IGOR LUKEŠ: ČESKOSLOVENSKO NAD PROPASTÍ. Selhání amerických diplomatů a tajných služeb v Praze 1945-1948. Praha: Prostor 2014, 383 s.

Významný americký historik českého pôvodu, profesor bostonskej univerzity Igor Lukeš, autor viacerých  kníh z dejín a politiky strednej a východnej Európy 20. storočia, sa vo svojej najnovšej do češtiny preloženej knihe Československo nad propastí s podtitulom Selhání amerických diplomatů a tajných služeb v Praze 1945-1948 zaoberá aktivitami, ale aj pasivitami  amerického veľvyslanectva, Vojenskej misie a CIA v Prahe v rokoch 1945 – 1948.   Autor  si kladie  otázku a na základe dokumentov  a  výpovedí  ešte žijúcich  svedkov, niekdajších amerických diplomatov a spravodajských dôstojníkov tej doby pôsobiacich v Prahe,  na ňu  odpovedá: Prečo Američania v povojnovom Československu, ktoré považovali za testovací prípad k Stalinovmu ZSSR tak neuspeli. Nedokázali sa na pražskej scéne v politickej kríze orientovať a nakoniec odišli s porážkou. Bolo to  predovšetkým ich zlyhanie, či zlyhanie povojnovej československej spoločnosti, poznamenanej traumou Mníchova a zažitej strachom zo šiestich rokov nacistickej okupácie? Prečo československá verejnosť s prevažne pozitívnym vzťahom k USA a často až s nekritickým obdivom  k „americkému spôsobu života“, tak rýchlo podľahla stalinizmu. Ako k tomu prispeli omyly a chyby americkej politiky a jej reprezentantov?

V prvých kapitolách sa autor vracia do roku 1938,  do rokov druhej svetovej vojny a skúma mníchovské traumy československej spoločnosti a prezidenta Beneša. Ten  abdikoval na svoj úrad, odletel do Londýna, kde sa nervovo zrútil.  Keď sa zotavil, uchýlil sa do mlčania a samoty. V roku 1939 odcestoval do Spojených štátov, kde sa stal profesorom na Chicagskej univerzite. Zdalo sa, že jeho politická kariéra bola na konci.

Kniha pokračuje rokmi druhej  svetovej vojny, dopadmi československo-sovietskej zmluvy z decembra 1943, proti ktorej bola najmä Veľká Británia i niektorí Benešovi spolupracovníci ako Ladislav Feierabend.

Ďalšia časť sleduje  Košický vládny program a problémy okolo Benešovho návratu do Prahy. Zdôrazňuje tiež následky amerického rozhodnutia prenechať oslobodenie Prahy  Sovietom v máji 1945, čo bolo pre americkú politiku skôr vojensko-technickým problémom. Názor generála Eisenhowera bol, že „nepodnikne žiaden krok, ktorý by považoval za vojensky nerozumný, len preto, aby dosiahol nejaký politický cieľ.“ Generál George C. Marshall vo Washingtone toto rozhodnutie bez výhrady schválil.  Winston  Churchill a ďalší  politici mali iný názor.

Americký veľvyslanec v Prahe  Lawrence A. Steinhardt nebol kariérnym diplomatom. Prezident Roosevelt  ho postupne vymenoval za veľvyslanca v Stockholme, Lime, Moskve, Ankare a v roku 1945  nasledovala Praha. Steinhardt bol veľmi úspešný právnik a venoval sa svojej právnicko-obchodnej činnosti vo vzdialenom New Yorku na úkor svojho poslania v Prahe. Do Prahy prišiel v júli 1945, s takmer dvesto dňovým oneskorením po  návrate prezidenta Beneša.  Firma, v ktorej  Steinhardt naďalej pracoval, mala vplyvnú a bohatú klientelu. Preto sa hovorilo, že nie je jasné, či v Prahe zastupuje záujmy Spojených štátov alebo vlastné. Po príchode do Prahy venoval veľkú pozornosť rekonštrukcii Schönbornského paláca, sídla veľvyslanectva a podarilo sa mu obratom získať pre americkú diplomaciu niekdajšiu Petschkovu rezidenciu. Budova sa stala najväčšou veľvyslaneckou rezidenciou v rukách zahraničnej  služby Spojených štátov na svete. Spoločensky sa podobne ako ostatní Američania na veľvyslanectve stýkal najmä s bohatými a urodzenými ľuďmi. Americké veľvyslanectvo sa pod jeho vedením zaoberalo predovšetkým ekonomickými záujmami, z ktorých niektoré mohli byť prepojené s veľvyslancovými súkromnými podnikateľskými záujmami. Táto činnosť odvádzala jeho pozornosť od politického rozmeru misie v povojnovej Prahe. Tvrdilo sa, že len málo ľudí sa Steinhardtovi vyrovnalo, pokiaľ išlo o inteligenciu, ctižiadosť a energiu. Preto sa niektorí jeho kolegovia v súkromí pýtali, či je ešte stále veľvyslancom Spojených štátov, alebo bohatým právnikom, ktorý sa nemôže rozhodnúť medzi verejnou službou a súkromnými záujmami. Napriek tomu, že vývoj udalostí preukázal, že Steinhardt politickej situácii v Československu nerozumel, Washington z neznámych dôvodov nepodnikol žiadne kroky o nápravu v Prahe. Na začiatku roku 1947  Steinhardt opustil na dva mesiace Prahu a potom opäť začiatkom novembra. Za rok 1947 do februárového puču, keď priletel  do Prahy  pár hodín po Valerianovi Zorinovi, chýbal na svojom poste takmer dvesto dní.

Americkí  diplomati, ktorí prichádzali do Prahy, boli bez absolvovania kurzu, alebo výcviku. Nikto im nepovedal, kto je Beneš, Gottwald či Slánský. Mladí dôstojníci či pracovníci tajných služieb boli naivní playboyi s nedostatkom skúseností a dopúšťali sa  neuveriteľných amatérskych chýb. Americká rozviedka počas februárovej krízy 1948 nerobila nič. Vojenská misia stratila svoje informačné zdroje okamžite po rezignácii demokratických ministrov.

Igor Lukeš plasticky zobrazil nielen veľvyslanca Steinhardta, aj s poukázaním na jeho súkromný život, ale aj portréty ďalších amerických predstaviteľov v povojnovom Československu. Či už ide o Charlesa Kateka, Kurta Tauba (brata známeho herca Valtra Tauba, ktorého možno niektorí zo starších čitateľov videli  hrať v Realistickom divadle, pokiaľ mu intervencia Willy Brandta a Bruna Kreiského – priateľov z doby švédskeho exilu v rokoch druhej svetovej vojny – umožnila v dobe normalizácie odísť z Československa  a hrať v Spolkovej republike  Nemecko či v Rakúsku), Waltera Birga, Spencera Taggarta, či o ich československých spolupracovníkov.

V  knihe mi chýba akýkoľvek slovenský prvok. Možno nebol? Autor sa nezmieňuje o americkom konzuláte v Bratislave. Len v jednej  poznámke, že  Praha žiadala (išlo už o rok 1949), aby Američania  uzavreli svoj generálny konzulát v Bratislave, čo viedlo k odvetnému zatvoreniu československých konzulátov v New Yorku, Clevelande, Pittsburghu a v San Francisku. Zaoberá sa Tisovým procesom, ktorý  americké veľvyslanectvo muselo podrobne sledovať, lebo počas doby procesu americké ministerstvo zahraničných vecí bolo pod tlakom slovensko-amerických organizácií a rady kongresmanov, ktorí bránili Tisa ako nevinnú obeť.  V závere procesu veľvyslanectvo zhodnotilo, že  „proces bol vedený spravodlivo a riadne,“ toto  hodnotenie  vo Washingtone prijali.

Autor z popravy kňaza aj takého, akým bol Tiso, obvinený  z vojnových zločinov, vyvodzuje, že poškodila česko-slovenské vzťahy na celé desaťročia dopredu a možno nenávratne. Z celého prípadu nevyšiel dobre predovšetkým  Beneš, ktorý Tisovi odmietol udeliť prezidentskú milosť a vynieslo mu to povesť pomstivého človeka.

Ešte pokiaľ ide o Slovensko: veľvyslanec Steinhardt, ktorý vedel vďaka  svojim skúsenostiam z pôsobenia v Moskve, že „dôkazy o kriminálnej činnosti oponentov je možné vyrobiť,“  sa priklonil k názoru, že zásahy proti slovenským demokratom v jeseni 1947 boli nutné, lebo Demokratická strana  potrebovala  „vyčistiť“. Celú jesennú krízu nepochopil a hodnotil chybne.

Niektorí Američania verili, že pražský prevrat v roku 1948 nevyhnutne predurčila zemepisná poloha krajiny. Napríklad minister zahraničných vecí George C. Marshall videl Československo pred pučom ako výbežok Západu prenikajúci do Východného bloku. Takú situáciu nemohla podľa jeho názoru Moskva dlhodobo tolerovať. Iní Američania tieto názory  nezdieľali a nepovažovali výsledok krízy v povojnovom Československu za vopred daný. Argumentovali, že k pražskému prevratu značnou mierou prispela nerozhodnosť politikov vo Washingtone a zároveň nekompetentnosť personálu amerického veľvyslanectva.  Ešte dvadsať rokov po februárovom puči, počas pražskej jari 1968 napísal Eugene V. Rostow, poradca prezidenta Lyndona B. Johnsona pre otázky národnej bezpečnosti, že „nezabránenie prevzatia Československa komunistami v roku 1948 bolo jednou z najvýznamnejších chýb našej zahraničnej politiky od konca vojny.“ V podobnom duchu sa vyslovil aj veľmi dobre informovaný riaditeľ CIA Allen Dulles, ktorý povedal, že komunisti mohli v Prahe prevziať moc a zaviesť diktatúru len vinou neschopných amerických diplomatov a spravodajských dôstojníkov, ktorí vtedy slúžili na americkom veľvyslanectve. Rostow a Dulles boli presvedčení, že „rozhodná diplomatická akcia“ Spojených štátov v povojnovom Československu mohla ubrániť demokratický charakter štátu a zabrániť prevratu. Rostow išiel dokonca tak ďaleko, že napísal, že Washington v povojnovej Prahe premárnil príležitosť predísť studenej vojne.“

Pozoruhodné sú slová z knihy Nezvestný  (prvýkrát vyšla už v roku 1951) od českého spisovateľa Egona Hostovského (mimochodom československého diplomata v povojnových rokoch v Nórsku, než v r. 1949  rezignoval a ostal v cudzine): „Poražená demokratická většina v Praze prohrála, protože měla totalitní protivníky, ale neměla přátele; měla koho nenávidět, ale neměla koho milovat.“

Kniha Československo nad propastí bola v roku 2012 ocenená CIA za „vynikajúci prínos literatúry o spravodajstve.“