„… a je-li nutno kus rozumu ztratit rázem,
když chceme větru slov své myšlenky v plen dát,
pak 
kdo dá tajemství, je něžný spíš než blázen:
je možno zpívajícím ptákem pohrdat?“

M. Desbordes-Valmorová

Prišlo vám niekedy na um, koľko asi slov touto planétou preletelo – odkedy je? Koľko ich bolo vyslovených a zapísaných? Možno sa stáročiami premieňajú na hviezdy, tie najkrajšie žiaria dodnes. Slová. Ako prostriedok k tomu, aby sme si porozumeli. Priblížili sa jeden druhému. Pod vplyvom antagonistickej ľudskej povahy sú však nielen nositeľmi pochopenia, ale i rozporov, odcudzení, nepriateľstva a vojen. Sú stále s nami. Nevzdali to. Čo ak sa však jedného dňa zbalia a nechajú nás vo vesmírnom chlade a mrazivom  tichu, bez možnosti úľavy, podelenia sa, záchrany?

Aj toto si môžeme uvedomiť pri sledovaní súčasného kolotoča sveta. Roztáča sa čoraz rýchlejšie. Kolotoč udalostí, vynálezov, úspechov i tragédií ľudstva. Reťazca zmien, či permanentnej Zmeny – symbolu nášho času. Kolotoč valiacich sa slov, čo strácajú na obsahu a poslaní, čoraz viac vyprázdnené, zneuctené a zneužívané ľudskými hrami s mocou a o moc. O moc vlastného ega. Sme súčasťou turbulencií tejto civilizácie. Svet z našej pomyselnej rotujúcej sedačky sa nám stráca pred očami, splýva do fantazmagorických tvarov, farieb a foriem, karikuje a deformuje významy a rozmery vecí, ignoruje detaily. Vytvára skreslenú virtuálnu realitu chaosu. Chaos prináša neistotu, na ktorú ľudia nie sú priveľmi „stavaní“. Ona bola oddávna prapríčinou až iracionálnych a tragických pohybov spoločnosti smerom k znovunastoleniu vytúženej stability a istoty. Vieme však, že v dejinách pohyb spoločnosti týmto smerom bol často aj útekom od osobnej zodpovednosti, aj pohybom k radikálnym jednoduchým riešeniam, k diktatúram rôzneho typu.  Neistota (a z nej prameniaca úzkosť)  ako akési mene tekel súčasnej spoločnosti. Zdá sa, že prechádza globalizovaným svetom čoraz silnejšie. Ako znak, či dôsledok terajšej krízy. Ona nemá len ekonomické parametre. Za nimi sa ukrýva to podstatné: kríza hodnôt, obsahu demokracie, existenciálna kríza človeka a spoločnosti.

Odborníci zo širokého spektra vied už dlhodobo upozorňujú na riziká smeru vývinu civilizácie. Nielen ekonómovia, ale i sociológovia, politológovia, historici, psychológovia, filozofi, teológovia, klimatológovia. Upozorňujú literárne osobnosti, umelci, ktorí sú tradične vnímavejší k chveniu duše spoločenstva. Prečo ich hlas nepočuť viac? Prečo ich sporadické výstrahy vo forme publikácií, článkov, konferencií nemajú dosah na vedomie ľudí? Lebo na našom kolotoči prestávame vnímať obsah slov, prestávame rozoznávať, čo je podstatné a čo nie? Možno strácame vieru v hodnotu a pravdivosť slova a už dopredu sa obrníme presvedčením, že nás sa to netýka. Možno rezignujeme z pomenovávania zlyhaní a nedostatkov, vedomí si tých svojich. Možno sa obávame obvinení okolia z nárekov  nad stavom všetkého. Zo zatvárania očí pred pozitívami demokracie. Jedno však nevylučuje druhé. Ani privieranie očí nad rizikami, zlyhaniami a slepými uličkami ich zo života nevymaže. Iba prehĺbi, rozšíri,  stoleruje a znormalizuje. A tak nám nezostáva nič iné, iba slová. Aby sme vyjadrili seba v čase. Svoje obavy, či oslavy. Napriek ich nedostatočnosti a skorumpovateľnosti. S pokorou nachádzané, v pochybnostiach prepálené, starostlivo rozumom a citom vyvážené – môžu byť činom.

V priestore lunaparkov, labyrintov, odrhovačiek a „Titanikov“  sa priam žiada návrat k Adamovi (a samozrejme aj k Eve, aby bola spokojná aj matriarchálne  založená časť spoločnosti…) – akokoľvek to zaváňa anachronizmom. Kolotoč súčasnosti sme si vymysleli, zostrojili a vozíme sa v ňom my sami. Potomkovia prvotných samoľúbych obyvateľov Edenu. Slovutní samokorunovaní  páni tvorstva. Kus problému bude i v tom: doba sa zmenila, my až tak nie. Napriek evidentnému rozvoju človeka pod vplyvom vývoja civilizácie. Nezmenili sme sa radikálne v kombinácii našej racionality a emocionality. V istých historických obdobiach sme kládli väčší dôraz na niektorú z týchto svojich súčastí, ale, našťastie, sa nám ich zatiaľ „nepodarilo“ vynulovať. Technický pokrok a stále zmeny súčasnosti (myšlienka tzv. tekutej modernity Z. Baumana)  možno paradoxne v istom zmysle človeka blokujú. Na jednej strane mu rozširujú možnosti poznávania, komunikácie, napredovania. Na druhej strane ho robia v lepšom prípade štatistom tohto procesu. V horšom prípade sa v tomto pretechnizovanom a pomyselne zrýchľujúcom svete môže cítiť cudzí, zaostávajúci. Vykorenený, nenaplnený a stratený. Človek sa  často nechcene stáva nástrojom na jedno použitie politikov a vlád, ktorých si v dobrej viere zvolil. Sme svedkami dehonestácie dôstojnosti človeka jeho redukciou len na efektívny nástroj ekonomiky. Napomáha tomu zhoršujúca sa ekonomická situácia, dramaticky rastúce sociálne problémy na čele s nezamestnanosťou. Étos aj demokratických spoločností Západu sa redukuje na ideológiu individuálneho sebectva (T. Judt), zbožštenia konzumného spôsobu života, peňazí a moci. Pri obrovskom vedecko-technickom pokroku, napredovaní k ďalšiemu a ďalšiemu hospodárskemu rastu, vyššiemu hodnoteniu ratingových agentúr, k rýchlejšiemu smerovaniu k svetlým zajtrajškom, sme akosi pozabudli – na človeka.

Zabudli sme na to, že základom každej spoločnosti by mala byť morálka. Starostlivosť o človeka a jeho práva – nielen proklamované, ale i napĺňané. Nie vypreparované ekonomické teórie, zbavené základných pravidiel ľudskej etiky. Možno sme v tak zásadnej existenciálnej kríze práve preto, že sme uverili a začali sa klaňať modle rýchleho zisku. Zžili sme sa so syndrómom babylonskej veže, ktorý nás presviedča, že môžeme všetko, mysliac len na seba. Diktát bezohľadného, neobmedzeného rastu a osobného prospechu spolu so zosmiešňovaním etiky a morálky, myšlienok humanizmu nás priviedol až do … (tu by Švejk použil írečitejší výraz) – súčasnosti. Využívame najmodernejšie výmysly vedy a techniky, chystáme sa dovolenkovať na susedných planétach – a strácame sami seba. Čelíme svojmu morálnemu a ľudskému úpadku. Nemali by sme však rezignovať na podstatu svojej bytosti. Človek by mal napredovať preto, aby sa stával viac človekom, nie naopak. On je dnes niekým, kto sa pohybuje medzi dvoma mantinelmi: prehnaným racionalizmom (odmietajúcim akúkoľvek duchovnú dimenziu bytia) a zmyslovým hedonizmom (absolutizujúcim pôžitkárstvo bez akýchkoľvek obmedzení).

Vyzerá to tak, že človek dneška žije v spoločnosti, ktorej súčasťou je pomalá a postupná dehumanizácia. Plíživá ako každé zlo. Britský historik Tony Judt už dávnejšie upozorňoval na to, ako sa z nášho slovníka „vo verejnom priestranstve“ vytrácajú slová ako: spolupatričnosť, nádej, rovnosť šancí, spoločný záujem, sociálna spravodlivosť. Ak sa zneužívali bývalými režimami, nemôže za to obsah a posolstvo týchto pojmov. Platí to aj o Slovensku. Dlhodobo tu nie je prítomná vízia spoločenstva v zmysle Augustínovej a Tatarkovej Obce Božej. Vágne programy vzdelanostných ekonomík nechajme bokom. Ale kto sa podujal sformulovať ciele smerovania spoločnosti, založené na princípe solidarity a spolupatričnosti, na princípe hľadania morálneho rozmeru života a politiky? Kto sa pokúsil vracať slovám ich pôvodnú hodnotu? Kto presadzoval vo verejnom priestore víziu, že k oslobodzovaniu človeka, k budovaniu jeho zdravého sebavedomia a dôstojnosti patrí bezpodmienečne jeho starostlivosť o dušu. Nie je to doména len psychológov a teológov. Mala by to byť  doména života každého z nás. Podvedome zrejme mnohí cítime, že sme sa voľakde zasekli. Za zvuku odrhovačiek krúžime dookola a nikto nevie,  ako z toho von. Talmud vraví: „Padáme preto, aby sme stúpali.“ Možno práve teraz je čas na otázky a odpovede. Existenciálne. Čo je za nami, kto sme a kým chceme byť. Individuálne, aj ako spoločenstvo. Skutočná zmena pritom vychádza zo zmeny zmýšľania  a srdca jedinca. Snáď je tu čas  znova sa zamerať na hodnotový systém, ktorý sa podieľa na integrite osobností. Dáva im silu a odvahu v živote správne reagovať. A vytvára hĺbku a kvalitu vedomia spoločenstva. Je predsa v intenciách našej slobodnej vôle – nevzdávať sa svojho postavenia nielen ako fyzickej, ale aj duchovnej bytosti. Tej, čo má v sebe potenciál k rozvoju vlastnej pravdivosti, statočnosti, lásky, šľachetnosti, viery, obetavosti, tolerancie, nádeje… – všetkého, čo robí človeka človekom. Čo pomáha jeho slobode konať v súlade so všeľudskými hodnotami, so svojím svedomím. Vzdialili sme sa  im a onálepkovali: nemoderné, neaktuálne, slabé, zbytočné, nepraktické, nevýhodné, prekážajúce, idealistické, patetické,  zdržujúce, smiešne… Napriek tomu sa vzpierajú  diktátu našej preferovanej racionality, napriek tomu ich každý vo väčšej či menšej miere prežívame vo svojich životoch – ako to najhlbšie a najpodstatnejšie. Napriek tomu nás určujú a robia nás tým, kým sme. Alebo nie sme. Prízvukuje to aj biblista P. Lapide v rozhovore so zakladateľom logoterapie – viedenským neurológom a psychiatrom V. Franklom. Aby sme ozdravili spoločnosť, musíme ozdravovať seba. Prijať svoje zlyhania ako šancu k rastu. Lebo veriť, či milovať, či stávať sa sebou samým je proces neustáleho začínania, stávania sa. Bez konca. Až cez nachádzanie a prežívanie svojich hodnôt človek prichádza k podstate. K zmyslu života. Vždy nanovo ho objavuje, tak ako lásku. V. Frankl, človek, čo prežil koncentračný tábor a napriek tomu, či práve preto, založil logoterapiu, pracujúcu s kategóriou zmyslu ľudského života, hovorí: „Človek je duchovná bytosť do tej miery, do akej sa nekochá len v sebe samom, ale orientuje sa na niečo, niekoho. Ak smeruje od seba k nejakému – TY. Byť človekom znamená byť zameraný na iného človeka, blížneho.“ Týmto len nanovo potvrdzuje staré a všeplatné biblické pravdy, akokoľvek nad tým v 21. storočí ohŕňame naše namyslené a cynické nosy. V. Frankl nám odporúča aj v dnešných dňoch nevzdávať sa a napĺňať svoje životy zmyslom. Cez žité hodnoty posilňovať okolie. „Lebo je na nás,“ ako hovorí, „aby sme i tragické veci obrátili na niečo pozitívne. Smrteľnosť brali ako podnet na zodpovedné konanie, vinu ako podnet stať sa šľachetnejšími a utrpenie ako podnet na vnútorné oslobodzovanie.“ Byť človekom nie je len byť sebavedomým vicišpánom, znamená to aj ťažké skúšky. Treba v nich svoju ľudskosť vždy znovu objavovať. Dokazovať. Aby sme nezabúdali, že sme tu nielen pre seba, ale i pre druhých. Že hodnotu nášho života, jeho zmysel hľadáme a napĺňame nie tým, čo vlastníme, ale kým sme v hĺbke našich duší. Je dobré klásť životu otázky. Ale dôležitejšie je vedieť, že život sám, všetko, čo nás stretáva je otázkou – a my by sme mali  odpovedať. Napadá ma v týchto súvislostiach český neurovedec Tomáš Radil. Ďalší z radu tých, ktorí prežili hraničné situácie koncentračných táborov a zažili zvrátené taktiky manipulácie s ľudskou osobnosťou, ale aj triky, ako im vzdorovať. Ako vieme, jedna zo základných „metód“ mašinérie táborov bola – degradácia ľudskej dôstojnosti. Absolútna dehumanizácia. Rozbitie všetkého, čo by človeku mohlo dávať silu žiť. Rozbitie jeho sociálnych väzieb, rozdelenie rodín, priateľov. Zároveň postavenie ľudí proti sebe v boji o vlastné prežitie, posilňovanie živočíšnych pudov absolútneho sebectva v nádeji, že vyviaznu. Izolácia človeka v jeho strachu. Divide et impera – premyslené do najmenšieho detailu života obetí. T. Radil spomínal, že u mnohých ľudí sa napriek tomu vytváral istý protiproces, istý morálny systém s pár pravidlami: 1. Nepokradneš, 2. Neuškodíš, 3. Pomôžeš, ak sám sebe neuškodíš. Vytvárali sa skupiny pomoci, ktoré sa riadili týmito nepísanými pravidlami. Hovorí, že dôvodom záchrany z inferna táborov (samozrejme okrem veľkej dávky šťastia)  boli: vôľa k životu, motivácia a altruizmus. Teda pomoc iným a nie sebectvo na ich úkor. Duchovný vzdor. Sila duše, ktorá im pomáhala neprestávať byť ľuďmi. Tieto skutočné príbehy z hraničných období našej histórie sú pre nás  lekciou, výstrahou a poučením. Sú dôkazom, že nie egomaniactvo, ale vykročenie k iným má potenciál zachrániť človeka. A spoločenstvo.

Otázkou stále zostáva, či sme dnes už úplne vytesnili dimenziu Ducha z našich životov a zo života spoločnosti. Určite nie úplne. Ale mali by sme ju premiestňovať z periférie našej pozornosti do centra. Vracať sa k hodnotám duchovných tradícií tohto priestoru, k všeľudským hodnotám – aby náš rast ako Obce Božej mal nielen ekonomický, ale hlavne duchovný a kultúrny rozmer. Mali by sme sa asi viac počúvať navzájom. Ľudí, ktorých posolstvá života a práce sú a môžu byť inšpiráciou pre celé spoločenstvo, lebo kultivujú jeho vedomie a hodnoty. Ako tiež  mnohé kultúrne, vedecké, enviromentálne projekty súčasnosti. Napríklad projekt D. Heviera Ústne svedectvá slovenskej literatúry – so spomienkami spisovateľov. Alebo výtvarno – reminiscenčný projekt J. Kunovskej Stopy – realizovaný so seniormi špecializovaného zariadenia pre obete holokaustu. Osudy ľudí, ktorí prešli zlom a ono ich neporazilo. Sú medzi nami s tými žijúcimi, bolestivými spomienkami ako šľachetní, tolerantní, láskaví a múdri ľudia. So svojimi utrpením vypálenými hodnotami a poznaním svedčia o skutočnom zmysle života. Žitom v súlade so svojím svedomím, v šírení dobra, v pomoci iným. Žijú medzi nami, ako iste aj mnohí iní, neznámi, nedocenení, ale nasledovaniahodní. Žijú v tichosti a nenápadne. Možno sú to životy tých pravých hrdinov, čo držia svojou integritou svet pokope. Aby sa nerozsypal na tisíce márnych kúskov, bezcieľne blúdiacich vesmírom. Vytvárajú svojimi životmi skrytý zmysel kolektívnej existencie. Sú jej silou.

Nevšímajme si poskakujúce postavičky tzv. celebrít, ktorými pred nami šermujú médiá s vierou, že uveríme v ich dôležitosť. Že uveríme v dôležitosť pseudohodnôt, ktoré prezentuje ich štýl životov –  škandály, sex, drogy, boje o dôležitosť, kariéru, prachy… Človek súčasnosti akoby zbožštil seba samého, napriek tomu mu však niečo chýba. Tá dimenzia Ducha, ktorá nás presahuje, ale o ktorú je naším zmyslom sa usilovať. Objavovať ju. Už starí čínski filozofi a básnici dávali za základ fungovania spoločnosti a vládnutia morálne kritériá a hodnoty. Ako aj celé civilizácie po nich. Zabúdame, že človeka tisícročia privádzajú do priepastí tie isté zlyhania a k vrcholom tie isté prednosti. Sme naozaj naveky nepoučiteľní, predurčení svojou povahou donekonečna opakovať tie isté chyby?

Intelektuál Tony Judt v závere svojho života pociťoval obavy zo zmien, ktoré postihujú aj ľudský jazyk. Obavy zo straty vnútorného posolstva slov. Tvrdil, že neschopnosť pomenovať a odhaliť súčasný stav sveta je problémom nášho „okliešteného myslenia a vyprázdnenej reči“. Franklovsky vidíme stromy faktov a uniká nám les skutočnosti. Podstata. Ale i tak nemáme nič iné: len možnosť sprostredkúvať svoje životy vždy odznova cez slová, čo môžu byť činmi. Ak ich podoprieme silou svojich oprášených ľudských hodnôt, snáď majú šancu. Presvietiť hebko a láskavo oblohu niečej duše. Ako tušenie ozvien pradávnych odpovedí.