Chodím si po stopách a dávnych miestach svojho deda – teda – kade-tade po Holíči nad Moravou, kde sa narodil, kde si svoje odchodil i odhodil a nachádzam ho (smrti napriek), kde-tu, tu i tam, napríklad v budove jeho niekdajšej pletiarne, ktorú však už zbúrali (hneď po znárodnení, hoci mu aj tvrdili, že mladý štát jeho fabriku potrebuje takú, aká je, ale bez neho, vykorisťovateľa). Na jej mieste dnes stojí pošta, ktorá je dobrá, veď ľudí spája; pavlačový dom niekdajšej fabričky, ktorý leží zgniavený pod jej základmi však vidím už len v predstavách.

A vidím aj deda, keď privriem oči, keď zažmúrim, ako stojí pred morovým stĺpom na Mierovom námestí a sníma klobúk pred sochou svätého Vendelínka, ktorý mu hneď aj rovnako úctivo odpovedá s klobúkom pritisnutým k hrudi (krotké ovečky pri svätcových nohách sa ani nepohnú). A vidím ho aj z druhej strany pred hasičským patrónom, svätým Floriánkom – každý si odlieva zo svojho džbánu, každý si hasí to, čo ho najviac páli.

Dávno už nie sú dedove stopy v meste Holíč viditeľné, mne to však nevadí – keď chcem, viem si ho sem primyslieť, veď mám istotu, že tu bol; keď chcem, viem si vymyslieť pravdu, ktorá zas až tak vymyslená nie je. Hovorím s ním. Triezvo a rozumne. Napríklad: cez hroby jeho sestier, ktoré zostali v Holíči celý život, na rozdiel od neho, ktorý odišiel ležať na večnosť ďaleko od svojho rodiska. Niekedy sa zdá, že s hrobmi si človek môže pohovoriť viac a lepšie ako so živými tvormi…

Je to tak, vidím skrátka to, čo vidieť chcem a potrebujem, hoci aj tam, kde to už dávno niet. A nepotrebujem na to ani metličky, hrabličky a bagre slovenského archeológa, ktorého najbližším spojencom je bezhlavý budovateľ (dnes zvaný developerom).

Vidím, čo vidieť chcem, lebo si pamätám aj to, čo som nevidel a nezažil. To je všetko, čo mám. A toho sa aj držím, hoci mnohí mi hudú do ucha, ako obzeraním sa márnim čas aj sily, hania ma, že veci, v ktorých sa rýpem páchnu naftalínom a plesnivinou, ba sú aj od molí vyžraté (ale len od tých, čo si na pach naftalínu privykli, veď človek si zvykne aj na …, a čo potom taký moľ, nemý tvor?).

Takže: neobzerať sa? Neobzerať!

(A keď v noci začujú za chrbtom zvuky prudkej chôdze, neobzrú sa, sami tiež zrýchlia krok, čím popoženú ďalších a ďalších chodcov pred sebou. A to sa už zastaviť nedá. Pes naháňa svoj vlastný chvost.)

A veď mne je napokon jedno, čo hovoria, mne je to fuk – všetky pachy, čo na mne za letných dní prilipli nazývam vôňami (a veď mi aj voňajú!), sú mi blízke ako vlastná koža nepratá a nebielená. Mne sa zas bridí, mne páchne, ja utekám pred tým, čo oni nazývajú vôňou, čo húfne pojedajú, to, áno, presne to, od čoho sú v hlavnom meste mastné chodníky.

Dedo, dedo môj, ktožehovie, či by si spoznal svoje rodné mesto, či by si nezastal na jeho prahu pod kopcom (kôpkou) Šibenica a horko nezaplakal? Obrátil by si sa, možno, obrátil by si sa a išiel preč, nebol by si ako žena Lótova.

Vývesná tabuľa pred reštauráciou hlási: Denné menu – Kuracie mäso so zvláštnou chuťou. Zvláštne, to zachutí všetkým, zvláštne sa dobre predá a zatiaľ my, čo máme radi slané, zlížeme si pot z hornej pery, a teda – utrieme hubu.

Na stanici tu stojí javor. Bol tu aj vtedy, keď si v Holíči býval ty? Keď si tu, veď vieš čo, medzi Holíčom a Hodonínom, keď si tu robil tie veci, veď vieš, za ktoré ťa potom na hodonínskej stanici zatklo gestapo a päť a pol roka ťa držalo pod zámkom. Bol tu vtedy ten javor?

Inak nič nové, koľajnice horúce ležia si na zemi a vlak na trati Holíč – Hodonín nepremáva, hoci oslavná mramorová tabuľka na priečelí stanice hrdo hlása je stodvadsiate výročie. Nič. Ticho bez vlakov. Veď dnes už by ťa hádam nemali ani kde tí gestapáci zatknúť, koľaje hrdzavejú a vlastne aj my.

Ale je tu ten javor. Niet sa naň koho opýtať, niet koho osloviť, a tak sa len v jeho tieni napijem čistej vody a už aj musím ísť, už musím končiť, dedo, už mi z diaľky od Skalice píska posledný vlak.