(Každý poctivý nápad má vlastný životopis)

„Štefánikova socha na brehu Dunaja evokuje obraz Sochy slobody v New Yorku.“
(Janka Krivošová)

Vážený Janko,

v sobotu 26. apríla 2014 som spolu s členmi klubov Spoločnosti M. R. Štefánika z Brezovej pod  Bradlom, Myjavy a Starej Turej navštívil Bratislavu, ktorá bola naším cieľom po krátkom zastavení sa na vzácnom cintoríne v Modre. Slovenská metropola nás privítala otvorenými múzeami a galériami, palácmi a Hradom, kostolmi a vyhliadkovými vežami. Boli sme aj na Devíne.

Do programu  bola (samozrejme) zaradená aj návšteva vzácneho námestia pred novostavbou SND (v areáli komplexu EUROVEA) na pobreží Dunaja, kde už päť rokov stojí Socha M. R. Štefánika od tvorcu Bohumila Kafku, osobného priateľa nášho rodáka. Priam sa žiadalo, aby sme úspešný deň zakončili tu a pietne, lebo o týždeň uplynie 95 rokov od  generálovej smrti.

Prišiel som k pamätníku včaššie ako ostatní, a tak mi ostal čas na oddych i posedenie za stolom v blízkej kaviarni s výhľadom na Štefánika. Vychutnával som si tú chvíľu naozaj do dna. Než mi čašník priniesol kávu, pozoroval som zdola legionárskeho leva, majestátne stojaceho vo výške na podstavci a prišlo mi na um z gympľa hic sunt leones! Ale tento? Aký je symbolicky nespútaný a slobodný. A s ním hore na piedestáli Štefánik, pokojný a bohatiersky. Pomyslel som si: čo keď on zvrchu pozerá na mňa, ak mu vôbec za pozornosť stojím? Až ma z tejto pyšnej predstavy striaslo a rýchle som sa vrátil na zem, no obraz s pohľadom hore, smerom spirituálnym, v duchovnom zraku mi ostal.

A práve vtedy, predstav si, spomenul som si na Teba, Janko. Snáď a hlavne preto, že som bol pri tom, keď sa v kancelárii architekta Štefana Šlachtu zakladala Nadácia MRŠ a Ty si sa stal jej predsedom. A aj keď som po dvoch rokoch zo zostavy správnej rady vypadol (1993), ostal som po celý čas až doteraz k poslaniu a cieľom nadácie oddaný. Veď vtedy, keď som „odchádzal“, sme v perspektívnom pláne definitívne odhlasovali ideu opätovného postavenia Štefánikovho pamätníka v hlavnom meste, čo sa nakoniec po šestnásťročnom úsilí  podarilo (2009). Aj množstvo článkov v časopise Bradlo, ktoré som redakčne viedol, dokazuje, aké to bolo neľahké, ale nakoniec úspešné obdobie.

S vážnosťou si však tu „pod“ Štefánikom zapisujem, že hoci vďačiť za realizované dielo treba mnohým, Tvoje meno sa v slušnom rade spolupracovníkov i donátorov, poslancov a členov vlády, doslova skvie (práve mi to zapískaním potvrdila výletná loď Prešov, „zdraviaca“ Štefánika). Keby si vo verejnej činnosti nebol urobil  nič viac, ostalo tu toho po Tebe veľa. Áno, vo mne Milanova socha s plnou vážnosťou evokuje personifikáciu tria Štefánik, Kafka, Fuska. Možno to pre niekoho znie čudne, ale: kto bude za ďalších pár rokov vedieť, koľko námahy a síl stála bratislavská revitalizácia Štefánikovho monumentu (v česko-slovenskom kontexte) nejakého univerzitného profesora? Alebo: koho bude zaujímať, ako ten človek musel byť neľútostne sám sebou, aby mohol niečo po sebe zanechať iným v dobe, keď príslušnému občianstvu dosť citeľne chýbal rastový hormón a mnohé dobré sa strácalo v haraburdách vtedajšieho života? Koho čo i len napadne, že tento pán prezentoval vlastnú ľudskosť práve prejaveným skutkom na (symbolicky európskom) intraviláne Bratislavy?

Janko, po vašich dlhoročných peripetiách s realizáciou nadačného sna, zvlášť pozorne  som sledoval Tvoju prácu od okamihu, keď sme boli spolu (od nás ešte Ján Tatara, Svetozár Naďovič, Branislav Nosko) pri preberaní bronzového kolosu z Blanska na štátnej hranici v Brodskom (2008). Potom som obdivoval  Tvoj doslova hrdinský zápas s nepriateľmi projektu (kvôli výberu sochy i jej dôstojného miesta). No a že sa všetko stalo tak, ako to chcela Nadácia MRŠ a tiež „pravovernými zatracovaní Šestákovci“, s ktorými Ťa zoznámil Sveťo Naďovič, bola hlavne Tvoja zásluha. Od začiatku do konca si bol jediný pri tom! Som Ti vďačný, že si vydržal, lebo ja by som  nebol mentálne vydržal to množstvo nechutných útokov a pejoratívnych prívlastkov. Nevedel by som sa (v našej malej krajinke) povzniesť nad Vezuv názorových negativizmov, vychrlených odporcami sochy. Ale Ty si sa postavil čelom k láve a  vytrval ako „konštruktér príležitosti“, zatiaľ čo mnohí na ňu len čakali (v dobrom i zlom). Na moje prekvapenie bolo tých druhých naozaj dosť, čo Ťa neraz nútilo komunikovať aj s nevzdelancami, ktorí nezdravo eklekticky a revizionisticky permanentne národu relativizujú „odkaz“ predkladaných či podsúvaných slovenských osobností. Darí sa im prehliadať mnohé z minulosti, lebo nemajú pocit nutnej intelektuálnej zodpovednosti a účelovo dokážu ignorovať aj romantické momenty našej histórie, kam patrí povedzme i vznik  Štefánikovho Československa. Hoci sú slobodní, správajú sa ako otroci vlastného ega. Chýba im starostlivosť o dušu, túžba  stále sa zlepšovať, pestovať umenie byť užitočnými; mať kresťanskú vieru, že reflexia minulosti sa nerobí účelovo či pre parádu, ale nastavuje hranice  morálky v širších súvislostiach. V neposlednom rade je tu aj absencia presvedčenia, že ku vzdelanosti patrí Boží dar múdrosti, ktorej recept je: narodiť sa z Ducha!

Dopil som kávu, pozerám na sochu, kde sa už zhromažďujú účastníci nášho zájazdu. Odoberám sa za nimi, s cieľom podeliť sa o zažitú chvíľu. Svoje poznámky vkladám do vrecka s tým, že ich použijem a tento list dopíšem doma…

Milý Janko, sme už posledná žijúca generácia, pre ktorú bol Štefánikov príbeh  síce sprostredkovaným, ale zásluhou našich rodičovských a starorodičovských predkov akoby  prežitkom vlastným, s hlboko precíteným dosahom. Aj preto sme sa aspoň v niečom snažili generála napodobniť. Ostaneme však pre niekoho príkladom  vo verejnej občianskej angažovanosti  našich štefánikovských združení, čo len ako „štipka soli medzi prsty“? Ako získať mladých, keď ani politické strany (žiaľ), verbálne sa hlásiace k Štefánikovi, neponúkajú mládeži oslovujúce programy? Kto z tých, ktorí nás chcú ísť zastupovať  do Európskeho parlamentu, pozve svojich potenciálnych voličov pod Štefánikovu sochu, udiví ich svojou erudíciou a predstavou, že by sa chcel chovať po získaní mandátu  slušne  proeurópsky a citom vlastenecky ako On? Bojím sa ako emeritný kantor, že  bezbrehá sloboda, bez stanovenia osvedčeného modu vivendi a k tomu smerujúcej výchovy (ktorej sa táto spoločnosť trestuhodne vzdala), je príčinou mnohého zla u nás. Ale tým aj nezáujmu o  súčasné dianie, čo vyplýva z vlažného vzťahu  k  vlastnej histórii. Musíme aspoň oslabiť silu tohto negatívneho javu, ako si to nedávno prezentoval aj v Evanjelickom posli a vo verejnoprávnom rozhlase.

Vždy som dosť rebeloval a v minulosti som bol snaživými režimistami ostrakizovaný. Na druhej strane som chcel byť v okolí zaslúžene rešpektovaný. Teda: nebyť „len“ novotami poblázneným rustikálnym magistrom, ale hlboko ukotveným podbradlianskym pedagógom (v Brezovej služobne 41 zo 43 odslúžených rokov); držiteľom dostatočnej vizitky na to, aby som si Ťa mohol dovoliť pochváliť za hore spomenutú enormnú prácu, ktorú si dobrovoľne,  s veľkým prispením i Tvojej manželky, odviedol! Tak to cítim a verím, že To prijmeš bez toho, aby si mi niečo vyčítal, veď Zhora určite so mnou súhlasí aj zvečnený už duchovný otec nadácie Janko Iždinský. Budem rád, keď sa z listu poteší celá Tvoja rodina a úprimní štefánikovci.

S priateľským pozdravom Peter Pavel Uhlík

Bratislava/Brezová pod Bradlom 26. 4. 2014 / 4.5. 2014