Človek sa často cíti medzi ľuďmi opustený, izolovaný, odmietaný alebo sa od nich stráni a separuje. Sú aj situácie, keď sa preň stávajú neznesiteľnými či dokonca nepriateľskými. Vtedy sa dostavuje osamelosť. Akú podobu však nadobúda, to závisí od životnej skúsenosti každého z nás. Závisí aj od toho, aké situácie ju vyvolávajú a v akých významoch osamelosť reflektujeme. Najčastejšie ju chápeme ako negatívnu životnú skúsenosť. Raz ju vnímame ako potrebu izolácie od ľudí, ktorí nám znepríjemňujú život, inokedy ňou označujeme reálny mentálny stav deštruujúci osobnosť človeka. Často ju spájame s takými duševnými stavmi, ako je: samota, opustenosť, izolovanosť, utiahnutosť, odcudzenosť, strach, úzkosť, utrpenie, bolesť, a ďalšie. Keď na nás osamelosť bytostne dolieha, kladieme si otázky:  Čo všetko ju podmieňuje a vyvoláva? Vo vzťahu k čomu a komu sa cítime osamelými? Môže byť človek osamelý vo svete nespočetného množstva ľudských spoločenstiev? Môže byť človek osamelý z neuznania a nepochopenia jeho snáh a výkonov v pracovnom kolektíve? Môže byť pacient osamelý, keď je pripútaný vo svojej bolesti a utrpení na nemocničné lôžko?

Tieto a ďalšie otázky nám osamelosť predstavujú nielen v rôznych významoch, ale aj v špecifickom charaktere prežívania a v podobe rozmanitých pocitov. Osobitnú podobu má osamelá matka vtedy, keď sa osamostatnia a opustia ju dospievajúce deti. Iným spôsobom sa cíti osamelý zaľúbený mladík, keď je odlúčený od svojej milovanej dievčiny. Starček v penzióne je zasa osamelý z neprítomnosti blízkych, a to aj napriek tomu, že je obklopený ľuďmi podobného osudu. Osamelý je horolezec, ktorý sa v extrémnych výškach nemôže na nikoho zo spolulezcov spoľahnúť a zdoláva horu len sám za seba. Inú podobu osamelosti prežíva väzeň, ktorý je zbavený slobody, pretože spáchal trestný čin. Avšak nielen jednotlivci sú osamelí. Môžeme mať pocit osamelosti aj v príslušnosti k inému spoločenstvu. Rodina je osamelá, pretože sa dobrovoľne rozhodla separovať od iných a žiť pod lesom „na samote“, v izolácii pred neznesiteľným ruchom veľkomesta. Osamelý môže byť národ v zápase za slobodu a sebaurčenie. Ako príklad z dejín možno uviesť Slovenský národ, ktorý sa stal osamelý v zápase o národnú emancipáciu po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Český národ zasa v proteste proti mníchovskému diktátu hitlerovského Nemecka po zrade západných mocností v roku 1938. Osamelosť má nielen rôzne podoby, ale na nás dolieha rôznou intenzitou v tých najrôznejších, často neočakávaných životných situáciách a prejavuje sa v najrozmanitejších podobách.

Tieto a ďalšie príklady nám osamelosť predstavujú v špecifických vzťahoch,  ktoré ju podmieňujú a dávajú jej istú hodnotu. Zároveň poukazujú na to, že osamelosť prežívame v rôznych oblastiach ľudského života. Preto sa stáva aj predmetom teoretických reflexií mnohých vedných disciplín, ako je psychológia, psychiatria, sociológia a iné. Je predmetom aj takých duchovných aktivít, ako je umenie, náboženstvo a pod. Má svoj čas prežívania a aj svoje psychologické, sociálne, kultúrne a iné dôvody. Niekto sa cíti osamelý krátkodobo a intenzívne, iný zasa dlhodobo bez hlbšieho prežívania. Pre niekoho je osamelosť krátkou epizódou a pre iného má patologické dôsledky. Môže vzniknúť z krátkodobého podnetu, alebo môže mať charakter dlhodobého deštrukčného pôsobenia na osobnosť človeka. Môže ju vyvolávať neporozumenie, neschopnosť komunikovať, nenaplnené ambície a sklamanie alebo nepriateľstvo a konflikt. Môže mať svoje vnútorné alebo vonkajšie príčiny, objektívne alebo subjektívne dôvody. Môže prameniť z nevšímavosti a ľahostajnosti tých, na ktorých nám záleží, ale aj z absencie sociálnych kontaktov. Vtedy ju psychológovia a sociológovia označujú ako tzv. sociálnu osamelosť. Podľa nich sociálna osamelosť súvisí s pocitmi absentovania širšej sociálnej interakcie v sociálnych väzbách. Napríklad, keď sa nachádzame mimo rodinného a priateľského prostredia.

Na druhej strane osamelosť môže mať aj svoje vnútorné motívy, pre ktoré podnetom môžu byť aj isté vonkajšie vplyvy či nepohoda sociálneho prostredia, ale určujúcim faktorom sú vnútorné, existenciálne konflikty človeka so sebou samým. Tieto vnútorné motívy človeka cielene vedú k vyhľadávaniu samoty, ktorá prerastá do osamelosti. Takto osamelý môže byť napríklad bezdomovec, ktorý sa dobrovoľne alebo pričinením iných vytesnil zo spoločenstva. Osamelosť môže byť príznačná aj pre umelca, ktorý svojou umeleckou tvorbou presahuje iných umelcov a cíti potrebu separovať sa v umeleckých kruhoch. Príkladov, keď sa subjektívne prežívaná spolupatričnosť mení na potrebu osamelosti, nájdeme nespočetné množstvo. V dejinách to možno ilustrovať na stredovekých mníchoch a pustovníkoch, ktorí sa z vnútorných pohnútok stávajú osamelými. Hľadaním pokoja a samoty v kláštoroch chcú byť izolovaní a brániť sa pokušeniu zvodov civilizačných centier, čo im umožňuje byť bližšie k Bohu. Ale aj v súčasnosti sa človek často bráni sociálnej a informačnej presýtenosti, hluku a stresu veľkomesta, tlaku povinností a zodpovednosti, často aj strachu, zúfalstvu a beznádeji, čo ho doháňa k osamelosti. Takýto človek hľadá svoj intímny priestor, v ktorom osamelosť má preň terapeutický účinok. Osamelosť je preň tým, čím sa dobrovoľne vylučuje z priestoru neznesiteľných životných podmienok.

Osamelosť intenzívne vnímame aj v ťaživých existenciálnych stavoch. Medzi ne patria napríklad pocity hanby a viny za spáchaný čin, s ktorým sa z rôznych dôvodov nemôžeme, či nechceme nikomu zdôveriť. Alebo nás osamelosť zachváti v stave úzkosti, a to najmä vtedy, keď musíme uskutočniť vážne životné rozhodnutie, ktoré nikto iný za nás nemôže učiniť. Čo má robiť človek, odcestovať k umierajúcej matke alebo zostať pri rodine, v ktorej partnerka si neželá jeho odchod? Osamelosť je tu bytostným určením jeho postoja. Inokedy sa k nám osamelosť prihlási v zúfalom snažení po spoločenskom docenení, keď naše úsilie demonštrovať svoje schopnosti nenachádza adresáta. Často osamelosť prichádza v starobe, keď už ľuďom, ktorí nás predtým milovali, začíname prekážať, keď sa stávame prebytočnými a nepotrebnými. Osamelosť nás pohltí aj uprostred davu, v ktorom ľudia pre nás vystupujú ako anonymné bytosti. Ako tvrdí G. Marcel, môžeme mať veľmi intenzívny pocit osamelosti aj napriek tomu, že niekto, kto sa nachádza v miestnosti hneď vedľa nás, koho vidíme, počujeme, niekto, koho sa môžeme i dotknúť, je vlastne neprítomný, je od nás neporovnateľne viacej vzdialený než nejaká milovaná bytosť, ktorú od nás delia tisíce kilometrov, alebo ktorá už dokonca k nášmu svetu neprináleží. Onen druhý v miestnosti, keďže nie je hluchý, síce počuje moje slová, ale mňa vlastne nepočuje. Slová, tak ako sa mi od neho vracajú a tak ako ich on sám reflektuje, sa pre mňa stávajú nezrozumiteľnými. G. Marcel poukázal na to, že fyzická prítomnosť iných ešte nevylučuje, že sa budeme medzi ľuďmi, ktorí sú pre nás bezvýznamní, cítiť  osamelí.

Osamelosť sa teda napĺňa rôznym obsahom. Podľa toho, ako ju aktuálne človek prežíva a vstrebáva ju do vlastnej skúsenosti, ale aj podľa toho, ako je reflektovaná v jednotlivých vedných disciplínach a duchovných aktivitách. To ovplyvňuje aj samotnú frekvenciu používania tohto pojmu. Iným obsahom sa zapĺňa u ťažko chorého človeka pripútaného na nemocničné lôžko a iný mu dáva vedec, ktorý tento pojem predmetne skúma napr. ako emočný, sociálny alebo kultúrny fenomén. Azda najfrekventovanejším sa tento pojem stáva v psychologických disciplínach, ktoré mu dávajú osobitý obsah. Psychológovia spájajú obsah pojmu osamelosti s tým, čo sa deje v štruktúrach ľudskej psychiky a ako vonkajšie sociálne okolnosti vplývajú na zmeny v tomto obsahu. Analyzujú ich exogénne či endogénne príčiny a definujú prejavy osamelosti v daných životných situáciách. Tak napr. F. J. Bruno v práci Nebuďte sami aneb jak získat přítele osamelosť definuje ako negatívny mentálny a emocionálny stav sprevádzaný pocitmi izolácie s nedostatkom významnejších vzťahov s inými ľuďmi. Okrem neho aj ďalší poukazujú na to, že tento stav je spätý so subjektívnym zážitkom vnímanej situácie alebo je výsledkom vnímania určitej nedostatkovosti v interpersonálnych vzťahoch. Osamelosť je vnímaná aj ako relatívne stabilný vzorec prežívania, alebo zážitok, ktorý je spojený s dramatickými zmenami v živote človeka.

Sociológovia zasa osamelosť chápu ako dlhodobé alebo krátkodobé vylúčenie  človeka z istého sociálneho priestoru (spoločenstva, sociálnej komunity, etnika a pod.). Tak napríklad mnohí sociológovia veľmi často osamelosť človeka spájajú s narušenými alebo neželanými vzťahmi daného spoločenstva. Skúmajú, ako súvisí s nonkonformnými a deviačnými procesmi a ako ovplyvňuje proces socializácie či resocializácie človeka. Často ju chápu ako dobrovoľné či nedobrovoľné vytesňovanie z istého spoločenstva (náboženskej komunity, sociálnej skupiny, záujmového združenia a pod.). Hľadajú sociálne príčiny, ktoré ju spôsobujú. Môžu to byť príčiny urbanistického charakteru, ako napríklad sťahovanie zo známeho na neznáme miesto, alebo rodinného charakteru, ako strata blízkej a milovanej osoby, rozvod po dlhodobom súžití partnerov, narušená komunikácia, strata rodinného prostredia, narušené alebo rozvrátené vzťahy v rodine. Príčiny môžu byť aj pracovného charakteru, ako strata zamestnania, neschopnosť nájsť si nové zamestnanie alebo neschopnosť adaptovať sa v nových pracovných podmienkach a pod. Okrem uvedených môžu nimi byť aj mnohé iné príčiny, ktoré majú symptomatický charakter. Sociológovia ich vidia v rôznych, často neočakávaných situáciách alebo v neštandardných vývinových vzorcoch správania sa ľudí, ktoré osamelosť spôsobujú. Popri príčinách skúmajú aj dôsledky osamelosti, ktoré môžu byť veľmi závažné pre život človeka a niekedy môžu mať preň aj fatálne dôsledky, ako napríklad poruchy spánku, neznesiteľné úzkostné stavy, depresia smerujúca až k ohrozeniu života a pod.

Osamelosť môže vznikať aj z dôvodu istého sociálneho nátlaku (psychologického, politického, ekonomického, kultúrneho a iného), ktorý je z hľadiska našej hodnotovej orientácie neprijateľný. Človek stáva osamelým v bezmocnosti čeliť takémuto nátlaku. Bezmocnosť môže mať tie najrôznejšie príčiny. Bezmocnosť týranej ženy, bezmocnosť dôsledku nevyliečiteľnej choroby, bezmocnosť hendikepovanej osoby, ale aj občianska bezmocnosť voči dovolávaniu sa spravodlivosti v súdnom rozhodnutí. Na bezmocnosti môžeme ilustrovať, že iným spôsobom bude k osamelosti pristupovať napr. psychológ a iným politológ, ktorý ju spravidla chápe ako vylúčenie z občianskeho a politického života alebo ako vylúčenie zo spolurozhodovania o spoločenskom a politickom dianí. Teoretická reflexia politológie bude smerovať k tomu, aký spoločenský poriadok, resp. organizácia spoločensko-politického diania spôsobuje bezmocnosť a osamelosť. V nej sa stretávame napríklad s otázkami: Aké spoločenské a politické zoskupenie, komunita či sociálna skupina spôsobuje, že sa v nich človek ako jednotlivec cíti osamelý? Ktorý spoločenský poriadok – demokratický alebo totalitný – robí ľudí viac osamelými?

Osamelosť môže spôsobovať aj kultúrne prostredie, v ktorom ľudia žijú. Preto sa kulturológ alebo kultúrny antropológ bude zamýšľať nad osamelosťou z hľadiska tých kultúrnych hodnôt, ktoré ju spôsobujú. Zaoberá sa tým, ako narušenie hodnôt, vzťahu ku kultúrnemu prostrediu, spoločenstvu či etniku robí človeka alebo skupinu ľudí osamelými. Ilustrovať to možno na kultúrnom prostredí dnešnej doby v krajinách Európskej únie. Mnohé z nich riešia nedostatok pracovných príležitostí pomocou štrukturálnej a cirkulačnej mobility, čoho dôsledkom je nielen strata pevného prostredia a strata kultúrnej identity, ale aj osamelosť. Nová situácia, resp. vytrhnutie z rodinného prostredia sa prejaví v nižšej miere ich percipovanej subjektívnej pohody. Prispieva to k tomu, že človek sa často cíti bezvýznamný, bezmocný a v izolácii. A keď je ešte konfrontovaný s rôznymi hospodárskymi krízami, krízami v interpersonálnych vzťahoch (v rodine, pracovnom kolektíve, susedských vzťahoch a pod.), potom sa osamelosť len a len prehlbuje.

Okrem straty kultúrnej identity osamelosť môže spôsobovať aj nedostatok zdrojov a bohatstva, s ktorými spoločnosť disponuje. V každom spoločenstve je človek súčasťou tvorby, rozdeľovania a spotreby spoločenských produktov, potrebných nielen na jeho reprodukciu, ale aj jeho kultiváciu. A tak ekonómovia si budú okrem iného všímať aj tie sféry hospodárskeho života, ktoré spôsobujú stratifikáciu spoločnosti na chudobných a bohatých. A popri tom sa iste stretnú s otázkou, ako nedostatok zdrojov a chudoba spôsobuje vylučovanie istých sociálnych skupín na okraj spoločenského života, kde sa cítia v chudobe nielen neplnohodnotní, diskriminovaní, ale aj osamelí. Skúmajú osamelosť ako jav tých segregovaných skupín, ktorým sa nedostáva plnohodnotnej účasti na spoločenskom dianí v dôsledku chudoby. V týchto skupinách sa spája chudoba s pocitom opovrhnutia spoločnosťou, čo vedie k stigmatizácii susedstiev a komunít, ktorá sa prehlbovaním chudoby ešte viac zosilňuje. Takto môže problém segregácie z chudoby viesť nielen k osamelosti, ale až k pocitu bezradnosti, beznádeje a zúfalstva.

Osamelosť zohráva významnú úlohu aj v živote veriacich ľudí. Okrem iného vystupuje aj ako významný duchovný aspekt mravnej katarzie človeka. A nielen to, ale aj ako nutný predpoklad transcendovania človeka k niečomu nadzmyslovému a nadrozumovému, niečomu, čo ho prekračuje. Preto nám teológovia, ale aj mnohí filozofi personalizmu osamelosť predstavujú predovšetkým ako stratu interakcie človeka s človekom na báze lásky k blížnemu, ale aj absenciu personálnej (osobnej) interakcie človeka s Transcendentnom (Bohom). U veriaceho človeka sa často stretávame s výčitkami, ktoré adresuje Bohu v ťažkých životných situáciách slovami: „Bože, prečo si ma opustil?“, „Prečo si dopustil nezmyselnú smrť mojej milovanej osoby?“, „Ako sa môžeš pozerať na násilie, páchané na nevinných deťoch?“ Odvrátená tvár Boha dáva veriacim pocit a vedomie osamelosti. Veriaci človek osamelosť veľmi intenzívne vníma v súvislosti so stratou (dočasnou alebo trvalou) základných transcendentálií, ako je viera, láska a nádej. Na tento aspekt osamelosti upozorňujú aj personalisti, ktorí vzťah človeka k Bohu predstavujú ako výlučne osobný. Nechápu osamelosť ako niečo negatívne, čo ho izoluje od Boha, ale naopak, ako pozitívnu hodnotu, ktorá človeku umožňuje zbaviť sa možnosti vlastného poblúdenia, resp. pohltenia v objektivizovanom, pominuteľnom, vecnom svete a prijať vyššie, nadčasové hodnoty. Osamelosť ako pozitívum chápu len vo vzťahu k takému spoločenstvu, od ktorého sa človek odvracia smerom k Bohu. V izolácii od márnivostí verejného života, od nástrah živočíšnych pudov, zmyselnosti a vášní nachádza hlbší zmysel viery, nádeje a lásky, čo je výrazom jeho intímneho, osobného transcendovania k Bohu.

V tomto zmysle je osamelosť nádejou na ceste k Bohu. Ľudský život má určitú hodnotu len potiaľ, pokiaľ smeruje k transcendencii, pokiaľ zmysel jeho života spočíva v nádeji na večné spasenie. Každý ľudský zámer, každý čin uskutočňuje človek sám za seba vo viere a v nádeji úspešného zavŕšenia. Aký zmysel týmto zámerom a činom dáva, je vždy len a len na ňom samom. Veriaci človek v naplnení týchto zámerov môže priamo cítiť vnútornú potrebu samoty a prostredníctvom nej chce byť k dispozícii niekomu. Vnútorná samota nielen konštituuje osobnosť človeka, ale aj vytvára vo svojej duši priestor pre prítomnosť Boha. Úsilie hlboko veriaceho človeka je zamerané na odlúčenie sa od pozemských, pominuteľných a znepokojujúcich vecí a na dosiahnutie vnútorného pokoja, v ktorom sa sprítomňuje Božia vôľa. Človek tým, že sa odpútal a izoloval od svetského života, že sa dobrovoľne zbavil svetských nástrah upadnutia do hriechu a primkol sa k Bohu, stal sa dobrovoľne osamelým. Z tohto kresťanského hľadiska; primknutím sa k Bohu, možno hovoriť o pozitívnej hodnote osamelosti. Ale na druhej strane osamelým sa človek stáva i vtedy, keď stratil Boha, stratil metafyzickú istotu v nestálom, premenlivom a pominuteľnom svete. Z tohto hľadiska ide o negatívnu podobu osamelosti, ktorá vyplýva z poblúdenia a odvrátenia sa od Boha. Je to spustnutie človeka v osamelosti.

Osamelosť je aj predmetom záujmu umeleckého stvárnenia a duchovných aktivít spisovateľov, básnikov, hudobníkov a maliarov. Námetom nespočetného množstva literárnych diel a básní sa často stávajú osamelí ľudia v rôznych zložitých životných situáciách. Nejeden básnik umeleckými prostriedkami poukazuje napr. na to, ako je človek osamelý v neopätovanej láske, zúfalstve a beznádeji.

Pre všetky umelecké a iné duchovné stvárnenia, ktoré osamelosť reflektujú či už v teoretickej alebo umeleckej podobe, je charakteristické, že tento pojem je nejednoznačný,  je vykladaný pluralitne, jeho význam je relatívny a jeho obsahy sú rôznorodé. Všetky tieto a ďalšie duchovné aktivity nám však poskytujú bohatú skúsenosť prejavov osamelosti, spravidla však len v jednotlivých parciálnych oblastiach života človeka. Neumožňujú nám ju postihnúť v jej celostnej, bytostnej podobe existenciálnej skúsenosti človeka. Tu však má svoje nezastupiteľné miesto filozofia, v ktorej sa pertraktuje pojem osamelosti ako jeden z atribútov bytostného určenia človeka, bez ohľadu na to, či ho vnímame pozitívne alebo negatívne. Ako tvrdí M. Palenčár v práci Substančný model v ontológii a problém ľudskej osamelosti filozofia nám umožňuje skúmať osamelosť na úrovni existencie človeka, na úrovni jeho autentických prejavov. To znamená, či sme diskrétnymi a navzájom izolovanými súcnami práve preto a natoľko, že sme, a nakoľko sme nezávislými a autentickými.

Avšak aj filozofia tento pojem predstavuje prostredníctvom rôznych filozofických stanovísk. Predstavuje ho z rôznych perspektív a v rôznych podobách. Preto aj vo filozofii ho nemožno chápať jednoznačne, na čo nás odkazujú už samotné filozofické otázky, ktoré si v súvislosti s týmto pojmom najčastejšie kladieme a na ktoré jednotliví filozofi dávajú rôzne odpovede. Súvisí to s tým, ako riešia filozofické, resp. filozoficko-antropologické otázky osamelosti. K tým najvšeobecnejším a najfrekventovanejším otázkam patria: Sme osamelí v tomto svete? Spôsobuje nám osamelosť svet, v ktorom žijeme? Máme nejakú metafyzickú istotu, aby sme sa vyhli osamelosti? Je jej príčinou svet, ktorý nám nevyhovuje? Čo nám v tomto svete bytostne a natrvalo spôsobuje osamelosť, alebo sme osamelí len dočasne?

Už v období humanizmu a renesancie sme stratili ilúziu, že náš svet a my v ňom sme centrom vesmíru. Človek prestal „žiť vo svete ako väzeň medzi úzkymi múrmi konečného fyzikálneho univerza.“ (Cassirer. 1977, s. 65) Neosireli sme v tomto univerze a nestali sa osamelí v nekonečných priestoroch vesmíru? Tieto a podobné otázky opodstatnene nastoľovala vtedajšia doba. Nútila človeka premýšľať o osamelosti aj kozmologických dimenziách. G. Bruno, M. Kuzánsky, B. Pascal a ďalší stavajú človeka zoči-voči nekonečnosti prírody, čo ho naplňuje veľkosťou a silou ovládať ju, ale aj hrôzou, úzkosťou, malosťou a osamelosťou. Najmä M. de Montaigne vo svojich Esejach zráža pýchu človeka na kolená a vyvoláva v ňom pocit malosti a osamelosti, keď tvrdí: „Nech mi človek rozumne a vážne vysvetlí, na akých základoch si vybudoval oné prednosti, ktorými sa vyvyšuje nad ostatné tvory. Kto mu dal dôkaz, že tento obdivuhodný pohyb nebeskej klenby, večné svetlo týchto fakieľ tak vznešene mu krúžiace nad hlavou, desivé kolísanie sa tohto nekonečného mora boli vytvorené a už toľko storočí trvajú pre jeho pohodlie a služby. Možno si predstaviť niečo smiešnejšieho, ako keď sa toto slabé a úbohé stvorenie, ktoré nedokáže ovládať ani seba samo a je vystavené rozličným nebezpečenstvám, nazýva pánom a vládcom vesmíru, hoci v jeho moci nie je poznať z vesmíru ani tú najmenšiu čiastočku a nieto ho ešte ovládať?“ Pramení toto smiešne postavenie človeka vo vesmíre z jeho sily a veľkosti založenej na falošnom sebavedomí pána sveta, alebo z úbohosti a slabosti, ktorej dôsledkom je osamelosť a beznádej?

Problém osamelosti sa stal aj predmetom záujmu voluntaristického filozofa A. Schopenhauera. Svet, v ktorom človek žije, je arénou neustálych zápasov a snažení v záujme uspokojenia vlastných potrieb a túžob. V osamelosti možno týmto zápasom uniknúť. Veľkosť človeka podľa Schopenhauera spočíva v tom, že pochopí život ako prejav podriadenej slepej nevyhnutnosti, kde človek sa môže oslobodiť od pudu zachovania rodu a od vášní iba vtedy, keď sa vzdá svojich náruživostí a všetkého svojho úsilia. Jeho osamelý človek sa zrodí z bolesti a utrpenia. V uvedomení si tohto postavenia a v rezignácii sa vyčleňuje zo spoločenstva ľudí. Ak má viesť dôstojný a duchaplný život, potom sa musí utiahnuť do samoty. Schopenhauer vidí v samote možnosť, ako človek môže nájsť sám seba a stať sa výnimočným. Človek stav osamelosti sám a vedome vyhľadáva, lebo v ňom nachádza odpoveď na to, kým je. V práci Svet ako vôľa a predstava tvrdí, že vyhľadáva tichý, skromný, samotársky život v ústraní, pretože veľký duch predpokladá samotu. Výnimoční ľudia si uvedomujú nezmyselnosť až absurdnosť života v utrpení, preto ich prirodzenou snahou je vyrovnať sa s ňou v osamelosti. Osamelosť je im nielen vlastná, ale i osudovo daná. Osamelosť sa stáva predpokladom popretia vôle k životu ako bytostného určenia človeka v utrpení. Človek, ktorý má strach z utrpenia a osamelosti, sa inštinktívne zgrupuje v spoločnosti. Absencia geniality u takéhoto človeka spôsobuje, že nemá potrebu, resp. bráni sa žiť osamote.  Len tí ľudia, ktorí sú výnimoční a geniálni duchovia, si dobrovoľne volia samotu. Veľkosť a genialita človeka je tvorená v osamelosti, pretože v nej naplno pociťuje bolesť a utrpenie. To ho vedie k rezignácii a popretiu života, čím sa vymaňuje z područia slepo a pudovo konajúcej vôle.

Podobným spôsobom interpretuje osamelosť aj nemecký filozof F. Nietzsche. Aj on si kladie filozofické otázky: Prečo sme v utrpení osamelí? Čo z nás robí osamelosť? Je osamelosť predpokladom našej premeny? Je osamelosť prirodzene daná alebo nie? Nietzsche tiež spája problematiku osamelosti s utrpením. Osamelosťou človek nielen čelí neľútosti sveta, ktorý ho vťahuje do područia anonymity davu, ale aj objavuje sám seba a svoje vnútro. Nevníma osamelosť ako niečo biedne a hrozné, ale práve naopak, je tým, čo človeka robí vznešeným a cnostným. Dáva mu priestor na rozjímanie a posúva dopredu tým, že odkrýva jeho životnú energiu a silu jedinca, individuality, resp. vyššieho človeka. Napriek tomu, že osamelosť je pre človeka utrpením, je aj predpokladom jeho prerodu k niečomu vyššiemu, ušľachtilejšiemu a dokonalejšiemu. Človek je schopný prostredníctvom utrpenia a bolestnej osamelosti stať sa vyšším človekom, prekročiť sám seba a nezostať hanbou pre opicu, ako to tvrdí v práci Tak vravel Zarathustra. Ak Schopenhauer pesimisticky poukázal na to, ako osamelosť plynie z našej bezmocnosti a utrpenia vo svete slepo a pudovo pôsobiacej vôle, tak Nietzsche ju optimisticky ustanovil ako antropologickú konštantu možnej ľudskej existencie a podmienku prerodu človeka. Preň je osamelosť prirodzeným predpokladom pudovej sebazáchovy v človeku, čo ho nielen robí samým sebou, ale aj sebavedomejším a silnejším.

Najčastejšie sa však filozofické problémy osamelosti spájajú s existenciálnymi otázkami človeka. V súvislosti s nimi sa pýtame na to: Sme osamelí v strachu, úzkosti, zúfalstve, pocite viny, absurdite? Spôsobuje osamelosť vedomie blízkosti smrti? Ovplyvňuje osamelosť základný spôsob našej existencie vo svete? Sme osamelí z toho, že nás ľudia nechápu, nerozumejú nám? Sme osamelí v tom, že sme iní? Už S. Kierkegaard v riešení základnej existenciálnej otázky v práci Buď/Alebo sa vyrovnáva s existenciálnou otázkou: Môžeme byť samí sebou v dave? Aj v jeho úvahách je evidentné, že osamelosť chápe ako bytostné určenie človeka, ako podmienku slobody a zodpovednosti človeka. Prepadnúť rezignácii a ľahostajnosti znamená stratu vlastnej vnútornosti, rozplynutie sa vo vecnom svete. Zabúdame tak na seba, pretože sme pohltení v absolútnom panstve všeobecného, abstraktného, vonkajšieho. Len v osamelosti sa dostavuje závrat slobody, závrat z voľby „buď – alebo“. Buď zostať v panstve verejnosti démonom monštruózneho Nič, alebo zvádzať autentický zápas o seba samého v medziach slobodnej voľby medzi dobrom a zlom. Je lepšie byť osamelý, ako byť súčasťou zla v špatnom spoločenstve (v dave náboženských fanatikov, vojny chtivých štváčov a pod.). Osamelosť je v tomto prípade uvedomením morálneho postoja medzi dobrom a zlom v inakosti človeka. Stáva sa sám sebou v úzkosti, mlčky v hlbokej autonómnej úvahe a mravnom rozhodnutí. Byť iný, než je dav, byť autentický znamená byť sám. Osamelosť je popretím verejného života v dave, je negáciou života v nepravde. V tomto existenciálnom zmysle je podľa Kierkegaarda osamelosť bytostným určením človeka.

Aj J. P. Sartre chápe osamelosť ako stav odpútania sa človeka od verejného života, ako stav opustenia spoločenstva, ktoré ho pohlcuje. Umožňuje mu to prekonať strach a vziať na seba zodpovednosť za voľbu vlastnej budúcnosti. V diele Bytie a ničota píše: „Som opustený vo svete nie v tom zmysle, že by som ostal opustený a pasívny v nepriateľskom svete tak, ako doska, ktorá pláva po vode, ale naopak, v tom zmysle, že som zrazu sám a bez pomoci, angažovaný vo svete, za ktorý nesiem plnú zodpovednosť bez toho, že by som sa mohol, nech by som robil čokoľvek, hoci len na okamih vymknúť spod tejto zodpovednosti, pretože som zodpovedný aj za samotnú svoju túžbu uniknúť pred zodpovednosťou.“ Iní sú pre mňa peklom, pretože zo mňa robia to, čo nie som. Preto človek len ako osamelá bytosť v stave úzkosti môže rozhodovať o zmysle svojho bytia, brať na seba zodpovednosť za toto rozhodnutie. Dokonca aj smrť musí byť prijatá ako výraz našej osamelosti, ktorú preciťujeme v existenciálnej úzkosti, tvrdí M. Heidegger. Uvedomenie si našej konečnosti mení osamelosť na úzkosť. Úzkosť je zároveň podmienkou osobnej zodpovednosti človeka za svoj život. Heidegger, Sartre a ďalší existencialisti sa domnievajú, že osamelosť otvára bezhraničný priestor slobody človeka.

Osamelosť možno chápať aj ako sociálny fenomén, ktorý vyplýva z odcudzenia človeka. Dá sa to ilustrovať na psychoanalytickej koncepcii E. Fromma. Podľa neho pokiaľ bol človek nedeliteľnou časťou tohto sveta a nebol si vedomý možnosti individuálneho činu a zodpovednosti zaň, nemusel sa osamelosti báť. Hneď, ako sa stal indivíduom, ocitol sa sám tvárou v tvár svetu so všetkými jeho nebezpečnými a mocnými stránkami. V dôsledku osamelosti a bezmocnosti sa rodí pocit nepokoja a strachu. Východiská z tejto situácie sú len dve. Buď sa človek zbaví pocitu osobnej bezmocnosti a osamelosti tak, že sa zriekne svojej osobnosti, aby sa znova rozplynul v nejakom skutočnom alebo zdanlivom kolektíve, alebo sa pokúsi novým spôsobom nadviazať vzťah k iným ľuďom, ktorý eliminuje jeho svojbytnosť. Ak sa osobnosť zriekne vlastnej individuality, znamená to odcudzenie, ktorým sa iba zdanlivo rieši ľudský problém.

Názormi uvedených filozofov sme sa pokúsili odpovedať na mnohé otázky, ktoré osamelosť podmieňujú. Mnohé z nich potvrdzujú, že pojem „osamelosť“ môžeme interpretovať v tých najrôznejších súvislostiach a významoch. Pýtali sme sa na to, či osamelosť súvisí so svetom, v ktorom žijeme a ako v ňom žijeme, keď sme, resp. cítime sa v ňom osamelí. Taktiež sme sa pýtali na osamelosť aj v spätosti s existenciou človeka. Ukazuje sa, že najčastejšie si kladieme otázky: Čo to vlastne znamená byť sám, byť osamelý a byť ľudsky osamelý? Má osamelosť istú podobu ľudskosti alebo je sama o sebe neľudská? Aký má charakter osamelosť – pozitívny alebo negatívny? Je osamelosť pre človeka prirodzená? Ak je prirodzená, potom akú podobu má mať, aby bola ľudsky znesiteľná? Kde je hranica medzi jej prirodzenou podobou a patologickým charakterom?

Ak osamelosť neskúmame len ako existenciálny, ale aj ako ľudský problém, ako problém, ktorý vzniká medzi ľuďmi, potom k nemu musíme pristupovať z hľadiska toho, ako sa objavuje v sociálnych interakciách. Väzby medzi ľuďmi majú rôznu podobu. Niektorí ľudia sa necítia osamelí, i keď nemajú bohaté sociálne väzby a niekedy sú dokonca sociálne izolovaní. Iní sa zasa cítia osamelí aj napriek tomu, že žijú vo víre veľkého počtu ľudí, v „sociálne presýtenom“ prostredí. Možno to ilustrovať na množstve umelcov (hercov, maliarov a spisovateľov), ktorí napriek čulému a bohatému spoločenskému životu sa cítili veľmi, často až patologicky, osamelí. Za všetkých možno uviesť príklad búrlivého spoločenského života herečky Marilyn Monroe, ktorá skoncovala so svojím životom v neznesiteľnom stave osamelosti.

Čo však s nami osamelosť robí v existenciálnych stavoch a čo v rozmanitých sociálnych interakciách? Trápi nás alebo povznáša? Deštruuje naše vnútro alebo je nutným východiskom k sebaprekonaniu?  Na tieto a ďalšie otázky nájdeme množstvo odpovedí a ešte viac nezodpovedaných otázok. Osamelosť nás trápi najmä preto, lebo sa dotýka našej bytostnej ukotvenosti vo svete, lebo charakterizuje naše antropologické určenie, ale aj ovplyvňuje našu psychiku a našu myseľ. No a tu sa vynárajú ďalšie otázky: Ako osamelosť vplýva na našu psychiku a myseľ? Ako umožňuje alebo znemožňuje naše cítenie a poznanie? Ubíja alebo prebúdza našu túžbu po poznaní? Ako sa menia naše pocity v stave osamelosti, degenerujú nás alebo sa kultivujú? Ak sa menia, potom aký majú charakter – uspokojujú nás alebo znepokojujú?

Je zrejmé, že iné sú pocity osamelosti, keď z rôznych príčin znenávidíme ľudí a svet okolo seba, a iné zasa, keď ľudia a svet sa stavajú nepriateľsky k nám. Povaha osamelosti v bytí človeka spočíva v charaktere našich poznatkov a hodnotení, ktoré ju obsahovo ovplyvňujú. Osamelosť sama o sebe nie je ani poznaním, ani hodnotením. Len obracia človeka k sebe samému, svojmu bytostnému určeniu. Dokonca ani všetky poznané faktory, ktoré osamelosť vyvolávajú (odcudzenie, úzkosť, vina, zúfalstvo, strach, blízkosť smrti a ďalšie), nevysvetľujú jej podstatu. Osamelosť má množstvo dôvodov, ktoré sú bez logiky, ktoré rozum nepozná, ba dokonca môžeme byť k nim slepí a hluchí. Osamelosť si uvedomujeme vo vzťahoch k ľuďom, Bohu, svetu, domovine, blízkym, milovanej osobe, chorobe, veciam, s ktorými sme spätí a pod. Osamelosť v poznaní akoby uzatvárala vonkajší svet vzťahov a otvára človeku jeho vnútorný svet sebapoznania. Je podmienkou sebapoznania. Čím silnejšie je prežívaná osamelosť, tým hlbšie a úplnejšie je sebapoznanie, poznanie vlastných síl, možností, tvorivých a iných potencií. Emocionálne aspekty osamelosti majú primárny charakter a tvoria fundament jedinečnosti človeka. Emocionalitu človeka, tvoriacu významný aspekt ľudského bytia v osamelosti, možno chápať aj ako súčasť štruktúry individuálneho bytia človeka, pretože nielen tvorí základ všetkého vedenia a sebapoznania, ale aj otvára človeka voči svetu v nových možnostiach jeho poznania a sebavyjadrenia v ňom a zároveň mu otvára predtým uzavretý svet v nových hodnotách. Čím hlbšie k tomuto fenoménu ľudského bytia prenikáme, tým väčšie pochybnosti sa nás zmocňujú o tom, čo je osamelosť. Sme ustavične zaplavovaní množstvom informácií, ktoré získavame prostredníctvom televízie, internetu a iných výdobytkov vedy a techniky. Napriek tomu pribúdajú ľudia, ktorí sa cítia dlhodobo osamelí. Konzumná spoločnosť priniesla zmenu hodnôt a zmeny v komunikácii medzi ľuďmi. Stáva sa povrchnejšia a často prebieha vo virtuálnom priestore, ktorý mení v plytkosť jej hodnotové obsahy.