LÁSKAVÉ BOHYNE
Najlepšia inscenácia sezóny 2013/2014

Na tohtoročnom medzinárodnom divadelnom festivale Divadelná Nitra (27. 9. 2014) teatrológovia ocenili najlepších slovenských divadelníkov za uplynulú sezónu. Riaditeľ činohry Slovenského národného divadla režisér Roman Polák nazval minulú sezónu našej reprezentatívnej scény – sezónou Hriechu. Je zaujímavé všimnúť si nielen kto získal prestížnu cenu Dosky, ale aj vďaka akej téme. Ocenení z národného divadla, ale aj z košického Štátneho divadla či z Divadla Astorka Korzo ´90 načreli prostredníctvom svojich umeleckých výkonov hlboko do problematiky kauzality svedomia a lásky. Otvorili predovšetkým  otázku svedomia, formovaného zvonka, a preto ľahko zmanipulovateľného a ospravedlniteľného, napríklad rôznymi režimami našej histórie. Ponúka sa nám tak možnosť zamyslieť sa, či už nie je na čase precitnúť aj zvnútra. Vonkajškovo naprogramovaná morálka (rodinou, spoločnosťou, zvykmi, automatizmami, obrannými mechanizmami, dobovými strachmi) verzus vnútorná mravnosť (súcit, bezpodmienečná láska, zodpovednosť) na hrane života a smrti…

Najlepšou herečkou sa stala Zdena Studenková za stvárnenie Hitlerovej „dvornej režisérky“ Leni Riefenstahl v inscenácii hry Valerie Schulczovej a Romana Olekšáka Leni na doskách SND. Kontroverzná Leni prináša na svetlo iný možný pohľad na kolektívne odcudzovanú otvorenú totalitu. Poukazuje na možnosť zviezť sa na vlne moci, ktorá v onej dobe vládla a umožnila jej pohodlne a úspešne „žiť“. Ak to vnímame z pohľadu prítomnosti, dívame sa do nadčasového zrkadla s otázkou: Ako reagujeme na dnešný sociálno-politický systém dnes? Snažíme sa vykročiť z kruhu trhovej menticídy – tvoriť nové a lepšie možnosti, alebo sa radšej vezieme a spolupracujeme, aby sme „prežili“? Ako preberáme zodpovednosť za svoje životné dielo?

Dosky za najlepšiu scénografiu (Tom Ciller) a hudbu (Katarzyna Borek a Wojciech Orszewski) získali inscenátori hry Karola Horáka Svedectvo krvi – o troch košických mučeníkov, ktorí boli ochotní za vyššie pravdy položiť svoje životy. Najlepšie divadelné kostýmy vytvorila Marija Havran v Amslerovej inscenácii Mrožkovej Lásky na Kryme v Divadle Astorka Korzo ´90. Dosky za kategóriu Objav sezóny získali Daniel Majling a Miriam Kičiňová za dramaturgiu inscenácie v SND – Desatoro, ktoré poukazuje na potrebu pravej slobody človeka, a teda na naliehavosť prepojenia posvätného s profánnym (pozri Tvorba, 2/2014).

Najviac ocenení však získala inscenácia Michala Vajdičku Láskavé bohyne, a to za najlepšiu inscenáciu, réžiu (M. Vajdička) a mužský herecký výkon (Ľuboš Kostelný).

Toto divadelné dielo nesie v názve podporujúce bohyne lásky a súcitu Eumenidy, na ktoré sa dokážu zmeniť výčitky svedomia, bohyne pomsty Erínye. Naznačuje optimistický potenciál transformácie hriechu, pádu, chýb na ušľachtilejšie činy s vyššou podporou. Avšak premena nenastane pohybom zázračného prútika, ale ochotou akceptovať človekom to, čo sa už udialo, a to s najväčšou úctou. Je nevyhnutné uznať silu jednotlivca ako súčasť kolektívnej zodpovednosti za zločiny. Tak, ako na to poukazujú v inscenácii aktéri a obete hroznej mašinérie moci, ktorá sa podpísala za veľmi krátky čas na životoch miliónov konkrétnych ľudí – reprezentantov etnických, náboženských a politických skupín. Zlyhali zvolení politici, vedci, umelci, cirkev, rodina, jednotlivci, všetci, čo uverili systému a následne z neho žili, s nepatrnou výnimkou obetavých hrdinov, ktorí ale tiež nedokázali zastaviť valiace sa zlo.

Niektorí z nás, priznajme si, pociťujeme priam apriórny odpor a zaujatosť voči často pertraktovanej téme, akou je v súčasnosti holokaust. Poznáme ju ako látku, nevyhnutne potrebnú na oplakanie minulosti, poznáme ju ako tému varovania pred možnosťou zopakovania tejto „zápalnej obety“ v budúcnosti, ale málokedy sa na ňu pozeráme z pohľadu prítomnosti. Čo teda pre nás znamená holokaust dnes, a akú úlohu v tejto téme – nenápadne sa stupňujúcej diskriminácie – hrám (ja) ako človek v 21. storočí. Tu a teraz. A divadlo je práve umenie, ktoré sa odohráva hic et nunc.

Tieto nacistické zverstvá z vojenského poľa na Ukrajine, kde si každý po svojom „vybíjal“ svoje nesplnené sny, bôle, strachy a traumy s následnými dôsledkami, slúžia len ako pars pro toto. Dnes si za vinníkov a obete môžeme dosadiť kohokoľvek z nás v aktuálnych problémoch ľudstva; Ukrajina, „studená vojna“, súčasné prenasledovanie kresťanov v mnohých krajinách sveta, rasová neznášanlivosť, utláčanie menšín, až po násilie v rodinách, mobing na pracoviskách, nenávisť voči niekomu či voči sebe samému.

Človek, ako horčičné zrnko, ktoré nepozná sily vetra, sa často veľmi malým a nenápadným podielom zmieta vo virvare manipulatívnej moci. „Šikovne“ sa dá presmerovať zodpovednosť za akceptáciu vraždenia kamsi do vzduchu vďaka „výborne“ premyslenej mašinérii, ktorej súčasťou je však každý jeden človek. Stačí len byť a odviesť svoju „nevinnú“ prácu v súkolesí hrôzostrašného stroja, postupne gradujúceho zo spočiatku zdanlivo dobre mienenej špeciálnej starostlivosti o „asociálov“ k naoko neškodnému vysťahovaniu nepohodlných či nečistých až k ich úplnému, celkom rýchlemu odstráneniu. A to dokonca v úprimnom presvedčení zainteresovaných jednotlivcov o svojej morálnej integrite a slušnosti. Človek k človeku. Všetko na svete je zneužiteľné, hoci na začiatku môže stáť oná krásne mienená myšlienka…

Nie je ľahké integrovať zodpovednosť za niečo, čo nadobudlo také obludné parametre ako sú milióny mŕtvych Židov, ale aj Slovanov, Rómov, homosexuálov, Svedkov Jehových, komunistov, anarchistov, demokratov či sedemdesiattisíc duševne a telesne postihnutých a inak nepohodlných „podľudí“. Nie je ľahké vstúpiť do tohto utrpenia, či už ako predstaviteľ obetí alebo násilníkov, či ako ich potomok. Nie je ľahké byť súčasťou myšlienky, že každý z nás sa môže veľmi jednoducho stať páchateľom zla. Nie je to ľahké inscenovať, zahrať, ani o tom písať, nie je ľahké sa na to dívať, ani o tom čítať. Sme v tom však spolu.

V tomto duchu sa nesú Láskavé bohyne. Všetky divadelné zložky sa maximálne sústredia a slúžia posolstvu, aby sa človek uvedomil. Aby sa uvedomil predovšetkým prostredníctvom integrovania agresivity, a teda potenciálu krutosti, driemajúcom v každom z nás.

Túto sebaspytujúcu koncentráciu cítiť už v texte rovnomennej dramatizácie takmer tisíc stranového historicky podloženého románu Jonathana Littella (Goncourtova cena, Cena Francúzskej akadémie). Tvorcovia inscenácie z prozaického diela eliminovali psychické vydieranie a realisticko-naturálne poukázali na možnosti racionalizácie zla v jednom z dvoch v románe zobrazených neľudských totalitných systémov (komunistický a fašistický). Najviac ocenená inscenácia, je jednou z mnohých dramatizácií, ktorá prináša na javisko nanovo silu narácie. Dlhé monologické sekvencie v poslednom čase učia divákov čoraz viac počúvať, a na základe počutého vciťovať sa a premýšľať nad svojimi vnútorne vytvorenými obrazmi. V tri a pol hodinovej inscenácii Michala Vajdičku sa však umne naratívne prvky strihovo striedajú s dynamickými situáciami, synergicky tvoriac jednotnú silu inscenácie a jej výpovednej hodnoty.

Ľuboš Kostelný, divadelnou Doskou ocenený za najlepší mužský herecký výkon, minuciózne presne stvárnil výpovede fiktívneho, ale veľmi reálneho, nenápadného, avšak vyšinutého dôstojníka SS Maximiliána Aueho. Ten sa na základe slabej viery v seba a nedostatočnej podpory svojich rodičov nestal vysnívaným tvorcom literatúry, ale na oko kultivovaným a vzdelaným právnikom, ani z neho nevyrástol túžobný milenec svojej sestry dvojičky, ale skôr matrac mužov a psychopatický homosexuál bez citu. Manipuluje so sexualitou, v ktorej sám nemá jasno. Jeho fiktívne memoáre sú plné hrôzy, hnusu a špiny. Nenávisť nahraditeľného, nepodstatného, nie najvyššie postaveného dôstojníka v hitlerovskom systéme, dostala v mašinérii hromadného zla zelenú. „Najdiabolskejším trikom moderných genocíd je vydávanie sa agresora za obeť a označovanie vraždenia za ochranu,“ píše sa v bulletine k inscenácii. Hranice sa najľahšie prestupujú postupne, nenápadne, z menšieho zla k o trošku väčšiemu a zrazu prekvapivo niet už cesty späť. Dr. Aue spolu s ostatnými SS-manmi vyvraždil za dva dni 34 tisíc ľudí, po ktorých telách sa prechádzal a oni pod ním praskali. V čase vojny, hovoriac s autorom – muž stráca právo na život a právo nezabíjať. A tak zabiť aj najbližšieho znamená len ďalšie číslo. Ľuboš Kostelný až neuveriteľne presvedčivo hrá svojho nešťastníka Maximiliána, ktorý vo svojej podstate chcel „len“ lásku, pozornosť a tvoriť podľa svojich predstáv, tak ako každý z nás. No nedostalo sa mu ničoho, ani sa nedokázal stať skutočne dospelým, aby lásku a tvorivého ducha objavil v sebe samom, a tak obvinil svet. Nezvládol prevziať zodpovednosť za svoje činy. Radšej sa zviezol s molochom zla, či skôr pomohol molochovi ožiť svojou jedinečnou ublíženosťou, ktorá „skvelo“ zafungovala ako koliesko reťaze obludného kolektívneho stroja. Kostelný svoje monológy prednáša počas hudobne kvílivého nervy drásajúceho tiahleho tónu pomyselných Erínyí, v prítmí a kuželi svetla zabodnutého na neho, za štronza či absencie ostatných. Jeho Maximilián sa spovedá ako človek, ktorý neskrýva svoje zverstvá, pretože je presvedčený, že by tak konal každý. Cítil sa bez možnosti lepšej voľby a uveril jej; ako silnejšie zviera, ktoré má právo požierať slabšieho v totalitnej džungli. Zapojil do kreovania svojej postavy všetky výrazové prostriedky herca, verbálne, mimické i pohybové, akoby sa na takmer štyri hodiny stal skutočne Maximiliánom, alebo homosexuálnym zosobnením antickej Elektry. Pomstychtivú a zranenú Elektru, ktorá podobne ako Aue, neprijala svojho otčima, ale slepo a chorobne ľúbila svojho pravého zidealizovaného otca, si zamiloval, keď ju ešte ako dieťa hral v chlapčenskom internáte. Zotrel tak hranice medzi divadlom a možnou skutočnosťou, akoby pripomínal smutno-smiešny výrok z Divadelnej komédie: „Divadlo je jediná vážna vec, všetko ostatné je divadlo.“ V divadle na bojisku Ľuboš Kostelný dokázal rozohrať široký citový diapazón stvárňovanej postavy; od precitlivenosti až po maximálnu bezcitnú tvrdosť, aby sa nakoniec postavil pred divákov ako jeden z nás. Čo by sme robili my na jeho mieste?

Režisér Michal Vajdička prostredníctvom každej jednej divadelnej zložky poskytol divákovi možnosť precítiť a pochopiť trpké nadčasové posolstvo celej koncepčne jednotnej inscenácie Láskavých bohýň. Posolstvo, že je ťažké vstúpiť do tmy a ešte ťažšie z nej vyjsť na svetlo zmenený. A predsa. Otvára to možnosť skúsiť použiť „salámovú taktiku“ uvedomelým smerom. Maximilián Aue hovorí: „Som človek ako každý iný. Som človek ako vy.“

Môžeme naďalej blúdiť v nezrelej hre; hre na obeť a vinníka. Alebo skúsiť prevziať zodpovednosť za svoje pády a transformovať ich srdcom. Premeniť tak fúrie Erínyie na láskavé bohyne Eumenidy. A opäť raz, postupne, človek k človeku; zvnútra von. Z luxusne rozsvietenej Božskej iskry či vnútorne rozhorených mravov budovať nanovo vyššie stupne uvedomenia. Z uzavretého kruhu blúdenia v totalitách vykročiť po špirále smerom hore. Čo v prítomnosti značí odklon od „menticídy“ mamonu, od klaňania sa zlatému teľaťu k piete životu a skutočným hlbokým hodnotám. Hovoriac s Einsteinom, ak chce človek zmeniť svet, musí zmeniť svoje myslenie. Jedine tak pozdvihneme človečenstvo. Jedine tak bude vôbec koho pozdvihnúť. Pozdvihnúť seba. Nie to, čo vlastníme, ale to, čím sme. K tomu, čím by sme mali byť. A možno raz budeme schopní pozdvihnúť aj druhého, a nebude to obeť. Sme v tom spolu…

 

Jonathan Littell: Láskavé bohyne

preklad M. Marková dramatizácia a dramaturgia D. Majling réžia M. Vajdička scéna P. Andraško kostýmy K. Hollá hudba M. Čekovský hrajú Ľ. Kostelný, A. Bárta, M. Geišberg, M. Ondrík, R. Stanke, J. Vajda, M. Nahálka, T. Pauhofová, E. Vášáryová, M. Potokárová, / M. Horváthová, T. Stopa, T. Grega, B. Palčíková, R. Bradshaw

premiéra 2. a 3. apríl 2014, Štúdio Slovenského národného divadla, Bratislava