NEKROLÓG

Drahý  František, priateľ môj – Ferko, pripadla mi neľahká úloha,  nájsť slová. Posledné slová. Lebo tu na zemi sa s tebou lúčime navždy.

Keď som na internete čítal tú správu, nemohol som – nechcel som jej uveriť. Teraz sa s ňou pokúšam zmieriť. Predstavujem si ťa, ako rezkým krokom kráčaš po kopcoch a dolinách, myslím na tvoju vieru, na chvíle, keď sme sa o nej dôverne rozprávali a prichodia mi na myseľ biblické slová: Títo všetci umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale iba z diaľky to videli a pozdravovali. Vyznávali, že sú na zemi pútnikmi. Tí, čo takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť.

Pre mnohých je život dobývaním ríše:  zabývali sa tu, zhromažďujú poklady a stavajú okolo nich obranné valy. Napokon sa stane, čo vedeli od začiatku. Ten domov sa im stane hrobom. Medzi obranné valy do trbletu pokladov navždy zložia unavené kosti.

Sú však i takí, čo od začiatku vedia, že sú na ceste. Nemôžu inak, prekonávajú svoje hranice, opúšťajú, čo je blízko za tým, čo je ďaleko. Prekračujú samých seba, svoje sily, svoje poznanie, svoj malý zabývaný svet: Od toho kým sú, smerujú k tomu, kým ešte nie sú: Za obzorom je ďalší obzor.

Taký bol tvoj život, Ferko: Nikdy si nezastal, vždy si kráčal ďalej. Z nového údolia k novému vrcholu. Odvážne, rozvážne, s neutíchajúcou vášňou. Existoval azda medzi vrcholmi zeme nejaký, na ktorý by si nebol vystúpil?

Pamätám si ten večer: Sedeli sme s Ľudkou a Jarkou u vás pri kávičke a koláčikoch. Večer plný pohody a smiechu. Aj sa oneskorilo a váš malý psík netrpezlivo dával najavo, že je čas uložiť sa k spánku.  Prekvapil nás váš skromný byt. Malý byt plný vecí z celého sveta.  Taký veľký muž v takom malom byte? Akoby to ani nebol byt, ale stan v základnom tábore. Tí, čo putujú, nestavajú vily ani haciendy. To, čo je tam von, je pre nich nekonečne väčšie, než to, čo by mohli naznášať dovnútra.

Žil si svoj život ako podivný kňaz. Kňaz v chráme prírody. Odkedy si prišiel do nášho podzemného kostola na Cukrovej,  neprestal si nás nabádať, aby sme z nášho malého chrámu, postaveného ľudskými rukami, vyšli občas von do chrámu, ktorý zo živého materiálu neustále stavia Boh. Liturgia v tom chráme nepotrebovala slová, modlitbou tu bolo vytrvalé kráčanie. Zvestovanie tu prichádzalo do ticha vnímavého srdca: Božie slovo stromov, vtákov, potokov, skackajúcich po kamennom podloží i vzdialených končiarov pútnika pozývalo na cestu,  ktorá nikde nekončí, lebo smeruje k Nekonečnému.

Raz musel prísť ten deň; dorazil si na posledný vrchol. Ďalej sa ísť nedá. Cesta totiž stúpa prázdnym nebom nad posledným vrcholom zeme. Ďalšia cesta už nie je záležitosťou stúpania, ale lietania. Skoby, laná a mačky je treba odložiť, tu budeš potrebovať krídla. Krídla? Nuž tie krídla si v sebe nosil. Ako plynuli roky, postupne v tebe tie krídla narastali. Boh stvoril všetko krásne v svoj čas a do srdca človeka vložil večnosť: napísal biblický Kohelet. V tvojom srdci tá večnosť horela; vždy si túžil smerovať k veľkosti, ktorá ťa o nekonečno presahuje. A krídla viery. Odvaha oprieť sa o moc neviditeľného. Tak, ako orly v prázdnote neba opierajú svoje krídla o teplé prúdy. Viera, ktorá dôveruje neviditeľným silám ducha.

No k tomu lietaniu je potrebné umenie pokory. Opustiť to, čo je v mojej moci a oprieť sa o toho, kto je nekonečne mocnejší než ja. Ten, kto stál tak vysoko ako ty, by sa mohol na všetkých dívať zhora. Ty si však šiel inou cestou. Videl som, ako si ťa postupne podmaňoval Duch Kristov. Čoraz jasnejšie si chápal, že na ten najvyšší vrchol sa nešplhá, ale zostupuje dolu: Ak sa neobrátite učil nás Ježiš, a nebudete ako deti, nevstúpite nikdy do Božieho kráľovstva. Nuž ty si to dieťa v sebe našiel. Tvojimi starnúcimi očami sa na svet dívalo dieťa; vždy znova a znova pohľadom prvotného úžasu: Svet si videl ako zázrak.

Kde je ten vrchol všetkých vrcholov, kde to miesto, z ktorého vidno celý svet? Kde  tá blízkosť, čo roztratené časti v spája v jedno?

Smrť je rozpad, entropia, odcudzenie. Život povstáva v zázraku blízkosti, spojenia, jednoty. Rozdrobené prvky sa formujú v jednotu orgánov, orgány sa spájajú v jednotu organizmu. A organizmus v osobu, jednotu vedomia, v človeka. A človek uväznený vo vlastnej samote, izolovaný vo svojom strede, žije tým, že prekračuje seba k druhému. Smeruje do vzájomnosti. Tá moc blízkosti má meno Láska . Život je vo svojej plnosti prítomný až tam, kde boli prekonané všetky rozdelenia, v láske všetkých lások.  Milovaní, napísal apoštol Ján: milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepozná Boha, lebo Boh je láska.

Ferko, videl som na tebe tú žiarivú blízkosť, nosil si ju na tvári, ako lúče vnútri ukrytého slnka. Videl som jej svetlo u vás doma, v prostej vzájomnosti dvoch starnúcich manželov, pútnikov na jednej ceste. Dôverne ju poznali tvoje deti, vnúčatá,  tvoji priatelia. Práve preto tvoj odchod na nás vrhol taký smutný tieň.

Hoci si miloval diaľky a tvoje telo bolo do poslednej chvíle telom mladíka, zachovával si vernosť tej blízkosti. Svoj rezký krok si citlivo prispôsoboval, drobným krokom svojej vernej súpútničky. Koľko ciest ste podnikli spolu, i v čase, keď vás sviežosť mladosti pomaly opúšťala.

Koniec. Koniec?  Čo skončilo? Ako to skončilo? Keď autor dopíše knihu, zloží pero, je koniec. No práve tým koncom všetko začína. Až teraz je kniha hotová. Až teraz môže byť čítaná. Teraz je v stave vyjadriť v plnosti svoj zmysel. Všetko je tu prítomné naraz; každá epizóda, každý detail, od prvej strany až po poslednú. Viktor Frankl, ktorý sa naučil rozumieť tajomstvu človeka v absurdných podmienkach koncentračného tábora, chápal smrť práve takto: Ako zavŕšenie. Kým človek žije, ešte celkom nie je, iba sa stáva. Jeho možnosti sú otvorené. Vstupuje do nich v zodpovednej slobode. Okamihy života pretvára na uskutočnený zmysel. Spolu s autorom života, ktorý mu do chromozómov zapísal text knihy – genetický kód, takto spolu vpisujú na otvárajúci sa hárok času príbeh života, kým ho neukončí posledná bodka. V momente smrti je človek zavŕšený. Až teraz je tu človek celkom celý, od začiatku až do konca.  To, čo bolo napísané v čase, je publikované vo večnosti. Až teraz môže byť kniha prečítaná, jej zmysel sa celkom vyjaví až tu, vo večnom svetle Toho, ktorý je.

Takto nám o  tajomnej výprave za oponu smrti rozprávajú svoje príbehy tí, čo sa vrátili späť. Prešli vraj temným tunelom. Vstúpili do prítomnosti svetla. V okamihu sa im vyjavil celý ich príbeh a bol zhodnotený vo svetle pravdy a lásky. Tak nám o tom písal svätý Pavel: Nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On vynesie na svetlo, čo je skryté v tme a odhalí zámery sŕdc.

Ten, kto sa v živote ubytoval ako v hrade, hľadí na seba a myslí si: Som moje telo. Dom života sa zrúti, je koniec. Telo sa rozpadne na prach. Zostáva niečo? Nič. Mňa už niet. Už tu niet nikoho, kto by povedal: „Ja som“. Nikoho, kto by poznával, rozhodoval, miloval.

No ten, pre koho je život cestou, vie že telo je iba stan. Keď stan zostarne, naruší sa impregnácia, tkanivo sa prešúcha a roztrhne, prší do vnútra… Vie, nastáva posledná fáza výstupu. Budem musieť svoj stan opustiť navždy, zanechať ho v poslednom tábore, a pokračovať ďalej, tam, kde už žiadny stan potrebný nebude. Je treba zanechať všetko a vstúpiť do tej neodolateľnej nesmiernosti, za ktorou celý život putuje. Tí, čo sa vrátili zo smrti, nám rozprávajú, že opustili telo. Dívali sa naň, ako leží na operačnom stole. Počuli hlasy lekárov. Videli rodinu v čakárni i priateľa na parkovisku nemocnice. Všetko, čo videli a počuli, kým ležali v klinickej smrti, sa po návrate k životu potvrdí ako pravdivé. Môže človek vidieť i keď jeho telo nevidí, počuť i keď jeho telo nepočuje. Môže človek azda opustiť miesto, kde zanechal svoje telo?

Tvoj odchod, Ferko, je symbolom všetkého, čo si tu žil.  Odišiel si náhle, obetovaný na oltári chrámu, v ktorom si po celý život konal svoju tichú bohoslužbu. Malé pošmyknutie a pád. Pád na dno, bol tvojím výstupom na miesta, kam už nedovidíme. Kto prenikne do tej krátkej chvíle, keď si letel voľným vzduchom? Vedel si, že letíš von, navždy von zo sveta, v ktorom si žil. Čo si chcel vysloviť, zvolať, ak by bolo možné hovoriť a volať tak, aby to začuli tvoji milovaní?

Tvoj pád bol letom k najvyššiemu vrcholu sveta, tam, kde horí oheň všetkým prenikajúcej lásky. Tu je všetko navždy prítomné. Tu, celkom ponorený v Bohu, si sa stal celým; už nie rozdelený sekvenciami času na toho, kým si bol a kým budeš. Tu si dieťa, mladík, zrelý muž i starec zároveň. Tu je každá diaľka  bezprostredne blízka. Tu je čítaná celá tvoja kniha až po poslednú vetu pošmyknutia.

Bože, vďaka, že si utvoril život, nášho milovaného Františka. Vďaka za cesty, ktorými prešiel, za každý vrchol, za každé údolie, za lásku, ktorú odovzdal i prijal. A vďaka, aj keď sa nám to hovorí ťažko, i za ten jeho posledný let.

Neopúšťaj tých, čo tu zanechal. Svetlo lásky, ktoré si im vzal v milovanom, doplň lúčmi svojho milovania, posilni v nich dôveru, že tam, kam kráčajú sa s ním znova stretnú navždy. Lebo: Zem je miesto smrti / A smrť je bránou / Tomu, kto odchádza / Zavolaný láskou.