Ladislav Ballek (1941-2014), Bibiana Walnerová (1932-2014) a Ivan Kadlečík (1938-2014)

„Žiť sa dá len autobiograficky, aj písať sa dá len autobiograficky.“ To je konštatovanie Ivana Kadlečíka, samizdatového autora, básnika a prozaika.  Narodenie a smrť sú takisto autobiografické fakty, nezmazateľné údaje. Tento rok, úrodný na dažde a povodne, odplavil do nenávratna  viacerých – svojím spôsobom významných – spisovateľov:  Ladislava Balleka (* 1941), Bibianu Wallnerovú (* 1932),  Ivana Kadlečíka (* 1938).

Literárny i životný príbeh Ladislava Balleka sa ukazoval (aspoň navonok) od začiatku až dokonca  ako harmonické spojenectvo, neohrozované vonkajšími spoločenskými vplyvmi. Naproti tomu príbeh ostatných dvoch spisovateľov je súbojom s mocou, so spoločenskými vlnobitiami, aj zápasom o holú existenciu.

Azda najdramatickejší je príbeh Bibiany Wallnerovej. Pri pokuse rodiny o prekročenie hraníc v r. 1951 staršiu dcéru Dorotu (Dolly) pohraničiari zastrelili. Bibiana,  otec i matka skončili vo väzení. Po necelých dvoch rokoch jej amnestia  v r. 1953 skrátila dva a polročný trest o niekoľko mesiacov. Po prepustení z väzenia prešla viacerými zamestnaniami, až napokon v Slovenskom rozhlase, v redakcii  pre deti a mládež, kam ju posunuli  jej básničky, rozhlasové hry pre deti a muzikálové texty,  našla naozajstný útulok. Pre mňa, ako rozhlasového autora, zostáva záhadou, že až do r. 1989 som nemal ani potuchy o Bibianinom príbehu. Po Novembri ’89 si ma vybrala ako partnera do  televíznej relácie, kde sme sa „spovedali“ zo svojej minulosti.

O Ivanovi  Kadlečíkovi som po Novembri ’89 veľa počul, ale na ceste životom sme sa zrejme minuli. Prekvapila ma rôznosť a rozsah  jeho tvorby a schopnosť písať takrečeno do zásuvky. Obdivujem odvahu a vytrvalosť, s akou hľadal a vynachádzal spôsoby vyjadrenia svojich občianskych postojov a svojich poetických posolstiev a  podobenstiev.  Podobne ako básnik Janko Silan by sa ani on nerátal  „k básnikom odmlčaným, ale mám česť Vám vyhlásiť, že mojím údelom doteraz  bolo i teraz je byť básnikom umlčaným.“ (J. Silan: Dom opustenosti.)

Každý z týchto troch príbehov si zaslúži, aby sme sa nad ním zamysleli. Osudy našich zosnulých spolupútnikov sú pozoruhodnou kapitolou z novodobých dejín  našej kultúry.

Rodí sa kultúra 21. storočia. Aká bude? Aké príbehy prinesie?