Francúzsky filozof litovského pôvodu Emmanuel Lévinas predznamenal svoju filozofiu rozdielom medzi Odysseom a Abrahámom. Odysseus sa po dlhom blúdení vracia domov, Abrahám sa vydá na cestu, ale už sa nevráti. Aj dva rozhovory s E. Lévinasom, ktoré vyšli pod názvom Byť pre druhého, mnohé z týchto rozdielov objasňujú. Ale ako je to nielen s Homérovým Odysseom, ale aj Odysseom 20. storočia, ktorého autorom je Ír James Joyce? Jeho Odysseus blúdi iba 24 hodín a neopustí pritom mesto Dublin. Jeho blúdenie je napriek tomu nemerateľné, rovnako ako čas. Reálny čas a priestor ustupujú subjektívnemu vnímaniu. Pri Odysseovi strácam istotu, s ktorou Lévinas vymedzí dostredivé sily svojej filozofie. Pohlcuje ma bludný kruh úvah, rozdielnych od tých, ktoré vyvoláva Abrahám. Úvahy sa pohybujú medzi istotou a neistotou. Možno ich stotožniť s Abrahámom a Odysseom? Odpovede skôr tuším. A znova je to pohyb myšlienok medzi istotou a neistotou.

Nedávno ma zaujalo podobenstvo o dome bez okien, ale plnom zrkadiel. Predstava o ňom začala ožívať. Bez svetla by ste v zrkadlách darmo hľadali svoj obraz. Ak rozsvietite, všetko zaleje umelé svetlo. Váš zrak si naň chvíľu privyká. To, čo vidíte v zrkadle, je rovnako umelé. Poviete si, že na vine je umelé svetlo. Zvrtnete vypínač a všetko je znova temné. Všetko je inak, ako ste očakávali. Máte dve možnosti – zostať v tme alebo sa vrátiť k svetlu – nie umelému.

20. storočie sa pohybovalo v takomto dome bez okien. Každý sám v sebe a pre seba. Reč je o modernom človeku, ale aj o tých, ktorých úsilia sa upínali k modernému umeniu. Treba ho vnímať v kontextoch, v súradniciach I. a II. svetovej vojny, revolúcií, kríz. Načo sú okná, keď naokolo je tma? Odpoveď je jednoduchá. Ale umenie sa, identicky k osudu človeka, vzďaľovalo od skutočnosti, reality. Hľadali sa také prostriedky a postupy, ktoré by s ňou nemali nič spoločné. Človek, ktorý dlho žije v tme, má o svetle nejasnú, skreslenú predstavu. Tak si vytvára predstavu o všetkom – o Bohu, svete, iných ľuďoch – podľa seba. A nazdáva sa pri tom, že sa vracia k istotám.

Súčasná filozofia rieši otázku návratu časti k celku, uvedomuje si nevyhnutnosť tohto kroku. Umenie sa znepokojuje otázkou, či celok ešte existuje. Plné zlých predtúch – až na výnimky – urobí krok z domu bez okien. Ale potom sa znova vráti, vstúpi do priestoru tmy. Pripomína to kruhovú cyklickú štruktúru, takú príznačnú pre moderné umenie. V začiatku koniec, v konci nový začiatok. Objavujete pri tom nečakané pointy, ktoré vás nútia znovu čítať príbeh alebo si ho znovu interpretovať – práve z aspektu nečakanej pointy alebo prekvapivého zistenia, že všetko je inak, ako ste sa nazdávali. Pripomína to Joyceove Plačky nad Finneganom. Ak chcete poznať koniec, musíte sa vrátiť na začiatok knihy. Pohyb v kruhu má aj svoje čaro – až kým sa vám z neho nezatočí hlava. Ale celý cyklus sa začína odznova. Ako keď rieka v Joyceových Plačkách hynie v mori, aby sa potom v podobe obláčika vrátila k prameňu.

Filozof E. Lévinas vo svojich úvahách tiež rozvíja tému návratov. Tak ako Joyce, aj on spája návraty s Odysseom, ktorý sa stáva ich symbolom. Abrahám zastupuje tých, ktorí sa nevrátili. Možno mal Lévinas na mysli skôr Odyssea Homérovho ako Joyceovho. V konečnom dôsledku je ich osud rovnaký. Ale Joyceho Odysseus – Leopold Bloom – blúdi moderným svetom a rieši otázky moderného spôsobu života. Presnejšie, skôr ich registruje. Joyceov Odysseus je apokryfom, alúziou, centom na homérovský epos. No kým Homérov Odysseus sa má ešte k čomu vrátiť, nie som si celkom istá, či sa má k čomu vrátiť Joyceov Odysseus. Jeho návrat do minulosti nevyšiel. Že by bol predobrazom Abraháma, ktorý je postavený pred rozhodnutie, či sa vrátiť alebo nie? Abrahám má na výber, Odysseus nie. Jeho osudom je nekonečné blúdenie. Abrahám a Odysseus vnímajú návrat aj minulosť rozdielne.

K epifánni, nečakanému poznaniu, takému príznačnému pre Joyceových Dublinčanov, u Odyssea, Leopolda Blooma nedochádza. Niežeby celkom absentovala. Skôr sa núka čitateľovi tohto základného diela modernej prózy.

Návraty majú v Joyceovej tvorbe aj v jeho úvahách dôležité miesto. Nadväzuje na talianskeho filozofa Giovanniho Battistu Vica. K jeho členeniu vekov – na vek bohov, hrdinov a ľudí – pridáva štvrtú fázu – ricorso (návrat). Návrat k sebe podľa Lévinasa sa stáva  nekonečnou okľukou. Návrat k Bohu, inému človeku, k istému miestu stojí mimo úsilí moderného človeka. Dokonca sa ocitá aj mimo jeho túžob. Návrat v takejto podobe považuje za nemožný. V Joyceových Plačkách nad Finneganom sa môže vrátiť voda k prameňu. Tak, ako sa vracajú živí k svojim mŕtvym v Dublinčanoch. V záverečnej poviedke Dublinčanov padá na cintorín, mnohonásobne prekračujúci svoje hranice, biely a očisťujúci sneh. Dotýka sa myšlienok, spomienok. Aj to je jedna z foriem návratov k podstate, k sebe cez iných, pre ktorých sa v nás našlo miesto a „rozšírili“ sme oň aj sami seba. Joyce zdôrazňoval, že vo fáze ricorsa znovu prehovorí Boh. Zároveň však neobchádza poznanie o modernom človeku, ktorý zaujal miesto Boha. Obsadzovaním miest vzťahovými hodnotami, určovaním virtuálnej koexistencie, sa vyjadruje štruktúra. Podľa štrukturalistov, ak má miesto prednosť pred tým, kto ho obsadzuje, potom pre zmenu štruktúry nestačí postaviť človeka na miesto Boha. Ak je toto miesto miestom mŕtveho, potom smrť Boha znamená smrť človeka.

Vráťme sa k Joyceovmu Odysseovi. Je komponovaný do osemnástich epizód, z ktorých každá zodpovedá jednému z príbehov Homérovho eposu Odyssea. Tým sa však podobnosť Joyceovho, vyhnem sa prívlastku vrcholného diela, lebo rovnako by ním mohli byť aj Plačky nad Finneganom, s dielom Homérovým nekončí. Napokon, ponúknu sa nám aj úvahy, ktoré obe diela spoja.

Pokúsme sa o vytvorenie širšieho kontextu, dobového i umeleckého. Vráťme sa do čias romantizmu, keď sa veľkosť národa merala aj dielom, ktoré by bolo súmeriteľné s dielom Homérovým, s jeho eposmi Ilias a Odysseia. Ťažko možno tento motív v prípade Joyceovho diela potvrdiť alebo vyvrátiť. Ako 20-ročný (r. 1902) Írsko opustil a žil v exile. Jeho návštevy Írska boli len sporadické. Podobne ako Eliot sa usiloval o odosobnenie umelca a umenia. Joyceova filozofia bola výrazne protiromantická. Umberto Eco označil Joyceovho Odyssea za dielo kozmické, do ktorého Joyce pretavil celú ľudskú skúsenosť. Úvahy do seba začínajú zapadať. Ecove názory na Joyceovho Odyssea však tvorili iba jeden pól úvah. Ten druhý by mohol tvoriť názor Carla Gustava Junga, ktorý vo svojom diele Duša moderného človeka označil Joyceovho Odyssea za výplod chorej mysle. Rovnako nemilosrdný bol aj k Pablovi Picassovi a jeho surrealistickej vízii človeka a sveta. Po čase C. G. Jung názor na Odyssea zmenil. Veľavravné je aj Picassovo vyhlásenie, že fotografia je preňho viac ako surrealistická báseň (surrealisti považovali za jednu z podmienok tvorby stav šialenstva). Aj keď sa Jung venoval umeniu, mýlil sa, keď stotožňoval osudy a názory postáv s osudmi a názormi autora. Ale ako odlíšiť osobné od nadosobného? Eliotova Pustatina – rovnako by som ju označila za dielo kozmické v oblasti poézie – zužitkovala aj mnohé skúsenosti z celého vývoja umenia. Ale podľa slov básnika vznikala na troskách jeho duše. Liečil si ju v Laussane a na Kentskom pobreží. Na sceľovaní jeho duše sa nesporne podieľal vplyv Danteho. Považoval ho za stelesnenie najvyššej básnickej vízie života a sveta. Viera v Boha silno ovplyvnila ďalšie roky Eliotovho života. Hoci cesta k Bohu bola pre básnika zložitá. Rovnako ako pre Joycea, aj keď ohlasoval ricorso, v ktorom mal prehovoriť Boh a zaznieť hrom.

S. Beckett vo svojich Esejách ironizoval Joycea za jeho spriaznenosť s G. B. Vicom. Jeho dielo obdivoval. Prirovnával Joyceov jazyk k morskému príboju, ale jeho názor na ricorso s ním nezdieľal. Hoci metafyzické pocity vykoreneného človeka, vykoreneného viacerými spôsobmi, sú v jeho románoch i drámach výrazne prítomné. Vráťme sa však k téme návratu v Joyceovom Odysseovi. Podobnosť s Homérovým Eposom Odysseia nachádzame v rovine kompozičnej, ale aj v typológii postáv. Slovník spisovateľov objasňuje etymológiu mena Odysseus, jeho podvojnosť – outis (nikto) a Zeus (boh). S. Beckett, zdá sa, vnímal Joyceovho Odyssea, symbolizujúceho pre 20. storočie návrat, príliš jednoznačne. Veď aj vzťah Joycea k náboženským otázkam bol zložitejší, ako sa na prvý pohľad zdá. Navyše, ak vychádzame z gréckej etymológie slova Odysseus, ktorého súčasťou je aj Zeus, bol to práve on, ktorý za trest, že z Héliovho posvätného stáda Odysseovi druhovia zabili niekoľko kusov, zoslal blesk na ich loď. Odyssea na lodnom tráme zanieslo k ostrovu, na ktorom žila bohyňa Kalipsó, pri ktorej strávil sedem rokov. Už samotný fakt, že Joyceovo a Eliotovo dielo je spojené s literárnym kubizmom – a pre ten je príznačná viacnásobná optika – nás upozorňuje na možnosť viacerých interpretácií. Možno uvažovať aj o takej, pri ktorej Nikto trestá sám seba. Joyceov Odysseus je aj v tejto rovine kontrapunktický – aj keď inak ako Homérov. Obaja však musia platiť za svoje viny, bez ohľadu na to, či ich trestajú bohovia alebo sa trestajú sami.

Usilujem sa porozumieť filozofom a hľadám odpoveď na otázku návratu. Joycea charakterizuje príklon k tomizmu, študoval mystické spisy Joachima de Florisa, sv. Terezy a sv. Jána z Kríža. Zreteľný je aj vplyv Nietzscheho. Ak mal Lévinas a ďalší filozofi na mysli nielen Homérovho Odyssea, ale aj Joyceovho, paralel medzi dielom tohto írskeho spisovateľa a Nietzscheho filozofiou alebo dielom filozofujúceho literáta nájdeme celý rad. Lévinas Nietzscheho ako filozofa vonkoncom neprehliadal, aj keď mal voči nemu výhrady, lebo jeho dielo čítal Hitler. Nepopierateľným faktom však zostáva, že už vo svojich Nečasových úvahách Nietzsche pomenoval diagnózu moderného človeka. Pre filozofa sa odvíjala od „pokazenosti k prirodzenému životu“. Inými slovami, poukázal na umelý svet, ku ktorému sa „zbožštený“ človek alebo nadčlovek upínal. Vytvoril si ho, aby v ňom postupne hynul. Aj tu niekde vzniká živná pôda pre filozofiu, skúmajúcu vzťah časti a celku, človeka a sveta, v rámci spoločenstiev, z ktorých sa človek vydelil. Filozofia aj umenoveda hovoria o bezvýchodiskovej samote ako norme, o vykorenenosti človeka. A. Camus, ktorý nadviazal na Nietzscheho filozofiu, sleduje históriu vykoreneného, osamoteného, odcudzeného človeka, jeho úzkosti, bezcieľnosť existencie. Camusova esej Mýtus o Sizyfovi je obrazom absurdného sveta a postoja človeka k nemu, možností, ktoré má. Camus prejavil nedôveru spoločnosti, ktorá opustila Boha, ale nedokáže túto stratu kompenzovať. V tom je jeho myslenie blízke mysleniu F. M. Dostojevského a mnohých ďalších.

Filozofia sa ocitla v bludnom kruhu, identicky k osudu človeka 20. storočia. Jean-Paul Sartra nazvali pre protirečivosť jeho názorov chodiacim paradoxom. Ale v ich znamení žil aj človek 20. storočia. Spresnime; človek posadnutý modernitou. Jean-François Lyotard upozornil na skutočnosť, že treba odlišovať intelekt od paranoje, ktorú zrodila modernita. Paranoja bola vyvolaná nesprávne stanoveným vzťahom človeka ku skutočnosti, realite. Jej tiene nájdeme okrem iných aj v diele A. Bretona či L. Aragona, ktorí mali na jej záznam aj potrebné medicínske vzdelanie (L. Aragon štúdium medicíny nedokončil, lebo A. Breton rozhodol o jeho osude inak). Filozofi, spisovatelia aj filozofujúci spisovatelia postupne budovali obraz človeka a sveta vyznávajúceho modernitu a postmodernitu. Fázu ohlasovania smrti nájdeme aj v Rozhovoroch s Baudrillardom: „Smrť je niečo, čo sa už stalo.“ Ako významný mysliteľ 20. storočia, teoretik, sa vyjadril aj k zmyslu teórie: „Teória je proste výzva reálnemu, výzva svetu, aby existoval, veľmi často výzva Bohu, aby existoval. Ale existuje viac, než teória…!“ Akoby tieto slová metaforicky uzatvárali jednu etapu vývinu. Signalizujú koniec jednej a začiatok novej cesty.

Konštatovali sme, že návrat má v diele J. Joycea mnoho podôb. Pripomeňme si aspoň niektoré z nich z Plačiek nad Finneganom. Ak sa chceme dozvedieť obsah poslednej vety, musíme sa vrátiť na začiatok. Keď spadne murársky pomocník Tim Finnegan z lešenia, umrie a trúchlia nad ním plačky. Niekto naňho vyleje galón whisky a Tim ožije. Kým Timov návrat do života je poznamenaný bujarou pijanskou veselosťou, príbeh riečky Plurabelly je poetický, baladický. Umiera v mori, mení sa na dažďový obláčik, ktorý vietor vráti do írskych hôr, kde kedysi pramenila. Odysseus je spojený s blúdením, aj keď pohyb Odyssea pripomína konkrétne miesta Dublina. Blúdi vo svojej minulosti, aby sa napokon vrátil do prítomnosti. Blúdil svojím vnútorným svetom, aby napokon akoby z vtáčej perspektívy pozeral na Dublin, na konkrétne v susedstve abstraktného sveta vlastného vnútra.

Umenie 20. storočia zrodilo mnohé podoby novodobých bludísk, bludiská mysle. Bludiská spomienok nevynímajúc. Neboli osudom biblického Abraháma. Odysseus a Abrahám reprezentujú dva typy ľudí 20. storočia. Poľský sociológ Zygmunt Bauman vytvoril typológiu ľudí modernej a postmodernej doby. Zaradil do nej aj pútnikov a tulákov. Odysseus patrí k tým, ktorých údelom bolo blúdenie. Odysseus sa vrátil do Itaky, ktorej opustením sa začala jeho bludná cesta. „Cieľ“ jeho cesty nebol jeden a nebol ani definitívny. Jeho veľký cieľ akoby sa rozdrobil na menšie ciele. Autorka románu Penelopiáda – Margaret Atwoodová sleduje osudy Odyssea, správy o ňom a jeho cestu a blúdenie na pozadí príbehu čakajúcej Penelopy, Odysseovej manželky. Jej variant Odysseovho návratu možno považovať za jeden z možných variantov, ale skôr pre Odysseov súčasnosti.

Zdá sa, že otázka Odysseovho návratu ostáva aj pre filozofov otvorená. Ale ak pripustíme, že jeho návrat je spojený len s dočasným cieľom, po dosiahnutí ktorého nastáva ďalšie blúdenie, možno nie nôh, ale mysle, potom je Lévinasovo diferencovanie návratov, ich podôb, podložené vernosťou paradoxom myslenia človeka modernej i postmodernej doby.

Pristavme sa pri osudoch biblického Abraháma. Na rozdiel od Odyssea sa nevrátil a predsa dosiahol cieľ. V Novom zákone v Liste Hebrejom (11. kapitola, 8 – 16 odsek), sa o Abrahámovi píše okrem iného aj nasledovné: „S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide. S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. Lebo čakal na miesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh… Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Veď keby mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto.“

Pre Abraháma nebol cieľ jeho cesty návrat tam, odkiaľ sa na ňu vydal. On túži po nebeskej vlasti, na zemi je iba cudzincom a pútnikom. Abrahám – pútnik, Odysseus – tulák. V tomto bode sa Lévinas – filozof zbližuje so Z. Baumanom, poľským sociológom. Spomínali sme, že súčasťou Baumanovej typológie ľudí sú aj pútnici a tuláci. Pútnici sú tí, ktorí majú cieľ svojej cesty spoločný s Abrahámom. Tuláci sa odsúdili na život v bludiskách, lebo ich ciele sú časné, ako u Odyssea.

Uvedomujem si tú vzácnu chvíľu stretnutia poznatkov z oblasti filozofie s oblasťou sociológie. Aj sama som pred časom napísala umenovednú knihu Pútnici a tuláci v umení 20. storočia. Je to len konštatovanie, nie samochvála. Ak by mi oblasť umenia neposkytla na ňu materiál, nevznikla by.

20. storočie umenoveda často člení na apolónske (1. pol. 20. stor.) a dionýzovské (2. pol. 20. stor.). Obdobie moderny sa tak ocitá v opozícii voči umeniu postmoderny. Vieme, že to tak nie je. Umenie 1. pol. 20. stor. nebolo len oslavou rozumu – tak ho vnímal aj Paul Valéry. Rovnako ako 2. pol. 20. stor. nemožno v umení stotožňovať len s telesnosťou, bujarosťou, zábavou. To, čo E. Lévinas spojil s návratmi, možno zovšeobecniť pre celé 20. storočie. Boli sme jeho pútnikmi, tulákmi, možno obojím.

V tomto bode sa vynára otázka, ako je to s naším umením v ich siločiarach dnes. Ale to je už otázka pre ďalšie úvahy.