V EXILE

Posun o krajinu ďalej

inam do matice

z bodu B na úsečke

S

do bodu R na priamke

a

nejak nesúbežne

mimo vlastného jazyka…

… a predsa to nejak beží

slovíčka utekajú

špárami –

ako bubliny

zo špongie

vo voňavej vani

na povrch, na povrch,

súmerné spomínanie

nedusiť, ale podporiť

to vlastné čkanie…

 

VLASTNÉ MORE

Tešiť sa zo samoty

dokážu nemnohí

Len tí, na ktorých

zatvorené knihy kričia

 

Takí, čo počujú

nemý pochod mravcov

v dutej stene

 

A niektorí, ťahajúci

vlákna myšlienok

susedov o poschodie vyššie

 

Mať seba to je záťaž,

ktorú len samota lieči

a ešte zopár ľudí

 

Minúty sa vlnia

v časovom opojení

 

A tí samotári –

len vzdychajú tichom

 

NÁVRATY

Stretnutia

so svetlými tvárami

prirodzených ľudí

z okrajov mysle domova

ktorý je vlastne v strede:

 

mužský predok, ženská príbuzná –

alebo sú to

otec, sestra, teta, ujo?

 

A tak im medzi rečou

bliká tá cudzoiná osoba,

kmitá vo vákuu

a dopadá na zem:

ich dcéra, sestra, neter.

 

***

 

EXPERIMENTÁLNA BÁSEŇ

VARIANT I

Z oranžovej kôry pomaranča presvitá vôňa.

Trbliece sa.

Rozbehne sa po ulici k najbližšiemu domu.

Preč od svojho pôvodcu.

Čierne dvere sa zatvárajú, nechcú ju pustiť dnu.

Vnútri pracuje nenarušený stroj.

Ešte nikdy nepotreboval údržbu.

Drží sa manuálu.

Vôňa klesne na kolená a vraví:

„Pusť ma dnu.“

Stroju sa zarosili sklá:

„My tu nádej nepotrebujeme.“

 

VARIANT 2

Na ulici v južnom Francúzsku je pomarančová alej.

Vo vlhkom jarnom večeri z pomarančov presvitá vôňa.

Mieša sa s prachom sadajúcim na opätky skvele oblečených dám.

Luxusný pes je ticho.

Auto značky Jaguár sa zrkadlí na kľučkách butikov.

K žobrákovi na chodníku sa vôňa pritúli.

Zdvihne mu hlavu.

Ten sa jej pozrie do očí a povie:

„Vitaj nádej!“