ROZHOVOR S IVANOM ČIČMANCOM

Bez kríža je človek túlavý…
(V stave žlče, Ján Ondruš)

V chladných mesiacoch zvyčajne najväčšmi túžime po slnku. Ťahá nás to za teplom a pokojom. Vedci nedávno vyskúmali, že pohľad na oheň, ktorý v našom podvedomí vytvára asociáciu tepla a jedla, pochádzajúceho z praveku, nám znižuje krvný tlak a navodzuje príjemné pocity. Vnútorný pokoj sa stáva komoditou. Niekto sa nás snaží presvedčiť, že po dlhej dobe náhlenia sa, zabezpečovania sa, je prirodzené nárokovať si na chvíľku radosti. Úmerné kropaje úmerného boja, v ktorom bojujeme sami so sebou a za seba. Niekto nám chce  povedať, že všetko – absolútne všetko – sa dá kúpiť. A že to vydreté nás potom urobí usmievajúcimi sa. Dovolím si povedať, že sme národom, ukotveným v realite, no napriek tomu dokážeme snívať. Sme ochotní vydávať nadštandardnú námahu, aby sme si vedeli splniť svoje sny. Vieme vzdorovať, protestovať, nebojíme sa povedať nahlas, čo chceme.

Mám šťastie, že Slovákov s podobným názorom spoznávam. Áno. Aj to sme my. Rada cestujem Slovenskom, i Európou a pýtam sa ľudí – ako vidia nás – Slovákov a tiež sa nehanbím pýtať sa, ako sa vidíme my sami. Snažím sa nájsť to, čo spája mladú generáciu s tou staršou, no nezabúdať na rozdiely. Preto som sa rozhodla pri mojej poslednej súkromnej ceste, vedúcej paradoxne na sever – do Nórska, vyhľadať Ivana Čičmanca. Stretli sme sa v posledný sychravý októbrový deň. Šla som teda na sever s otázkou v sebe, ako sa definovať. S otázkou, čo v nás, Slovákoch, tlie.

 

NIEKOĽKO OTÁZOK IVANOVI ČIČMANCOVI

Taxíkom po zasnežených uliciach. Tomografia mozgu. Vraj zatiaľ nie nádor.
Cudzí ľudia sa tvária, že im na tebe záleží.
Všadeprítomná ozvena búchajúcich dvier.
Ešte si celkom nezúfaš. (I. Č.)

Vaša činnosť je rôznorodá. Prešli ste si povolaniami ako učiteľ, publicista, prekladateľ, ale sprvoti (po emigrácii) ste vykonávali i profesie intelektuálne nenáročné. Nejeden mladý človek  sa v súčasnosti rozhodne odísť zo Slovenska a usadiť sa v novej krajine, ako by bol Abrahámom, putujúcim za zasľúbenou  krajinou. Čo by ste odporúčali takémuto človeku? Aké nuansy by ste vedeli pocítiť v statuse dnešného človeka, ktorý odišiel zo Slovenska a 27-ročného Ivana Čičmanca v roku 1969?
Neviem, či mám právo odporúčať niečo ľuďom. Každý by mal počúvať svoj vnútorný hlas a využívať tie možnosti, čo mu svet a život dávajú, bez ohľadu na to, či sa rozhodne realizovať sa doma, alebo za hranicami. Rozdiel je tu značný medzi situáciou, v akej som bol ja a moji krajania, ktorí sa rozhodli emigrovať pred 45. rokmi a teraz. Vtedy sme si hovorili: „Bodaj by sme mali možnosť, bodaj by nám to dovolili ako v Juhoslávii, odkiaľ ľudia chodili na západ!“ Mohli sa vracať, nik ich za to netrestal, ale od nás to bolo viac-menej zakázané. Takže my sme vedeli, že keď odchádzame, porušujeme zákon a že sa zrejme už nikdy nevrátime domov. Pre dnešných ľudí už nie je trestné odísť za  hranice, realizovať sa tam a kedykoľvek sa vrátiť. Svet sa stal otvorenejším. Azda ale môžem poradiť toľko, aby nemali veľké nároky a veľké očakávania. Treba byť pripravený na určité sklamania, či odpor prostredia. Napríklad ja som spočiatku vedel, že budem musieť pracovať ako robotník. Chvalabohu, nebál som sa manuálnej práce, bol som na ňu zvyknutý. Doma som brigádoval, po maturite som musel pracovať ako politicky nespoľahlivý človek rok na stavbe. Až potom ma vzali na štúdium. Výhodou dnešných mladých ľudí je, že sú viac jazykovo vybavení, ale málokto ovláda jazyk cieľovej krajiny dokonale, čiže tu odporúčam trpezlivosť a tiež snahu učiť sa. Rovnako tiež je dôležité aj zvykať si na novú kultúru, mentalitu, vyhmatať prostredie, návyky prostredia a hľadať rovnováhu medzi tým, aby si človek zachoval identitu, aby sa neodcudzil od svojich koreňov, či už rodinných, národných, kultúrnych, či profesionálnych, no zároveň, aby sa včlenil do nového prostredia bez prítomnosti agresivity alebo negatívnych pocitov, pretože aj na tie človek prirodzene natrafí. Po príchode do inej krajiny sa možno človeku niektoré veci zdajú nezrozumiteľné. Často nastávajú nesprávne interpretácie a následné reakcie môžu byť mylné. Osobne nemám nič proti tomu, ak prisťahovalci využívajú vysoké sociálne výhody, ale nepokladám za správne, ak na nich donekonečna lipnú. Neprospieva to jednak rozvoju jednotlivca a narúša to aj prirodzenú dôveru krajiny voči takémuto jednotlivcovi. V súčasnosti majú ľudia stále väčšie očakávania, ale to nám tvrdili aj naši rodičia, že aj my očakávame viac, čiže toto nie je generačný problém. No rozdiel je v tom, že dnes je Slovensko integrované do rozvinutého sveta, zatiaľ čo my sme prišli do cudziny z iného systému. Ale považujem za potrebné ešte raz zdôrazniť, že mňa ten brutálny systém doma naučil nebáť sa tvrdej práce.

Naštval som sa a od-
cestoval do stavu
netúžby… (I. Č.)

Aký je vzťah vašich pseudonymov Petra Liptovského, Vlada Záhora, Viliama Krajca, Igora Orfana – a Ivana Čičmanca? Má každý svoje vlastné srdce, vlastný osud? Interpretuje slobodu každý z nich rovnako?
Myslím, že ja nie som Fernando Pessoa, či  Søren  Kierkegaard, ktorí si naschvál zvolili pseudonymy, aby mohli vyjadriť rozličné stránky bytia. Ja som to robil z čisto pragmatických dôvodov – moji príbuzní na Slovensku ma prosili, aby som sa neangažoval otvorene v politických záležitostiach, ktoré by im bránili v ich živote. Cítil som vnútornú potrebu sa spoločensky a kultúrne angažovať, popritom som nechcel klamať, či zamlčovať fakty, preto som si volil pseudonymy. Prvý – Peter Liptovský vznikol preto, lebo časť svojho detstva som prežil v Liptovskom Petre. V Mníchove v tom čase vychádzal exilový časopis Obrys a ja som postrádal hlas Slovenska. Pravidelne som tam potom komentoval dianie na Slovensku aj v exile z kultúrneho hľadiska – pripomínal som zaujímavé slovenské výročia, kriticky som sa vyjadroval k niektorým udalostiam kultúrneho života na Slovensku, pretože som mal možnosť dostávať sa  k našim periodikám, ku knihám a počúval som i slovenské vysielanie v rádiu. Prostredníctvom Vlada Záhora som vyjadroval polemiku, či osobnejšie záležitosti. Prvé dva roky svojho života som prežil v Záhorskej Vsi a moje stredné meno je Vladimír, toľko k histórii môjho druhého pseudonymu… Keď vzniklo v Poľsku hnutie Solidárnošć, v Nórsku sa vyprofilovala skupina Poliakov, Čechov, Nórov a Slovákov, ktorej cieľom bolo hnutiu pomôcť. Jednak organizovala zbierky a tiež informovala nórsku verejnosť o živote  v komunistických krajinách. V tom čase som písal pod menom Igor Orfan. Orfan je podobné v angličtine slovu „sirota“ a vtedy som sa aj tak cítil, i keď je v tom ukrytá i akási irónia, žart.

Viliam Krajec písal do Slobodnej Európy. Viac ráz som bol vyzvaný, aby som tam komentoval škandinávske kultúrne dianie. Do politiky som pod týmto pseudonymom zabŕdal len jemne. Pôvod mena sa jednak dotýka Shakespeara, ale zároveň bolo aj poctou môjmu obľúbenému brankárovi Slovana  Viliamovi  Schrojfovi. No a Krajec a Čičmanec majú rovnakú koncovku. Teda šlo skôr o kryptonymy.

Nikdy som nenapísal niečo, s čím by som nebol býval súhlasil. Na slobodu sa každý z nich díval rovnako, i keď ma občas lákalo protirečiť si. Nikdy som tiež nechcel niekoho uraziť pod rúškom anonymity.

Plazím sa plážami tvojho utrpenia
A pokúšam sa načúvať výkrikom tvojich predkov… (I. Č.)

V rozhovore pre časopis Tvorba s Júliusom Vanovičom (roč. 2008) ste hovorili o istej vízii jednotného európskeho kontextu, o vyskytujúcich sa európskych symboloch, ktoré nás spájajú, ale tiež o nórskej izolácii. Pociťujete nejakú zmenu správania sa nórskej spoločnosti (možno aj vašich blízkych) po tragickej udalosti z roku 2011?
Vždy som cítil európsky kontext, ale nebol som si ho vedomý až tak intenzívne, ako v posledných rokoch. Nadobudol som pocit, že Slovensko potrebuje víziu európskeho kultúrneho zastrešenia, pričom ju považujem za čosi prirodzené. Na rozdiel od nanútenej komunistickej pseudointegrácie. Je to rýdzo organická európskosť. Všetky európske národy sú vo svojej podstate malé, či stredné. Istá súdržnosť tu existuje a je potrebná – stavia na kresťanstve (rovnako na západnom, ako na východnom), na (grécko-rímskom) antickom dedičstve, ale aj na iných náboženstvách a filozofiách, vrátane ateistických. Tragédiou nórskeho národa je, že nedokáže vidieť túto skutočnosť. Aj ekonomika je vybudovaná na istom type kultúry a kultúra vyrastá z ekonomiky, čiže idú dovedna. Nepovažujem za múdre ich striktne oddeľovať. Nóri v minulosti tvorili úniu s Dánskom, v rámci ktorej neboli úplne slobodní a neskôr úniu so Švédskom, kde neboli utláčaní, ale boli v úlohe akéhosi mladšieho brata. Nemajú teda na tieto zoskupenia najlepšie spomienky, a to sa prejavilo i pri plebiscitoch o vstupe do EÚ (1972 a 1994), kde sa argumentovalo práve touto skúsenosťou, v rámci ktorej vyjadrili svoj nesúhlas byť súčasťou únie. Nórsko bolo hospodársky sebestačné, ale stalo sa súčasťou Európskeho hospodárskeho priestoru a je temer úplne integrované do európskych pravidiel, ibaže nemôže spolurozhodovať o spoločných záujmoch. Predpokladám, že, ak by sa konalo ďalšie takéto referendum, väčšina obyvateľstva by bola stále proti vstupu do EÚ. Osobne to považujem za prejav hrubého provincionalizmu, či krátkozrakosti, a dokonca neuvedomovania si vlastných civilizačných koreňov. Nórsko predsa malo niekoľko veľkých osobností modernej európskej kultúry – ako Bjørnson, Grieg, Ibsen, Hamsun či Munch, ale i mnohých iných. Nóri sa síce prezentujú ako krajina na pokraji Európy, ale ja to tak vôbec neponímam. Cítim sa tu byť v Európe, preto sa mi to javí ako určitá schizofrénia Nórov… V rámci udalostí z roku 2011 – Breivik dosiahol presný opak toho, čo chcel. Svojím nelogickým, hrubým zločinným aktom chcel prebudiť Nórov z prílišnej tolerancie voči prisťahovalcom, predovšetkým z neeurópskych krajín. Ľudia ale začali byť oveľa zhovievavejší voči iným národnostiam. Pri kritike priveľmi liberálnych prisťahovaleckých pravidiel môže byť niekto veľmi ľahko obvinený z podobného zmýšľania, aké mal Breivik. Pritom interpretácia týchto pravidiel bola v Breivikovom videní mylná, keďže sú v rámci európskeho kontextu relatívne prísne. Jeho čin považujem za čin jednotlivca, ktorý nemá s mentalitou nórskeho národa nič spoločné.

Mesto po búrke.
Osamelý policajt
stráži kaluže… (I. Č.)

Nórsky národ si hlboko váži a uvedomuje svoju históriu. Pristupuje k výročiam svojich dejateľov a dôležitých historických udalostí s triezvosťou, rešpektom a úctou. Na oslavách sa zúčastňujú všetci, bez ohľadu na vek. Na Slovensku sa na významných udalostiach zúčastňuje najmä staršia generácia. Odkiaľ pramení prirodzený záujem nórskeho národa vo všeobecnosti o svoje národné povedomie a tiež zdravé vyrovnávanie sa s minulosťou?
Nóri v porovnaní so Slovákmi majú oveľa organickejšie historické povedomie. Pritom, paradoxne, nórski autori neraz kritizujú svojich krajanov, že o vlastnej histórii veľa nevedia, alebo že ju vykladajú veľmi jednostranne. Každý národ má svoje mýty – môžu byť negatívne i pozitívne. Za negatívne možno považovať nielen tie deštruktívne, ale aj také, čo vykladajú určité stránky histórie jednostranne, bez širšieho kontextu a bez vôle dívať sa na ne modernejšími očami. Tie sú tiež nositeľmi tradícií – napríklad najvýznamnejší deň – 17. máj – Deň nórskej ústavy – sa najmä oslavuje deťmi – pretože je považovaný za deň nórskej budúcnosti, rovnako ako deti. Ako učiteľ som bol svedkom toho, ako boli deti organizované do sprievodu. Tento deň majú deti veľmi rady, lebo je pre ne temer všetko povolené. Pochodujú v sprievode, sú účastníkmi nejakej pietnej udalosti – pri soche, pomníku či hrobe významného dejateľa, tiež sa navštívi chrám a v Osle sa pochoduje i ku kráľovskému zámku, odkiaľ celá kráľovská rodina zdraví národ. Málokde na svete vidieť čosi podobné. Tiež je zaujímavé, že keď nejaká historická osobnosť nórskeho národa má okrúhle výročie, pozornosť sa jej venuje počas celého roka. Tieto oslavy vedie ministerstvo kultúry – vydávajú sa nové publikácie, koná sa viacero podujatí, hľadá sa nový pohľad na osobnosť, a ten vie byť i kritický. Nikto sa nepohoršuje pre spomínanie negatívnych čŕt tej-ktorej osobnosti, ktoré sú prirodzené. Tieto postavy nie sú vystavované na nedotknuteľný piedestál, čo považujem za veľmi pozitívne. Ľudia na Slovensku často akoby nechceli počuť o negatívnych črtách svojich osobností. Buď ich nezaujíma život slovenských velikánov, alebo pri spomínaní týchto negatív kritik zožína búrku nevôle od nekritických ctiteľov.

Záujem o históriu súvisí možno i s tým, že sú tu veľké míľniky nórskych emancipačných hnutí zo začiatku 19. a 20 storočia, keď sa Nórsko vymanilo z područia dánskeho či švédskeho. Istú úlohu zohráva 2. svetová vojna, keď bola krajina nechcene okupovaná Nemcami. Aj toto obdobie má svoje tienisté stránky, ale drvivá väčšina Nórov odporovala týmto podmienkam. Teraz je Nórsko už dlhé desaťročia motorom mierových hnutí, hnutí za ľudské práva. Z tohto tiež pramení nórske sebavedomie, ktoré je možno niekedy až prehnané. Majú tendenciu hlásiť sa k veľkým národom, ale potrpia si na solidaritu s tými utláčanými – tu možno spomenúť obrovské hnutie proti apartheidu v Južnej Afrike, či proti problémom v Čile. Ale mám pocit, že na mnohé menšie európske národy, najmä východoeurópske, hľadia Nóri akoby cez prsty.

Býva tu..“, pýtaš sa
váhavo, „býva tu istý
Pán Odnikadiaľ?“
Celý dom zakrúti
hlavou: Nie. (I. Č.)

Minulý rok vám vydavateľstvo Milanium vydalo zbierku sladko-smutných a reálnych básní a haiku Fialová hudba? Cítite sa po jej vydaní viac ako tulák, či ako pútnik?
Tieto kategórie sú si veľmi príbuzné, ale skôr sa cítim ako pútnik, i keď zo žartu sa občas nazývam tulákom. Spomínam to i v jednej svojej autobiografickej eseji – V mojom detstve sme sa veľa raz sťahovali. Moji rodičia mi tiež často spomínali epizódu, keď som sa ako dvojročný hral pred domom v Záhorskej Vsi a údajne sa mi prihovoril jeden starší Róm a zo žartu mi navrhol, aby som s ním šiel a ja som šiel bez zaváhania. Rodičia ma videli, ako odchádzam, takže tulácka struna vo mne vždy bola a potvrdilo sa to aj mojou emigráciou. Teraz sa považujem za pútnika a mám aj svoje vzory – či už literárne alebo filmové – veľmi rád mám Chaplina a Bustera Keatona, ktorí mýtus pútnictva poňali geniálnym spôsobom. Do tejto kategórie by som zaradil aj bratov Marxovcov, ktorí boli síce traja, ale každý prišiel z inej strany. Tiež to boli ľudia, ktorí prichádzali odnikadiaľ a nikam nesmerovali. Rovnako možno spomenúť Alicu v krajine zázrakov, putujúcu svojou snovou krajinou. Sen neoddeľujem od zmyslovej skutočnosti, tieto dva aspekty sa často prelínajú. Politicky neslávny Knut Hamsun je azda najväčším básnikom pútnictva. Jeho najlepšie romány sú plné takýchto hrdinov, ale svojím putovaním prekračujú aj náš biologicky ohraničený život. Pri čítaní jeho ranných románov mám pocit, že títo ľudia žili, budú žiť a nekončia ani v románe, keď sa končí ich pozemský život. Žijú vo mne, a rovnako aj v mystériách okolitého sveta. Taktiež mi je blízky Ulysses Jamesa Joyca, rovnako ako starogrécky Odyseus. Myslím, že keby som sa aj nebol pohol z jedného miesta vo svojom živote, mal by som potrebu hľadať si svoju cestu k slobode tak, ako každý človek. No nie každý si ju dokáže uvedomiť a sformulovať. Ako príklad pútničky, ktorá sa temer nepohla zo svojho miesta, no napriek tomu bola veľkou pútničkou slovenskej literatúry, môžem spomenúť stále nedocenenú Timravu. Pri čítaní jej diel cítim, ako jej hrdinky putujú za šťastím do svojho vnútra, aby sa ochránili pred necitlivosťou vonkajšieho sveta, ale sú tam aj menej osvietení hrdinovia zo sedliackeho prostredia, nehnúci sa zo svojej škvarky zeme, a predsa putujúci kamsi do neznáma.

Pútnictvo je veľkou metaforou človečenstva.
Tulákom sa človek stáva väčšinou z donútenia.

V eseji Exil ako stav tvorivosti spomínam i zakladateľov veľkých náboženstiev – Budha, či Kristus, boli pútnikmi, zdôrazňujúcimi tento prvok ako formu autentického žitia. Hyperbolicky je to spôsob, ako sa znesmrteľniť. Existencia si vyžaduje dynamiku, ktorá má, verím, pokračovanie aj po fyzickej smrti.

Je nezmyselné spomínanie.
No ešte horšie brániť sa
mu. Vraj si aj ty raz bol
deckom. Mal si domov
i nádej… (I. Č.)

Aká je vaša vízia budúcnosti kultúry a umenia? Aké by podľa vás malo byť posolstvo kultúry?
V posolstvách som veľmi opatrný. Myslím, že túto problematiku by si mal každý definovať sám. Ak by bolo možné urobiť analýzu svetonázoru i najjednoduchšieho človeka, dospeli by sme k rôznorodým výsledkom. Každý by možno zdôraznil čosi iné, a pritom by mal každý pravdu. Mám, bohužiaľ, taký pocit, že kultúra ako masový prejav zaniká. Vidí sa mi, že je priveľmi roztrieštená. Toto je sčasti podmienené i migráciou obyvateľstva, pričom každý má svoje vlastné špecifické potreby. Západný svet stratil jednotiacu silu, ktorou bolo ešte donedávna kresťanstvo a tiež humanizmus. Dokonca ani v interpretácii ľudských práv nie sme jednotní, sú prispôsobované rozličným potrebám. Človek môže žiť kultúrne aj bez uvedomovania si týchto skutočností. Máme tu minulosť, na ktorej by sme mali všetci stavať, a ktorá by nás mala spájať. Mojím prianím je prekonať pocit roztrieštenosti, a tiež to, aby začali subkultúry medzi sebou komunikovať, i keď to nebude jednoduché. I v tých krajinách, kde ešte jestvuje povedomie kultúrnej jednoty, sa často isté skutočnosti dogmatizujú, ba aj zneužívajú na agresivitu a násilie, čo by malo byť kultúre celkom cudzie. Myslím, že by bolo vhodné, keby si každý jedinec prehodnotil svoju kultúrnu podstatu, svoje priority, ale zároveň toleroval náhľady iných ľudí a nezabúdal s nimi komunikovať. Postupne by možno došlo k všeobecnému uvedomeniu si, že podstaty a dedičstvá sú všade, ak nie rovnaké, tak vzájomne veľmi príbuzné. Na toto v konečnom dôsledku poukazuje i Carl G. Jung, keď hovorí o sústave spoločných kultúrnych archetypov. Stále taktiež nie je docenený ženský princíp v kultúre, čo by sme si mohli zvoliť ako prioritu. Teda nielen dať ženám v spoločnosti rovnaké práva, ale zdôrazniť ženský kozmický rozmer, ktorý je komplementárny tomu mužskému, no pritom nie je jeho protikladom. Toto videl napríklad Ibsen, tiež Timrava, ktorú možno celosvetovo propagovať, pretože už  koncom 19. storočia videla moderného človeka tak ostro a komplexne, ako málokto iný.

Tiež by sa žiadalo výraznejšie integrovať iné kultúrne impulzy – napríklad to najlepšie z moslimského sveta, jeho sufizmus, ktorý je blízky kresťanskej mystike. Takisto obrovská studnica kultúry je v Indii, v Číne, v Japonsku. Pritom japonská kultúra je veľmi originálna a jedinečná. Rád vyzdvihujem i šamanizmus, laponskú kultúru, kultúru afrických národov a mnohé iné, s ktorými treba viesť dialóg. Žiaľ, my – Európania, stále nie sme ochotní akceptovať tieto prvky. A myslím, že postkomunistická Európa je v tomto smere ešte viac dlžná ako západná. Mám víziu založenia duchovnej tradície, vychádzajúcej z rozličných impulzov, ktorá by bez predsudkov spoznávala, že pod rozličnými symbolizmami sa skrýva tá istá duchovnosť, tá istá potreba a schopnosť transcendovať našu biologickosť, našu vonkajškovú civilizačnú realitu. Teda mám túžbu po individuálnom, no i po kolektívnom uvedomení si kozmického rozmeru človečenstva, ktorá je utopistická. Ale v istej atomizovanej sfére sa dá praktizovať. Vyžaduje si to ale oslobodiť sa od pragmatizmu a utilitarizmu, ktoré vládnu dnešným svetom.

Dlaňami načieraš vzduch
a snúbiš ho s vodou. Nohy
sa ti ľahko a bez odporu
kolembajú v rytme
nadpozemskej rozkoše. (I. Č.)

Vaša najkrajšia spomienka?
Príjemne ma prekvapilo, ako ma prijalo Nórsko – nikdy  ma nebrali ako cudzinca, prekvapila ma tu sloboda, demokratické cítenie. Vidí sa mi, že v stredoeurópskych národoch je hlbšie zakorenená intolerancia – národy si konkurovali, navzájom sa potláčali – a takisto aj náboženstvá, či spoločenské triedy – napríklad šľachta sa vyvyšovala nad nešľachticmi, vzdelanci nad prostými ľuďmi, ktorí im zasa závideli. Nórska spoločnosť bola vždy plebejskejšia, rozdiely sa tu v takej miere nezdôrazňovali, a to sa dodnes prejavuje aj v správaní ľudí. A toto poznanie ma veľmi prekvapilo… V Československu som nemohol študovať to, čo som chcel. Cesty boli pre mňa zavreté z politických dôvodov. Keď som prišiel do Nórska, nikto sa ma nepýtal: „Kto bol tvoj otec? Kto bola tvoja matka?“ Videli, že mám preložené maturitné vysvedčenie, takže som sa mohol zapísať, kam som chcel. Tiež mi umožnili rok zadarmo študovať ich jazyk na kurze, navyše som mal možnosť pracovať popri štúdiu, čo sa u nás taktiež nesmelo. Dostal som študentskú pôžičku. Bol som cudzinec a nikto nemal záruku, že sa neodsťahujem preč z Nórska, čo niektorí zneužili a odišli. Bolo to pre mňa obrovské prekvapenie, ba až zjavenie a táto skutočnosť ma aj formovala, pretože som si pod jej vplyvom sám zvolil k ľuďom tolerantnejší prístup.

Taktiež krásnym zážitkom bolo, keď sme si s manželkou padli do oka. Tento vzťah sa potom ukázal byť vecou dlhodobou a trvá už tridsaťosem rokov.

Tiež si rád spomínam na rôzne drobnosti – veľa umeleckých zážitkov – rád a pravidelne som chodieval do Munchovho múzea – miloval som jeho obrazy ešte pred tým, ako som prišiel do Nórska a do tej jeho siene som vždy vstupoval ako do chrámu. Rovnako ma vždy potešilo sledovať filmy Ingmara Bergmana. Takýchto povznášajúcich umeleckých zážitkov mám veľa – či už z čítania, sledovania filmov a divadelných predstavení, z návštev galérií, či z počúvania hudby. Počúvať skladby Bacha je pre mňa vyslovená nirvána. Tiež mám radosť, keď niečo napíšem. Milujem slovo, narábanie so slovom, no i keď pomerne dobre viem narábať jazykom anglickým i nórskym, predsa stále najbližšia mi je slovenčina. Vždy to tak ostane. Preto nechápem, keď Slováci niekedy pristupujú k svojej reči s dešpektom. Myslím si, že takíto ľudia nepoznajú dobre svoj rodný jazyk, a vo väčšine prípadov ani jazyky iné.

Veľkým zážitkom pre mňa bývalo plávanie v morskej vode – rád spomínam na plávanie v Jadrane, v mori v Španielsku, v Taliansku, v Grécku, vo Francúzsku, ale aj tu v Nórsku.

A nezabudnem na leto roku 1990, keď som sa po 21 rokoch odlúčenia vrátil na Slovensko. Dlhé roky som žil v uzrozumení, že sa nikdy nevrátim. Prvé minúty som myslel, že snívam.

…Nikdy sa nevyhneš opakovaniu.
Zakaždým tie isté hlasy,
vzdychy, šepot, ktorým by si rád
utajil neutajiteľné, tie isté praveké
obludy ženúce sa dolu ulicou,
kde-tu dôverne známe svetielko,
neúprosná výčitka, zelenkavý kamienok… (I. Č.)

A napokon: odkaz pre čitateľov Tvorby?
Aby sa usilovali byť slobodnými ľuďmi.

A vaša definícia slobody?
Zbaviť sa všetkých ilúzií. A nebáť sa byť inakší ako ostatní ľudia. K slobode patrí aj priznať sa k svojim protirečeniam, k svojim ohraničeniam, k svojim deštruktívnym stránkam. Až potom môže človek začať budovať. Tam sa nedá budovať na ružových snoch, ani na zdedenej viere, či určitej príslušnosti. Tieto prvky si každý musí nájsť sám. A keď ich nájde, zistí, že to vôbec nie je v protiklade s príslušnosťou k identite, či už národnej, civilizačnej, profesionálnej alebo náboženskej. Naopak, univerzálnosť sa potvrdzuje skrze onú partikulárnosť. Najdôležitejšia vec je sloboda. Pravda, jej predpokladom je uvedomenie si vlastných fyzických, či etických ohraničení. Asi sa nedá vyhnúť tomu, že iného zraníme nechtiac, či konkurenciou. Je tu tiež otázka násilia. Vysoko si vážim ľudí, ktorí sa neprotivia zlu násilím, uznávam ich názory, ale ja si osobne myslím, že máme právo brániť sa. (pozn. viď Tvorba č. 3/2014, Čičmancov článok o I. Kadlečíkovi).

Nie je to príliš skeptické? Nemať žiadne ilúzie? Mladý človek bez ilúzií stráca vieru v lásku… a zároveň sa istým spôsobom oslobodzuje…
Ja si myslím, že skepticizmus je zdravý. Ja priam zvelebujem pochybnosť (odporúčame Čičmancovu knižku V ohnisku neprítomnosti z r. 2005, pozn. red.). Veď máme možnosť vidieť, ako dopadli tí, čo tvrdili, že majú patent na jedinú pravdu. Podľa niektorých múdrych ľudí je aj chudoba predpokladom slobodného a cnostného života. Spomeňme napríklad Budhu, ktorý hlásal strednú cestu, pričom sám vlastnil pri svojom putovaní len nádobku na ryžu. Ja som zažil niekoľko rokov relatívnej chudoby, ale v dobrej krajine. Na druhej strane si však myslím, že peniaze a majetok nemusia byť koreňom zla. Istý primeraný komfort nás o slobodu neoberá. Nie každá chudoba je zárukou slobody, rovnako ako ani majetnosť. Ale lipnutie na majetku je jedným z najhorších otroctiev, čo si dnes mnohí nedokážu uvedomiť. Pravda, určitej úzkosti pri pomyslení na budúcnosť sa človek nemôže vyhnúť, rovnako ako strachu, že stratí to, čo má. To už je kus ľudského údelu.

Citáty sú zo zbierky Ivana Čičmanca Fialová hudba (2013).

Oslo, október, 2014