(10. 12. 1928 – 11. 1. 2009)

Je to tak, 11. januára to bude už päť rokov od smrti básnika Milana Rúfusa. Živé však zostáva jeho dielo. A nielen pre svoju umeleckú hodnotu. Ako vraví Gustave Flaubert: „Bez charakteru, nech robíme čokoľvek, naše umelecké diela budú vždy prostredné, statočnosť je vždy prvou podmienkou estetiky.“ K Rúfusovmu dielu sa budeme vracať aj pre jeho statočnosť.

Uvedomíme si ju, keď si pripomenieme kruté maniere z prvej polovice päťdesiatych rokov. Nie že by roky holokaustu boli menej kruté, no komunizmus ničil ľudské osudy pokryteckejšie: zároveň hlásal radostný dnešok a hlásnou trúbou tejto povinnej radosti sa malo stať aj tzv. socialisticko-realistické umenie. Keď sa dnes analytici k nemu vracajú, najmä ho vizualizujú a na retrovýstavách si neraz povieme, že výtvarníci síce maľovali fabriky a samoviazače – ale čo je na tom až také hrozné? Hrôza nás však ohromí, keď si všimneme, kam až sa dala zahnať literatúra. Ideológia vtedy znetvorovala aj ľudské city a spisovatelia, čo klesli najhlbšie, vyprevádzali nevinné obete na šibenicu ešte aj nadávkami.

Poľahčujúcou okolnosťou literatúry však je, že tak hlboko klesli iba niektorí. Väčšina socrealistov si len odcvičila povinné cviky à la „chceme večný, zaslúžený mier“ a boli aj niekoľkí, čo tú dobu jasnozrivo odmietali. Zakázaný Ján Smrek  vtedy napísal nejednu báseň, v ktorej si zahromžil: „Nejaký Satanáš vás odmieňa, / platí vám tupý žold za tuhé duše.“ Publikovať sa to nedalo – takéto básne až zo Smrekovej pozostalosti zredigoval a v roku 1993 pod názvom Proti noci vydal literárny vedec Vladimír Petrík. No v čase, keď tieto verše vznikali, poletovali – podľa svedectva básnikovho syna – voľne po byte a keby vtedy vkročila Štátna bezpečnosť, skončil by aj Ján Smrek podobne ako ďalší statoční básnici, ktorých tvorbu zhromaždil jeden z nich; Rudolf Dobiáš, v antológii Básnici za mrežami (2010).

Milan Rúfus (1928) bol v tých rokoch už dospelý. Jeho rovesníci Lajčiak (1926) či Mihálik (1926) trónili už v čele vtedajšej lyriky – a jeho básnické schopnosti by mu dovolili, aby sa im vyrovnal. Nedovolila mu to však jeho statočnosť. Rozhodol sa mlčať a prvú polovicu päťdesiatych rokov vynechal.

Debutoval až v roku 1956 – v roku odmäku, keď bol Stalin už tri roky mŕtvy a N. S. Chruščov odhalil jeho zločiny. Bolo to dosť významné gesto na to, aby aj básnici prehovorili – prehovoriť však nemohol každý. Najmä nie tí, čo hovorili včera a ktorých zmena zaskočila. Kto však mohol a prehovoril, bol Milan Rúfus. Zdôraznil som to aj v doslove k výberu z jeho poézie Oféliin pohřeb, ktorý som zostavil pre vydavateľstvo Mladá fronta (1986). Doslov sa volal Básnik hraničnej situácie a dovolím si z neho kúsok zacitovať:

„Rúfus aj skutočnosť si prišli naozaj do rany – ako to už v jeho prvej zbierke Až dozrieme (1956) dokumentovala napríklad báseň Verše. Bola to vlastne správa o jednej z hraničných situácií päťdesiatych rokov, akási minihra o tom, ako sa v tých časoch ´besedovalo´ s básnikom.

Čítali a potom riekli: – Smutné.                                                                 

Svitlo už a svitlo bez teba.                                                                          

Už nám tvojej slzookej lutne

v šťastí našom, synak, netreba.                                

 

Básnik sa bráni:

Nechcel som sa sebe koriť, smiešny.                                                           

Nechcel som o plytkom bôli húsť.                                                               

Cudzia slza svieti z mojich piesní.                                                               

Cudzia rana horí z mojich úst.

Najmä táto strofa sa neskôr stala akýmsi Rúfusom v kocke – dnes ju odrecituje každý maturant. Rúfus si takýmito veršami dokázal vybojovať v slovenskej poézii socialistického obdobia dovtedy neznáme právo – právo na smútok. Formuloval vzťah básnika a doby na rozdiel od svojich bezprostredných predchodcov nie ako vzťah oslavný, ale ako vzťah polemický. Bol to statočný čin, z ktorého mal úžitok nielen sám básnik, ale celá literatúra.“

Dodnes je táto báseň – a v  nej najmä verš „nechcel som o plytkom bôli húsť“ –symbolom vzdoru proti dobe. Bola to totiž presne tá myšlienka, ktorú bolo treba vtedy  vysloviť, aby sa ukončilo obdobie spievajúcich sŕdc, čo tak plytko hlásali povinnú radosť. To, že vtedy Milan Rúfus vrátil do slovenskej poézie smútok, nebola len nejaká emocionálna maličkosť, ale obrovská mravná hodnota. Nie náhodou diskusia, čo sa o jeho debute rozpútala, vošla do dejín slovenskej literárnej kritiky ako diskusia o básnikovom práve na smútok.

Milan Rúfus si toto právo uchoval celý život. Hoci mal na smútok aj súkromné dôvody, najmä v ňom nikdy nezaspalo občianske presvedčenie, že estetika a etika patria k sebe. To, že bol celý život básnikom rovnakých tém, kvalít i postoja, nepotvrdzujú iba slová: naozaj to bol aj čin. Ešte raz nech to potvrdí aj môj doslov z roku 1986:

„A myslím si, že cena tohto činu bude ešte rásť, pretože zdravú ľudskú reč ustavične a čoraz viac ohrozuje ten pseudovedecký bľabot, čo od rána do večera útočí na naše uši, oči a mozgy.“

***

Od novembra roku 1989 žijeme v obnovenej demokracii, no mýlil by sa, kto by si myslel, že bľabotu, čo ohrozuje zdravú ľudskú reč, ubudlo. Už štvrť storočia sa smie hovoriť čokoľvek a zaplaťpánboh za tú slobodu – no niekedy čert aby sa v nej vyznal.

V novom kabáte sa totiž znova objavila aj stará kádrovnícka posadnutosť a neušetrila ani Milana Rúfusa: hodnota jeho života i diela sa stala predmetom spochybnenia hneď po nežnej revolúcii. Ako bolo možné očierniť básnika, ktorý dokázal odolávať počas najhoršieho obdobia komunizmu, keď iní (aj tí neskôr polepšení) hnali svojimi článkami či dokonca aj básňami nevinných ľudí na smrť a do väzení? Predsa však ho očiernili – a už v jednom z prvých čísel denníka Verejnosť, ktorý začal vychádzať po novembri 1989, sa stal práve Rúfus terčom jedného z prvých útokov. A to iba preto, že kedysi dostal štátnu cenu za krásnu básnickú skladbu Óda na radosť.

Redigoval som po novembri 1989 v denníku Verejnosť kultúrnu prílohu Ahoj, Európa a nemal som s týmto – nazvime to nedorozumením –  nič spoločné, nevyšlo to v mojej prílohe, ani som netušil, že čosi také ide do tlače. Napriek tomu som pokladal za nutné ísť sa vtedy Rúfusovi v mene denníka Verejnosť a celého hnutia Verejnosť proti násiliu ospravedlniť – a Rúfus bol taký veľkorysý, že mi do prílohy Ahoj, Európa poskytol potom nielen interview, ale aj niekoľko žalmov, na preklade ktorých práve pracoval.

***

Nie, ani náhodou sa Ódou na radosť Milan Rúfus nevzdal svojho tvrdo vybojovaného práva na smútok. Nebola to báseň, ktorá by sa radovala zo spoločenského zla. Bola to báseň o radosti rýdzo súkromnej, vykúpenej utrpením. Aj tú Ódu na radosť lepšie pochopíme, keď sa na ňu pozrieme z niekdajšieho kontextu.

V čase jej vzniku sa už normalizácia prevalila do svojej druhej polovice a na obzore bol Gorbačov. Čoraz častejšie sa stávalo, že aj zakázaní umelci dostali príležitosť na publikovanie – hoci im ju neposkytla normalizačná moc, ale iba šikovnosť a odvaha ich priaznivcov. Taká príležitosť sa dala vytvoriť najmä vtedy, keď ju poskytovali českým umelcom slovenskí priaznivci a naopak. Cenzúra bola síce celoštátna, no predsa len česká aj slovenská cenzúra fungovali najmä vo svojich teritoriálnych vodách a nemali až taký dokonalý prehľad o tom, čo bolo zakázané za moravskou hranicou. Vďaka tomu sa nám, napríklad, podarilo uviesť na Slovensku (v Poetickom súbore Novej scény) hru českého disidenta Jaroslava Vostrého Poručík a kontesa (napísanú podľa Lermontovovej prózy Hrdina našich čias), ba dokonca sa nám prepieklo aj to, že si to Vostrý v Bratislave sám režíroval. Alebo sme pod egidou Kruhu priateľov českej kultúry uviedli v Čechách zakázanú inscenáciu štyroch českých divadiel Cesty, křižovatky, jízdní řády, ba dokonca sa v Bratislave hral (hoci len pod pseudonymom) aj Václav Havel – jeho hra o Rašínovi Rozrazil anebo Zítra to spustíme. A jedným zo spôsobov, ktorým sa vtedy nám, Slovákom, darilo uvoľňovať o čosi stiesnenejšiu situáciu českej literatúry, bolo publikovanie niektorých slobodnejšie dýchajúcich slovenských knižných noviniek v českých prekladoch. Šéfredaktor pražského vydavateľstva Mladá fronta Falada (potom, čo mi tam v preklade Jiřího Žáčka vyšiel výber z poézie Hudba před milováním) ma vyzval, aby som sa stal jeho slovenským edičným poradcom. Rád som tú ponuku prijal a postupne sa realizovali moje edičné návrhy na vydanie Šikulovej básnickej zbierky Z domu na kopci, výberu z poézie Štefana Strážaya, či Slobodovho Rozumu. (Podotýkam, že to bolo krátko potom, čo ÚV KSS druhé vydanie Rozumu na Slovensku zakázal.)  K Šikulovi a Slobodovi som napísal aj doslovy – podobne ako k Rúfusovi, ktorý takisto nemohol chýbať medzi mojimi edičnými návrhmi. To, že som výberu, čo som zostavil z jeho tvorby, dal nazov Oféliin pohřeb, vysvetľovalo motto knihy, vybraté z rovnomennej básne:

                                   Ľanové vlasy mŕtvej Ofélie

                                   sa uviazali o kríž. Zakotvená

                                   je krásna loď.

                                   Tým ťažkým…

 

                                   Tým, čím sa mŕtvi držia života

                                   a živí smrti…

V mojom výbere nechýbalo z Rúfusa nič podstatné – stačí si prečítať jeho obsah: CHLAPEC MALUJE DUHU. (Chlapec, Dvě zádušní balady za Sergeje Jesenina.)  AŽ DOZRAJEME. (Lidstvo, Verš, Žena, Balada podzimní, Básník, Za humny už malá jeseň sedí, Verše, Pozdní podzim, Píseň s jeřabinou, Mateřství, Čas listopadek.) V ZEMI NIKOHO. (Ticho před básní, Je ticho už, Chvilka s radostí,  Domů, Slova, Píšťalka, Smrt, V zemi nikoho, A dnes…) KOLÉBKA. (Sedláček, Sekáčovy snídaně, Madona polí, Obracení lnu, Letní krajina.) STŮL CHUDOBNÝCH. (Stůl chudobných, První jarní den, Vozy se senem, Prosté a těžké jako přísloví, Koukol, Chudé rybaření, Jsou cesty, Babí léto, Ráno s pastýřem, Slovensko, sbohem.) ZVONY. (Zvony, Stařenka na dříví, Žně, Čas a zrcadlo,  Člověk, Horáci, Okno, Jen tak, Bolest, Oféliin pohřeb, Boží muka, Krása, Co je báseň, Smrt, Svoboda, Moudrost, Ivan Krasko, Úcta, strach?, Tak, Úděl, Zvony dětství.) HUDBA TVARŮ. (Bosky, Podle modelu modelu, Vichřice, Kohouti, Láska prostých, Zátiší, A co je krása?) LES. (Polomy, Ovečky, Cezeno zelení, Podzimní loučení, Podzimní listy, Smrt jedle.) KNIHA POHÁDEK. (Prosbička k Múze, A přijmi podané, Už se neptej, Podkověnka, U potoka, Óda na radost, Rodný list, Spi, dobrou noc, A moudrost hlubin, Pozdrav Pavlu Dobšinskému, O pěti trpaslíčcích, Jako v té pohádce.) SOBOTNÉ VEČERY. (Sněží, Svět s maminkou, Stařenky, Rodinná pošta, Sobota, Po letech, Vrba v polích, Vozy ve dvoře, Rozloučení, Dítě, Cesta do školy.) STUDÁNKA. (O pohádkáři Františkovi Hrubínovi, Jak se pije ze studánky, Jsou…, Děťátko spí, Otec a syn.) ÓDA NA RADOST.

Hľa, už len čítanie názvov Rúfusových básní prináša estetický pôžitok – a navyše si aj takto overíme neprítomnosť poplatnosti v jeho tvorbe.

Vydanie toho českého výberu sprevádzala ešte jedna okolnosť, ktorú nemienim obísť. Nebojácny šéfredaktor Mladej fronty Falada sa usiloval roztápať ľady českej kultúry aj tým, že v jeho vydavateľstve práve začala znova vychádzať dlhé roky tabuizovaná básnická tvorba brnianskeho básnika Jana Skácela. Takisto prínos výberu Oféliinpohřeb Falada ešte zvýznamnil, keď ako jedného zo štyroch prekladateľov oslovil aj Janu Štroblovú, meno takisto – podobne ako Skácelovo – dlhé roky v Čechách tabuizované. (Ešte nedlho predtým musela napríklad Jana Štroblová preklad mojej Modrej knihy rozprávok v Albatrose publikovať iba pod menom Ivo Vaculín.) A práve táto vďaka Faladovi odtabuizovaná Jana Štroblová preložila aj dve kľúčové Rúfusove básne. Jeho raný manifest práva na smútok – báseň Verše. I jeho Ódu na radosť.

Treba k tomu čosi dodávať? Na záver tejto spomienky sa obmedzím už iba na posledný citát zo svojho doslovu k Oféliinmu pohřebu:

„Hraničná situácia medzi životom a smrťou je odjakživa skúšobným kameňom dobrej literatúry. Hemingway dokonca tvrdil, že najideálnejšia je táto situácia, keď ide o smrť násilnú alebo tragickú. Všetci spisovatelia to vedia, a predsa len máloktorému sa pošťastí ubytovať sa na tejto hranici. Prežiť na nej celý život sa zdá byť na prvý pohľad čosi až neznesiteľné. Veľký umelec však vie, že tá hranica sublimuje, že je skrytá v každom, aj tom najbežnejšom zážitku, takže či chceme alebo nie, žijeme vlastne na nej a len zbabelci a hlupáci pred tým zatvárajú oči.“

Milan Rúfus to dokázal v tých najťažších dobách – a ani dodatočne sa nikomu nepodarí jeho básnický výkon spochybniť.