Na margo Roka osobnosti Márie Medveckej
(11. september 1914 – 23. apríl 1987)

Nám, ktorí sa relatívne často stretávame s obrazmi národnej umelkyne Márie Medveckej, sa ani nevidí, že táto významná osobnosť slovenskej, a neváhame povedať i stredoeurópskej  kultúry, už 27 rokov nie je medzi nami. A to najmä preto, lebo jej obrazy, typické svojou farebnosťou, kompozičnou jednoduchosťou a jednoznačnosťou uzemnenia na oravský región, patria neodvratne k súčasti nášho života. Veľkosť tejto umelkyne bola v tom, že žila v regióne, ktorý dôverne poznala a dennodenne sa stýkala s ľuďmi pri robote. Vždy cítila, že títo ľudia tvrdo robia a zarábajú si na svoje živobytie v pote ťažkej roboty.

Mária Medvecká vniesla do svojich obrazov svojský spôsob videnia oravského človeka, prírody, detí, žien i mužov v typických oravských odevoch, ale aj spôsoboch prejavu. Jej prezentované dielo, to sú aj myšlienky, ktoré autorka stvárňovala, a vniesla do svojich obrazov  osobitný umelecký prejav, navyše vo vývine úrovne vlastného vnútorného a výtvarného dozrievania. Mária Medvecká bola veľkú časť svojho života  umelcom, ktorý ostal akoby pútnikom osamelosti na oravských lazoch, chodníkoch, dedinách i samotách.

Výrazná kresba, ustálená farebnosť a kompozícia jej obrazov je typická neustále sa opakujúcou témou človeka pracujúceho na poli, kravičiek pri paši, detí pri hrách, žien pri domácej robote, chlapcov v ušiankach, žiariacich slnečníc, ale aj zlievačov a hutníkov v tvrdej hutníckej práci. Svoje motívy stvárnila sebe vlastným výtvarným prejavom, evidentne poznačeným jej osobitným dotykom a videním výtvarníka. Autorka do svojich obrazov vniesla aj svoje pocity, kus svojho súkromia, ale, a  to by sme chceli zvlášť zdôrazniť, vždy hľadala, ale aj nachádzala čistý prejav prírody a človeka v nej, nezaťažená vplyvom mimooravskej civilizácie a veľkomiestnych vplyvov.

Jej celoživotnou inšpiráciou boli oravské drevenice a obrazy, krajiny so zachovalou dedinskou architektúrou, s ľudovými motívmi, dobovým náradím a nábytkami. Dnes sú jej obrazy historickými hodnotami ľudovej architektúry jedinečnej krajinárskej oblasti Slovenska, prekrásnej Oravy, akoby vyzerala vtedy, keď ňou Medvecká putovala.

Mária Medvecká dokázala svojím osobitným vnímaním pretaviť inšpirácie ľudovej architektúry do vnútorne hodnotných tvarov, ktoré sa jej vždy darilo organicky implementovať do typicky oravského prírodného prostredia so zachovaním vysokého stupňa autentickosti a vierohodnosti. Človek akoby bol v jej ponímaní priamo zrastený so slovenskou prírodou, s jej kopcami a políčkami, s kravičkami i s koníkmi v symbióze s utekajúcim časom. Precítila a stotožnila sa s odkazmi slovenskosti ľudu Oravy. Precítila ich starosti, pozorne zobrazila ubolené tváre robotných žien, mozole a žily ich rúk, a to všetko na scéne porozumenia prirodzenej krásy všedného dňa pri zapadajúcich pableskoch slnka, v neopakovateľnej prírodnej scenérií, vždy spojenej s precítením a hlbokým emotívnym zážitkom.

Jej obrazy sa mnohým ľuďom zdajú, akoby sa navzájom svojimi motívmi donekonečna opakovali. Ale nie je to tak. Jej drevenice majú rytmus, dokonalú farebnosť a podľa niektorých obrazov aj takú výtvarnú dokonalosť, že možno podľa nich dobre posudzovať dobovú zručnosť tesárov, ktorí tieto drevenice stavali. Z tých obrazov možno vyčítať aj ich remeselnú dokonalosť. Vidno, ako sú rohy zrubov otesané, ako dobre zapadajú do seba, ako sú urobené obločnice, krov a či strecha. Tie obrazy sú pohľadom dokonale vnímavého umelca, ktorý nič nekoriguje, nič nevylepšuje, ale ani nič neprikrášľuje. Každý jej obraz sprostredkuje divákovi to, čo autorka pri maľovaní preciťovala, k čomu mala vzťah, a čo ju práve zaujalo.

Keď sa pozrieme napr. na jej tváre, tak v tej palete farieb možno vyčítať a nájsť dušu toho človeka, jeho vzťah k okoliu, ale aj utrpenie a či radosť.

Na návšteve v Medvedzí
Ísť na návštevu k pani Medveckej znamenalo vycestovať z Martina autom do Tvrdošína, a hneď ešte pred mostom cez Oravu odbočiť doľava do romantického kúta, uprostred starých stromov, kde bola na bielo natretá stará, rozložitá kúria, k nej priľahlý ateliér, a vedľa galéria Márie Medveckej.

Tu, v tomto prostredí, žila celá predchádzajúce generácia maliarky. Tu žili rodičia Márie Medveckej a tu prežila aj ona svoje detstvo. Prostredie Medvedzia, to bolo, a stále ešte aj je, nekonečný rad motívov nielen o ľuďoch a ich robote, náladách i pocitoch, ale aj o neopakovateľnej prírode hornej Oravy. Vzťah Márie Medveckej k jej rodnej Orave a jej citové väzby sú poznačené hlbokými koreňmi. Hádam stojí za to, aby sme pre širšiu informovanosť ukázali, aká stará je história jej rodu.

Medvedzie bolo rodné sídlo zemianskej rodiny Medveckých. V archívnom ma­teriáli z roku 1550 vidno, že kráľovská komisia nariadila pánovi Oravské­ho zámku Václavovi Sedlnickému, aby Pavlovi, Ladislavovi a Kašparovi Medveckým násilne zaujaté Medvedzie a polia, lúky a iné územia, patriace zemanom „de Medvecze“ vrátil a nebránil im v užívaní majetkov, najmä pri postavení a užívaní rybníka, ako aj pri poľovačkách. Roku 1574 osada Medvedzie bola novou donáciou darovaná Andrejovi a Jurajovi, Štefanovi, Leonardovi a Michalovi, synovi Andreja, ako aj Františkovi, Andrejovi, ml. a Pavlovi, taktiež Tomášovi, Michalovi, Matejovi, Františkovi a Gašparovi Medveckým, každému podľa jeho čiastky. Medvedzie aj v ďalších storočiach obývali zemianske rodiny. V roku 1778 ich bolo 36. V 19. storočí sa tu spomína mlyn a garbiareň.

Ako vidno, či už historické alebo autentické prostredie predznamenalo široký tematický autorský záber Márie Medveckej. Maľovala Oravu v jej premenách histórie, ale aj čase. Na jej obrazoch vidno Oravu starých ubiedených ľudí, zodratých v robote. Orava bol voľakedy kraj utláčanej bedače zabudnutého kraja, ktorý bol v minulosti akosi mimo prúdu napredovania. A hádam aj preto tu vyrástli mnohé významné osobnosti  našej kultúry, lebo sa vzopreli a chceli prerásť a vstúpiť do slovenského života. Orava patrí k regiónom, ktoré boli a sú pôsobiskom mnohých významných osobností kultúrneho a spoločenského života. Na Slovensku naozaj ťažko nájdeme región, ktorý by sa mohol prezentovať a pochváliť takým výpočtom literátov, dejateľov, kňazov, vedcov, politikov, krajanských a exilových aktivistov či športovcov, ktorých životný odkaz je výnimočný a rezonuje aj v rámci celého Slovenska. Ľudí, ktorí tu, v kraji silne zakorenených tradícií, zanechali svoje posolstvo nielen pre súčasníkov, ale aj pre budúce generácie. O nich sa môžeme dočítať v publikácií s názvom Rodom a srdcom z Oravy s podtitulom Oravci v slovenskej kultúre, literatúre a vede, ktorá vyšla v Oravskom kultúrnom stredisku v D. Kubíne v roku 2011 pod vedením Pavla Pareničku, ktorý v závere monografie píše: „I keď galéria Oravcov v slovenských dejinách je oveľa širšia a bohatšia, ako ponúka táto kniha, veď absentujú podobizne zástupcov napr. z rodín Zochovcov, Matúškovcov, Janoškovcov, či z jednotlivcov Jána Herkeľa, Štefana Radlinského, Jána Smetanaya (Ondreja Kalinu), Ignáca Grebáča-Orlova, Mikuláša Gaceka, Arnolda Petra Weisza Kubínčana, Margity Figuli, Márie Medveckej alebo Viktora Trstenského, ďalších zvečnelých a mnohých iných ešte žijúcich, jednako predkladaný výber dôstojne reprezentuje Oravu.“

Mária Medvecká bola vždy  na pulze dňa a pohotovo zareagovala na premeny Oravy. Ľudia sa aj v tomto regióne  menili, výstavba fabrík a premeny života  sa odzrkadlili aj v jej tvorbe. Hlboké premeny a jej realistické cítenie našlo odozvu v obrazoch, ktoré ukazovali metamorfózy Oravcov v protikladoch starej a novej Oravy. V ohnisku jej záujmov bol aj vtedy robotný človek, či už išlo o zlievačov, hutníkov, alebo roľníkov. V jej obrazoch nachádzame síce stále krajinu oráčin, polí, lúk, ale aj krajinu s osamelým koníkom, pasúcimi sa kravkami, fľakmi topiaceho sa snehu odchádzajúcej zimy, ale aj krajinu, ktorú človek mení a prebudováva v rytme doby.

V premenách Oravy
Život Márie Medveckej bol poznačený nebývalou pracovitosťou, usilovnosťou, a zápasom hľadania a odkrývania premien regiónu, v ktorom vznikol nový priemysel a menili sa nielen ľudia, ale niekedy, žiaľ, aj krajina. Maliarka musela reagovať na zložité zmeny v krajine, ale aj v osudoch ľudí. Ubúdali oravské drevenice, menili sa dediny, pribúdali paneláky, devastovalo sa životné prostredie. Mária Medvecká musela na to všetko reagovať srdcom i rozumom, a to pod tlakom emócií, politických vplyvov, ale aj nezadržateľných metamorfóz samotnej Oravy. V takejto dynamike zmien sa Márii Medveckej podarilo obrazmi vyjadriť to, čo prežívala, to čo videla, s čím súhlasila, ale niekedy, a to dosť často, aj nesúhlasila.

Stále veľa pracovala, lebo cítila, že obrazy starej Oravy, krásnych dedín, úchvatných dreveníc jej miznú pred očami. Maľovala preto, koľko vládala. Pri realizácii svojich predstáv vždy vychádzala z pohľadov, ktoré si uchovala ešte z mladosti. Všetko raz ale muselo skončiť, také sú zákony prírody.

Po Márii Medveckej ostalo obrovské dielo slovenskej krásy, všetkého toho, čo aj súčasnú spoločnosť očarúva. Medvecká, zachytila Slovensko, slovenskú, ale najmä oravskú dedinu a jej ľudí v prúde obrovských premien. Medvecká nikdy nechcela žiť inde ako na Orave, pretože farebnosť prírody v bohatosti svojich tvarov a podôb jej umožňovali na plno realizovať všetky svoje výtvarné predstavy a mnohorakosti farebného sveta prírody z oravského života.

Tvorivé podnety rodinného zázemia
Život Márie Medveckej sa utváral v skvostnej krajine Oravy, a navyše aj v harmonickom súzvuku s jej manželom akademickým maliarom Ctiborom Belanom. Atmosféra ich rodinného života bola preto taká podnetná, lebo v mnohom mali rovnaké videnie sveta a rovnakú silu umeleckého prejavu.

Manžel reprezentoval v Oravskom regióne tiež umelecky silnú osobnosť, ale bol Márii aj oporou a chápajúcim partnerom, ba možno niekedy aj neľútostným kritikom. Mal významné postavenie v regióne Oravy, pretože bol jedným zo zakladateľov Oravskej galérie v Dolnom Kubíne. Zaslúžil sa významnou mierou o inštalovanie expozícií svojej manželky.  Bol úspešným maliarom, ktorý vystavoval v Číne, v Indii, v Moskve, v Budapešti a inde. Známe sú jeho leptané okná pre hotel Devín v Bratislave, ale aj pre pavilón Československého veľvyslanectva vo Venjane (Švédsko). Bol mladší ako Mária Medvecká (29. 9. 1920 – 24. 6. 1991), ale nikdy nefiguroval ako jej konkurent, práve naopak bol jej výrazným podnecovateľom.

Kto sa s Máriou Medveckou stretol osobne u nich doma (a my sme to šťastie neraz aj mali), ocení jej prístup k životu, k človeku, ku krajine i k ľuďom. Bola to umelecky veľmi vyzretá a silná osobnosť, s obrovským talentom, obohateným úžasnou pracovitosťou a výkonnosťou. Mali sme možnosť neraz si s ňou posedieť, porozprávať sa a pospomínať na rôzne peripetie z jej životného zápasu. Neraz to boli diskusie o nespokojnosti, o hľadaní pravdy, o tom, čo by mohlo byť a nie je, a pritom by sa to zrealizovať dalo.

Maliar jej formátu mal nekonečnú inšpiráciu nielen v prírodnej scenérií, ale aj pri vždy potrebnej spoločenskej angažovanosti. To sa v jej časoch maximálneho rozvoja talentu jednoducho nedalo obísť. Stavala sa Oravská priehrada, budovali sa oravské fabriky, ale odovzdávali sa aj kontingenty z poľnohospodárskej produkcie. V týchto dramatických premenách jej obrazy verne a umelecky bravúrne dokumentujú udalosti kráčajúce históriou Slovenska. Každá zmena vo vonkajších premenách sveta sa dozaista premietala i v jej vnútri, v jej myslení a cítení. Jej svet bol preto taký plastický, taký výrečný a širokospektrálny, lebo to bola maliarka veľkého formátu, veľkého dosahu a s obrovskou paletou krásnych diel. Jej obrazy prežijú roky v povedomí národa.

Cítila s ľudom, veď bola pôvodne učiteľkou v Zubrohlave, v Tvrdošíne, i v Jablonke, v Námestove. Zažila biedu Oravy a jej ľudí v zápase o každodenný krajec chleba. Sama vlastným pričinením a s vlastnými finančnými prostriedkami začala postupne ďalej študovať kreslenie a maľbu v Bratislave (1942), po vojne vo Viedni, a opäť v Bratislave (1948). Od vtedy začal jej rýchly umelecký štart a bravúrny vstup do nepoznaného a neobjaveného sveta Oravy.

Mária Medvecká očami dneška
Dielo národnej umelkyne Márie Medveckej obdivujeme všetci bez rozdielov vekových kategórií  a sociálnej príslušnosti, pretože je dokonale vrastené do slovenskej hrude. Maliarka zobrazila Slovensko v nesmierne harmonickom súzvuku a vyváženosti medzi človekom, prírodou a sociálnou entitou. Do svojich obrazov zakomponovala veľký kus emotívnosti a komunikatívnosti v konfrontácii s neprestajnou dynamikou zmien na palete prudko sa meniacej slovenskej spoločnosti. Stále nové a nové podnety, vízie, kreatívne premeny človeka, objektov a dedín, miest a mestečiek ju podnecovali zobraziť Slovensko v rytme premien rýchlo plynúceho času. Škoda, preškoda, že doteraz Mária Medvecká, národná umelkyňa, nenašla pokračovateľov takého formátu, akým bola práve ona dlhé roky na Slovensku.

Rok osobnosti Márie Medveckej je dobrou inšpiráciou na zamyslenie sa nad tým, ako sa môže talentovaný umelec stať skutočne národným dejateľom v rozmeroch presahujúcich dimenzie malého Slovenska. Sme radi, že jej dielo sa teší aj v súčasnosti takému obrovskému záujmu, akým sa ona zapísala do kultúrnych dejín Slovenska v dvadsiatom storočí.