie, keď presadzovalo kompromisnú jazykovú normu, tzv. samnorsk (spoločná nórčina), ktorá bola niečo medzi knižnou nórčinou a novonórčinou, a ktorej poslaním mala byť definitívna kodifikácia jednotného jazyka pre všetkých Nórov. Túto normu však drvivá väčšina obyvateľstva považovala za umelú „skleníkovú kvetinu“, preto sa neujala. Dá sa povedať, že toto úsilie prišlo prineskoro, keďže obdobie romantického hľadania tváre národa bolo už zavŕšené a obidve živé jazykové normy  boli pevne zasadené do povedomia nórskej verejnosti.

Po svojom príchode do Nórska (r. 1969) som bol začas nórskou jazykovou praxou do značnej miery zmätený. Nielenže tu naprieč celou krajinou existovali dva spisovné jazyky, ale aj ich používatelia sa delili na konzervatívnych a radikálnych, čo sa prejavovalo aj v existencii pomerne mnohých lexikálnych a morfologických dvojtvarov. Keď som v roku 1974 napísal nórskemu filozofovi Petrovi Wesselovi Zapffemu gratuláciu k jeho 75. narodeninám, v poďakovaní mi vyslovil uznanie za moju dobrú nórčinu, čo bolo v jeho očiach obzvlášť pozoruhodné – v krajine, kde podľa neho „vládne totálny jazykový chaos“. V tom čase však situácia ešte ani zďaleka nebola taká chaotická, ako dnes. Väčšina vzdelaných Nórov na verejnosti rozprávala jednou z normatívnych foriem nórčiny, ľudia z vidieka prechádzali spravidla na spisovný jazyk, keď sa presídlili do hlavného mesta a ja ako cudzinec som pozoroval, že nárečím rozprávajúci Nóri brali na mňa ohľad; keď videli, že im celkom nerozumiem, začali rozprávať spisovne. Pomery sa však už začínali uvoľňovať. Ako na celom Západe, aj v Nórsku prebiehala od konca 60-tych rokov demokratizácia verejného života, pričom tón začali udávať študentské ľavicové hnutia, ktoré sa identifikovali s nižšími spoločenskými vrstvami, predovšetkým s robotníctvom. Iné skupiny mladých ľudí, často z prostredia hippies, zase odchádzali z miest na vidiek a usadzovali sa na opustených farmách ako roľníci. Vo všetkých oblastiach verejného života sa presadzovala tolerancia voči menšinám a menej privilegovaným vrstvám a rehabilitovali sa dovtedy podceňované, alebo aj znevažované kultúrne hodnoty a spôsoby života. Azda sa tu prejavovali aj egalitárske tradície Nórov, ktorí v podstate nikdy nemali vlastnú aristokraciu, ale ani vlastných poddaných či nevoľníkov, a svoju úlohu iste zohralo aj nórske protestantstvo, v ktorom sa menej zdôrazňovala cirkevná hierarchická štruktúra a býval tu priestor pre laické náboženské iniciatívy. A tak prišiel postupne rad aj na „demokratizáciu“ v jazykovej oblasti. Už predtým rozprávali často vidiečania, športovci, ale aj niektorí lokálpatriotickí vzdelanci v rozhlase a televízii nárečím, teraz začali najmä prívrženci novonórčiny hlásať heslo „píš novonórčinou, rozprávaj nárečím“. Počas 80-tych a 90-tych rokov začal počet tých, čo verejne používali nárečie narastať, presadzovala sa zásada, že každý má byť na svoje nárečie hrdý a že nikto nemá právo brániť ľuďom, aby rozprávali jazykom, v ktorom vyrástli. Časti meštianstva a inteligencie sa tento vývoj nepozdával, zväčša sa však obmedzovali na šomranie vo svojich obývačkách, málokto sa odvážil dať svoju nevôľu verejne najavo. Definitívne víťazstvo nórskych dialektofilov prišlo s už spomínaným rozhodnutím, aby aj hlásatelia a moderátori v štátnych elektronických médiách mohli používať nárečie. Pre súčasnú situáciu je príznačné, že dnes sa už len tak ľahko nevyhovie cudzincovi, keď požiada nárečím rozprávajúceho Nóra, aby kvôli nemu rozprával spisovne. Hoci sú Nóri ináč často až prehnane ohľaduplní voči cudzincom, v otázke jazyka sú neoblomní, najčastejšie povedia, že cudzinci si musia na nórske nárečia zvyknúť alebo sa ich naučiť. Je vôbec zvláštne pozorovať, ako Nóri, ktorí sú  poväčšine umiernení a tolerantní voči odlišným názorom, vedia byť nadmieru popudliví a agresívni, ak príde reč na jazykové pomery v ich krajine.

V takýchto kultúrno-historických procesoch môžeme vidieť aj niečo sympatické: poukazujú na autentickú demokratickosť nórskej spoločnosti, ako aj na vôľu zachovať čo najviac prvkov pôvodnej národnej kultúry. Na druhej strane vytvára tento jav aj neželané paradoxy, ktoré sú podľa môjho názoru brzdou vývoja jazykovej kultúry v  krajine. Jedna vec je, že sa tu nepriamo preukazuje neúcta voči generáciám a osobnostiam, ktoré historicky pracovali na kultivovaní spisovného jazyka. Spisovná norma je zákonite tým najvhodnejším základom pre  prijímanie nových jazykových impulzov, či už prichádzajú z domácich zdrojov alebo z vonkajšieho sveta. Pôsobí neraz nevdojak komicky, keď človek, ktorý rozpráva dialektom, zaraďuje do svojho jazykového prejavu učené frázy alebo odbornú terminológiu.  Vznikajú napríklad aj také praktické problémy, akým je inscenácia muzikálu My fair lady, kde má ľudové nárečie pôsobiť komicky a spisovný jazyk ušľachtilo. V dnešnom Nórsku je však situácia skôr opačná, preto jeden režisér urobil z ľudovej trhovníčky cudzinku z tretieho sveta, ktorá má problémy s nórčinou. Toto napodiv u verejnosti prešlo. Keď však iné divadlo inscenovalo muzikál tradičnejšie a prepísalo jazyk hlavnej ženskej postavy do východo-osloského nárečia, jedna jazykovedkyňa protestovala v tlači proti tomu, že si tu niekto robí posmech z jej rodného dialektu. Istá herečka zase pred časom požiadala známeho spisovateľa Jona Fosseho o povolenie prepísať jednu jeho monodrámu do jej trönderského nárečia, aby sa vraj ľahšie mohla s  postavou drámy stotožniť. Fosse, ktorý všetko píše novonórčinou, s tým súhlasil… Iný symptomatický príklad je z počítačovej oblasti. V Nórsku žije asi päťdesiat pacientov trpiacich svalovou chorobou, ktorá im znemožňuje písať na klávesnici. Pre takýchto ľudí existuje anglický program, ktorý dokáže písať na základe hovoreného slova. Keď sa jednej západonórskej odborníčky spýtali, či by sa nedal urobiť aj program, ktorý by podobným spôsobom reagoval  na nórčinu, odpovedala: „To by bolo veľmi drahé, lebo by sme to museli prispôsobiť všetkým nórskym nárečiam. Veď nemôžete očakávať od Západonóra, aby rozprával osloským nárečím!“ Pravdaže, pod „osloským nárečím“ sa tu  rozumela spisovná norma, ktorou píše asi deväťdesiat percent Nórov.

Nezanedbateľným momentom je v tejto súvislosti prenikanie angličtiny do nórskej jazykovej praxe. Nóri spomedzi všetkých európskych národov azda najochotnejšie prijímajú anglicizmy, ako aj angličtinu ako druhý verejný jazyk. Mnohí z nich po anglicky aj výborne rozprávajú. Je ďalším paradoxom, že aj ľudia, ktorí inak zásadne používajú svoj nórsky dialekt, si dávajú nadmieru záležať, aby po anglicky rozprávali spisovne a s autentickým britským alebo americkým prízvukom. Väčšinou bez výhrad akceptujú, ak nórsky politik nerozpráva spisovne po nórsky, rýchlo ho však pokritizujú, ak na medzinárodnom fóre robí chyby v angličtine. A prirodzene, na viacerých nórskych pracoviskách, predovšetkým v podnikateľskej a akademickej oblasti, je už hlavným jazykom angličtina. Zdá sa mi, že značná časť nórskych vzdelancov podvedome cíti, že skôr či neskôr sa angličtina stane oficiálnym jazykom a nórčina ostane len akýmsi folklórnym ornamentom. Preto azda nie je až také dôležité, aby sa jej spisovnej podobe venovala zvláštna pozornosť, je svojím spôsobom pohodlnejšie, a pre mnohých možno aj príťažlivejšie, ak sa namiesto nej budú v čo najväčšej miere používať nárečia.

Na jazykovú prax v súčasnom Nórsku sa dá pozerať aj ako na svojho druhu zaujímavý, hoci vo svojej podstate dosť živelný kultúrny experiment. S trochou nepresnosti môžeme povedať, že Nórsko sa v tejto oblasti vracia do predromantických, alebo dokonca až do predosvietenských čias. Angličtina tu preberá podobnú univerzalistickú úlohu, akú mala kedysi latinčina a regionálne povedomie vo viacerých ohľadoch prekrýva, alebo dokonca zatieňuje národné, či štátne povedomie. Dominancia angličtiny ako symbolu globalizácie vyvoláva reakciu v podobe kultúrnej decentralizácie a revitalizovaného lokálpatriotizmu. Natíska sa otázka, či nemáme dôvod očakávať podobný vývoj aj v iných európskych krajinách. Niekomu môžu byť takéto úsilia sympatické, ba aj žiaduce. Pisateľ týchto riadkov je však presvedčený, že prinajmenšom z hľadiska jazykovej kultúry, presnosti a estetiky vyjadrovania by to bolo krokom späť.