Na pamäť Ivana Kadlečíka

Bolo to niekedy v prvých rokoch nového milénia. Ivan Kadlečík sa, myslím, že tu v Tvorbe, pochvalne vyslovil o rukopisnej cirkevnej partitúre môjho starého otca Ivana Čičmanca (1887 – 1964). Ten ju pre pukanskú evanjelickú cirkev napísal v čase, keď tam pôsobil ako organista (1951 – 1964).  Napísal som Kadlečíkovi ďakovný list a prejavil som želanie, stretnúť sa s ním pri svojej najbližšej návšteve Slovenska. Kadlečík zareagoval pozitívne, a tak som v jedno pekné letné popoludnie mal česť byť hosťom u Kadlečíkov v Pukanci, mne obzvlášť milom mestečku, kde som v rokoch 1951 – 52 chodil do školy a potom tam u starých rodičov pravidelne trávieval časť letných prázdnin.

Rýchlo som našiel spoločnú reč nielen s pánom Ivanom, ale aj  s jeho manželkou pani Ivou. O spoločné témy nebola núdza. Rozprávali sme sa o literatúre, disidentstve, emigrácii, o osobitostiach pukanského génia loci, o slovenskom luteránstve, ale aj o záležitostiach tzv. všedného dňa, ako  záhradkárstvo, stolovanie, životné prostredie či medziľudské vzťahy. Čas ubehol rýchlo a ani sme sa nedostali k našej spoločnej veľkej láske, Johannovi Sebastianovi Bachovi. Zato neskôr sme si o ňom pomerne pravidelne písali, aj keď tu musím zdôrazniť, že sa nemôžem v tomto smere s Ivanom Kadlečíkom porovnávať. On bol skutočným znalcom, ktorý vedel Bachove organové skladby aj hrať, kým ja som stále iba Bachovým pasívnym  obdivovateľom. Obidvaja sme však rovnako úprimne a intenzívne oceňovali Bachovu schopnosť vytvárať absolútnu hudbu, ako bezprostredný výraz tej najhlbšej duchovnej skúsenosti.

Samozrejme, že Ivana Kadlečíka som mal v zornom poli už dávno pred naším prvým stretnutím. Koncom 60-tych rokov som pri svojich návštevách bratislavskej Univerzitnej knižnice neraz vzal do rúk Matičné čítanie, ktoré pod jeho vedením bolo jednou z posledných bášt slobodného, kritického slova po augustovej invázii Československa. Potom sa mi na niekoľko rokov  Kadlečíkovo meno vytratilo z obzoru, no v 80-tych rokoch som sa s ním čoraz častejšie stretával na stránkach  exilových časopisov, či už v zmienkach jeho českých disidentských súpútnikov alebo priamo v jeho vlastných publicistických a esejistických príspevkoch. Rýchlo som si uvedomil, že sa tu zo Slovenska ozýva mimoriadne kultivovaný, osobitý a prepotrebný hlas spisovateľa, o existencii ktorého síce väčšina spoluobčanov doma nemá ani tušenia, ktorý si však zaslúžene získal úctu a uznanie v českých a slovenských disidentských a exilových kruhoch. Tento dojem mi definitívne potvrdilo exilové vydanie jeho knižky Rapsódie a miniatúry v roku 1988 v Kolíne nad Rýnom.

Kadlečíkovu literárnu tvorbu, ale aj jeho postoj k životu, najvýstižnejšie charakterizujú jeho dva známe výroky: Žiť sa dá len autobiografickyRozmýšľať sa dá len kriticky. Obidva dávajú svetu jasne na vedomie, že pre neho sú život a literatúra natoľko navzájom popreplietané, že je kontraproduktívne navzájom ich od seba oddeľovať a stavať medzi ne umelé priehrady. Už tým, že tvorivo žijeme, rozmýšľame a rozprávame, vytvárame príbeh, kritický postoj a životnú filozofiu. A písaním zase systémovo zoraďujeme svoje skúsenosti, myšlienky slová aj činy, a či chceme alebo nie, aj hodnotíme seba a svet. Skrátka, pre spisovateľa, ale aj pre reflektujúceho čitateľa, sú život a literatúra spojenými nádobami a komplementárnymi veličinami.

Určite nepreženieme, keď povieme, že v Ivanovi Kadlečíkovi nám nedávno odišiel jeden z najväčších majstrov slovenského jazyka posledných desaťročí. Vari som už niečo podobné povedal v súvislosti s istým slovenským básnikom, platí to však v plnej miere aj o Kadlečíkovi, že mal takpovediac prirodzený talent na slovenčinu, dôverne poznal všetky jej možnosti, siločiary, zákutia aj ozdoby. Príkro sa ohradzoval voči niektorým nedoukom, ktorí sa vyslovovali o našom jazyku dehonestujúco; nekompetentné útoky na slovenčinu považoval takmer za útoky proti vlastnej osobnej  integrite. A plným právom.  V jeho vlastnom jazykovom prejave je muzikalita, fantázia, aforistika, vtip, štýl aj elegancia, všetko na virtuóznej úrovni. Kadlečík hral na strunách slovenského jazyka tak, ako majster hudobnej improvizácie hrá na strunách svojho nástroja, nikdy nezrádzal jeho imanentný rytmus a jeho duchovnú podstatu, pričom však vždy ostával osobným, subjektívnym, neraz až opovážlivo provokujúcim. Jeho narábanie   jazykom nás  nenecháva na pochybách, že by bol zvládol aj tradičné beletristické žánre, či už román, poviedku alebo báseň, on však najčastejšie dával prednosť esejistickým zápiskom, záznamom každodennosti, denníkovým reflexiám, filozofickým a poetickým úvahám. Prečo? Azda predovšetkým preto, aby ostával v najväčšej možnej miere autobiografickým, t. j. samým sebou. Aby mohol vyjadrovať svoju identitu čo najbezprostrednejšie.

Ale pravdepodobne aj pre niečo iné. Ako bytostne kritický duch cítil, že takáto dokumentárno-reflexívna forma mu dáva najlepšie možnosti hodnotiť javy okolitého sveta, takpovediac ohmatávať si ich, chytať do ruky,  prizerať sa im zo všetkých strán a vynášať nad nimi súdy. Čo uznal za hodné chvály, to pochválil, čo sa mu však nevidelo, to nekompromisne, zato vždy s eleganciou, pokritizoval. Ako je známe, počas dvoch normalizačných desaťročí zastával dôsledne disidentské pozície, za čo si on sám aj jeho rodina od komunistických mocipánov viac než dosť vytrpeli. On pritom navyše riskoval, že ako spisovateľ ostane navždy utajený a zabudnutý. Neskôr, v slobodnejších podmienkach, sa nedovolával nijakých zásluh, disidentstvo mu bolo niečo také prirodzené, ako slušné správanie alebo viera v slobodnú vôľu. Na rozdiel od viacerých iných protikomunistických disidentov ostal disidentom, dôsledným opozičníkom aj v nových pomeroch, jednoducho preto, že inak nemohol. Odmietal vidieť v diktatúre trhu, reklamy a bulvárnej antikultúrnosti akýsi vysnívaný spoločenský ideál, tak ako odmietal schvaľovať vojenské násilie len preto, že pochádzalo z krajín, ktoré sa považovali za demokratické. Možno nosil v hlave ideu nejakého zlatého veku, jeho skeptický duch však sotva veril v jeho uskutočniteľnosť. Zato určite veril, že niečo sa – u nás aj inde vo svete – napraviť dá, inak by nebol tak dôsledne a vytrvalo nešváry sveta kritizoval.

A jeho kritika nebývala deštruktívna, nebolo to morózne vzdychanie mizantropa, lež kritika z pevných idealistických pozícií. Neotrasiteľnými opornými stĺpmi jeho svetonázorových východísk boli kresťanská viera a kresťanská duchovnosť, schweitzerovský humanizmus, pacifizmus, kultúrne tradície slovenského luteranizmu a široká škála civilizačných archetypov; ako slovenských, tak aj európskych a svetových.  Najvyššími hodnotami boli pre neho vnútorná sloboda ľudského indivídua a dôsledne etické postoje voči svetu. Jeho etika vychádzala z konzervatívnych (niekedy azda až priveľmi konzervatívnych) pozícií, svoje moralistické úvahy však vedel sformulovávať výsostne moderným, ironicko-aforistickým jazykom, vďaka ktorému sme v ňom všetci bez problémov mohli  spoznávať svojho súčasníka.

Navštívil som ho v Pukanci aj o pár rokov neskôr, tentoraz  so svojou nórskou manželkou Marianne. Medzi dvoma pukanskými stretnutiami však bolo ešte jedno spoločné posedenie, tentoraz v bratislavskom Klube spisovateľov na Laurinskej, myslím, že ho aj sám Ivan Kadlečík spomína v jednom zo svojich textov. Presne sa pamätám na dátum tohto stretnutia, bolo to 21. marca 2003, v deň narodenín nášho milovaného Johanna Sebastiana Bacha a vari iba niekoľko hodín po začatí amerického bombardovania Iraku. Sadli sme si do najtmavšieho kúta miestnosti, objednali si občerstvenie, on vodku, ja biele víno, a pokračovali sme vo vzájomnom dialógu. Ja nie som taký nekompromisný pacifista, ako bol Kadlečík, podľa mňa má každý jednotlivec i spoločenstvo právo mocensky brániť si svoju bezpečnosť a svoje kultúrne hodnoty, bez problémov sme sa však zhodli na tom, že americký vojenský zásah v Iraku je nielen hlúpy a zbytočný, ale aj právne a eticky neospravedlniteľný. Od začiatku muselo byť celému svetu jasné, že tzv. dôkazy, ktorými americké  politické vedenie túto novú vojnu zdôvodňuje, sú iba drzými, a navyše neslýchane nešikovnými klamstvami. Mávli sme nad tým všetkým rukou a zaviedli reč na oslávenca Bacha.

„Ozaj, aký to bol asi človek tento náš Johann Sebastian,“ povedal Kadlečík. „Podľa mňa musel byť vzácne harmonický.“

 „Ja neverím na harmonických ľudí,“ oponoval som, „a už vôbec nie na harmonických géniov. Veď práve vnútorná disharmónia ich poháňa k tvorivým činom.“

„Je pravda, že sa zachovali svedectvá o Bachovej prchkosti a panovačnosti,“ pripustil Kadlečík. „Tých sa však dopúšťal  iba v záujme umeleckého perfekcionizmu.“

„Možno,“ prikývol som trochu neochotne a zodvihol som pohár. „Potom azda nielen umeleckého, ale aj životného. Bol teda harmonický na ľudský spôsob…“

 A diskrétne sme si pripili na majstrovu pamiatku.