BERGER, Roman: Cesta s hudbou. Bratislava : Hudobné centrum, 2012

Doterajšia ponovembrová životná prax je dôkazom, že na renesanciu spirituality v spoločnosti nestačí mŕtva litera v ústave ani inscenácia účasti mocipánov na cirkevných rituáloch. Nevyhnutné sú konkrétne podoby psychagógie (namiesto doterajšej menticídy), založené nielen na starostlivosti o pamiatky, múzeá a skanzeny, ale aj na starostlivosti o dušu, a tu je nutné vyvodiť praktické dôsledky zo súčasnej vedy a filozofie (napokon aj teológie – zdá sa, že tá je z cirkevného života tiež exkomunikovaná). Téza fyzika F. Capru, že človek potrebuje nielen vedu, ale aj mystiku, je nanajvýš aktuálna: v istom zmysle dnešná veda sa s mystikou stretáva. Starému scientizmu už odzvonili. (R. B. s. 481)

„… lebo ja som chcel predovšetkým slúžiť.
Tak slúžim aj teraz – tým, čo mi ostalo,
pochybnosťami. Ale aj vierou!“ Roman Berger

Cesta s hudbou ako fragmentárna „kronika“ (Jaroslav Šťastný) je záznamom či zápisom jedinečnej ľudskej a profesionálnej skúsenosti a zároveň svojskou panorámou spoločnosti a doby, jej základných smerovaní a rozporov, ašpirácií a ambícií na rozhraní druhého a tretieho milénia, v poslednej tretine dvadsiateho a v prvom desaťročí dvadsiateho prvého storočia. Toto všetko sleduje a zachytáva Roman Berger zo svojej „pozorovateľne“ so vzácnou schopnosťou prepojiť intímne a osobné s nadosobným a so všeobecne platným, vystihnúť pomocou stručne, no plasticky vykresleného subjektívneho zážitku či konkrétneho detailu podstatu, čo svedčí okrem iného aj o jeho nespornom literárnom talente. Presne určená pozorovateľňa hudobného tvorcu a mysliteľa kultúrne patrí do stredoeurópskej, politicky do východoeurópskej „zóny“, teda do „Druhého sveta“ – odtiaľ však náš pozorovateľ sústavne hľadí a prihliada na tzv. Tretí svet a až z tohto zorného uhla mapuje a skúma naliehavé „globálne“ problémy dneška. Táto komplexnosť pohľadu – zodpovedajúca uplatňovanému systémovému prístupu a v slovenskom kontexte zriedkavá, ak nie výnimočná – svedčí o Bergerovom pozorovateľskom nadhľade a zároveň o jeho vhľade do podstaty vecí, a, pravdaže, o jeho ľudskej účasti na osudoch „ponížených a urazených“, pochádzajúcich z Tretieho sveta, ba o pocite zodpovednosti za nich (z titulu príslušníka západnej civilizácie).

Bergerova pozorovateľňa má, pochopiteľne, aj celkom špecifické črty, súvisiace s jeho osobnou (rodinnou) „anamnézou“: popri skúsenosti dieťaťa z poľského (sliezskeho) protestantského prostredia so živým a celoživotným morálnym príkladom v podobe otca je tu ďalšia určujúca životná skúsenosť dieťaťa hranice, ktoré sa z moravsko-sliezskeho, politicky poľsko-českého (československého) pohraničia, cez druhú svetovú vojnu dejiska nemecko-ruských (sovietskych) bojov a zeme nikoho, dostane po skončení vojny do geopoliticky ešte zložitejšieho pohraničného či hraničného bodu, akým je Bratislava, mesto ležiace na rakúsko-maďarsko-slovenskom pomedzí a po roku 1945 na politicko-vojenskom rozhraní medzi táborom socializmu, chráneným ostnatými drôtmi a puškami, a „nepriateľským“ táborom kapitalizmu (imperializmu). Obidve tieto skúsenosti spája či zastrešuje čosi, čo by sa dalo pomenovať ako autorova poľská skúsenosť – jazykovo-kultúrna, duchovná príslušnosť k národu so zložitou históriou a s neľahkým, ak nie tragickým osudom, k národu romantického vzletu, hrdosti aj odvahy, slova aj činu, vypätého morálneho (vlasteneckého) pátosu aj nezlomného (vlasteneckého) boja, hrdinských (aj mučeníckych) mýtov (vrátane ilúzií a sebailúzií), ale aj hrdinských zápasov (vrátane trpkých a pokorujúcich prehier). „Odovzdanie“ poľskej skúsenosti – v Ceste s hudbou skryto prítomnej ako morálne podložie a oporný bod a otvorene vystupujúcej z odkazov na protihitlerovský i protikomunistický odboj, hnutie Solidarity či „poľského pápeža“ (Poliaci, tí „nepolepšiteľní nepriatelia sovietskeho systému“, ako sa vyslovil Stalin v roku 1940 po masakre v Katyni), ako aj z neopakovateľných  veršov Wisławy Szymborskej, Zbigniewa Herberta, Czesława Miłosza, Cypriana Norwida či Tadeusza Różewicza (všetko básnikov, ktorých životná a umelecká cesta korešponduje s Bergerovou a ktorých dielom sa Berger hudobný skladateľ neraz inšpiroval a citlivo i vynachádzavo ho pretlmočil do slovenčiny) – pokladám za mimoriadne dôležité. Na Slovensku totiž takmer vôbec neprihliadame na historickú skúsenosť nášho severného suseda a západoslovanského, teda popri Čechoch nám jazykovo, mentálne a kultúrne najbližšieho slovanského národa, a dodnes sa pri komparatívne veľmi chabej národnej sebareflexii obmedzujeme (niekedy priam masochisticky, keď ide o hodnotenie našej minulosti, histórie, umenia a kultúry, inokedy zas v akomsi sebaopojení a sebauspokojení, keď ide o hodnotenie našej prítomnosti a nášho „ekonomického rastu“) na ustavičné porovnávanie s Čechmi a Maďarmi a po štyridsiatich piatich rokoch exportovanej komunistickej totality sovietskeho typu ešte vždy dostatočne nepoučení potajme vzhliadame (ponad Ukrajinu) k mesiášovi, ktorý má vraj širokú dušu  – k imperiálnemu a kolonizátorskému Rusku.

                                                      * * *

„Chtiac-nechtiac si musíme položiť elementárne otázky: aká je podstata umenia? Čo je nové v tzv. Novom umení, v Novej hudbe? V čom spočíva zmysel interpretácie hudobného diela? Musíme sa však súčasne spýtať: čo vlastne znamená pojem kultúra? Je človek skutočne homo sapiens? Čo vymedzuje povahu ľudského sveta? Aký je dnešný obraz Skutočnosti?“  Tieto základné otázky (tu citované podľa Inventúry 1999) sa ozývajú ako mantry v celej knihe a ich nástojčivosť, a z nej vyplývajúca sugestívnosť Cesty s hudbou, je daná autorovým odhodlaním „oddeľovať svetlo od tmy“ –  jeho vytrvalým a slobodným hľadaním pravdy, jeho odvahou vidieť veci inak, jeho personalistickou vernosťou tomuto predsavzatiu. Spoločným menovateľom tak najnovšieho výberu, ako výberov predchádzajúcich, je reflexia v heideggerovskom zmysle – schopnosť „myslieť vlastné myslenie“, ktorá je aj pre Romana Bergera „záväznou normou“. Za súčasnými problémami a megatrendmi autor zákonite odhaľuje konflikt starej a novej paradigmy poznania, kde Cogito ergo sum Reného Descarta vedie k rozštiepeniu Bytia na Subjekt a Objekt, kým Sum ergo cogito Paula Ricoeura Bytie opäť sceľuje. Civilizácia a Kultúra tu predstavujú dva systémy, ktoré sa ocitli proti sebe; pre jednostrannú „pripútanosť k predmetnému svetu“ dochádza k zániku posvätnosti, k deštrukcii „duchovnej podstaty človeka, duchovného základu kultúry, duchovného rozmeru demokracie sensu stricto, k ich potláčaniu a vytláčaniu z ľudského vedomia a životnej praxe, k „tunelovaniu“ zvyškov „dobrých mravov, zodpovednosti a pocitu hanby“, k strate schopnosti „rozlišovať Dobro a Zlo, Pravdu a Lož, Spravodlivosť a Krivdu“, k strate „intuície a vhľadu“ (Hierarchia úrovní vedomia, intencionality a kompetencie). V sprofanovanom svete, kde je všetko dovolené a všetko rovnako „dobré“ (v súlade s heslom doby „Anything goes!“), kde sa všetko stáva tovarom určeným na konzum, sa kultúra „prispôsobila civilizačným procesom“„stratila svoje mystické základy, a tým svoju integritu a z nej vyplývajúcu identitu“ (Smer Sacrum). Obnoviť stratenú Jednotu, obrodiť sa návratom k Eliadeho vertikále Sacrum, k bodu Omega Teilharda de Chardin – „narodiť sa znovu z Ducha“, ako znie prikázanie Evanjelia – je otázkou prežitia človeka a ľudstva. Nová univerzalistická paradigma, holistické chápanie kultúry a prírody, a tým aj človeka (človeka ako bytosti, ktorá vedie namiesto zápasu „dialóg s Prírodou“, nachádzajúcou sa nie iba mimo neho, lež aj v ňom samom, a Kultúry ako živého a životodarného Duchovna), je podľa Bergera Ariadninou niťou, ktorá nás vedie von z labyrintu sveta k stratenému, a predsa ešte vždy možnému raju srdca. Pokiaľ „horizont antropocentrizmu“ neustúpi „pred horizontom Kozmu – kozmogenézy“, naša civilizácia bude perspektívne odsúdená na zánik, hoci jej posledná fáza môže ešte dlho trvať, dôrazne varuje autor. Podstatu problému zhrnul už v roku 1990 v úvahe „Nežná revolúcia“ a hudba: „Absencia Ducha, čiže dominancia Ega spôsobila krízu kultúry; jej súčasťou je kríza výchovy, dôsledkom krízy kultúry-výchovy je bujnenie Civilizácie, bujnenie Civilizácie sa prejavilo ako ekologický problém […] ekoproblém je v podstate egoproblém. Egocentrizmus je paralela geocentrizmu. Svet stojí pred riešením ptolemaiovského problému. Ide o kopernikovský zvrat – o zrieknutie sa fikcií a zohľadnenie «TOHO, ČO JE», zohľadnenie Skutočnosti, Pravdy Bytia […] Je nevyhnutné […] situovať problémy človeka a spoločnosti v perspektíve Vesmíru. Je potrebné prejsť od redukcionistických mentálnych schém k mysleniu univerzalistickému. Je potrebná kozmizácia vedomia.“ Práve v účasti na procesoch vedúcich k tejto nevyhnutnej premene vedomia, od ktorej závisí prežitie ľudského druhu, spočíva podľa autora najvlastnejšia úloha novej hudby, literatúry a umenia. Inými slovami – a celkom jednoznačne: „Adaptácia na svet manipulovaný odcudzenou mocou nie je pre zodpovedné umenie mysliteľná“ (Hierarchia úrovní vedomia, intencionality a kompetencie).

                                                        * * *

Slovenské myslenie o kultúre má v hudobnom skladateľovi Romanovi Bergerovi jedinečného a nenahraditeľného predstaviteľa. Tento programový vyznávač rovnováhy medzi vita activa a vita contemplativa, ktorej výsledkom sú v jeho prípade zrelé a krásne plody v oblasti hudby a myslenia o nej (pripomeňme, že „Krása je zmyslovo prístupná Pravda skutočnosti“), je človekom dialógu „vo svete monológov“ (Chopin a pravda inšpirujúca) – monológov, ktoré sa už v polovici minulého storočia začali meniť zo samoľúbych tirád či z chaotického prúdu vedomia na nezrozumiteľnú, neartikulovanú samoreč, na sipot a chrčanie, bľabot a bes, šepot a výkriky či na mlátenie slamy (ako ukázali Samuel Beckett, William Faulkner, Ingmar Bergman, Eugène Ionesco a ďalší). V našom kultúrnom kontexte, a to nielen v kontexte slovenskom, ale prinajmenšom stredoeurópskom a európskom, sa Berger vyníma tak pertraktovanou problematikou, ako spôsobom tohto pertraktovania, predovšetkým otvorenosťou a „ekumenickosťou“, rozumej neortodoxnosťou a netradičnosťou svojho myslenia. Princíp dialógu ako „spoločného približovania sa k Pravde“ je uňho zároveň princípom polylógu, a to tak polylógu svetského a interkultúrneho, ako polylógu metaekumenického. „Ekumenickosť“ Romana Bergera sa však neobmedzuje na vzájomnú výmenu a inšpiráciu v rámci kresťanstva, prejavuje sa aj širšie – v interakcii kresťanstva a antiky či v interakcii  troch veľkých monoteistických náboženstiev, a ešte širšie, v mierovej konfrontácii západného a východného myslenia a plodného čerpania z múdrosti Orientu, predovšetkým z buddhizmu a taoizmu. Táto myšlienková neortodoxnosť a otvorenosť plne zodpovedá novej neklasickej paradigme poznania a je daná aj autorovým rozhľadom v mnohých vedných disciplínach (logika, matematika, biologická teória poznania, hlbinná a transpersonálna psychológia a iné), ako aj v disciplínach metavedných či metateóriách (kybernetika, synergetika, teória systémov, teória katastrof, teória paradigiem a iné), k čomu treba prirátať fenomenológiu a teológiu. Autorovo čerpanie poznatkov z nich (v prípade exaktných či prírodných vied sprostredkovaných, pochopiteľne, populárnovedeckými prácami) vyviera z hlbokého presvedčenia, že dnes už neexistuje bariéra medzi sciencehumanities, ani medzi vedou a mystikou a „dnešné vedy o človeku obsahujú azda všetky vedné disciplíny“, čo takisto zodpovedá novej paradigme poznania.

                                                        * * *

Zistenia, ku ktorým Roman Berger v Ceste s hudbou dospieva, tušenia, ktoré ho neopúšťajú a s ktorými sa nám zveruje, možnosti a smerovania, ktoré pred nami vytyčuje v prirodzenej kontinuite s predchádzajúcimi výbermi – oná reflexia „smrtiacich“ civilizačných megatrendov a krehkých minidrám existencie je pre čitateľa šancou i výzvou. Šancou „nepodľahnúť Potope“, výzvou priložiť ruky k dielu, pretože „mať šancu“ znamená u Bergera súčasne „nemať alibi“ (Medzi čítaním Milana Rúfusa). Obracia sa na všetkých ľudí dobrej vôle, všetkých slobodne mysliacich jednotlivcov, ktorí odmietajú vnucovanú úlohu súčasného konzumenta (v priamej väzbe na biblického „človeka hovädného“) a ktorým je jasné, že osudy sveta, človeka a ľudstva, osudy umenia a kultúry bytostne závisia od „netriviálne chápaného étosu“. Je určená tým, ktorí sú presvedčení, že ako pred Novembrom 1989, tak po Novembri „všetci  sme povinní presadzovať život v Pravde“ v zmysle odkazu veľkého českého filozofa a disidenta Jana Patočku, na ktorý Roman Berger vo svojej knihe, v celom svojom živote aj diele nadväzuje. Tým, ktorí spolu s Romanom Bergerom a bezpochyby aj vďaka nemu, vďaka jeho príkladu vedia, čo je podstatné v patočkovskej „dobe poeurópskej“: „stavať hrádze“, čeliť „odumieraniu ľudskosti“ a „deštrukcii myslenia“, zabraňovať rozširovaniu „zón bezprávia“. Ako hovorí staroindická Bhagavad Gítá a ako opakuje v Ceste s hudbou Roman Berger: „Si povinný konať správne s vedomím, že výsledok tvojich skutkov nezávisí od teba.“ A či, parafrázujúc autorove slová v Kopernikovskom zvrate: „Aj keď nie sme v stave pohnúť vecami na globálnej úrovni (často ani na lokálnej), nezbavuje nás to povinnosti problém (problémy) reflektovať.“

A ešte čosi: z Bergerovho celoživotného pôsobenia, z jeho doterajšej cesty s hudbou, s umením, s kultúrou sa vynára nanajvýš ušľachtilá koncepcia tejto cesty a jej reflexie ako služby – nie službičkovania egoistickým záujmom, nie prisluhovania vládnucej moci a jej ideológii, lež naopak, služby Životu ako nadosobnému princípu, služby Pravde a Bytiu – Pravde Bytia, služby Kultúre a Duchovnu ako tomu, čo človeka presahuje a povznáša, včleňuje ho do Veľkého celku, prispieva ku kozmizácii ľudského vedomia, a tým ku zmysluplnosti a dôstojnosti ľudského žitia. V týchto súvislostiach – presnejšie, v súvislosti s osobnosťou, charakterom a cestou Romana Bergera – mi mimovoľne prichádza na um román belgicko-francúzskej spisovateľky Marguerite Yourcenarovej s alchymistickým názvom Počatie kameňa[1]. Jeho hlavná postava (jeho hrdina, ako sa vravievalo kedysi), renesančný polyhistor Zenon (s menom odkazujúcim na dvoch starých gréckych filozofov), odsúdený inkvizíciou, aj na prahu smrti hovorí a rozmýšľa v pluráli, hoci navonok vždy vystupoval a konal sám. Zenon, učenec a umelec v jednej osobe, lekár chorých na tele aj na duši, existuje, slúžiac druhým, a virtuálne koexistuje s často bezmennými a najčastejšie s prenasledovanými, jedno, či sú to žijúci súčasníci, či mŕtvi predchodcovia, či len tušení nasledovníci, sám na svojej – aj mystickej – ceste, a predsa s vedomím, že je ohnivkom reťaze. („– Hovoríte my, – zašepkal kanonik s akousi hrôzou. – Ale veď ste sám. / – To je pravda, – povedal filozof. – Našťastie nemám zoznam mien, nemám čo komu predložiť. Každý z nás je svojím jediným pánom a svojím jediným prívržencom. Skúsenosť sa vždy znova utvára z ničoho.“)           Toto vedomie – tušenie či presvedčenie, že aj keď sa „skúsenosť“  každého z nás „vždy znova utvára z ničoho“, výberové duchovné spoločenstvá existujú, Rabelaisovo opátstvo Thélème, Campanellov Slnečný štát či Augustínova a Tatarkova Obec božiaObec človečia (ako „vrcholná forma ľudskej túžby aspoň chvíľu spočinúť v slobode, voľnosti, ochrane, bezpečnosti, blahu, v stotožnení sa s osudom tých ostatných, vyvolených, odhodlaných, trpiacich,“ ako „prejav uctievania slobodného ľudského vedomia a svedomia“[2]) sú možné a v „ére postdemokratickej s neofeudálnymi črtami, ére pokračujúceho megavraždenia a megaohlupovania, sú dokonca ešte dôležitejšie ako v časoch upaľovania kacírov a bosoriek – je jedným, ak nie jediným zdrojom povzbudenia a nádeje pre tých, ktorí z presvedčenia, vedomí si svojej slobody ako zodpovednosti, nemyslia a nekonajú účelovo v zhode so zmanipulovanou väčšinou, čiže, ako hovorí Roman Berger, nekonajú boľševicky. „Sloboda sensu stricto sa deje iba vtedy a tam, kde sa prekračujú hranice tmy, kde ,na konci tunela´ vidíme záblesky Svetla: Krásy, Pravdy a Lásky“ (Kopernikovský zvrat). Tam, kde sa rázusovská „reťaz rúk“ stáva „reťazou sŕdc“. A tam, „kde skutočnosť je posväcovaná praxou Pravdy“,  „kde zo sveta všednosti vzniká Oltár sveta, je „Obec“ (Mila Urbana v interpretácii Romana Bergera): Obec (od slova obcovať), čiže „ľudia zjednotení múdrosťou, schopnosťou rozlišovať […] to, čo je tvorivé, slobodné, vývojaschopné na úrovni Ducha – oslobodené od nepravdy, orientácie na konzum, drancovanie, ničenie […] Iba zmysel pre Pravdu – Dobro – Lásku vytvára spoločenstvo na ľudskej úrovni,to znamená „spoločenstvo schopné uskutočňovať tieto absolútne hodnoty vo všednej praxi“.

V roku 1994 goetheovskú spriaznenosť voľbou s autorom Hudby a pravdy, Drámy hudby a Cesty s hudbou pôsobivo vyjadril český literárny vedec univ. prof. Zdeněk Mathauser (adresát mi len na veľké naliehanie dal jeho súkromný list k dispozícii): „Keby som bol vo Vašej tvorbe teoretickej našiel iba inteligenciu a sčítanosť a vo Vašej tvorbe umeleckej iba šikovnosť, bol by som si jednoducho zablahoželal, že sme našli takého zdatného spolupracovníka pre interdisciplinárne zameranú grantovú úlohu. Lenže som sa stretol s niečím podstatne väčším – s mimoriadnou hĺbkou, pred ktorou treba cítiť iba pokoru. / Cítim, že sa budeme musieť v tíme vyrovnať s Vašou silou a originalitou – a pokiaľ to bude možné – inšpirovať sa ňou. / Nech už bude osud našej grantovej prihlášky akýkoľvek, jedno tu ostáva: našiel som pri čítaní i počúvaní Vášho diela svet, s ktorým sa pousilujem koexistovať.“

Dá sa to povedať aj takto (spolu s talianskym prozaikom a esejistom Italom Calvinom): „Iba tak, že […] bol neľútostne sám sebou, mohol dať niečo všetkým ľuďom.“ [3]

[1] YOURCENAROVÁ, Marguerite: L’Oeuvre au noir (1968), slov. Počatie kameňa. Prel. Ľubica Vychovalá. In: M. Y.: Hadrianove pamäti a iné prózy. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1989.

[2] TATARKA, Dominik: Obec božia – obec človečia. In: D. T.: Kultúra ako obcovanie. Výber z úvah. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 1996.

[3] CALVINO, Italo: Il barone rampante (1957), slov. Stromový barón. Prel. Michaela Jurovská. Banská Bystrica : Drewo a srd, 2002.