NEKROLÓG

V Prahe zomrela 12. marca 2014 Zdenka Sojková, významná  česká slovakistka, „usilovná skúmateľka Štúrových čias“, ako poznamenala po jednej jej  návšteve v Martine,  Dr. Anna Gašparíková – Horáková. Keď som ju  niekedy  prekáral, hovorieval som jej v žarte, že je  najväčšou láskou Ľudovíta Štúra,  lebo kým Adela Ostrolúcka mu venovala  jednu jar, i to niektorí bádatelia spochybňujú,  Zdenka  nielen  všetok svoj   voľný čas  a prázdniny,  pokiaľ učila, ale aj keď odišla na dôchodok. Skutočne až do  poslednej chvíle,  pokiaľ mohla ťukať do klávesnice  svojho počítača. Bolo jej niečo málo pred  deväťdesiatkou, keď ju mladší brat Jaroslav naučil používať  počítač a internet.

Narodila sa  8. decembra 1921 v Klobukoch pri Slanom v rodine chemického inžiniera, ktorý pracoval v tamojšom cukrovare. Je zaujímavé, že pár rokov po jej narodení prišiel tam básnik  Ivan Krasko, občianskym menom inžinier Ján Botto, ktorý sa zamestnal v tom samom cukrovare, ako Zdenkin otec.  Po maturite, v čase zatvorenia českých vysokých škôl, vyštudovala učiteľský ústav. Skončenie  vojny jej umožnilo študovať, a tak sa  popri práci učiteľky  zapísala na FFUK v Prahe, kde študovala v literárno-historickom seminári prof. Jana Blahoslava Čapka. Stala sa členkou tamojšieho československého krúžku.

Jej hlavné bádateľské úsilie  sa zameralo na dobu a osobnosť Ľudovíta Štúra, ale venovala sa aj Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, Jánovi Hollému, Bohumile Rajskej a Božene Němcovej v súvislosti so Slovenskom, Andrejovi Sládkovičovi a ďalším  osobnostiam česko-slovenského literárneho kontextu 19. a 20. storočia.

Je pozoruhodné, že aj keď v Bratislave na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity strávila len zimný semester 1947 – 1948,  navštevovala semináre profesorov Milana Pišúta, Daniela Rapanta a Svätopluka Štúra, tento pobyt  ju ovplyvnili na celý život. Stále jej záležalo na tom, aby sa v českej kultúrnej verejnosti oživoval záujem o vzájomnosť Čechov a Slovákov v Štúrovej dobe.

Celkovo vydala dvanásť kníh. Deväť v Prahe, dve v Bratislave a jednu v Martine. Za svoju hlavnú literárnu prácu považovala biografiu Skvitne ešte život. Knihu o Ľudovítovi Štúrovi, ktorá vyšla v troch slovenských  a jednom českom vydaní. Získala za ňu aj ocenenie Slovenskej akadémie vied – Zlatú čestnú plaketu Ľudovíta Štúra.

Zdenka bola veľmi skromná a láskavá žena. V januári tohto roku ma naliehavo prosila, aby som ju navštívil v Radotíne, kde bývala s bratom v rodičovskom dome. Radila sa so mnou, ako rozdeliť jej archiválie. Na moju radu, že nie je dobré deliť archívne materiály,  rozhodla, že korešpondenciu, rukopisy a iné texty prenechá Literárnemu archívu Slovenskej národnej knižnice v Martine. Pri tejto príležitosti mi venovala s dedikáciou jednu svoju obľúbenú knižku – Profily od  Alexandra  Matušku, ktorú mala od autora podpísanú.

Pri druhej návšteve, tesne pred odchodom do nemocnice, z ktorej sa už  nevrátila, mi darovala niekoľko čísel časopisu Mladá generácia. Svojho času mojím prostredníctvom odovzdala do knižnice Ústavu pro soudobé dejiny AV ČR v Prahe všetky čísla tohto časopisu, ktorý na Slovensku vychádzal v rokoch 1946 – 1948 a mal ambíciu stať sa slovenskou obdobou Peroutkovho  Dneška.  Prvýkrát mi povedala,  že keď odchádzal do emigrácie  Karol Belák – Berger, významný slovenský demokratický novinár, v exile prispievajúci do viacerých časopisov a od roku 1951 pôsobiaci v redakcii Slobodná Európa, prenocoval niekoľko nocí u nej v Radotíne, v  dome jej rodičov. Tento časopis si u nej uschoval.  Zdenka ho odprevádzala  na Smíchovské  nádražie, spolu s jeho matkou, ktorá pricestovala zo Slovenska. Tešil som sa, že mi niektoré veci k stretnutiu s Belákom – Bergerom po návrate z nemocnice povie, ale už sa tak nestalo.

V Zdenke Sojkovej stráca nielen slovenská literárna veda, ale aj Slovensko osobnosť, ktorá  ako slovenskú literatúru, tak krajinu a jej ľudí  mala úprimne rada.