BULAT OKUDŽAVA
(9. mája 1924 – 12. júna 1997)

Ach, ale veď ktosi, kto tiež  bol sám, prikázal nezabiť – pravdu vraj mal!
No o svätej pomste a o krvi blúznili ostatní bratia a sestry.
(Z básne Môj otec)

9. máj 2014 – deň nedožitých deväťdesiatych narodenín Bulata Okudžavu – je príležitosťou, aby sme si pripomenuli, na akých základoch stojí trvalá hodnota jeho tvorby.

Prirodzene, že predovšetkým na veľkom básnickom (a takisto prozaickom, scenáristickom, skladateľskom aj speváckom) talente. Ale čo ten talent prebúdzalo – a akým ho to poverilo poslaním? Odpoveď nám ponúkajú už dáta z Okudžavovho životopisu.

Narodil sa ako syn Gruzínca a Arménky 9. mája 1924 v už sovietskej Moskve, štyri mesiace po Leninovej smrti. Lenina si sovietska inteligencia (na čele s Majakovským) zvykla idealizovať a robila to s dobrým úmyslom a v zúfalej snahe čeliť stalinizmu – no dnes už vieme, že tá idealizácia pred históriou neobstojí. Vedci, čo analyzovali stav ruskej populácie po prvej svetovej vojne, zistili, že aj keď sa zrátajú všetky obete svetovej či občianskej vojny, plus obete epidémií či iných katastrof, plus tí, čo odišli do emigrácie – ešte vždy, v porovnaní s predvojnovým stavom, nejaký ten milión ľudí chýba. Inými slovami: ani ten ušľachtilý Vladimír Iľjič sa neobmedzil iba na vyvraždenie politickej konkurencie (ktorého vhodnou zámienkou sa stal Kaplanovovej atentát), ale aj on už pri upevňovaní svojej moci spustil pekelný stroj masového vraždenia. A predsa sa to leninské obdobie spájalo s krásnymi ideálmi – a v ich mene zažili politický vzostup aj obaja Okudžavovi rodičia, profesionálni revolucionári a po víťazstve revolúcie vysokí stranícki funkcionári.

To, že sa Okudžava narodil až po Leninovej smrti, má svoju symboliku. Jeho rodičia sa totiž stali obeťami stalinského teroru v roku 1937. Otca popravili a matku poslali do gulagu – prepustili ju až v čase tzv. odmäku po Stalinovej smrti. Obeťami stalinského teroru sa stali aj ďalší členovia rodiny a teda aj Bulat Okudžava, hoci ešte iba dieťa, niesol na sebe biľag, z ktorého sa vykúpil až v roku 1942, keď sa ako osemnásťročný dobrovoľne prihlásil do armády, roky 1942 – 1945 prežil na fronte a utrpel tam ťažké zranenie.

Neskôr – už ako básnik – spomína na to ako na kľúčové obdobie svojho života. Síce ani vtedy si nevyriešil všetky problémy –

(„Keď som šiel do vojny, myslel som si, že v sebaobetovaní nájdem odpovede na mnohé trýznivé otázky… Čiastočne sa to aj stalo, ale môžem najmä povedať, že vojna znásobila moje ľudské utrpenie.“)

– no napriek tomu neraz označil vojnu sa svoju najväčšiu inšpiráciu.

(„Za smútok a iróniu, čiže za svoju tvorivú zrelosť vďačím najmä vojne.“)

Okudžava nebol jediný, kto povedal čosi podobné, vojnu pokladal za svoju elementárnu skúsenosť Tolstoj aj Hemingway, a podobne ako oni aj Okudžava toto tvrdenie doložil svojím dielom, svojimi najkrajšími piesňami.

Vojna sa zapisuje do duše každého jednotlivca, čo ju zažil, no vždy je to aj zážitok kolektívny. Uniforma robí z človeka bytosť zameniteľnú s iným človekom, no ak bol brutálnym zdrojom Okudžavovej inšpirácie kolektivizmus, musel to byť už ten predvojnový. Už vtedy totiž urobil Stalin z Okudžavu nielen osamelú sirotu – ale aj ochrancu sirôt, bojovníka za slobodu jednotlivca. Všeličo Okudžava vo svojej poézie Stalinovi vyčítal – jeho rapavosť a neumytosť nevynímajúc – no hľa, základnú výčitku nájdeme v tomto dvojverší:

Ľudu udeľoval metál,

ľudí za nič nemal však.

Okudžava určite vedel, že ňou nezasahuje iba Stalina a stalinizmus, ale celý na kolektivizme postavený systém, čiže aj jeho márne pokusy o sebazušľachtenie. Vo svojom občianskom živote uvítal rehabilitáciu svojich rodičov po Stalinovej smrti (ba dokonca sa vtedy rozhodol pokračovať v ich ilúziách, v roku 1955 vstúpil do strany a bol jej členom až do konca komunizmu). V hĺbke duše – tak ako v tých dvoch veršoch – bol však úhlavným nepriateľom toho systému a keby ešte žil, bol by asi prvý, kto by sa zastal nezmyselne uväznených mladých speváčok zo skupiny Pussy Riot – nekompromisných bojovníčok proti hroziacej recidíve.

Ak pripomínam jubileum Bulata Okudžavu v časopise Tvorba, nemôžem nevysloviť ešte jedno slovo, čo sa mi tisne na jazyk.

Kam až, do akej historickej hĺbky, si tento básnik chodí po oporu svojho básnického i ľudského presvedčenia? Chodí si po ňu tam, kam si po ňu chodil Shakespeare aj iní veľkí básnici – hlásatelia ľudskosti: chodí si po ňu do Biblie. Ale nie do Starého zákona – chodí si po ňu do toho Nového. Nerobí to podvedome – on sám to ako významný, možno ten najvýznamnejší odtieň svojej osobnosti zdôrazňuje napríklad i v krásnom dvojverší z básne Môj otec, ktoré som si zvolil za motto svojej úvahy.

Bulat Okudžava prežil celý svoj život v nekresťanskej dobe – no ak sa o ňom chcem vyjadriť jediným slovom, som si istý, že najlepšie ho vystihuje slovo kresťan.