Úryvok z dizertačnej práce.
Bratislava : Katedra slovenských dejín, FF, Univerzita Komenského

Kontrolná činnosť štátnych orgánov naberala na intenzite ešte pred prijatím cirkevných zákonov. Zašlo to až tak ďaleko, že v čase prebiehajúcej konfrontácie medzi SECAV a štátom, kultový referent ONV v Liptovskom Mikuláši 5. 9. 1949 oznámil, že SECAV nemá povolenie na zasadnutie dištriktuálneho presbytéria Východného dištriktu SECAV (ďalej DP VD SECAV), a preto bude na ňom prítomný aj zástupca ONV. DP VD SECAV je orgán, ktorý zaujímal a dodnes zaujíma v organizačnej štruktúre SECAV vysoké postavenie. Tomuto orgánu sú podriadené nielen cirkevné zbory, ale aj senioráty SECAV. Preto rozhodnutie kultového tajomníka na úrovni ONV, okrem samotného faktu, že sa pasoval do role kontrolného orgánu, bolo pre SECAV dehonestujúce, pretože ak už, tak partnerom pre DP VD SECAV bolo v tej dobe na strane štátu iba príslušné povereníctvo.

Túto situáciu okomentoval gen. biskup V. P. Čobrda slovami: „Niečo podobné sa v dejinách evanjelickej cirkvi nikdy nestalo, aby na rokovaniach jej grémií bol prítomný aj zástupca svetskej moci.“ Prítomného zástupcu ONV upozornili, aby sa neodvážil zasahovať do rokovania, lebo ináč zasadnutie prerušia.[1]

V čase prebiehajúcej Katolíckej akcie (ďalej KA) štátna správa zasadila SECAV ďalší úder. Gen. biskupskému úradu Povereníctvo sociálnej starostlivosti oznámilo, že organizácia „Zdravá generácia“ preberá od 1. 7. 1949 cirkevné misijné strediská SECAV na Počúvadle, v Liptovskom Hrádku a v Brezovej pod Bradlom.[2] Tieto strediská využívala SECAV na mládežnícke tábory, rôzne školiace akcie, pobyty a konferencie. Tento prvý pokus o konfiškáciu týchto misijných zariadení, ktorý prišiel zanedlho po rozpustení cirkevných spolkov jasne ukázal, že štátna moc nechce, aby cirkvi vykonávali mimo bohoslužieb akúkoľvek činnosť. Prípadov, v ktorých sa režim na jednotlivých stupňoch štátnej správy dopúšťal rôznych prechmatov proti jednotlivým členom cirkvi alebo obmedzoval činnosť cirkevných zborov rýchlo pribúdalo. Na druhej strane režim ignoroval snahu vedenia SECAV rokovať o týchto mocenských zásahoch. Keďže mocenské zásahy štátnych orgánov ďalej pokračovali a nadobúdali na intenzite, bolo nevyhnutné, aby SECAV proti tomu urobila odvetné kroky.  Preto GP SECAV, ktoré sa zišlo 27. 6. 1949 prijalo uznesenie obrátiť sa na  cirkevné zbory, aby cestou seniorských úradov, čo najskôr poslali na gen. biskupský úrad  informácie, aké skúsenosti majú so štátnou správou v poslednom období. Na túto výzvu reagovala väčšina cirkevných zborov a takmer všetky uvádzali konkrétne prípady mocenského zásahu do svojej činnosti. [3] Pre úplnosť treba dodať, že boli aj také CZ, ktoré nemali so štátnou správou žiadne negatívne skúsenosti alebo sa o týchto skúsenostiach už neodvážili hovoriť. Po obdŕžaní týchto odpovedí bol biskup ZD SECAV F. Ruppeldt poverený vypracovaním „Memoranda Evanj. cirkvi  a. v. na Slovensku vo veci praktického uplatňovania ustanovení Ústavy o náboženskej slobode.“ V tomto dvanásťstranovom elaboráte, ktorý bol vypracovaný už 3. 8. 1949, sú vymenované najvážnejšie porušovania a obmedzovania náboženského a cirkevného pôsobenia SECAV, ktoré sa zo strany štátnych orgánov od 25. 2. 1948 vyskytli. Toto memorandum nebolo  prvým dokumentom, v ktorom predstavitelia SECAV predkladali svoje sťažnosti štátnym orgánom. Podobný dokument už predložil povereníkovi školstva, vied a umení L. Novomeskému biskup ZD ECAV F. Ruppeldt pri svojej návšteve na PŠVU 20. 5. 1949,[4] v ktorom bolo opísaných trinásť sťažností – gravamín. Memorandum z 3. 8. 1949 však schválilo GP SECAV, a tým pádom sa stalo oficiálnym dokumentom a reprezentovalo stanovisko SECAV k mocenských zásahom štátnych orgánov do života cirkvi. Bol to posledný oficiálny dokument vedenia SECAV, v ktorom sa cirkev rázne ohradzovala proti obmedzovaniu svojej činnosti. Zároveň v ňom naposledy slobodne dala najavo, za akých podmienok chce žiť v komunistickom Československu.

Tento dokument bol vypracovaný v čase, keď vrcholil zápas o charakter rímsko-katolíckej cirkvi v tzv. KA. Umožňuje nám urobiť si ucelenú predstavu o rozsahu proticirkevného boja, ktorý režim rozpútal a ktorý zasiahol aj SECAV. A je tiež dôkazom, že aj nekatolícke cirkvi, najmä SECAV, neunikli pozornosti štátnej správy. Preto až po vyhodnotení proticirkevného boja aj proti nim môžeme získať celkový obraz o  proticirkevnom boji, ktorý viedol komunistický režim voči cirkvám. Keďže tomuto memorandu evanjelickej cirkvi bola zatiaľ od cirkevných,[5] ako aj sekulárnych[6]  historikov venovaná iba minimálna pozornosť, uvediem na tomto mieste stručný výpis z tohto memoranda.

Na začiatku memoranda autor konštatuje, že vzťahy medzi SECAV a štátom kalia zásahy rozličných politických, administratívnych a policajných orgánov do cirkevných vecí a konštatuje, že priamym podnetom na spísanie memoranda bola snaha PSS o konfiškáciu vyššie spomínaných troch misijných stredísk. Ďalej vymenúva trecie plochy, ktoré sú medzi SECAV a štátom.

Po tomto úvode je na dvanástich stranách napísaných sedemnásť bodov – sťažností, ktoré F. Ruppeldt na základe podnetov z cirkevných zborov a vlastných skúseností zostavil nasledujúcim spôsobom:

  1. Otázka svetonázorová

Cirkev nezasahuje do vývoja stranícko-štátnych pomerov, ale nesúhlasí s tým, aby sa pri rozličných preverovacích a preškoľovacích kurzoch propagoval protináboženský svetonázor.

  1. Otázka práv cirkví

Túto otázku chápe štát a cirkev rozdielne. SECAV chápe slobodu tak, že cirkev má právo na všetkých stupňoch správy udržiavať si svoje spolky, školy, dobročinné ústavy a nadobúdať majetok. Svoje postoje môže slobodne šíriť, ako v chráme, tak aj mimo neho.

  1. Narušovanie svätenia nedieľ a sviatkov

Za chybu pokladáme z času na čas opakujúci sa jav, že nedele a samým štátom uznané sviatky sa narušujú usporiadaním rozličných pracovných smien, slávností, pochodov a pod.

  1. Inorečové sl. Božie

Niektoré ONV zakazujú inorečové verejné sl. Božie. Je v záujme dobrého mena nášho štátu, aby sa tieto prejavy národnej netrpezlivosti neopakovali.

  1. Zásahy do duchovnej činnosti cirkvi.

Sme svedkami, že sa hatí bohoslužobná a misijná činnosť cirkvi: náboženské večierky, mimochrámová náboženská výchovná práca, najmä s mládežou. Farári sú za ňu trestaní: napr. Ondrej Rybár v Hlbokom či Jozef Juráš v Liptovskom sv. Mikuláši

  1. Zásahy do ev. tlače
  2. Hatenie práce s ev. mládežou
  3. Likvidácia JEŽ
  4. Prechmaty proti cirkevným hodnostárom
  5. Odnímanie kongruy kňazom
  6. Zatváranie kňazov

Tu je spomenutý prípad farára v Sirku

  1. Majetky bývalej nemeckej evanjelickej cirkvi
  2. Pozemkové majetky evanjelických zborov
  3. Zaberanie cirkevných domov
  4. Budovanie vojnou poškodených chrámov
  5. Veci presídlených evanjelikov
  6. Cirkevné misijné strediská

V každej kapitole sú popísané konkrétne problémy, ktoré sa buď dlhodobo neriešili, alebo v ktorých vznikali nové trecie plochy medzi SECAV a štátom.

V závere autor hovorí, že cieľom memoranda je upozorniť príslušných činiteľov na prechmaty a žiadať urýchlenú nápravu.

Na stretnutí vedenia SECAV s povereníkom L. Novomeským 9. 7. 1949 gen. biskup V. P. Čobrda hovoril o gravaminách, t. j. sťažnostiach, ktoré SECAV má voči štátnym orgánom. SECAV týmto otázkam prikladala veľkú dôležitosť a podľa možnosti o nich písala a urgovala nápravu jednotlivých krívd. V niektorých veciach došlo k akej-takej náprave. Bolo ukončené vyšetrovanie farára v Sirku a bola odložená konfiškácia misijných stredísk. V princípe však štátne orgány toto memorandum evanjelickej cirkvi ignorovali a rokovania o sťažnostiach SECAV odkladali tak dlho, až sa stali bezpredmetnými. Noví ľudia, ktorí prichádzali po prijatí cirkevných zákonov do vedenia SECAV,  nemali odvahu  memorandum ani spomenúť a už vôbec nie otvárať rokovania o jeho požiadavkách.

Nič na tom nemení skutočnosť, že na stretnutí s L. Novomeským a L. Holdošom bolo vedeniu SECAV sľúbené, že v krátkom čase dôjde k stretnutiu, na ktorom sa bude rokovať o sťažnostiach SECAV.[7] K tomuto stretnutiu, ako sme už spomínali, nedošlo, lebo štát  v tej dobe bol už rozhodnutý riešiť cirkevnú otázku jednostranne a bez dohody s cirkvami.

 Na začiatku leta v roku 1949 režim znovuotvoril „starú pesničku“ a vrátil sa opäť k návrhu  „zákona o platových pomerov kňazov.“ Tento krát sa rozhodol, že vec dotiahne až do konca, a to bez ohľadu na postoj a stanovisko jednotlivých cirkví. Podľa slov Fedora Ruppeldta na stretnutí vedenia SECAV s povereníkom L. Novomeským a gen. sekretárom ÚAV SNF L. Holdošom tejto otázke venovali asi tri a pol hodiny času. Novomeský s Holdošom naň priniesli prepracovaný návrh zákona z minulého roka „o platových pomeroch kňazov.“ V tejto diskusii sa ukázalo, že každej strane ide o niečo úplne iné. Holdoš s Novomeským chceli získať biskupov pre spoluprácu so štátom a pokúsili sa ich presvedčiť, že podriadenie cirkvi štátu je nevyhnutné. Sľubovali, že keď budú prijaté cirkevné zákony, nebude už tlak štátu taký výrazný. Biskupi túto otázku považovali za bezpredmetnú, lebo na jeseň 1948 väčšina zborov na svojich konventoch tento zákon odmietla a chceli hovoriť o prechmatoch, ktorých sa štátna správa voči SECAV a jej jednotlivým zložkám dopúšťala. Na margo týchto rokovaní gen. biskup V. P. Čobrda povedal: „Naše pripomienky z roku 1948 k prvému návrhu zákona boli učinené v pomeroch priaznivejších, aké sú dnes, a preto zástupcovia gen. cirkvi osobitne mienia podať svoje pripomienky ani nie ku samému zákonu, ale viac k pomeru cirkví a štátu a v týchto pripomienkach predložia aj svoje gravaminá… Porada sa neskončila s nejakým prijateľným výsledkom alebo dohodou, takže bude potrebné, aby zástupcovia evanj. cirkvi po predložení svojich gravamín ešte raz sa zišli so zástupcami štátnej správy a znovu prejednali otázky, ktoré sa vyskytli na tejto porade. Táto porada by mala byť v krátkom čase v Trenčianskych Tepliciach“ [8]

Pri takomto rozdielnom prístupe však nebolo možné dôjsť k žiadnej dohode. Napokon to štátna správa dala jasne najavo. Keď režim pochopil, že biskupov k žiadnej spolupráci nezíska, 9. 8. 1949 ÚAV SNF poslal na farské úrady, tak isto ako pred rokom  opäť s obídením biskupských úradov, návrh „o platových pomeroch kňazov.“[9] Tento návrh, ktorý bol zaslaný na farské úrady, biskup F. Ruppeldt ohodnotil ako tretí úplne zmenený návrh, ktorý sa výrazne líšil aj od návrhu, o ktorom rokovali s L. Novomeským.[10] To, že sa štátne úrady obracali s podobnými prípismi priamo na farárov v cirkevných zboroch, bolo dôkazom, že chceli v tejto etape proticirkevného boja vyradiť biskupské úrady z rozhodovania a zámerne ich obchádzali. Cieľom štátnej správy bolo vzbudiť vo farároch pocit, že biskupi sú tí, ktorí vyvolávajú konfliktné situácie so štátom, a preto štátna správa musí rokovať s farskými úradmi, kde pre svoje zámery nachádza väčšie pochopenie. Samotný koncept listu bol formulovaný veľmi priateľským a ústretovým tónom a chcel navodiť atmosféru dôvery. Vyjadroval slová úcty voči náboženstvu a pripisoval cirkvám dôležitú úlohu v spoločnosti. Ešte aj dnes je cítiť z jeho znenia snahu zalichotiť obyčajným farárom a snahu získať si ich na svoju stranu: „Veľadôstojný Pane! Ako ste určite informovaný z dennej tlače, dňa 15. 7. v Prahe predsedníctvo NF Čechov a Slovákov prijalo osnovu zákona „O štátnej úhrade osobných a vecných potrieb cirkví a náboženských spoločností štátom uznaných.“ Tento zákon príde na schválenie do parlamentu t. r. V snahe, aby ste sa s jeho obsahom už teraz oboznámili, posielame Vám ho v prílohe spolu s dôvodovou správou a tešili by sme sa, keby ste nám oznámili Váš osobný náhľad na spôsob, akým ľudová demokracia rieši sociálne postavenie duchovných, ako sa o tom hovorí aj v dôvodovej správe, že československé ľudovo-demokratické zriadenie hodnotí náboženstvo ako významnú spoločenskú silu a v Ústave zaručuje rovnosť všetkým vyznaniam pred zákonom. So záujmom očakávame Vašu láskavú odpoveď a zostávame s prejavom  dokonalej úcty.“

 Na zámerne obchádzanie oboch evanjelických biskupov poukazuje vo svojom liste zo dňa 24. 8. 1948 gen. biskupovi SECAV V. P. Čobrdovi biskup ZD ECAV F. Ruppeldt.[11] Ako je zrejmé, tento prístup k evanjelickým biskupom kopíroval postoj štátnych orgánov ku katolíckym biskupom počas KA a bol snahou aj v SECAV oddeliť farárov od biskupov.

O tom, že štátu záležalo na tom, aby si zaistilo súhlas farárov s návrhom zákona, svedčí aj snaha poslanca za stranu Slovenskej obrody a generálneho presbytera SECAV, Andreja Žiaka, o zorganizovanie stretnutia s farármi trenčianskeho, turčianskeho a oravského seniorátu. Biskup F. Ruppeldt na margo tejto iniciatívy trpko poznamenáva, že sa deje poza chrbát cirkvi a jej snahou je hovoriť s farármi alebo skupinami farárov tak, aby biskupské úrady o tom nevedeli.[12] Keďže režim avizoval, že chce prijať návrh zákona, ktorý poslal na farské úrady už v septembri, nebolo pre krátkosť času možné zorganizovať cirkevno-zborové konventy, ktoré by sa k tomuto návrhu zákona vyjadrili ako pred rokom.

Preto F. Ruppeldt žiadal, aby sa zišlo gen. presbytérium SECAV a čo najskôr sa konala aj všeobecno-pastorálna konferencia farárov.[13] V tom videl jedinú možnosť ako legálne inštitúcie SECAV môžu dať odpoveď k poslednému návrhu zákona „o platových pomeroch kňazov.“

Napokon sa predsedníctva dištriktov a gen. cirkvi  stretli 21. 9. 1949 v Bratislave. Na tomto stretnutí protestovali proti tomu, že návrh zákona bol poslaný priamo duchovným a boli obídení legálne zvolení zástupcovia SECAV. Dohodlo sa, že k novému zákonu príjme stanovisko mimoriadny gen. konvent, ktorý bol zvolaný na 25. októbra 1949. Farárom bolo odporúčané, aby na návrh zákona odpovedali v súlade s postojom predsedníctiev vrcholných orgánov SECAV.[14]

Oveľa významnejším počinom SECAV v tejto otázke bol postoj samotných duchovných, ktorí sa zišli na Všeobecnej pastorálnej konferencii 28. 9. – 29. 9. 1949 v Piešťanoch. Evanjelickí farári na tejto konferencii prijali dokument, ktorý je známy pod názvom „Piešťanský manifest.“ 172 duchovných, čo predstavovalo väčšinu farárov SECAV, v tomto dokumente síce kvitovali snahu štátu riešiť sociálne postavenie farárov a tiež praktické uvedenie do platnosti XX. zákonného článku z marca 1848 o rovnoprávnom postavení všetkých cirkví pred zákonom, ale dôrazne protestovali proti tomu, že nový návrh zákona dovoľuje vykonávať funkciu farára a biskupa len tomu, kto získa k tomu štátny súhlas. To ev. farári považovali za hrubé porušenie autonómie SECAV. Takisto ustanovenie štátnej kontroly nad majetkom cirkvi považovali za obmedzenie jej starobylých práv, ktorá mala SECAV garantované už od roku 1606 uzneseniami Viedenského mieru.

Piešťanský manifest bol vlastne odpoveďou evanjelických farárov na list, ktorý im ÚAV SNF poslal 9. 8. 1949 s prosbou o vyjadrenie postoja k návrhu cirkevných zákonov. Pre štátnu správu vznikla prijatím manifestu nepríjemná situácia. Nemohla totiž schválenie cirkevných zákonov prezentovať ako vôľu „drobného duchovenstva“, ktoré sa prijatím týchto zákonov oslobodzuje z područia cirkevnej hierarchie. Používanie tohto argumentu svedčilo o neznalosti alebo ignorovaní evanjelického prostredia osnovateľmi cirkevných zákonov. Štátni činitelia nepochopili, že v SECAV je farár oveľa viac závislý na svojom cirkevnom zbore ako na vôli biskupa. Keď skupina „vlasteneckých“ farárov videla, že väčšina farárov stojí za vedením cirkvi, zvolala začiatkom októbra 1949 do Komárna ďalšiu schôdzu farárov, ktorá vyjadrila podporu štátnemu návrhu cirkevných zákonov.[15] Týchto farárov nebolo ani dvadsať a tak predstavovali rozhodnú menšinu. No „vlasteneckým“ farárom ani tak nešlo o to, zvrátiť vôľu väčšiny, ale ukázať sa v dobrom svetle pred štátnymi úradmi, a tým naštartovať svoju vlastnú kariéru.

Samozrejme, reakcia štátnych orgánov na seba nenechala dlho čakať, gen. tajomník ÚAV NF A. Čepička telefonicky pozval 7. 10. 1949 vedenie SECAV na stretnutie do Prahy. Na tomto stretnutí A. Čepička príkrym spôsobom napadol prítomných predstaviteľov SECAV za prijatie Piešťanského manifestu. Nebol ochotný vôbec akceptovať, že manifest nie je namierený proti vláde, len žiada, aby bola rešpektovaná autonómia SECAV. Napriek hrubému správaniu a v podstate nátlaku, ktorému boli na tomto stretnutí vystavení, zostala jednota vedenia SECAV zachovaná. Hneď po stretnutí teda ešte 7. 10. 1949 predsedníctvo SECAV poslalo ÚAV NF list, v ktorom opísala svoj postoj ku všetkým návrhom zákona „o štátnej úhrade osobných a vecných potrieb cirkvi.“[16] V liste pripomenulo, že už pred rokom cirkevné konventy prijali zásadné stanovisko k prvému návrhu zákona a tiež, že k druhému návrhu zákona, bolo iba jedno stretnutie s povereníkom Novomeským a gen. sekretárom Holdošom, ktoré sa uskutočnilo 9. júla 1949. Vedenie SECAV pritom tento návrh dostalo iba niekoľko dní pred týmto rokovaním. Napokon zdôraznili, že tretí návrh zákona, ktorý sa ide schvaľovať dostali iba farári, a preto naň aj oni odpovedali, a to Piešťanským manifestom.

12. 10. 1949 GP SECAV na svojom zasadnutí vydalo súhlasne stanovisko s Piešťanským manifestom. V zdôvodnení upozornilo, že k prijatiu Piešťanského manifestu spolkom evanjelických a. v. kňazov prišlo najmä kvôli tomu, že štátne orgány nijako nereagovali na prechmaty nižších štátnych administratívnych jednotiek, na ktoré vedenie SECAV niekoľko krát upozorňovalo vysokých štátnych a straníckych funkcionárov pri spoločných rokovaniach.[17]

Súkolie štátnej propagandy na prelome septembra a októbra 1949 pracovalo na plné obrátky a nebolo ochotné sa kvôli 172 evanjelickým farárom zastaviť. A. Čepička na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 19. 9. 49, ktoré schválilo návrh cirkevných zákonov zdôvodnil jeho prijatie z typického triedneho marxistického postoja, keď povedal, že „…bohatá rímsko-katolícka cirkev nevyužívala svoj majetok v prospech ľudu a nekatolícke cirkvi museli štát nedôstojným spôsobom žiadať o podporu.[18] Toto klišé sa po prijatí Piešťanského manifestu poopravilo a v článku, ktorý uverejnila Pravda 4. 10. 1949 už A. Čepička tvrdil, že cirkevné zákony predstavujú významný krok vpred, ktorým nastane zblíženie duchovných odmietajúcich „reakčné štvanie vysokej hierarchie“ proti ľudovodemokratickému zriadeniu.[19]

Národné zhromaždenie prerokovalo návrh cirkevných zákonov 14. 10. 1949. Bola pripravená okázalá kulisa. Na rokovanie prišlo okolo 200 kňazov. Väčšinou z rím.-kat. cirkvi. Väčšina príhovorov komunistických pohlavárov bola veľmi príkra k rímsko-katolíckym biskupom. Ako L. Holdoš, tak aj A. Čepička hovorili o údajnom terorizovaní nižších duchovných vysokým klérom. SECAV sa vo svojom príhovore venoval A. Žiak, ktorí tvrdil, že na stretnutí s farármi niektorých seniorátov sa cirkevným zákonom dostalo vrelej podpory. To tvrdil, hoci dobre vedel o postoji vedenia SECAV, ako aj Piešťanskom manifeste spolku ev. a. v. kňazov. Nebolo však možné vycúvať z pripraveného scenára a povedať pravdu. Takže napokon celé zasadnutie vyznelo ako jedna veľká manifestácia vďaky duchovenstva  komunistickému štátu za prijatie cirkevných zákonov. A. Žiak tvrdil, že „…kresťan s dobrým svedomím môže ochotne a nadšene spolupracovať na budovaní nového lepšieho sveta.“[20]

18. 10. 1949 boli cirkevné zákony predmetom rokovania aj v SNR. Na záver svojho vystúpenia G. Husák zaútočil na SECAV. Demagogicky tvrdil, že „…niektorí činitelia tejto cirkvi na rozdiel od drobného evanjelického kňazstva spojili svoje osudy s Hodžom, Rázusom, čiastočne s Tisom a potom s Lettrichom, Ursínym a Kvetkom. Títo činitelia  SECAV, ktorí zviazali svoje osudy s pažravou slovenskou buržoáziou, chceli dostať dnes na nebezpečné chodníky celé cirkevné vedenie.“[21]

Je až neuveriteľné ako sa po relatívne krátkom čase, slová o „spojení s pažravou slovenskou buržoáziou“ vrátili ako „bumerang“ na hlavu Gustáva Husáka a to z úst jeho najbližších straníckych súputníkov, keď ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu.

Na toto Husákovo vyhlásenie reagoval gen. biskup V. P. Čobrda.

K prijatiu cirkevných zákonov zaujal stanovisko mimoriadny gen. konvent SECAV, ktorý sa zišiel 25. 10. 1949. V uznesení konventu sa konštatuje, že SECAV síce mala možnosť vyjadriť sa k návrhom cirkevných zákonov, ale „naše stanovisko nedošlo výrazu v zákone, prijatom v Národnom zhromaždení. Preto gen. konvent uvážil mnohé dôvody a súvislosti, rozličné i možné následky a potom rozhodol rešpektujúc slobodu svedomia a presvedčenia – jednohlasne odporučiť br. farárom, dozorcom, ostatným predstaviteľom cirkvi a všetkým veriacim, aby sa proti ustanoveniam týchto platných zákonov nestavali a nič proti nim nepodnikali. Aj keď pripomienky SECAV k návrhu zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločnosti nenašli porozumenia na príslušných miestach.“[22]

Keď si človek s odstupom času číta tieto slová, uvedomuje si, v akej neľahkej pozícií boli v tom čase zodpovední predstavitelia všetkých cirkví a medzi nimi aj SECAV. Na jednej strane bolo lákavé pustiť sa cestou nerešpektovanie zákona a verejného odsúdenia komunistického režimu. Tým by si vyslúžili gloriolu mučeníkov. Na druhej strane však na ich pleciach ležala zodpovednosť za budúcnosť cirkvi, ktorá im velila zodpovedne zvážiť, či dokáže SECAV vydržať dlhodobý tlak štátnych orgánov a či majú konventuáli morálne právo žiadať od členov cirkvi možno aj ľudské obete a niesť prípadne za ne zodpovednosť. Rozhodnutie, ktoré urobili, potvrdilo podriadenie SECAV štátu ovládaného komunistickou ideológiou.

Záverom možno povedať, že druhý konfrontačný stret medzi SECAV a štátom skončil podriadením sa cirkvi štátnemu dozoru. Cirkev v tej dobe síce ešte dokázala protestovať proti obmedzovaniu svojej autonómie, ale už nedokázala zabrániť prijatiu cirkevných zákonov. Napriek tomu staré vedenie SECAV dúfalo, že aj v nových pomeroch bude môcť naďalej hájiť záujmy cirkvi. Nevzdávalo sa nádeje, že napokon vyrokuje pre SECAV také podmienky, ktoré jej zabezpečia slobodný a dôstojný život v ľudovo-demokratickom komunistickom režime. Napokon obaja biskupi aj so svojimi spolupracovníkmi nemali na výber, pokiaľ sa rozhodli rešpektovať nové cirkevné zákony, nemohli stratiť nádej. Preto naďalej húževnato bojovali, aby pre cirkev uchovali čo najširší priestor na jej činnosť. Ich zápas, pokiaľ mali na veci ešte nejaký vplyv, však bol už iba „ústupovým bojom“, v ktorom sa museli pozerať, ako totalitný komunistický režim stále viac ukracuje náboženskú slobodu. Nádej, že cirkvi budú rešpektovanou a váženou inštitúciou sa ukázali ako nereálne.

[1] ÚA ECAV, fond GBÚ, Správy a zápisnice z rokovaní vyšších cirkevných grémií, 18a, Zápisnica zo zasadnutie dištriktuálneho presbytéria SECAV,  Liptovský sv. Mikuláš, 5. 9. 1949.

[2] ÚA ECAV, fond  GBÚ, Cirkev v socializme; šk. 7a,  Ide o prípis Povereníctva sociálnej starostlivosti; číslo VII – 307/32-49 z 21. júna 1949, ktorým toto Povereníctvo nariadilo organizácii „Zdravá generácia“, aby prevzala cirkevné misijné strediská SECAV v Brezovej pod Bradlom, na Počúvadle a v Liptovskom Hrádku.“

[3] ÚA ECAV, fond GBÚ, Cirkev v socializme, šk. 7a, Ako príklad uvádzame list dr. Júliusa Cibulku zb. farára v Bratislave, gen. biskupskému úradu v Liptovskom sv. Mikuláši, Bratislava 20. 7. 1949,  v tomto liste sa sťažuje na zastavenie vydávania zborového letáčika. Ďalej v liste uvádza, že ešte stále nie je možné vykonávať nemecké a maďarské sl. Božie.

[4] Tamže, BÚ ZD ECAV, č.j. 4974/49, Bratislava 1. 6. 1949. Je to písomný záznam o návšteve biskupa F. Ruppeldta u povereníka L. Novomeského, odoslaný V. P. Čobrdovi do Liptovského sv. Mikuláša.

[5] VESELÝ, Daniel. Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 2004, s. 375.

[6] KMEŤ, Norbert.  Postavenie cirkví na Slovensku 1948 -1951, Bratislava: VEDA vydavateľstvo SAV, 2000, s. 139 – 140.

[7] ÚA ECAV, fond GBÚ,  Cirkev v socializme, šk. 7a,  Zápisnica o porade, ktorú zvolal ÚAV SNF a ktorá sa konala 9. 7. 1949 v poradnej sieni povereníka školstva, vied a umení.

[8] Tamže, Zápisnica o porade, ktorú zvolal ÚAV SNF a ktorá sa konala 9. 7. 1949 v poradnej sieni povereníka školstva, vied a umení; prítomní za štátnu správu: povereník ŠVU Ladislav Novomeský, gen. tajomník ÚAV SNF Ladislav Holdoš, za SECAV: gen. biskup SECAV a biskup VD SECAV V. P. Čobrda, biskup ZD SECAV Fedor Ruppeldt, gen. dozorca SECAV Peter Zaťko, dištriktuálny dozorca ZD SECAV Fedor Ormis  a gen. tajomník SECAV Pavel Neckár.  

[9] ÚA ECAV, fond GBÚ, Prestavba cirkvi, šk. 7c, Sekretariát ÚAV SNF, Bratislava, 9. 8.  1949. List adresovaný všetkým farským úradom.

[10] Tamže, č. j. 6924/ Bratislava, 24. 8. 1949,  v tomto dôvernom liste Fedor Ruppeldt V. P. Čobrdu informuje, že „Tento druhý návrh sme vytiahli my z vrecka na porade s p. povereníkom školstva v Bratislave 9. 7. 1949 a hovorili sme o ňom tri a pol hodiny. A teraz odrazu Akčný výbor rozpošle farárom priamo a zase s obídením biskupských úradov, poťažne gen. biskupského úradu, ďalší tretí návrh zákona už i s dôvodovou správou a vyzvaním, aby sa farári osvedčili…“

[11] Tamže, č. j. 6924/49, Bratislava, 24. 8. 1949, V tomto dôvernom liste Fedor Ruppeldt V. P. Čobrdovi ďalej konštatuje, že „Ak ho neposlali ani Vám, ani mne, hoci len ako farárom v Mikuláši poťažne v Žiline, tak je tým jasnejšie, že schválne ho nechcú dať na vedomie cirkvi ako celku, teda úplne obchádzajú zákonité či ústavne vedenie cirkvi. Spôsob ozaj celkom absurdný.“

[12] Tamže, č. j. 6924/49, Bratislava, 24. 8. 1949, Ďalej v tom dôvernom liste Fedor Ruppeldt V. P. Čobrdu informuje o aktivitách Andreja Žiaka: „Nuž začína sa to aj medzi nami. A to všetkými možnými prostriedkami.“

[13] Tamže, č. j. 6924/49, Bratislava, 24. 8. 1949, Dôležitosť tohto listu je zrejmá aj zo skutočnosti, že v ňom Fedor Ruppeldt V. P. Čobrdu vyzýva ku konkrétnym krokom, ktoré by viedli k tomu, aby  SECAV dala verejne najavo svoje stanovisko prostredníctvom jej oficiálnych orgánov: „brat Derér chce zvolať Všeobecnú pastorálnu konferenciu na 28. – 29. 9. Či by ju nemal zvolať hneď teraz? Aby sme sa tam mohli poradiť? Či by sa aspoň gener. presbytérium nemalo zísť hneď?

[14] ÚA ECAV, fond GBÚ, Správy a zápisnice z rokovaní vyšších cirkevných grémií, šk.18a, Zápisnica z porady predsedníctiev generálnej cirkvi a dištriktov;  Bratislava 21. 9. 1949.

[15] Tamže, Personálne záležitosti gen. biskupov, V. P. Čobrda, šk. 29, Záverečné slovo povedané na krajskom súde v Banskej Bystrici 17. 7. 1962, Z tejto reči vyberáme: „V SECAV neplatí autoritatívny spôsob, už od svojho počiatku sa drží demokratických zásad. Preto sme sa radili so všetkými kňazmi, najprv v Žiline a potom v Piešťanoch na pastorálnej konferencii. Ako môžem byť braný na zodpovednosť, keď som prejavil svoj názor? Veď mi to ústava v rámci slobody prejavu zaručuje. Urobil som to na platforme cirkvi… Prekvapený som, že som braný na zodpovednosť za to, na čom sa väčšina uzniesla. To je typická demokratická zásada – opak by bol trestuhodný… I keď menšina potom na osobitne zvolanej schôdzi v Komárne, zmenila svoje stanovisko! Zákon bol prijatý nie preto, že menšina tak chcela, ale preto, že bol prijatý Národným zhromaždením. A ako náhle bol zákon o hmotnom zabezpečení duchovenstva prijatý, my sme to akceptovali.“

[16] Tamže, Cirkev v socializme, šk. 7a, Predsedníctvo evanj. a. v. gen. cirkvi, Liptovský sv. Mikuláš, 7. 10. 1949, list adresovaný ÚAV SNF Bratislava.

[17] Tamže, Správy a zápisnice z rokovaní vyšších cirkevných grémií, šk. 18a, Zápisnica zo zasadnutia GP SECAV, Bratislava 12. 10. 1949, str. 1 – 2.

[18] KAPLAN, Karel a kol. Cirkevní komise ÚV KSČ 1949 – 1951. Edice dokumentů. I. Cirkevní komise ÚV KSČ  („cirkevní šestka“) duben 1949 – březen 1950. Praha – Brno:  Ústav pro soudobé dějiny AV ČR a Státní ústřední archív, 1994, s. 246 – 251.

[19] Pravda, denník ÚV KSS, č. 236, 5. 10. 1949, str. 1.

[20] Cirkevné listy, roč. 72, č. 22, 12. 11. 1949, str. 347.

[21] SNA Bratislava, fond SNR, 12 plenárne zasadnutie, 18. 10. 1949, str. 4 – 9 stenografického záznamu.

[22] ÚA ECAV, fond GBÚ, Správy a zápisnice z rokovaní vyšších cirkevných grémií,  šk. 18a, č. j. 9200/49.  Stanovisko gen. konventu k novým zákonom o cirkvách: Obežník s uznesením poslaný na všetky farské úrady.