Na pamäť Ivana Kadlečíka

Nech dovolí mŕtvy priateľ, aby som sa s ním rozlúčil spôsobom, aký bol jemu blízky: esejou ako trúchlorečou, smutným listom do záhrobia, trochu spomínaním, trochu citovaním, a všetko subjektívne a fragmentárne; ešte niet odstupu ani dispozície pre pohľad na celé dielo. Ešte vidím v duchu pukanský evanjelický chrám, počujem pohrebný žalm, kázeň Michala Zajdena a ním spievaný vznešený staroslovienský Otčenáš, prekvapený počúvam kondolenčnú útechu od prezidenta Slovenskej republiky, a hrmí z organu záverečná Toccata – od nikoho iného ako Johanna Sebastiana Bacha, virtuózne hraná profesorom Beloslavom Riečanom.

Keď odíde človek z mojej generácie, dotýka sa ma jeho odchod skoro ako môj budúci vlastný; a čo keď ide o priateľa tej istej „duchovnej krvi“, ktorá v našich textoch koluje, a volá sa protestantstvo, protestantizmus? Nielen v cirkevnom, ale široko kultúrnom a mravnom zmysle, pretože „prvým slovom kultúry je slovo: protestujem,“ ako nám neschudnuteľne odkazuje Václav Černý.

Tí, ktorí sa narodili do tragických komunistických desaťročí, vedeli a tvrdo pociťovali, čo je to byť iný, ako sú iní; ako je ťažko vymaňovať sa z kolaborujúceho stáda a trvať na svojom; on v podmienkach tvrdších ako druhí, pretože s neodpustiteľnou stigmou farárskeho pôvodu.

Syn evanjelickej fary nebol spočiatku jednoznačný; aby si odľahčil kádrové bremeno, robil aj ústupky, bral režim a život v ňom akoby sa hral, mysliac si azda, že násilníkov preľstí: že bude naoko ako iní, ale v skrytosti sebeverný a svoj.

Až počas Pražskej jari a najmä po príchode okupantských vojsk, keď bol v Martine šéfredaktorom Matičného čítania, a vypukla situácia pre kultúru krajná, uvrhla ho do jeho najvlastnejšej hodiny pravdy; v nej musel lutherovsky povedať: „tu stojím, inak nemôžem!“ –  pre takých ako on, existovalo len áno alebo nie; čo bolo mimo toho, bolo od zlého.

(Vtedy sme sa aj najtesnejšie stýkali a najlepšie si rozumeli. Dražkovce boli blízko Martina a Martin blízko Dražkoviec. Poznám jeho martinské útrapy aj vtedajšie nekultúrne pomery v Matici, a takú istú nekultúrnu, malomeštiacku tvár Martinčanov a Turčanov, hrubo popísanú mamonárskym materializmom a komunistickým režimom. Zveroval sa mi s mnohým, písal mi listy – niektoré sú uverejnené v tomto čísle Tvorby (2014, č. 3.) – dnes viem, že sa mu žiadalo častejších kontaktov so mnou, čo som mu – zaujatý žiaľbohu viac sebou ako druhými – trestuhodne málo plnil. „A skoro sa vráť do rodného kraja.“ (28. 7. 68); „Dúfam, že čoskoro prídeš do Turca.“ (3. 12. 68); „A príď do Turca!“ (21. 2. 69); „Bračok, čože sa neukážeš v Turčianskej záhradke? Zabúdaš na krajinu svojho detstva a predkov! Ani si nič nenapísal pre MČ a všeličo si posľuboval! A to nie je hocijaký časopis. Prídi konečne, nech sa porozprávame! A dohodneme sa, čo by si nám napísal.“ (11. aug. 69). „Tak ahoj, a ukáž sa v Turčianskej.“ (15. júna 1970).

To je aj záverečná veta historického oznámenia: „Július, už je to tu: primitívi nás zasa kopli, tentoraz trafili presnejšie. Winklera, mňa a perspektívne aj Hrúsa kopli do riti, tak, že Winkler sa zastavil až v Lit. archíve, ja zatiaľ doma. Redakciu preberá Frant. Laššuth et comp. Zatiaľ len toľko. Píšem však preto, aby som zadosťučinil vnútornej slušnosti: vďaka za spoluprácu, rady a podporu – aj skrze ne bol časopis tým, čím bol.“

Vtedy, na začiatku sedemdesiatych rokov, vyhodený, nezamestnaný, inštitúciami a priateľmi obchádzaný, ale v tvrdohlavosti, uvzatosti nepolepšiteľný, a stále sebe verný, vzdorovito – lebo „nechce zabudnúť vravieť, nechce mlčať pred sebou a svojimi priateľmi“ – pokračoval v začatom, a písal. „Ivan neprestal písať, oslovovať tváre ani v tých ošemetných smradľavých rokoch sedemdesiatych,“ dosvedčuje Oleg Pastier (Spytovanie s. 194). Nielen písal, ale rukopisy rozmnožil a amatérsky zviazal, a tak aj vydal Reči z nížiny (1973, 57 s.), (kritiky o najnovších nepublikovaných českých knižkách) a Tváre a oslovenia (1974, 104 s.), (staršie uverejnené eseje o J. M. Hurbanovi, M. Daxnerovi, M. Th. Mitrovskom, Exupéryho letcovi, Riviérovi a Kafkovom Josefovi K., aj eseje najnovšie z posledných, publikačne umlčaných rokov).

Vtedy som mu – na potešenie aj povzbudenie napísal esej o oných dvoch samizdatoch: Ivan Kadlečík píše, ktoré mi zazneli ako zvesť radostná, sťa dokument či posolstvo, že stále je tu niekto, koho ešte pravda a duch ovláda a neopúšťa; kto z ich výsostných maxím nepopustil, ani popustiť nemieni, v kom žije aj do našej tmy predĺžené vedomie o hodnotách, kto patrí vskutku do tej obce Božej, neviditeľnej, čo drží a tríma – pre bezcharakterníkov dráždivo, prividiteľne – zákonník kultúrnych noriem a nepodplatiteľného ducha.“

(Mimochodom bol to vôbec prvý text napísaný o Ivanovi Kadlečíkovi, a do roku Charty 77 aj jediný – čo zdôraznil aj Oleg Pastier v knihe Spytovanie (s. 195), dávno pred húfom pochvaľovačov a pätolízačov, čo sa vyrojili v nerizikových ponovembrových rokoch. Asi preto ho Pavel Matejovič, poslušný robotník na zajačej farme, vo svojej knižočke o I. Kadlečíkovi ako použitý prameň neuvádza. Lebo tých, čo boli v ťažkých časoch vnútorne slobodní, zakázaní a vymazávaní – treba aj v demokratických časoch zabudnúť, neuvádzať a nespomínať, aby náhodou nezatienili nežnorevolučných rýchlokvasničkárov, ktorí po Novembri pohotovo, pružne zaujímali mocensko-postkomunistické posty; postkomunistické, pretože počínaním blízki praktikám komunistickým: marginalizovaním, zamlčovaním, odstavovaním tých, čo majú pred nimi nepríjemný, ba nebezpečný mravný predstih; ktorí už svojou existenciou, tým, že žili ako žili a čo napísali, pre tých, čo tak nežili a nič rizikovo protirežimového nenapísali, sú tŕňom v oku.

V Tvárach a osloveniach nepíše „o autoroch“ a „o dielach“, ale – odhodiac zlopovestné „o“ – rozpráva, háda sa aj súhlasí s nimi, stávajúc sa pre nich ,fiktívnych´ ich živým partnerom až bratom. Kriesi život z papiera a oživuje mŕtvych: tých historických, čo skutočne žili, aj tých z papiera, čiže „zo snov literatúry“. Takže sú to tváre, ktoré pri čítaní uvidel, takže sú to doslova aj ich oslovenia: Kafkov Josef K., Exupéryho letec Riviére, Dürrenmattov komisár Bärlach, Kukučínov Neprebudený, Gorkého Čelkaš. Sú to eseje špecifického druhu, iniciované vlastne mojím Jozefom Makom,  akoby rozhovory s literárnymi postavami a ich autormi – v ktorých pokračovali v Mladej tvorbe aj iní, ale Ivan Kadlečík, ktorý sa so žánrom najintímnejšie spriazňoval – na rozdiel odo mňa – zaplnil svojimi víziami-osloveniami celú knižku!

Čo uzrel v Gorkého Čelkašovi?

„… Ľahko je byť statočným, ak sa očakáva, že to nebude dlho trvať: potom príde odmena za statočnosť. … Ale byť statočný bez nádeje, iba to je pravé. Nečakať na nič, no tvoriť, myslieť, čelkašovsky byť samým sebou – napriek tomu, čo je.“ A tak: „Len zlodej a cynik Čelkaš nemá nádej – jeho bytie je preto statočné a autentické…“.

Znie to ako predpoveď, ako sľub  sebe samému – to je budúci Ivan Kadlečík budúcich poloväzenských rokov, toto je jeho sebaprogram, sľub daný vlastnému svedomiu.

A je to z rodu jóbovského, ale aj z rodu moderného camusovského, a je to – mravne veľké. Volá sa to „sainteté sans Dieu“, to Camusovo svätectvo bez Boha; tá zúfalá vernosť bez nádeje, to svedomie pred sebou i ľuďmi – pod naším vyprázdneným nebom; autentickosť človeka Jóba, ktorý trvá na svojej pravde, hoci „Bůh jest v absenci“, hoci ho podľa všetkého aj On opustil.

Prečo tá uvzatosť, tá hrdosť, prečo to jóbovské trvanie na svojej pravde? „Jednotlivcov statočný postoj je márny, ale nevysloviteľne potrebný. … nič nezmôže, ale už tým, že jestvuje, stáva sa pieskom v súkolí tohto sveta.“

Toto je miesto, z ktorého Ivana Kadlečíka môžeme najlepšie vidieť aj najlepšie mu do budúcnosti rozumieť; toto je mot clé, mravne odomykajúc azda celé jeho dielo a ktoré, premenené na tvorbu, znamená: vzdornú esej, epištolu, kázeň, karikatúru, víziu, grotesku, deštrukciu – čosi stále medzi umením a vedou, medzi beletriou a esejou, básňou a pravdou. S étosom a pátosom navyše, a ten je – postojom i jazykom – z rodu kazateľského a náboženského – hoci aj paradoxne, naruby.

Étos, pátos, kazateľstvo – dnes?

„Značná časť našej literárnej vedy, kritiky a histórie veci ako étos, pátos, mystérium, cnosť, krásu a podobné vraj rekvizity 19. storočia, nie je schopná akceptovať a kladie dôraz na deštrukciu jazyka, formy, na chaos, dekompozíciu, bezcitnosť a výsmech, najmä ak povrchne aplikuje teoretické závery zahraničných postmodernistov, ktoré čerpajú skúsenosť z celkom inej sociálnej a kultúrnej tradície. Je to vlastne dogmatické popieranie alternatívnosti a variability literatúry, života a dejinnej kontinuity a kultúrnej integrity.“ (Rapsódie a miniatúry, 2003, s. 116-117.)

 A ešte:

„Strach a nenávisť k vznešenému, k elegancii, k sakrálnemu. Pojmy ako etika, svedomie, zodpovednosť, ideál a ,řád´ sú buď neznáme alebo smiešne staromódne. A tak si v spolupráci s vládnucimi  hornákmi sami seba vyháňame do rezervácie a kultúrneho gheta.“

V snobskej postmodernej stádovosti je to jasnozrivý pohľad vidiaceho a rozlišujúceho, toho, ktorý nestratil vedomie súvislostí, nerozviazal spojenectvo s tradíciou; a ktorý – udrel klinec po hlavičke!

 A čo práve Kadlečíkov étos a pátos?

„Sú to kázne“ – napísal mu Milan Rúfus, keď dostal od neho zásielku – „V tom je ich sila aj riziko.“ – To vraví prvý pohľad – u Rúfusa možno aj sebavýpovedný – pohľad bližší a sústredenejší zistí, že nejde o étos a pátos jednoprúdový, ten tradičný a známy, so zaužívanou nálepkou. Pátos, étos – áno, ale aj irónia a posmech; pismáckosť, kazateľskosť? – áno, ale zároveň skepsa, sarkazmus a grotesknosť; posmech aj cynickosť, zhrýzavé paradoxy, uštipačné gnómy; skrátka: skoro bohorúhavá vospustnosť. Lebo miluje paradoxy a slobodu; lebo je prisenzitívny a pripozemšťanský, a nevie byť úzko literárny, a naskrze nie teoreticko-akademický; je, slovom, priživotný a polyfónny, aby otročil litere a uzavretej morálke; a najmä: je ako sopka vybuchujúci a tvorivý.

„Áno, hravo, ale s úctou, nie s postmoderným cynizmom a výsmechom, ktorý likviduje, ruší, anuluje, kým napríklad irónia a paródia dianie a existenciu akceptujú. Irónia je hra intelektu, vedomie vertikálnych i horizontálnych súvislostí, preto potrebujú vzdelanie, kým cynizmus vystačí s hlúposťou. Kultúra znamená úctu, uctievanie, ba až milosrdenstvo voči zázraku, akým je život nielen človeka, ale celej tejto planéty!“ (Rap. a min. 2003, s. 132)

                                                                                                               *

Miluje Slovákov-heretikov, lebo sám je heretik a rebelant. Toto slovo môže otvoriť – nielen celkový pohľad na dielo, ale aj na jeho štýl a vetu: provokovať, písať inak ako píšu iní, provokovať odvážne, niekedy aj za každú cenu; písať, hoci aj neomalene, aj o tradícii netradične: s lexikou tiež rebelantskou a či skoro pohanskou; najčastejší spontánne a v zápale, niekedy aj silácky miesto sily.

Provokatívne vkladá do svojich texty cudzie, pašujúc do nich nové, aj ironické a paradoxné významy, vyrába sarkastické narážky, splieta hádankové sny; mystifikuje a preexponúva – hrá sa s čitateľom a so slovom pred číhajúcim nepriateľom na skrývačky, a smeje, ba vyškiera sa potichu; zbavuje ducha aj slov ich oťaží, aby lietali a zaleteli tam, kde nikdy neboli, možno aj tam, kde autor nechcel. To vtedy, keď slovo precení, hrá sa s ním nie iba hravo, ale aj svojvoľne – a nedbá na súrodosť či logickú plynulosť. Výsledkom je nielen nesúrodé, ale aj necelistvé videnie sveta, presnejšie: fragmentárne, čiže vlastne postmoderné, ibaže na rozdiel od slovenských snaživcov nie samoúčelné a nie módne. K postmoderným tvárnym prostriedkom priviedol ho rozryvný existenciálny pocit zo sveta, človeka, zo samoty a cudzoty, z totalitného obkľúčenia.

Navyše on povie, že táto vedomá dekompozícia a „postmoderná deštrukcia slova a vety“ nie je uňho módnou napodobeninou, odvarom či kópiou svetovej postmoderny – ale „trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, vulgarizovať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná.“

Hej, deštruovať – ale v mene čoho?

A zlatý klinec toho všetkého: „Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“  Výborne, Ivan! Šalda by povedal: „ze svobody nižší dotvořit ze svobody vyšší.“

Tvárach a osloveniach, postupne aktualizovaných-rozširovaných Rapsódiách a miniatúrach Vlastnom horoskope je najpôvodnejší a najpresvedčivejší. V nich je azda aj celý budúci Kadlečík; mám vôbec rád Ivana Kadlečíka prvotného: jeho životný pocit aj postoj k svetu – nie k jazyku a tvaru – je veľmi blízky môjmu.

Disident, skeptik a rebel, poučený doterajším sklamaním z človeka a spoločnosti, zostáva skeptikom aj pri radostných zvestiach:

„Ako počujem z novín, práve nás zväz spisovateľov ,rehabilituje´ v Bratislave v týchto chvíľach, čakám dnešnú poštu, možno tam bude pozvánka, no tak či tak, už asi nestihnem dobehnúť na tú opičiareň. Ide mi o princíp, pochopiteľne, lebo inak na zväz kašlem. (….) Pozvánka neprišla. Ešte sa nasmejeme. Možno bude tak veľa demokracie, že cez ňu nedovidíme na človeka… Budú zasa len spolky, strany, zjazdy, porady, výbery a slová a slová a … Hovno,“ píše 21. 12. 1989 Ludvíkovi Vaculíkovi.

„A nebude času pre maličkosti; ako je chudobný a chorý človek na dedine, lebo nás čakajú veľké veci: Dejiny, Revolúcia, Pravda…“

Ale disident, skeptik a rebel nezostával pasívny. Písal, ozýval sa verejne. Keď som z poverenia Tranoscia obnovoval lukáčovskú Tvorbu, hneď sa nadchol a zaktivizoval. Cítil v Tvorbe čosi výsostne potrebného a rodného. Stal sa mojím najbližším, duchovne najspriaznenejším spolupracovníkom a autorom.

„Konečne som našla ľudí, ku ktorým patrím!“ – napísala mu Hana Ponická. O časopise referoval na generálnom konvente:

„Ukazuje sa, že istá, a nie bezvýznamná časť tvorcov vidí v projekte perspektívu a východisko z tohto času zmätkov a všeobecnej dezorientácie spoločnosti: áno, veď kdeže lanské snehy sú? Počiatočné porevolučné proklamácie lásky, kresťanskej morálky, bratstva a dejinného étosu nenápadne zamlčiavajú a menia sa na krikľavý boj o moc, o korytá, premieňajú sa na netoleranciu národnú i náboženskú, a starý známy dialektický materializmus tovaru a trhu. Kde sa v mechanizme podeje živá človekova duša? Tu nesmieme mlčať. A presne tu sa ukazuje priestor a šanca pre typ časopisu, akým by chcela byť Tvorba: časopis stojaci na najlepších našich tradíciách, teda na slobode individuálneho svedomia, demokracii, na kritickom a protestujúcom intelekte proti moci a prázdnote anti-duchovného života,“ napísal mi v decembri 1990.

V ponovembrovej tvorbe nemal hneď nepriateľa – a tento rebel ho potreboval. Už ho neobklopovali eštébáci, už sa nemusel nikoho báť – naopak: všade bol vítaný a oceňovaný – už nemusel písať v narážkach a inotajoch, už nepísal pod existenčným ani bývalým existenciálnym tlakom: boli sme slobodní, voľne píšuci a publikujúci, čítaní a pretriasaní – a predsa: nepriateľ sa čoskoro vynoril.

Prišlo to, čo malo prísť – ozval sa znovu rebel: „V bohatstve materiálnom nevidím nič príťažlivé, blahobyt ma odpudzuje tým viac, ako neodolateľne priťahuje niektorých našich nežných revolucionárov, slávou vymlátenou sa pokrývajúcich a láskavých demokratov, zabezpečujúcich si bez váhania zohriate miestečka, príjmy, zahraničné cesty, pôžitky, funkcie, ba – ako neďaleko vidím –  aj kaštieliky,“ čítam v Rapsódiách a miniatúrach.

Rebel pozorne sleduje dianie a hrozí sa, ako rýchlo starnú ideály revolúcie. Ale nemlčí, a nemieni ani v budúcnosti mlčať:

„A už sú tu opäť popri starých i noví pragmatici. Keď sa kedysi normalizátori usilovali, ak nie zlikvidovať, tak aspoň spochybniť slovenský disent, ktorý je, vraveli, taký bezvýznamný, zanedbateľný, nepočetný – v porovnaní s Čechmi – že vlastne ani nejestvuje, a pomery u nás sú teda celkom normalizované, konsolidované a jednotne homogénne; dnes sa opäť objavujú výsmešné i nenávistné hlasy, že na Slovensku vlastne nič nebolo, a že čo bolo, bolo slabučké. Noví pragmatici akoby tak chceli zahladiť svoju vinu, premlčať vlastnú zbabelosť a hanbu, s ktorou donedávna miništrovali padnuvšej moci. Hádam sa boja, že im odhryzneme z lekvárového koláčika poplesnetého? Že sa budeme lakťami tlačiť k ich válovčekom? Zacloníme im slávu? Tým by sa poprel základný zmysel disidentských ideálov (čo, isteže, niektorí bývalí disidenti už stihli urobiť).“ (Epištoly 172 – 173.)

A je tu epištola s veľkým E, epištola generálna a záverečná. Jeho najdisidentskejšie vyznanie a pre nás, jeho priateľov,  nezabudnuteľný, zaväzujúci odkaz:

„No náš (špecificky slovenský, protestujúci, so stáročnými tradíciami), náš disent (alebo ak chceme – pozitívna spoločenská deviácia) nepovedal konečné slovo, neopotreboval sa, ani nevyčerpal svoje možnosti; práve a presne naopak: budeme sa musieť k jeho nepodkupnému svedomiu a kritickému intelektu ustavične, a obávam sa i teším, aj v budúcnosti vracať, učiť sa od neho. Veď napokon: disent nie je len otázkou literatúry; je to širší, komplexný problém kultúry, je to životný postoj, existenciálny fenomén: nepragmatický, neutilitárny.“ Lebo „národ, malý národ sa môže a má uskutočňovať predovšetkým duchovne, kultúrne, a teda mravne, nie krátkozrakou účelovosťou.“ (Epištoly 173 – 174.)

Odišiel? Niet ho?
Vypadla pochodeň z rúk?
Pochodeň ďalej svieti!
„Kde jest, ó smrti, osten tvůj, kde jest, ó smrti, vítězství tvé?“

September 2014