MIŠO KOVÁČ ADAMOV: Hra o svätej Dorote.
Bratislava: Divadelný ústav, Edícia Slovenské divadlo, 2013.

To, že sme sa dostali k novej knihe Miša Kováča Adamova, venujúcej sa slovenskému ľudovému divadlu o svätej Dorote, nám prináša úžasný obdiv a prekvapenie: je možné bežne nájsť dokumenty o dlhodobom odbornom výskume na Slovensku (venoval sa od r. 1966 do súčasnosti), o uchovaní stôp európskeho stredovekého divadla a mnohých verziách i podobách konkrétnej hry na slovenskom území, o ich rozdielnosti v rámci mestského a dedinského prostredia? Dokonca aj E. Klepáčová zhodnotila: „Problematika ľudového divadla a zvlášť legendických hier sa v odbornej literatúre neobjavuje často… Rovnako aj opis situácií a atmosféry pri nahrávaní, charakteristiky informátorov sú z etnologického hľadiska veľmi dôležité.“

Literárny historik, folklorista, bibliograf, muzeológ, teatrológ, dramatik Mišo Kováč Adamov už vo svojom veku (nar. 24. 5. 1930 v Opatovciach nad Žitavou) je jedným z výrazných výskumníkov, tvorcov a umelcov s mnohými publikovanými prácami. Svojím širokým výskumom nás doviedol k legende o svätej Dorote, ktorá uvádza výrazné prenasledovanie veriacich (v roku 304 sv. Dorotu z mesta Cézarea v Kapadócii v Malej Ázii odsúdili na smrť v Rímskej ríši za odmietnutie zaprieť vieru a vydať sa za zástupcu vladára). Folklórne divadlo ju uvádzalo v mestách aj obciach – autor mal sám hlboký „mátožný“ zážitok zo svojho prvého stretnutia s Hrou o svätej Dorote vo vlastnej obci na začiatku 40. rokov 20. storočia predstavením potulných novobanských ľudových ihráčov. „Ako som už spomínal, navštívili našu obec. …iste to bolo v čase druhej svetovej vojny, keď som mal jedenásť, dvanásť rokov. Neviem na tie výjavy zabudnúť nielen pre vtedajšiu atmosféru panujúceho strachu z vojny, ale najmä pre magickosť predstavenia. Zvlášť ma „máta“ sťatie Doroty. Najprv sa konala poprava tak, že pri seknutí Katovho meča si Dorota sama prehodila cez hlavu dlhé plavé vlasy a hlava zmizla spred našich očí, akoby naozaj bola sťatá. V spevohernom opakovaní vzápätí prišla druhá obmena nielen podania príbehu spevohrou, ale i vizualizáciou deja. Vrcholom vizualizácie bolo opäť sťatie Doroty. Herci najprv rozvili plachtu, nad ktorou sa pred chystanou popravou v „nemohre“ opájal tancom Čert (drevený had a na ňom jeho hlava); vzápätí sa vynorila nad bielou plachtou bábka Doroty, nad ňou vyletel v ruke Kata meč a sekol ju do krku. Ozvalo sa Dorotino ostré skríknutie a hlava (prirodzene bábky) s venčekom sa kotúľala pred plachtou – Kat ju dokonca ako loptu odkopol smerom k nám divákom. To sme už skríkli aj my, lebo zároveň odťatím a pádom hlavy sa z bielej plachty „roztiekla“ krvavočervená stuha a rozbehla sa k nám ako divý potôčik. Opísaný zážitok patrí dodnes k tým najsilnejším, aké ma v divadle postretli. Iste i to je dôvod, prečo som sa k hre i jej dotvoreniu vrátil.“ (s. 50).

Autor uvádza, že Hra o svätej Dorote sa na Slovensku hrávala „do polovice minulého storočia pravidelným sezónnym cyklickým predvádzaním, vždy na konci januára do začiatku februára… Dnes ožíva vo folklórnych skupinách a v podaní divadelných súborov aj mimo tohto času. Ostáva i dokladom uchovania stôp európskeho stredovekého divadla… Nie iba na Horehroní, ako sa dlho tvrdilo, bez poznania rozsahu výskytu, ale takmer v celom priestore stredného a západného Slovenska, v istých lokalitách aj na východe. Jej nositelia sa usilovali o osobitný rozpútano-viazaný veršový prejav, lež i o vyjadrenie sociálnych a duchovných zápasov. Preto ju komunistická totalita vytláčala z verejných vystúpení pokračovateľov  pôvodnej ľudovej kultúry…“ Po tridsaťročných výskumoch autor rekonštruovaný text Hry o svätej Dorote začal predstavovať divadelným súborom. Najtvorivejšiu inscenáciu vytvoril režisér Juraj Nvota v spolupráci s básnikom, kňazom Danielom Pastirčákom roku 2004 (aj v knihe sa nachádzajú jej divadelné fotografie).

To, čo sa sústredilo z jeho hlbokých výskumov, kniha obsahuje v hlavných častiach:

1. ŠTÚDIA (Legenda, Heuristika – výskumná správa, Renovácia – spracovanie obnovy, Evokácie – vyvolávanie oživovaní); II. TEXT HRY (Skladba a doručenie variácií, Introdukcie – oboznamujúce vstupy, Aktéri, Inscenačné animácie, Inscenačné marginálie, Inovovaná kompozícia – obnovená skladba z množiny predlôh, Predhry, Rozohry, Činohra, Opera a bábkohra, Dohry, Dvojhra Doroty). V Štúdii uvádza najmä poznatky z výskumu, o výskume aj výsledky výskumu, prehľad miestneho výskytu hrania Hry o sv. Dorote a osobitosti herných podaní, zmeny prinášali aj zúčastnení diváci v závislosti od ich množstva a záujmu o vstup do hry. V uvádzaní Textu hry autor vychádza z mnohých údajov pamätníkov o rôznosti hier v dedinách a mestách, aj v hre osobitných ľudových ihráčov. Hlavnými postavami boli Dorota, Tomfil, kráľ Fabricius, Kat, Čert a Anjel. Najmä v mestách sa hra predvádzala v rozšírenom obsadení skupinou Ľudu – dospelí, mládež, deti – ktorí v minulosti boli divákmi a zároveň účastníkmi hry. Poukazuje v hre na javiskovú výpravu, rekvizity, kostýmy, zvuk, hudobno-pohybový prejav, spev a tanec atď. Dedinské, mestské a ihráčske presné časti hry sú postupne opísané s uvádzaním hrania jednotlivých postáv a mnohých druhov jazykových vyjadrení, opakovaním činohry spevoherne, bábkarsky. Takisto uvádza bohatými detailmi, ako sa na ľudovom divadle zúčastňujú diváci – dospelí aj deti – rôznymi akciami aj spevmi.

Mišo Kováč Adamov nám dal hlboký pocit prežitia Hry o sv. Dorote: nielen informáciami o svojom výskume, o rôznych formách hrania hry, ale najmä poukázaním na jej prežívanie krutého odsúdenia a smrti sv. Doroty. Slovenská Hra o sv. Dorote „prispieva rovnako do kresťanskej, európskej i národnej kultúry – je teda aj fenoménom v interetnickom  kontexte“ (s. 107), Piotr Bogatyriov skonštatoval, že „je asi jedinečná v celej svetovej dramatickej literatúre“. Čitateľa neprestane udivovať zachovávanie pôvodnej poetiky herného podania, prejavy súcitu, spriaznenosti v kresťanskom duchu lásky, aj morálny význam hry.