SPOMIENKA

 Predkovia Ilju Okáliho pochádzajú z Liptova, ich pôvodné meno bolo Okáľ. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa ich priezvisko muselo písať ako Okályi. Po vzniku Česko-Slovenska si opäť zmenili meno na Okáli. Treba poznamenať, že Iljov prastarý otec Adolf bol známy evanjelický farár vo Važci,  starý otec Arpád bol za panslávstvo vylúčený z obchodnej akadémie v Levoči.

Ilja Okáli sa narodil dňa 15. 9. 1934 v rodine elektrotechnického inžiniera. Po skončení vtedajšej ľudovej školy a osemtriedneho gymnaziálneho štúdia (maturoval 30. 5. 1953) úspešne absolvoval prijímacie pohovory na Prírodovedeckej fakulte vtedajšej Slovenskej Univerzity. Tu sa  však začala jeho cesta per aspera ad astra. Do školy ho pre „zlý triedny pôvod“ neprijali (pravý dôvod však bol, že strýko D. Okáli, aj ujo T. Gašpar boli odsúdení). Začal preto pracovať ako  pomocný montér. Po intervencii jeho otca u vtedajšieho ministra školstva ho napokon po troch mesiacoch do školy vzali. Po úspešnom skončení vysokoškolského štúdia,  v ktorom sa venoval najmä entomológii, nastali ďalšie problémy. Pre „zlé kádrové materiály“ sprvu nemohol nájsť žiadne zamestnanie, iba tri mesiace pracoval ako brigádnik v Prírodovednom oddelení bývalého Slovenského múzea.  Napokon vďaka intervencii kádrovníčky z Energoprojektu nastúpil na funkčné miesto parazitológa do Vojenskej nemocnice v Bratislave. Tu pôsobil tak úspešne, že dlho trvalo, kým ho Vojenská správa koncom februára 1961 na žiadosť riaditeľa Slovenského národného múzea uvoľnila.

S príchodom do múzea 1. 3. 1961  Ilja Okáli plne rozvinul všetky schopnosti. Mohol sa venovať svojej záľube – entomológii, najmä štúdiu cikádiek, zberu materiálu,  neskôr aj histórii biológie  a problematike muzeológie. Ako pracovník kultúrno-osvetovej inštitúcie mal však úspechy aj v oblasti prezentácie prírodných vied. Bol autorom expozície Bezstavovce Slovenska a sedemnástich výstav, venovaných najmä problematike hmyzu. V múzeu,  v ktorom pracoval až do smrti,  zastával  celý rad významných funkcií: bol vedúcim entomologického oddelenia (1964 – 1971), vedeckým tajomníkom riaditeľa múzea (1964 – 1974), vedúcim zoologického oddelenia (1975 – 1992), riaditeľom Muzeologického informačného centra (1992 – 1995). Počas pôsobenia v múzeu získal roku 1975 titul RNDr. a po obhájení kandidátskej dizertačnej práce roku 1997 titul kandidát biologických vied (CSc.).

Ilja Okáli náhle zomrel dňa 11. októbra 2012. V jeho osobe stratila entomológia i slovenské múzejníctvo jednu z najvýraznejších postáv, človeka s priam polyhistorickými vedomosťami. Už  dvanásť rokov nemôžeme sledovať široký rozsah  jeho aktivít: prácu v muzeálnej administratíve, vo vedeckých  spoločnostiach, redakciách, redigovaní periodík, popularizácii vedy, a najmä v akvizičnej činnosti. Veď práve jeho zásluhou vzrástli entomologické zbierky Slovenského národného múzea na takmer milión exemplárov!

Rieka, ktorá sa volá čas, bude jeho meno niesť stále ďalej. Stretneme sa s  ním v 472 odborných alebo vedeckých článkoch, recenziách, knihách, encyklopédiách. Bol napríklad autorom kníh Naše chrobáky, Naše motýle, Slávni biológovia, spoluautorom Atlasu chránených živočíchov Slovenska či publikácie Slovenské mená hmyzu. S jeho menom sa budú stretávať bádatelia študujúci veľké množstvá exemplárov, ktoré sám nazbieral na nespočetných exkurziách doma aj v zahraničí. No táto rieka ponesie najmä  jeden rod (Okali) a sedem druhov z ríše hmyzu pomenovaných na jeho počesť. Je to pocta, ktorá je máloktorému biológovi dopriata.