Adam a Eva

Mohol by som ťa obliecť do nahého mäsa

a dať ti auto, kaviár a koňak.

Ty by si mi dala cesty

k ostrovom lásky.

Alebo i cesty k mesiačikom,

ktoré okolo nás krúžia?

 

Poznal som, že je veľké utrpenie

po niekom túžiť. Túžiť ako potápajúca

sa loď, ktorá očakáva tíš.

Nikdy však nebude ticho

a naše dve srdcia vždy ostanú zlomené.

Vari len láskyplná farba utají moju túžbu ťa objať?

 

Ako ťažko sa dá uveriť,

že život má cenu!

 

Konečne

Všetko je márnosť nad márnosť.

Prach sa premení na telo

a telo na prach.

Malinovosviežo vonia jar.

Teraz sa už leto brieždi,

potom zas jeseň pozbiera

letné zvyšky a premení ich

na umierajúce zimné

perly, ktoré na jar

neviditeľná ruka pozbiera z morského

dna a ako perie ich

vysype na celý svet.

 

Keď sedím na kolotoči,

vždy sa mi krúti hlava.

V parku zbieram márnosť nad márnosť,

robím si lietadielka.

 

Konečne aj ja vychádzam z morského dna.

 

Nevďačnosť

Keď som býval pri mori,

vietor mi česal pamäť –

jatril moje rany až dosť.

 

Na morských kopcoch vystrájal

strašidelný dážď

a tešil sa, ako mi obelievajú vlasy,

ako mi od námahy redne pamäť.

 

Možno sa  mi to iba zdá,

ale svet bol vždy nevďačný

k istým ľuďom.

 

Možno som príliš lenivý,

aby som zmenil názor a pretrel si oči.

 

Či vari môže byť niečo krajšie,

ako zbierať šišky pod smaragdovým

nebom?

 

Trhám si šaty – moje telo potrebuje

záplaty.

 

Aladinova lampa

Istým krokom

vyšiel džin

ako nepokrčený papier

z písacieho stroja. –

 

„Kto by to  povedal?“ povzdychol

si, „Tu  som, – napísaný!“

 

Detská básnička

Sedí blcha na suchu,

papučky má modré,

sedí v teple v kožuchu,

má sa veľmi dobre.

 

Štípe blcha medveďa,

medveď kričí: „Zle je!“

„Veľký si a hlúpy si,“

blcha sa mu smeje.

 

Kožuch deda medveďa

teplý bol, aj suchý…

Medveď skočil do vody –

zbavil sa zlej blchy.

 

Bodaj by každý vedel

vykonať takú správnu vec!

 

Liliputánsky

Uvažujem nad tým,

ako sa asi mohol cítiť

Guliver

v krajine Hujnhnmov,

Paradoxy lietajú

ako taniere

v Chaplinovke.

Som ustráchaný

nad sychravosťou

tohto dizajnu.

Možno sa mi to

aj marí,

ale svet

nachádzam plný krás.

 

Som však hrozne malý!

 

Ako čerešňa

Čerešne červená

vo fľaku kameňa

vzápätí náhlivo

pokrčí ramená.

 

S úžasom nechápem,

prečo tak prekrásne

smeje sa čerešňa,

srdce jej nezhasne.

 

Dúhové farby

Keď sa pozriem okolo

a vidím toľko otázok

na jednu odpoveď,

tak sa dotknem vlasatej

dúhy,

ktorá po búrke zrozpačitela,

a spýtam sa:

Čo je to život?

A odpoveď mi prichádza

nie v slovách,

ale vo farbách…

Tak

ich v batohu

všetky nosím a

cestujem

okolo sveta

a rozdávam ľuďom.

 

Neviditeľný

Letia mraky

ponad rieky

a čerstvé polia

a lúky.

Padajú mi okuliare z ruky

a som

úplne

neviditeľný.

 

Tlačím sa davom ľudí,

ktorí sa tešia

zo svojich malicherných

nákupov.

 

Je vari ťažké stať sa jedným

z nich?

 

Zúfalec

Trpím!

Strašne trpím.

Už ako mladý chlapec som túžil

pojesť všetky jablká,

ktoré stará mama každé ráno

natrhala. Raz na ceste domov som natrafil,

na jedno žlté, ktoré bolo akoby zo zlata.

Jablko bolo však tvrdé ako kov.

Vypadali mi všetky zuby

a po zahryznutí som už nemohol

rozprávať.

 

Na svete je toľko žltých jabĺk!

Ach, toľko…

 

Krúti sa mi z toho hlava.

 

Beseda

Besedovali sme dlho.

Dávno sme už pozbierali

jesenné listy –

iba taký

hmlistý

šum sa predieral

hmlou.

 

A myšlienka

natrvalo spočinula

v popolníku.

 

Po fajčiarsky

Potrebujem si vrásky namaľovať na čelo.

Som niečo

ako padajúci

sneh v noci. Lavína…

Na perách mám džínsy, skupujem tekuté potraviny

a cigaretové papieriky.

Krajší svet si šúľam.

 

Smrť

Kóma trvala už niekoľko hodín.

Zbehol som až k súhvezdiu škorpióna,

chytal chrústy na lavičkách

a počkal si až na východ slnka.

Kóma je zjavne pod nulou.

Vedomie klesá,

až každého zamrazí.

Poznanie padá do minulosti

s fragmentmi krásneho umierania.

 

…A potom som uvidel Boha.

 

Eliášov oheň

Dnes

mám v prsteni ukovaný oheň

s dvoma brehmi.

 

Čarovnou vôňou tône bozkávam

jeho geometrické

línie.

 

Proroci z klíčiaceho zrna

vždy prechádzali alejou

mučeníctva.

 

Bodaj by som ich mal všetkých ukovaných v tomto nádhernom

prsteni!

 

A zatiaľ čo oheň horí,

ja  pokojne umieram.

 

Viem, na čom som

Ľahký záchvev môjho

srdca ma urobil šťastným.

Oči som si zabudol

v pohári s džinom,

preto si ešte raz

potiahnem z cigarety

prv, ako sa rozhodnem prestať.

 

Moje telo sa celé vylialo

do rieky ako lupienková duša skladaná desaťročia

z krásnych kvetov.

 

Ktosi mi pošepky vraví: „Pristúp

k oknu a uvidíš, ako svetlo žiari

prevtelené do dúhy. Otvor oči a uvidíš,

že prah poznania je na dosah.“

 

A tak otváram oči a vystieram ruky.

 

Exodus

Mám radosť z pestrých

tvarov minulosti, dneška

a budúcnosti.

Mám radosť z opadnutej

omietky nad svojou hlavou.

Mám radosť z kukuričných vločiek

v miske s mliekom.

Mám radosť sám zo seba,

keď veslujem v člne,

v ktorom je diera.

 

Na hranatom koláči

sa nakoniec pošmykol

aj mesiac

s rukami vo vreckách.

Do ruky zobral žiariaci

oheň a povedal:

„Utekaj z každého miesta,

kde si už raz bol.“

 

*

Meno Juraja Šípoša, predčasne zosnulého básnika nie je čitateľom Tvorby neznáme. Keby niektorým predsa bolo, pripomeniem tu stručne,  že sa narodil 17. novembra 1959 a zomrel 14. októbra 2013. Po maturite v roku 1979 a po takmer dvoch rokoch, počas ktorých pracoval ako operátor pri počítačoch, ho túžba žiť slobodnejšie priviedla k rozhodnutiu emigrovať – a emigrantský osud ho zavial až do Austrálie. No ani na tej slobodnejšej strane železnej opony sa necítil slobodný. Paradoxne práve tam začal trpieť najväčším stihomamom, ťažko ochorel a rodine a priateľom sa podarilo dostať ho nazad do Bratislavy. Doma bol však odsúdený v neprítomnosti na dva roky väzenia za nedovolené opustenie republiky. Nástup trestu sa podarilo s ohľadom na jeho zdravotný stav odložiť – a keď mu v roku 1986 vyšla vo  vydavateľstve Slovenský spisovateľ básnická zbierka Pod južným krížom, bezpodmienečný trest mu zmenili na podmienečný. V roku 1988 vyšiel v Slovenskom spisovateľovi súbor siedmich poém Aperitív na modrej planéte – a jedna z nich, práve tá, ktorej názov sa stal názvom celej knihy, bola Šípošova. V tom istom vydavateľstve mu vyšlo aj niekoľko prekladov (v roku 1989 výber z poézie ugandského básnika Okota p´Biteka Výčitky čiernych manželov a v roku 1991 antológia zen-budhistických koánov Myšlienky písané do piesku).

No aj pre tých čitateľov Tvorby, ktorí toto všetko vedia, bude iste zaujímavé zistenie, čo všetko sa našlo v Šípošovej pozostalosti: sú to najmä dva rukopisy: kniha poviedok Záhrobné milovanie a zbierka básní Eliášov oheň.

Zbierku Eliášov oheň mám v tejto chvíli pred sebou, redigujem ju pre knižné vydanie – a pri niektorých básňach zažívam zvláštne prekvapenia. Keď som sa s Jurajom Šípošom 22. októbra 2013 lúčil v krematóriu, povedal som aj tieto slová: „14. októbra 2013 nič nenasvedčovalo, že jeho vášnivé, no choré srdce má pred sebou už len niekoľko úderov. Juraj si, ako zvyčajne, zapálil svoju podvečernú cigaretu, no keď sa jeho oproti sediaca manželka naňho lepšie pozrela, zrazu zistila, že hoci cigareta ešte horí, Juraj už nedýcha.“

Keď som tie slová hovoril, netušil som ešte, že v rukopise básnickej zbierky Eliášov oheň nájdem aj verše:

A zatiaľ čo oheň horí,
ja pokojne umieram.

Juraj Šípoš bol najtuhší fajčiar, akého som v živote stretol, no aj tak je jeho básnická predpoveď vlastnej smrti šokujúco presná… Takto presne zvyknú svoju smrť predpovedať praví básnici. Čo k tomu dodať? Už iba poznamenávam, že tí, čo Juraja Šípoša zabudli zaradiť do Slovníka slovenských spisovateľov, vydaného v roku 2005, by mali svoju chybu napraviť. Šípošove verše si takú nápravu určite zaslúžia.  Skôr ako Eliášov oheň vyjde knižne, vybral som (so súhlasom pani Šípošovej) niekoľko básní z tejto zatiaľ stále ešte rukopisnej zbierky pre potešenie čitateľov Tvorby.

Ľubomír Feldek