Nemožno si tieto javy nevšimnúť. Inscenácia Schillerových Zbojníkov ako vzbura puberťáckych rockových muzikantov proti skôr komickému, ako nebezpečnému meštiackemu otcovi. Postavy Ibsenovej Heddy Gablerovej v dnešných odevoch, používajúce nielen telefón, ale aj počítače. V Genetových Slúžkach nielenže hrajú ženské postavy muži (čo, nie celkom šťastne, pripúšťal aj autor), ale navyše je nadčasový dej násilne prišpendlený na nástenku dneška: dnes už vraj niet slúžok a paní, preto sa konflikt odohráva v domove dôchodcov, kde vraj dve stareny závidia ošetrovateľke jej mladosť, a preto ju rituálne zavraždia. Videli sme už aj Wagnerovho Lohengrina medzi bezdomovcami na pláži a počuli o Mozartovom Don Giovannim ako mafiánovi v bielom obleku. Shakespearove, Molièrove či Schillerove úderné verše sa prepisujú do prózy. Najnovšie sú európske javiská priam zaplavené dramatizáciami klasických románov, pričom sa poväčšine nevyhnutne stráca ich mnohoznačnosť a polyfónnosť, diváci sú nútení sledovať len ich odvar v podobe parciálnych psychologických alebo sociologických štúdií. Niektoré staršie  drámy sa celkom zbytočne a nefunkčne „oživujú“ vloženými piesňami a stávajú sa z nich povrchné a bezzubé muzikály. S priam neuveriteľnou drzosťou sa takto znetvorila nádherná Wedekindova hra Frühlings Erwachen, teda Prebudenie jari , ktorej jej anglosaskí prznitelia nielenže poangličtili názov („Spring awakening“), ale pred svetom tiež zatajili jej skutočného autora. Pripustili iba, že tu ide o „akúsi nemeckú hru z 19. storočia“.

 Dnešným svetom sa ženie strašidlo, strašidlo aktuálnosti. Prechádza všetkými fyzickými aj duchovnými hranicami ako profesionálny pašerák, bezmyšlienkovito si navlieka všetky módne výstrelky, rúca tradície, no  neobnovuje a nemodernizuje ich, lež šliape po nich ako po bezcennom koberci, utiera si o ne svoje zablatené baganče, ktoré si práve požičal od tých, čo z najvyšších poschodí virtuálnych mrakodrapov udávajú tón dnešnej módnosti.

 Tendencie, ktoré tu popisujeme, sa týkajú všetkých oblastí  súčasnej kultúry, vrátane masmédií, najvypuklejšie sa však prejavujú v divadle, ktoré je – tak ako tomu bolo vždy – akousi skutočnosťou an sich, nielen symbolom a zrkadlom, ale takpovediac aj zhmotnením ducha doby. Preto aj v nasledujúcich odstavcoch ostaneme prevažne v divadelnej problematike. Filozofia, či estetika typického divadelníka dneška by sa dala popísať asi takto: „Divák je  hlupák a tupec, preto ho musíme vodiť za ručičku ako bezduchú bábku, neprenechávať nič na jeho inteligenciu, citlivosť a predstavivosť, musíme mu nanútiť svoju estetiku a svoje videnie sveta. Klasická dráma, vrátane opery, je pre dnešného diváka taká nezrozumiteľná, že ju treba aktualizovať, aby ju ľudia konečne mohli pochopiť. Dnes už nikto nevie, že voľakedy muži navzájom šermovali, treba im dať do rúk pištole. Hamleta a Alcesta treba vybaviť mobilmi a počítačmi, antických hrdinov a stredovekých panovníkov treba navliecť do dnešných oblekov, dať im medzi prsty cigarety. Zo sluhov treba urobiť tajomníkov, z vojakov teroristov. Dnes už nikto nerozpráva vo veršoch, preto verš nemá miesto ani v divadle. O muzikalitu nech sa radšej stará vložená, čo najhlučnejšia a za každých okolností po americky spievaná rocková hudba.“

 Trochu tichším hlasom, len tak pre seba, náš supermódny, megalomanský režisérik dodáva: „Hm, vlastne nielen divák, ale aj dramatik je zaostalý nevzdelanec, ktorý nemá o divadelnom umení poňatia, preto treba jeho texty pretvoriť, preinačiť, zdeformovať, skratka, ehm, ehm, aktualizovať. Shakespeare ani netušil, že v Macbethovi nepodával obraz nadčasového boja o moc, ale písal o svete  mafiánov a teroristov 21. storočia.  A Molièrov Mizantrop? Akýže  etický maximalista všetkých čias? V skutočnosti je to neúspešný podnikateľ našej doby. Ibsen? Nijaký tvorca moderných mýtov či zobrazovateľ síl nášho podvedomia, lež divadelný sociológ a moralista, ktorého vieme plne pochopiť až dnes. A vôbec, načo ho vlastne hrať, keď sa v jeho dobe písali hrubočizné romány, ktoré sa dajú tak pekne dramatizovať? Možno by som to dokonca aj ja dokázal…   A o libretistoch starých opier už ani nehovorím, keby v nich nebolo tej zbytočnej hudby, či by som  si len zgustol na tých ich slabomyseľných príbehoch, neostal by z nich kameň na kameni…“

 „A  súčasných dramatikov by som najradšej celkom preskočil,“ myslí si ďalej náš režisérik. „Tí nevideli divadlo ani z rýchlika, preto ich neslobodno ani na okamih púšťať z dohľadu. Treba im neustále držať pero a diktovať nielen dej drámy, ale aj väčšinu replík, vyškrtávať im slová, ktoré čo i len trochu pripomínajú včerajšok, aby sme nášho priemernučkého diváčika nejako nezmiatli. Nuž a dnešná hra musí byť o dnešku, o tom, čo sa deje na našich zadných dvoríkoch, v našich spálňach, na našej televíznej obrazovke, na našom mobile a facebooku. Netreba ľudí zaťažovať problémami života a smrti, boja o moc, konfliktov medzi generáciami, dvojsečnosti erotickej lásky, či nedajbože zmyslu života, to všetko je už zastarané haraburdie, treba im ukázať to, čo dobre poznajú, také javy ako korupciu, mafiánstvo, karierizmus, nezamestnanosť, rozvodovosť, zanedbávanie rodičovských povinností, znečisťovanie životného prostredia atď., skrátka niečo aktuálne , aby sa  náš diváčik na scéne naozaj spoznal a potešil sa z toho, že tie vecičky, čo trápia jeho, trápia aj našich veľkých režisérov, dramaturgov, scénografov a hercov, preto tu azda ešte ostáva nádej, že sa všetko raz dá do poriadku a život na zemi naozaj bude rajom…“

 Ak dovolíte, na chvíľu vypneme monológ nášho ambiciózneho divadelníka a vezmeme si slovo späť. Dnes akosi priveľa ľudí zabúda na to, že to, čo robilo európske, resp. západné divadlo od antiky až do dnešných čias naozaj jedinečným, bola jeho koncentrácia na večné, mýtické témy, jeho tematická aj estetická komplexnosť a polyfónnosť, mnohoznačnosť výpovede a v neposlednom rade odvaha pozrieť sa nepríjemným pravdám priamo do očí. Dnešná mánia „vypichovať“ v inscenáciách jeden konkrétny problém či ideu, ktorá vraj najviac korešponduje stavu dnešnej spoločnosti, ochudobňuje nielen samotnú drámu a jej inscenáciu, ale aj umelecký zážitok diváka. Namiesto toho, aby ho predstavenie provokovalo a znepokojovalo svojou mnohotvárnosťou, mnohoznačnosťou alebo k abstrakcii smerujúcou záhadnosťou, polopatisticky mu servíruje zväčša dobre známe partikulárne pravdy o tom, že vojna, korupcia  rasizmus alebo zneužívanie moci sú zlá, od ktorých sa treba dištancovať, že narkomanov alebo smrteľne chorých ľudí treba ľutovať alebo že znečisťovanie riek ohrozuje život na našej planéte. Divák dopozerá predstavenie do konca, možno sa aj nakrátko uspokojí, domov však odchádza neotrasený a citovo neobohatený, keďže so všetkým, čo sa mu tu podávalo, už vopred súhlasil.

 Ako je známe, antickí autori tragédií čerpali látku svojich drám z mýtov, ktoré sú už svojou mnohoznačnosťou predurčené na to, aby sa prihovárali ľuďom všetkých čias. Dramatici ako Shakespeare, Racine, Schiller, Kleist, Puškin alebo Hugo, a podobne aj mnohí významní operní skladatelia a libretisti hľadali inšpiráciu v historických udalostiach, nie preto, aby očarili diváka nejakou exotickou sentimentalitou, ale aby ukázali, že základné traumy ľudí boli vo všetkých dobách  totožné, že človek bol v podstate vždy neriešiteľné mystérium. Neskorší dramatici ako Ibsen, Strindberg, Čechov,  Gorkij, Wedekind alebo O’Neill písali síce zväčša o súčasnosti, svojimi drámami však nerobili jej sociologický prieskum, ale pod jej povrchom objavovali pôsobenie večných biologických, psychologických, metafyzických a náboženských archetypov. Pravda, ich práce sa  často stretávali  s nepochopením u praktických divadelníkov, ktorí ich int erpretovali ako dokumenty o tej či onej politickej situácii. Preto sa modernistickí dramatici od Maeterlincka, Pirandella a Jarryho až po Becketta, Ionesca, Pintera, Mrožeka, atď. vedome odvrátili od realistickej poetiky a umiestňovali dej svojich drám do ľudského podvedomia, resp. do ľudskej fantázie, čím prinavrátili európske divadlo k jeho  koreňom, t. j. do sveta mýtov, z ktorého vzišlo. Zdalo sa, že divadlo konečne našlo stratený kľúč k autentickej divadelnosti a že sa znova  stalo chrámom hľadania, resp. potvrdzovania nadčasových právd, ako tomu bolo v antickom Grécku. Úsilia týchto dramatikov sa azda najlepšie dajú vystihnúť slovami Eugèna Ionesca, ktorý pri kritike Brechtovej Matky Guráž, s pravdepodobným implicitným poukázaním na svoju drámu Kráľ umiera, napísal: „Vo vojne umierajú ľudia – to je pravda čiastková. Ľudia umierajú – to je pravda kompletná.“

 Je príznačné, že hry Ionesca a iných tzv. absurdných dramatikov sa dnes, napriek svojej rýdzo divadelnej estetike, hrajú pomerne málo. Ich röntgenový pohľad do hlbín ľudskej prirodzenosti sa zrejme do dnešnej alibistickej doby nehodí. Dnešní divadelníci akoby nechceli nič vedieť o nadčasových pravdách, preto vyťahujú z klasikov čiastkové, podenkové (polo)pravdy a usilujú sa vsugerovať divákovi, že iných právd ani niet. Vraj keby len zmizli zo sveta mocichtiví politici, vojna, korupcia, rasizmus, priemyselné exhaláty atď. „znova“ by bolo všetko v poriadku. Antické tragédie a ich moderné varianty však ukazujú, že nikdy nebolo „všetko v poriadku“ a že aj keby si všetci ľudia odrazu „vstúpili do svedomia, stále tu ostane smrť, choroba, starnutie, zraniteľnosť detstva a dospievania, medzigeneračné konflikty, súperenie ľudí v láske a zamestnaní a pod. Každé čo i len minimálne ambiciózne divadlo, tak ako každá seriózna literatúra či film, by mali zameriavať svoju pozornosť práve na tieto problémy, lebo našou jedinou účinnou protizbraňou voči nim je ich čo najpresnejšia identifikácia. Známy britský teatrológ Martin Esslin (1918 – 2002), odborník na tzv. absurdné divadlo, rozdeľuje v tejto súvislosti ľudské traumy na „liečiteľné a neliečiteľné“.  „Liečiteľné“ je to, čo má súvislosť so svetom politiky, ekonomiky, práva či technológie, kým „neliečiteľné“ sú naše biologické a metafyzické danosti, t. j. to, čo robí človeka človekom.

 Prečo majú dnešní divadelníci, do značnej miery aj filmári, spisovatelia či filozofi tendenciu zaoberať sa primárne liečiteľnými javmi? Príčin môže byť niekoľko, od osobného velikášstva, ktoré sa chce prezentovať v úlohe spasiteľa, cez nekritické preberanie módnych estetických klišé až po vedomé nadbiehanie lacnému vkusu tzv. masového diváka. Na dne toho všetkého však podľa nášho názoru treba hľadať metafyzickú zbabelosť dnešného človeka, ktorý sa nevie zmieriť s pádom totalitných utópií a inštinktívne sa utieka k malým, čiastkovým utópiám, naivne veriac, že ak sa len odstráni to či ono malé zlo, vyriešia sa aj naše existenciálne problémy. Tak ako raz povedal nórsky existencialistický filozof Peter Wessel Zapffe (1899 – 1990): „Ľudia si raz nájdu jedného obetného baránka, inokedy iného a dúfajú, že potom sa už všetko na dobré obráti. Zlý škriatok však ostáva sedieť v batohu a smeje sa.“

Tak sme vás teda prekukli, vážený pán režisér, efemérny vládca dneška, nech už inscenujete drámy na Slovensku, v Škandinávii, Nemecku, Francúzsku alebo inde. Za vaším úsilím stínať hlavy klasikom drámy a vodiť súčasného dramatika za ručičku sa neskrýva autentická potreba modernizácie či zrozumiteľnosti, ale nedostatok odvahy vidieť existenciu človeka v jej celej komplexnosti. Ak chcete ukázať Molièrovho Dona Juana alebo Ibsenovho Peera Gynta ako typického dnešného prelietavca, vôbec ich nemusíte obliekať do dnešných šiat, dávať im do ruky mobil či nechať ich spievať americké šlágre, a už vôbec nemusíte redukovať autorov pôvodný polyfonický obraz človeka na jeden kvázi súčasný jav. Treba len ostať verný autorovi, nechať v inscenácii všetko, čo tam chcel mať on a divák si už vyberie, čo sa mu zdá  najaktuálnejšie. Možno to bude niečo celkom iné ako to, čo mu chcete do pozornosti vnucovať vy. Veď žijeme vari v pluralitnej demokracii, či nie? A tú nájdeme zakódovanú už v Aischylovom Pripútanom Prométeovi, Sofoklovej Antigone či Euripidových Bakchantkách. Samozrejme, scénická modernizácia klasikov, či dramaturgická úprava súčasných autorov je možná a legitímna, nie však tak, že sa z nich vynechá niečo pôvodné a podstatné, ale tak, že sa inscenáciám vtlačí dnešku korešpondujúci rytmus, vizuálnosť a herecký prejav. Naskytuje sa tu nekonečne veľa možností, pričom by však nikdy nemal trpieť autor, tak ako pri interpretáciách hudobných diel (chvalabohu) zvyčajne netrpí skladateľ. Skrátka, autenticky súčasný režisér by neustále mal mať na pamäti, že nič nie je aktuálnejšie ako pravdy, ktoré platili, platia a budú platiť vždy.