ARBATSKÁ INŠPIRÁCIA ALEBO SPOMIENKA NA DETSTVO

O jednej veci nepripúšťam spor:

výchovu dal mi na Arbate dvor,

s bahnom ma zoznámil i s rýdzim zlatom.

Ak občas azda v tom sa vyžívam,

že slovné ornamenty vyšívam,

robím to z lásky. Čo je zlého na tom?

 

Uprostred kulís mokrej bielizne

v činžiakoch na spadnutie živí sme,

domovník Alim mocným vládcom tu je…

Z Kremľa do Dorogomilova v tme

prefrnge občas rodák* popri mne,

v aute si žlté fúzy poťahuje.

 

Je malý, neumytý, rapavý,

neistý zdá sa, zdá sa, že sa spíja –

kde zajtrajšok však vedie krvavý

boj so včerajškom, tam je kráľ, tam zbíja.

V krvi sa brodí jeho suita…

Tak čo tu potom ľúbiť? – opýta

sa s pochybnosťou vaša irónia.

 

Čo povedať, keď začínam len rásť?

Ďaleká ešte vojna a jej strasť.

Len podbránia sú svetom plným tajov.

Len dvorom meriam život, priateľmi,

netuším ešte, že som smrteľný –

až neskôr smrť sa stane obyčajou.

 

Čo povedať, keď mám svoj dvor tak rád?

Tú jeho rozlohu i biedny vzhľad,

vzduch poludnia, čo vonia nebohato.

Aj slávny Kremeľ prebúdza môj cit,

aj fúzatec, čo má v tom Kremli byt,

aj seba samého mám v láske za to.

 

Sedí tam, prihrbený ako luk,

nakladá hlinu na hrnčiasky kruh

a drôtik naťahuje na osnovu

a modeluje – tichý, rozvážny –

mňa, mojich druhov, moju vlasť a sny…

A hotoví sme za ním ísť vždy znovu!

 

Čo povedať? To isté cítil som.

Môj strašný čas ma takmer hodil psom,

no nehovorme o mne – synček žije.

Tá jeho doba tiež má krutú tvár,

ale môj synček – to je posmeškár.

Nikto ho len tak rožkom neopije.

 

Dengľavý ešte – vlastnosť detských tiel,

nie hrdý otrok – skôr je trpiteľ,

nie nebezpečný, nie však bezo zbrane…

Nič nie je večné – každý z nás je íl.

No on – čo ja som cestou potratil –

v arbatskom vzduchu našiel zachované.

1989

 

* Okudžava naráža na svoj aj Stalinov gruzínsky pôvod. V Dorogomilove mal Stalin letné sídlo.

 

LIST MAME

Tam, uprostred Moskvy, sedíš na prični,

slepá bolesť v hlave búši celé dni.

Okno – náhubok má. Voľnosť – tmavý roh.

Pretrhli tú niť, čo spájala nás dvoch.

Za dverami z kovu chodí bajonet…

Odpusti mu, mama – na ňom viny niet.

Svedomie má čisté, nedá si naň pľuť.

Nie pre seba – on to robí pre svoj ľud.

 

Päsťou máva mladý vyšetrovateľ.

Zvykol si – ten pred ním, to je nepriateľ.

Pri robote svojej sa aj zapotí.

A vari má radšej skončiť ako ty?

V hlave úbohej len surových pár viet…

Odpusti mu, mama – na ňom viny niet.

Svedomie má čisté, nedá si naň pľuť.

Nie pre seba – on to robí pre svoj ľud.

 

Tam, za Krasnojarskom, budeš rúbať les.

Bachár nebojoval – ale zbraň má dnes.

Pažbou mláti ťa a čižmou kope ťa –

nech sa ti viac pamäť nerozpamätá.

Z teplej hune pozrie – zmrazil by ťa hneď…

Odpusti mu, mama – na ňom viny niet.

Svedomie má čisté, nedá si naň pľuť.

Nie pre seba – on to robí pre svoj ľud.

 

Vodca nad Moskvou sa ukryl vo veži.

Chromá ruka visí, strach v nej mátoží.

Vôbec nikomu už nedôveruje –

prísnym žalárnikom sám si veru je.

Vládne všetkému a neteší ho svet…

Odpusti mu, mama – na ňom viny niet.

Svedomie má čisté, nedá si naň pľuť.

Nie pre seba – on to robí pre svoj ľud.

1975

 

*** (NUŽ AKO, GENERALISSIMUS KRÁSNY)

Jurijovi Kariakinovi

 

Nuž ako, generalissimus krásny,

potomci zobrali ti význam jasný?

Nemá kto umlčať ich, zahatať…

Jedni ťa režú, krstia menom pľuhy –

maľujú však a vychvaľujú druhí,

modlia sa k tebe, vzkriesiť túžia ťa.

 

Nuž ako, generalissimus krásny?

Ležíš si v zemi na Ploščadi Krasnoj –

červenej, lebo krvou namokla,

keď ty si jej sem chŕstal plné dlane,

žmoliac si pri tom fúzy pestované,

Moskvu si obzerajúc z obloka?

 

Nuž ako, generalissimus krásny?

Už z tvojich klepiet nehrozia nám strasti –

Len ploskočelý tieň tvoj hrozí nám.

Nerátam straty na včerajšom kláte.

No aj keď krotím túžbu po odplate,

neodpúšťam a všetko pamätám.

1981

 

PAMIATKE MÔJHO BRATA GIVIHO

Neudržal si sa živý

na zráze dní, kde tak rád

balancoval si, môj Givi –

krásny, dobrý, mladý brat.

 

Kto ťa zrazil z toho zrázu?

Ani „zbohom“ nedal nik…

Akoby len nechtiac, zrazu,

zhodil z tácne pohárik!

 

Vojna si šla po víťazstvo –

ty nie. Kto chcel takú vec?

Osud? Doba? Udavačstvo?

Mŕtvy vodca – rapavec?

 

Ver, či nie – aj dnes ten človek,

pochovaný s velebou,

uškŕňa sa z obrazoviek!

Zem sa zľahla – za tebou.

 

Stíchol vôkol Magadanu

brechot bachárovho psa –

čo však s tvojou veľkou ranou,

keď zahojiť nechce sa?

 

Kto zo zrázu teraz zrazí

tých, na ktorých prišiel rad?

Ach, spiže, môj bielovlasý,

krásny, dobrý, mladý brat.

 

*** (ZAVRIEM OČI – A HNEĎ PRISNÍ)

Zavriem oči – a hneď prisní

sa mi on sám, Najvyšší.

Vedľa – podľa regúl prísnych –

stoja pusipajtáši.

 

Stalin z fajky potiahne si –

a les lístie odhodí.

Stalin iba viečko zvesí –

vyhynú tri národy.

 

Preňho národ – hmyz, čo visí

v pavučine sajuza.

Stalin fúzy omočí si –

všetci namol spijú sa.

 

Hľa, epocha všetkých epoch!

A tak, ako dni jej šli,

nie odrazu – po odsekoch

vtĺkala nám svoje lži.

 

A fúzatý sokol lietal,

budil v celom svete ľak.

Ľudu udeľoval metál,

ľudí za nič nemal však.

 

Chlapci, mýli sa, kto vraví

pri výklade dávnych drám,

že v záujme našej slávy

koncentráky zriadil nám.

 

S jeho menom ako vzpruhou

šli (pravda je!) vraha biť.

No bili aj vlastných druhov

(ak má pravda celá byť).

 

Čím sú cesty vydláždené?

V čom nie je daň táborov?

Príliš ľahko odpustené,

zabudnuté priskoro…

 

Aj keď, chlapci, v objímaní

máme v celom svete prím –

žeby stopy dávnej drámy

zmizli z krvi? Neverím!

 

Tým národy bohaté sú,

čím prispeli do dejín…

Chlapci, zabudnúť sa nesmú

hory Stalinových vín!

1961

 

MÔJ OTEC

Bol útly a podchvíľou dotkol sa zježenej štice, keď podvihol dlaň,

a hvízdal si prastarú pieseň – len motív, čo uletel od melódie.

Tak naposled obrátil k prahu svoj pohľad a takto sa pamätám naň…

Ech, život, ten letí…! A jemu sa, napodiv, zdalo, že nekonečný je.

 

V deň májový zarána zastrelili ho vraj, vzala ho akási diaľ.

A stále sú rovnaké lesy a riavy a agáty, rovnaké cesty.

Ach, ale veď ktosi, kto tiež  bol sám, prikázal nezabiť – pravdu vraj mal!

No o svätej pomste a o krvi blúznili ostatní bratia a sestry.

 

Čas po mojom otcovi mladom už rozfúkal dávno ten smútočný prach

a náhrobku nieto a pamäť, čo vzlyká, sa nemá kde nad prachom skláňať.

A tí, čo sú vinní tou vraždou, už sami sa ocitli v nebeských hmlách,

ich bezcenné húfy tam krúžia a rednú a tratia sa na šírych pláňach.

 

Aj v učebných osnovách mĺkva je zatiaľ tá guľka a korbáč a plam.

No voľačie pero už píše a píše, čo mena tu ešte dnes nemá.

A nerojčiť, neblúzniť, nesniť – len plakať a spievať, to zostáva nám.

Hľa, slzy mám slané a vrúcne a hlas môj je krásny… Ech, podivná téma!

1987

 

*** (ZABILI OTCA, VRAHOVIA)

Zabili otca, vrahovia,

a pre nič, len tak – od oka.

Maličká kvapka olova –

a rana aká hlboká.

 

Nemal čas, aby zakričal,

Len výstrel tresol v tíšine.

Dávno ten výstrel dozvučal –

a rana dodnes mokvá mne.

 

Štafeta nenávratných čias –

a cez prítomnosť bežím s ňou.

Zdá sa, že s ňou aj zomriem raz,

tak ako s puškou vztýčenou.

 

Toho, čo strieľal na otca

(a ešte raz by vystrelil),

vidím ísť z jatiek, molodca,

na chvíľu domov, nabrať síl.

 

Pil vodku v kruhu rodiny,

detvákom hladkal temená.

Môj krajan – podľa krajiny –

a môj brat – podľa plemena.

 

Panebože, už koľký rok,

pohrdnúc bôľom z dávnych strát,

žijeme takto vospolok,

objímame sa – s bratom brat…?

1966

 

***  (ZA MAMOU ŠIEL SOM – ZOMRELA)

Za mamou šiel som – zomrela,

za otcom šiel som – zastrelený.

Ten čierny orol z Gori, hľa,

celý svet drží

v svojom tieni.

 

Zašpinil ma ten čierny tieň.

Víťazných pokrikov som sýty.

Ó, bedač, pokým biedna si ty,

jedinú vec mi prezraď len.

 

Za mamou šiel som – zomrela.

Za otcom – guľkou prevŕtaný…

Prečo sa nespýtali ani,

keď veľké skutky konali,

či otca, mamy netreba mi…?

… Kde zmysel nájdu anály?

1983

 

*** (TEN VÝHĽAD Z OKNA JE TU VCELKU POD PSA)

Ten výhľad z okna je tu vcelku pod psa,

začmudený a páchne hnilobou.

Hľa, mesto, v ktorom odbachli mi otca –

a strelec vtedy mladulinký bol.

 

Bol spokojný sám so sebou, mal školu,

obeť v ňom nebudila pochyby.

Takže – ak nepodľahol alkoholu –

bezpochyby sa dožil staroby.

 

Teraz je na dôchodku zaslúženom,

keď vykročí, má ešte strmý krok,

vnúčence stráži vedno s dobrou ženou,

reklamy číta počas vychádzok.

 

Na trhu, v parku, v električkách, v kinách

rovnoprávne mi dýcha na chrbát

a zločiny mu nikto nespomína,

nesnaží sa mu nikto vyhýbať.

 

Tváre sú iné, iná je i doba,

so všetkými je spätý naveky.

Fúzatý vrah je stále uňho doma –

vykúka, skrytý do peňaženky.

 

Gitary čiesi o polnoci nôtia,

na pestrých stuhách ovísajú z pliec –

a jeho oči cielia bez žmurknutia

na okrúhlučké hlávky vnúčeniec.

1966

 

MOJI STRÝKOVIA

Prekrásni moji strýkovia,

Voloďa, Saša, Miša, Koľa,

zle som si veru myslel ja,

že súdila vás Božia vôľa.

 

Nie, nikdy veriť nebudem,

hoci som vierou plytval v mnohom,

že tejto trýzne súdny deň

bol zoslaný vám Pánom Bohom.

 

Nie, neuverím do konca,

hoci som dôverčivý veľmi,

že olovená páliaca

kvapôčka vznikla v Božej dielni.

 

Kto na vás ruku zodvihol,

o prsia ústie hlavne oprel?

Kto pochopiť nič nestihol,

nútili – a on  neodoprel?

 

Komu bol verný výstrelmi

a pred kým takú skúšku skladal?

Či vari oheň pekelný

voľakde v zreničkách vám zbadal?

 

Popravčie miesto zarástlo,

minulosť skromne pravdu šíri,

len  zbytočný zvuk prázdnych slov

a more prísah

a smrad síry.

 

*** (HEJ, POĎME SI VYMYSLIEŤ DESPOTU)

Hej, poďme si vymyslieť despotu,

nech v dušiach nám vládne len on,

od chvíle, čo čuchneme k životu

až po samý dôstojný skon.

 

A fúzy mu nasaďme prebujné

a okále besného psa

a čižmy mu navlečme nečujné

a hlasujme všetci hneď za.

 

Len s chuťou – a zrodí sa despota!

Či taký, či onaký – nech!

Veď ničia to nebude robota,

keď bude to spoločný hriech.

 

A potom nech týra nás bezhlavo

a prstom sa vyhráža z tmy,

kým napokon nevyjde najavo,

že výtvorom jeho – sme my.

 

*** (OJ, OTEC MÔJ ZABITÝ, ČO TI TAK NA MYSEĽ SCHÁDZALO „TAM“)

Oj, otec môj zabitý, čo ti tak na myseľ schádzalo „tam“,

keď zmätený – živý však – pred svet som predstúpil s gitarou sám.

To do lona polnočnej Moskvy som vykročil z bíny jak z dvier –

tam pre starých arbatských chlapcov bol zadarmo osud – len ber!

 

Mne zdá sa, že všetko je krásne a na smútok príčiny niet,

veď každý ten komisár kráča, veď smutný krok Moskvou čuť znieť.

Mne zdá sa, že zo starých arbatských chlapcov nám nezhynul nik,

spí ten, čo chcel spať, a bdie ten, čo chcel bdieť – v tom je celý ten trik.

 

Ach, pamäť je neľahká služba – no prekvapiť Moskvu niet čím.

A pre starých arbatských chlapcov je smiešny môj sústrastný rým.

1957

Preložil ĽUBOMÍR FELDEK

*

POZNÁMKA

Cyklus dvanástich básní, napísaných v rôznych obdobiach života, no blízkych si témou (všetky sú inšpirované utrpením rôznych členov jeho rodiny za stalinizmu), zoradil Bulat Okudžava pod spoločným názvom Z lyrického zošita (Iz lyričeskoj tetradi). Do slovenčiny som ho preložil ešte pred nežnou revolúciou v jazykovej spolupráci s Milanom Tokárom – no knižne vyšiel iba List mame, publikovaný v knihe Ľ. F., Homo politicus (Slovenský literárny klub v ČR, Praha 2008).

A ešte pár slov k formálnej stránke Okudžavovej poézie. Svoje verše rád spieval – a teda iste cítil ako hudbu aj verše, čo písal iba na čítanie. Nečudo, že aj v mnohých iba (no ktovie, či iba) na čítanie určených básňach nájdeme rytmus, typický pre spievateľné texty. Tradičná poetika by ho nazvala „daktyl s predrážkou“. No verš, čo by bol – po úvodnom jednoslabičnom – a s výnimkou posledného dvojslabičného či opäť jednoslabičného – vyplnený už iba samými trojslabičnými slovami, by neznel pekne. Prirodzená slovenčina je rytmicky pestrejšia (skôr trochejská než daktylská), slovenský prekladateľ sa teda usiluje daktyl „trhať“ a každú jeho časť prifariť k inej myšlienke. (Napríklad: „ veď KAŽdý ten KOmisár KRÁča – veď SMUTný…“) Alebo využiť aj možnosť transiktácie. („V deň MÁjový ZArána ZAstreliLI ho vraj…“) Čitateľ, najmä ten, čo si bude Okudžavove verše pospevovať, na tieto rytmické zákonitosti rýchlo príde aj sám.

Ľ. F.