JEDNA OTÁZKA BELOSLAVOVI RIEČANOVI:

Ako v sebe cítite prepojenosť duchovna s hudbou a matematikou?

Keď si vypočujem nejaké hudobné dielo, nežiada sa mi o ňom hovoriť. Takisto necítim nevyhnutnosť čítať komentáre vysvetľujúce to dielo. A to ani vtedy, ak je tá hudba programová, povedzme opera, symfonická báseň, či pieseň. Lebo aj taká hudba má svoje hlbšie posolstvo a to je abstraktné. Ak ho človek necíti v duši, ťažko mu ho vysvetliť slovami.

Hudba vlastní prostriedky, ktoré prekračujú možnosti slova, prekračujú predstavy vyjadriteľné slovami. V analogickom postavení je aj matematika. Kto je jej vyznávačom, cíti, v čom je jej podstata, cíti, že ju miluje, ale zvyčajne necíti potrebu tento vzťah deklarovať, a keď aj chce, má problémy vyjadriť to slovami.

Neviem, kto to povedal prvý, ale našiel som to aj v jednom svojom článku: Pestovanie matematického myslenia predstavuje otváranie brány do sveta pravdy, dobra a krásy, do matematického sveta.

Čitateľovi predkladáme teraz variáciu predošlého tvrdenia: Pestovanie hudobného  myslenia predstavuje otváranie brány do sveta pravdy, dobra a krásy, do hudobného sveta.

A čo s predošlými dvoma odsekmi dokáže spraviť matematik:

Pestovanie myslenia v oblasti X predstavuje otváranie brány do sveta pravdy, dobra a krásy, do X-ového sveta.

Dúfam, že sme v predošlých troch odsekoch čitateľovi ukázali aspoň príkladík matematickej krásy. Hudba a matematika majú ešte jednu vlastnosť spoločnú, predstavujú kráľovstvá abstrakcie. Skúsme to ilustrovať na dobre známych príkladoch.

Pred 100 rokmi, po tragédii Titanicu nám z Veľkej Británie poslal Martin Rázus preklad jednej piesne. Miloš Ruppeldt pojal tú pieseň do Prídavku. Pravda, nič sa nedialo, tá pieseň sa nedostala ani do Schneiderovho Jednotného katolíckeho spevníka. Až zrazu v druhej polovici 20. storočia prijal tú pieseň celý slovenský národ:

    K Tebe, ó Bože môj, bližšie v Tvoj stan!

    Kríž hneď aj vznáša čo zrak ku horám;

    Predsa rty vo speve, Bože môj len k Tebe, bližšie k Tebe!

Počujete tú melódiu ? Cítite jej ohlas v duši ?

Iste sa nám žiada analogický príklad z matematiky:

    Štvorec nad preponou pravouhlého trojuholníka

    rovná sa súčtu štvorcov nad odvesnami.

Nech tie odvesny merajú 3 cm, resp. 4 cm. Štvorce nad nimi majú obsah 3.3 = 9, resp. 4.4 = 16, teda súčet štvorcov je 9  + 16 = 25.  Ale 25 = 5.5, teda prepona má dĺžku 5 cm?

Nie je v tom pravda, aj dobro, aj krása ? Cítite to v duši ?

 

Za odpoveď ďakuje
Stanislava Matejovičová

(Autor článku text odporúča zaspievať a prepočítať.)