JEDNA OTÁZKA ZUZANE BAKOŠOVEJ-HLAVENKOVEJ:

 Ako v sebe vnímate prepojenosť teoretickej práce s umeleckou?

Ako vidím rozdiel medzi umeleckým a vedeckým? Nazvime to zjednodušene: PUSTOŠENIE POÉZIE a ŠANTENIE VEDY. Sú tri možnosti: aj keď pravdivé sú iba dve, na milosť vezmime len jednu. Poézia vládne podvedomiu a spontánnosti.

Veršikári len tak, vraj spakruky, hádžu na papier či na svetlo Božie, čokoľvek a kedykoľvek v slovnej podobe a sú na to hrdí. Zato básnici slovo vážia, aby zavážilo, ba niekedy zvažujú ako na lekárnických vážkach, čo vysloviť a čo nie. Každé slovo, ba každé písmeno tu má svoju hodnotu, váhu a význam. Detailisti.

Vede, ale ba aj Vedečtine vládne rozum. Presnosť, exaktnosť, dôkazy a hypotézy potvrdené aj nepotvrdené; overovanie, skúmanie a bádanie, definície a rovnice. Zvažovanie, kladenie na vážky pre a proti, pochybnosti, odvrátenie sa od klamstva a podvodu, predstierania a intríg zdania Pravdy. Ale ak už klamstvo a podvod a predstieranie, tak Klamstvo a grandiózny Podvod, a to je rozkošatená a rozšafná, aj šantiaca roztopašná nenabažená vedečtina, ktorej predstieranie je neraz pôsobivejšie, než suchopár dôslednej vedy.

Smutné je aj poznanie, že nielen vedecké, ale aj básnické poznanie neraz starne rýchlejšie, než ich tvorcovia, a básnik či vedec môže prežiť svoje dielo. Beda vám, čo prežijete svoje dielo, ale beda aj vám, čo dielo prežije vás! Posmrtná sláva; to je ideál nekrofilov alebo sebapoškodzujúci ideál labilných jedincov, či precitlivených psychopatov. Vraj. Nuž, to že máš stihomam, neznamená, že po tebe nejdú!

Tretia verzia, overovaná aj neoverená, je: Že žijú v symbióze. Veda a Poézia, poézia a veda. Kto na kom parazituje? Sú komplementárne. Tvoria dve tváre jednej mince. Tvorivosť je Hermafrodit! A ich pôvod? Čistý či nečistý? Istý a neistý. Sú to bastardi, pouličné zmesky, milovníčky mesaliancie.

Vládne im matka Tvorivosť a sestra Improvizácia, či sestra – dvojča uvzatosť tušenia a vidiny. Ich neter zdanie a sesternica svitanie a náhle svitnutie, praneter vnuknutie, ale aj vnučka prízrak. Naháňajú vlastný tieň, tôňu, čo ich láka aj ľaká… Pramatka Náhoda je všadeprítomná rovnako, ako jej verná sudička Intuícia.

Vynára sa však spod hladiny aj Otec! A tým je Systém, Tvar, Formovanie, ale aj Obsah a Význam, Zmysel. Forma má už čosi, čo otcovi uniklo; ženskú nehu, nie zženštilosť, ale schopnosť vycítiť, intuíciu, jasnovidenie a empatiu. Aj preto klasici tak jedným dychom hovoria: Forma a Obsah. Dokonca vraj majú byť v jednote. Je to tá jedna bytosť, ktorá sa podľa starých legiend potom rozdelí vo dvoje? Na muža a ženu? Na mužské a ženské?  Prastaré, či pristaré múdrosti pre dnešok?

Ale aj Obsah, Význam, Zmysel má čo povedať a netreba naň zabúdať, ani vo svete performancií a konceptov, improvizácií a približností, projektov a náčrtov. Mať víziu, čo viac vraj treba!? Hovoria vyznávači náhodných stretnutí „dáždnika a šijacieho stroja na chirurgickom stole.“ Mať čo povedať a hovoriť to a nemať čo povedať a hovoriť to… Tanec smrti, ale aj bláznivé zmyselné tango argentino pristanú obom: preludy aj bažiny zmyslov.

A exaktnosť, presnosť a disciplína? Viac práce než tvorenia bez hraníc? Pracovitosť, poznať svoj smer a mať cieľ, tieto zbrane v rukách grafomana a priemerného či podpriemerného, nadmieru usilovného disciplinovaného spisovača, veršikára a vedečtinára sú priam ničivé a pustošivé. Deštruujú Pravosť. A hromadia márnosť. O to márnivejšia je invencia, s akou sa derú vpred. Pramater Fantázia a jej synovia a dcéry: Imaginácia, inšpirácia, intuícia, predstavivosť a impresia, alúzia, ilúzia, ale aj asociácia, stoja neustále za dverami. Zjavujú sa nečakane a náhle. Nenáhlivo však zasahujú do vecí vážnych aj nevážnych. V Tvorivosti je najškodonosnejšie: predstieranie a klamstvo, podvádzanie a intrigy obrazov a slov. Predstieranie, predvádzanie sa, tartuffovčina a ničivé pustošivé predstieranie Právd má nevratné následky. Je to smrteľná, neliečiteľná choroba, na ktorú niet nijakých očistných byliniek, ani preplachovacích kúr. V klamstve sú veršikári aj vedečtinári splachovací. Fatamorgány a horúčky tvorivosti sú nevyliečiteľné, ale zatvárajme ich do trinástej komnaty a do mučiarne očisťovania pliev od zrna a úsilia o dreň. Ísť na dreň. Neľahké, lákavé a nedosiahnuteľné…

Vylúpnuť jadro pudla – to leží na srdci každému z tvorcov, či už básnikovi alebo vedcovi. Priniesť aspoň raz v živote čosi originálne, nové a nenapodobniteľné! Ako zaznieva v hre Petra Shaffera Amadeus (Mozart a Salieri): PRIEMERNÍ SÚČASNÍ AJ BUDÚCI, ODPÚŠŤAM VÁM!!!

Fragmenty, útržky, strihy, montáž a koláž; to znejasňujúce, čo prebýva v nás ako tajomstvo, náznak, tušenie, iskrenie; to tvorí podhubie budúceho nápadu, či diela. Falšovatelia pravosti znesviňujú rovnako poéziu ako vedu, zvláštna mánia tartuffovstva vo vede aj v poézii. Vášeň klamstva a predstierania dáva ich ploditeľom a užívateľom zvláštny pocit slasti. Ničivej slasti, ktorá lož vydáva za pravdu. Ale ako sa jej ubrániť, tej mámivej lži Sebaklamu?

FANTÁZIA, INTUÍCIA a ASOCIÁCIE. To sú sudičky Poézie aj Vedy. Zobúdzať sa uprostred noci a siahať po ceruzke, aby si básnik či vedec zapísal rýchlo čosi, čo mu skrslo v mysli vo sne, či polosne, aby o to neprišiel pri zobúdzaní sa, či v bdení. To je rovnako typické pre básnika aj vedca, ale len toho, čo má myseľ pripravenú a pripravovanú neustále na nápady, myšlienky, skrsnutia, zídenia na um, či zídenia z umu. Nikdy a nikde nekričme hop, kým nám nepreskočí, kým nepreskočí iskra nápadu. Zapaľovať môže len ten, kto sám horí. A jurodivým je zem ľahká.

Takže, ak už to chcete vedieť: bráňte sa písaniu. A ak už píšete, nikomu to neukazujte. A ak už ukazujete, tajte to. A ak to zatajíte, nevydávajte. A ak vydáte, potom klamte, že nejde o vás. A ak sa priznáte, odvolajte! Bráňte sa rozumu, ale bráňte sa aj citu a emócii, či afektu. Hľadajte spôsob sebaprenikania a pátrajte po pravosti, možno sa vám podarí naraziť na kameň mudrcov. A ak nie, aj tak dobre. Máme už priveľa mudrujúcich aj premúdrelých nevedkov aj vševedkov. Ale čím viac ich bude, tým lepšie pre nás. Husté sito času osieva najspoľahlivejšie. Takže trochu askézy do toho umierania. Dnes v období predkremačnom možno už hovoriť alebo dokonca aj povedať pravdu. Alebo sa jej aspoň bezostyšne priblížiť a dotknúť. Preč s Hypotékou Smrti! – ako nedávno povedal pápež František v Ríme svojim veriacim.

A ak už nemôžete inak, nuž píšte, vydávajte, radujte sa bez nefalšovanej skromnosti, aj tak To nikto nečíta, ako vravia zlé jazyky. Dovidenia, príďte zas, vďaka za návštevu, ani my k vám nechodíme… Ani my vás nečítame, tak píšte do úmoru! V tej krásnej mesaliancii rozumu a citu. A s nevyhnutným dúškom pravého čierneho, bieleho aj ružového humoru. Možno potom nebudeme musieť vyrieknuť tú starú pravdu: Vystydli nám myšlénky… – ako vyriekol svojho času v návale úprimnosti Ján Hollý. A isto-iste by dodal: Priemerní prítomní aj budúci, odpúšťam vám.

Za odpoveď ďakuje
Stanislava Matejovičová