DESATORO V SND

Mojžišov Dekalóg, daný Bohom, stanovil hlboko prirodzené mravné a etické hranice Izraelitom, aby sa im čo najľudskejšie podarilo dostať z Egypta do zasľúbenej zeme. Desatoro teda vnútorne zrkadlí vonkajšiu slobodu, ktorá nikdy nie je úplná, ak nie je vyvážená v duši. Platilo to za Mojžiša, platilo to za Ježiša, ktorý podčiarkol lásku k Bohu, k sebe a blížnemu (vrátane nepriateľa), a platí to aj dnes. Čo pre nás teda znamená Desať Božích prikázaní v prítomnosti?

V Slovenskom národnom divadle sa môžeme ponoriť do našich duší, a to ako jednotlivci, ale aj ako príslušníci akéhokoľvek nášho kolektívu – v rámci národa, ako národ sám, či nadnárodne ako obyvatelia Zeme. Mnohé otázky otvárajú a nastoľujú slovenskí divadelní umelci, ktorí vytvorili desať samostatných, približne dvadsať minútových obrazov na všetkých desať Božích rád. Každé jedno prikázanie sa odohráva v inom, často netradičnom priestore, v budove SND. A tak publikum putuje s tvorcami, ako Bohom vedený Mojžiš putoval po púšti so svojím národom. Mojžiš 40 rokov, diváci s umelcami 5 hodín. Hoci nie všetci inscenátori sa vybrali vyslovene po duchovnej línii, ona Podstata presakuje zo všetkých desiatich stvárnení, ako aj z celku samotného, a potvrdzuje (Eliadeho) prepojenosť posvätného s profánnym.

Prvou priam meditatívnou otázkou, ku ktorej nás, divákov, môže priviesť už samotná forma putovania, je: Ku komu sa rozhodneme vnútorne pridať? K Božej prítomnosti, k vodcovi, k národu, ku konkrétnemu členovi národa, ku všetkým, k nikomu? S kým budeme, ako diváci, putovať a ako si odpovieme na ponúknuté perspektívy? Do akej miery si dovolíme vcítiť sa do problematík na základe toho, po čom túžime, a ako na základe toho, čo naozaj robíme v kontexte svojej existencie. Každé jedno dekalógové podobenstvo je výzvou na zamyslenie sa nad našim človečenstvom v akejkoľvek situácii. Ako si dnes nárokujeme na Boha? Ako sa k Nemu hlásime? Koľko máme bohov, modiel, koľko náboženstiev a prečo vlastne? Ako vnímame dôsledky zmien režimov a staré krivdy? A čo aktéri starých krívd? Čo naši hrdinovia? Ako máme nastavené etické a legislatívne normy spoločnosti na Slovensku, ako v Európe, na svete? Ako vnímame prácu a ako vieme oddychovať? Vážiť si telo, dušu i Ducha, ako rodinu, priateľov? Čo je to skutočná úcta k rodičom, ktorí nám dali najcennejší dar – život? Ako sa staviame k eutanázii a ako sa k nej stavia svet? Koľko máme milencov a mileniek obrazne i naozaj? Ako máme nastavené autorské a vlastnícke práva? Čo nám vlastne skutočne patrí? Čo ohováranie, donášanie, klebety, „bonzovanie“, žiarlivosť, hnev, nenávisť? A čo náš vzťah k blížnemu? K ľuďom a majetku s ním spojeným v kontexte úcty a sebaúcty?

Možno si dokážeme tieto otázky zodpovedať v sebe samom. Možno máme pocit, že sa Desatorom riadime. Ale čo ten druhý? Človek patrí k človeku. Sám o sebe je len nepatrné drobnučké zrnko piesku. A práve s ďalším zrnkom a ďalším dokáže vytvoriť obrovskú obdivovanú, alebo aj neľútostnú púšť. Kvapka vody jedine s ďalšími vytvorí oceán, ktorý môže poskytnúť život a radosť, ale aj záhubu. Na Zemi žije vyše sedem miliárd ľudí, najviac za celé dejiny. Kto som ja v kontexte tejto obrovskej spoločnosti? Kto je dnes v nej môj blížny? Je to len blízka rodina, priatelia či ľudia, na ktorých ukážem prstom? Mám právo niekoho vylúčiť zo svojej pospolitosti tak, že ho odsúdim, lebo ja som bez viny? Kto je teda moja societa? Kto je nepohodlný a kto mi prekáža v tvorení lepšej civilizácie?

Zdá sa, že, ak chceme kolektívne vkročiť na púšť a spásonosne odtiaľ vyjsť, čo dokázal zatiaľ len málokto, je vhodné pristupovať k ľuďom okolo seba ako k blížnemu. Pravdaže, je to až ďalší krok, najskôr máme najlepšiu možnosť vyskúšať si to na pokrvnej rodine, a na sebe samom. Je to vzácna rada Desatora, každej jeho časti. Je to cesta k Bohu, do zasľúbenej zeme, cesta za snom, ktorý kdesi hlboko klíči v každom z nás. Veď aj v dnešnej modernej spoločnosti túžime po raji, po zrelej spolupráci, po poriadku v lepšom svete, v ktorom chceme prinášať zdravé ovocie.

Dejiny a prítomnosť nám však jasne ukazujú, že všetko na svete je zneužiteľné. Dokonca aj najvyššia výsada človeka, ktorý je stvorený na obraz Boží, a síce právo tvoriť či pretvárať. Človek, nositeľ výsad tvorenia, je ale za každé svoje dielo zodpovedný. Ani tá najmenšia a najnepatrnejšia vytvorená myšlienka, slovo či skutok neexistujú bez váhy zodpovednosti za jej vznik. Zodpovednosť nezmizne, nestratí sa, keď sa jej otočíme chrbtom, ale naďalej panuje v temnote kolektívneho podvedomia. A teda otázka neznie: Čo ak mne ublíži druhý, keď sa ja na rozdiel od neho snažím… Lež skôr: Kým sa nechávam naprogramovať, zhypnotizovať, aby som tvorila tak, ako tvorím? Čo ma dnes podmieňuje, aby som cítila, myslela a konala tak, ako konám? Komu verím? Viem o tom, čo robím, uvedomujem sa? Konám tak, ako mi to káže moje hlboké Ja, nie moji rodičia, učitelia, priatelia, politici, vedci, umelci, duchovní? Správam sa v každom okamihu naozaj slobodne, zodpovedne a dôstojne na obraz Stvoriteľa?

SND na svojej webovej stránke avizuje, že okrem „samotných inscenácií paralelne vznikne v spolupráci s filmármi, výtvarníkmi a spisovateľmi niekoľko multižánrových umeleckých diel (výstupov) na motívy Desatora, ktoré vytvoria a umocnia priestor pre širšiu a hlbšiu celospoločenskú diskusiu na základnú tému našej civilizácie.“ Niektorí umelci tak urobili, niektorí upravili tému, niektorí nemohli, akokoľvek, nápad ako-taký riaditeľa Činohry SND Romana Poláka sa zrealizoval. A to preto (citujúc ho z rozhovoru pre Pravdu), lebo „…na tému morálky, ktorá nám v dnešnej dobe absolútne chýba, sa treba pýtať cez rôzne umelecké druhy. Veď možno tragédiou celej našej spoločnosti je absencia akejkoľvek morálky, je iba klamanie a podvádzanie. Úlohou umelca je zamerať sa aj týmto smerom.“

Žeby sme po toľkej, žiaľ, plytkej povrchnej pestrosti a hýrivosti v médiách predsa len zatúžili stíšiť sa a ponoriť do svojho vnútra, aby sme odtiaľ s úctou k prirodzeným zákonom vyšli zmenení? Žeby sme sa predsa pokúsili vstúpiť do tmy a nezostať v nej tmármi? Na púšti sú však nástrahy a pokušenia. Je tam aj žiarlivý bratovrah Kain. Dokážeme ho prijať do rodiny? Uznať, že aj on je dieťaťom prarodičov z Edenu? Set, tretie dieťa Adama a Evy, nedokáže nahradiť jedného zo svojich bratov, patrí k nim, tak ako my patríme k dejinám. Dokáže však poukázať na rodinné (kolektívne) východiská cez seba, jednotlivca, hlásiaceho sa k obeti aj k páchateľovi. Nezdržuje sa hodnotením iných, ale hodnotne tvorí ako jedinečná individualita. Dokážeme ich aj my v sebe zmieriť, ísť ďalej a objaviť na púšti oázu, podobne ako Setov potomok Noe, ktorý v „pustatine“ vody uveril v ratolesť? Vykročíme už konečne z tieňa hry na obeť a vinníka? Dokážeme byť natoľko Kristovský, že poodhalíme náznaky ľudskosti, bezradnosti a zraniteľnosti nielen v obetiach, ale aj v zmanipulovanej zverskej podobe ich vrahov? Dovolíme si pripustiť, že násilníci sú tiež obete, s ktorými málokto súcití, obete samých seba, svojich nechutných, príšerných skutkov, s ktorými sami musia žiť. To neľudské činy treba odsúdiť! (Na túto tému odporúčam vybrať sa do SND na inscenáciu M. Vajdičku Láskavé bohyne.)

Žeby nastal čas prestať sa dívať na zápas extrémnych pólov v dilemách (napr. rácio verzus emócia), a akceptovať polaritu, zdravo ju v jednote vyvažovať; v sebe i navzájom? Čas uvedomiť si, že aj tma sa môže premeniť na svetlo, nielen sa vyžívať vo svojej rozpínavosti, či v lepšom prípade pozorovaní dopadu svetla chrbtom k jeho zdroju. Možno je čas konečne sa obrátiť k Slnku čelom a odvážiť sa doň pozrieť. Možno postupne, krok po kroku vyraziť vpred uvedomelým smerom. Hovoriac s Gándhím – sám za seba stať sa tou zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete. Pokúsiť sa, hovoriac s Ježišom, milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Milovať blížneho, ako seba samého. Hoci s chybami, ale aj za ne dokázať prevziať zodpovednosť, a tak svoje pády premeniť na výzvy vstať. Oplakať bolestivé a poučiť sa z toho. Odpustiť (si) a dovoliť si prijať milosť. Nepitvať sa sado-masochisticky v ranách nešťastnej hroznej minulosti, či unášať sa v strachu pred ľahko možným ovládnutím Zeme v blízkej budúcnosti. To len ďalej prispieva a násobí spoločný doteraz už poriadne nahromadený a veľmi ľahko zmanipulovateľný strach všetkých obyvateľov našej planéty. Nezneužívať stvorené a tvorené ani na sekundu. Ale s otvorenými očami a najmä srdcom, v pokornom a úctivom prijatí minulosti, tu a teraz, v prítomnosti zodpovednej tvorby ako benefitnej výzvy v hlbinách temna, ostáva nám šanca zasvietiť v sebe iskru človečenstva. Postupne – človek k človeku, zrnko k zrnku, kvapka ku kvapke, iskra k iskre – vytvoriť skutočné zrkadlo hviezdnej oblohe, ktorú Kant obdivoval nielen nad sebou, ale aj v sebe ako mravný zákon. Začať však musíme každý sám od seba. A Mojžišovo Desatoro, ale aj to v národnom, môže nám byť na ceste z púšte dobrou sebaspytujúcou pomôckou, posväcujúcou profánne.

  1. JA SOM PÁN BOH TVOJ. NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV OKREM MŇA, ABY SI SA IM KLAŇAL
    Réžia: Anna Petrželková
    Účinkujú: Dominika Kavaschová, ako hosť, Andreja Vozárová, ako hosť, Tomáš Grega ako hosť
  2. NEVEZMEŠ MENO BOŽIE NADARMO
    Réžia: Kamil Žiška
    Účinkujú: František Kovár, Ján Gallovič, Daniel Fischer
  3. PAMÄTAJ, ŽE MÁŠ SVÄTIŤ SVIATOČNÉ DNI
    Réžia: Ján Luterán
    Účinkujú: Jana Oľhová, Daniel Fischer, Tomáš Mischura, ako hosť
  4. CTI OTCA SVOJHO I MATKU SVOJU
    Réžia: Sláva Daubnerová
    Účinkuje: Vladimír Obšil
  5. NEZABIJEŠ
    Réžia: Iva Jurčová
    Účinkujú: Anna Javorková, Jana Oľhová
  6. NEZOSMILNÍŠ
    Réžia: Lukáš Brutovský
    Účinkujú: Daniel Fischer, Daniel Ratimorský, ako hosť 
  7. NEPOKRADNEŠ
    Réžia: Anti Korenči / Juraj Bielik
    Účinkujú: Ľuboš Kostelný, Alexander Bárta, Dominika Kavaschová, ako hosť
  8. NEBUDEŠ KRIVO SVEDČIŤ PROTI SVOJMU BLÍŽNEMU
    Réžia: Marián Amsler
    Účinkujú: Amanita – Ingrid Timková, Manžel – Marián Chalány, ako hosť, Syn – František Kovár
  9. NEBUDEŠ ŽIADOSTIVO TÚŽIŤ PO MANŽELKE BLÍŽNEHO SVOJHO
    Réžia: Júlia Rázusová
    Účinkujú: Vladimír Mayakovský – Miloslav Kráľ, ako hosť, Osip Brik – Robert Roth, Lili Brik – Jana Oľhová
  10. NEBUDEŠ TÚŽIŤ PO MAJETKU BLÍŽNEHO SVOJHO
    Réžia: Michal Vajdička
    Účinkujú: Emília Vášáryová, Ľuboš Kostelný, Alexander Bárta

***

Dramaturgia: Daniel Majling, Miriam Kičiňová
Scéna a kostýmy: Tom Ciller, AnnaMária Juhásová
Hudba: Vladislav Šarišský