Vážené dámy a páni,

neviem, či sa dnes vie, že najväčší český – predtým aj československý – romanista a najväčšia osobnosť českej kultúry 2. pol. 20. storočia – profesor Václav Černý ďakuje za druhú polovicu svojho života práve Španielom: konkrétne španielskej – vtedy frankistickej – ambasáde v Prahe, ktorá u nacistov intervenovala, aby väzneného, za ilegálnu protinacistickú činnosť ťažko obvineného Václava Černého nepopravili, ale nechali mu život. Prekladateľ a znalec Cervantesovho Dona Quijota, Ortegovej Vzbury davov, zasvätený znalec španielskeho baroka, hlboký spriaznenec so španielskou kultúrou, a vôbec najväčší český  hispanista nemá a nesmie zahynúť!

Tento v pravom zmysle – práve od Francovej ambasády – donquijotský a rytiersky čin nie je nikde, ani v jeho Pamětích zaznamenaný; povedal ho však sám Václav Černý súkromne slovenskému romanistovi – tiež prekladateľovi Dona Quijota – profesorovi Jozefovi Felixovi.

Bolo to akoby hviezdne riadenie. Po dvadsiatich rokoch mohol sa Václav Černý na vysokej úrovni odvďačiť španielskej kultúre – ničím menším ako objavom a dešifrovaním dvoch dovtedy neznámych Calderonových textov: drámy El Gran Duque de Gandía (Veľkovojvoda z Gandíe) v osobnom Calderonovom zozname uvádzanú ako San Francisco de Borja – a veselohry No hay que creer ni en la verdad (Veriť sa nesmie ani pravde), ktorú – pri premenlivosti Calderonových názvov – treba podľa Václava Černého stotožniť s Calderonom tiež uvádzanou Certamen de amor y celos (Zápas lásky so žiarlivosťou).

Nájdené v bibliotéke zámku v Malej Vožici – kam si ich doniesla barónka Maria Josefa Harrachová, dcéra rakúskeho vyslanca na španielskom dvore. Tá prvá je ľúbostná, rytiersko-dobrodružná veselohra španielskeho Zlatého veku, ktorého divadelný arzenál podľa V. Č. majstrovsky využíva. Druhá je s prvou neporovnateľná, pretože veľmi vážna dráma predstavujúca proces mravnej obrody človeka, „drama lidské vůle, hrdinsky nabývající moci nad sebou samou, dramatický princip po němž u Calderóna sáhne Corneille a učiní z něho zřídlo celého svého divadla,“ a je – tiež podľa V. Č. – akousi „reprizou nejproslulejší Calderónovej drámy Život je sen,“ s virtuóznou dejovou skladbou, antitézami a gradáciou prebiehajúcou v nepretržitom napätí.

Za svetový objav sa mu dostalo zvláštneho poďakovania od nestora španielskej hispanistiky a prezidenta Španielskej kráľovskej akadémie, prof. Ramóna Menéndez Pidala, ktorý sa  pričinil, aby sa V. Č. stal zahraničným členom  tejto akadémie. Doma vyhodený z univerzity, v ČSAV vedený len ako archívny odborný pracovník – stáva sa zrazu členom celým kultúrnym svetom sledovanej Akadémie.

Texty objavil hispanista, ktorý bol po literatúre francúzskej práve so španielskou najintímnejšie spriaznený, ktorý po francúzskom klasicistickom racionalizme, osvojenom v rokoch 1921 – 1924 na lycée v Dijone, po Bergsonovi a romantických titanikoch zabudoval do svojho utvárajúceho sa hrdinského personalizmu – ako prekladateľ a zasvätený vykladač Cervantesovho Dona Quijota – aj rytierskeho ducha španielskeho donquijotizmu.

Na donquijotizmus sa organicky potom naštepilo to, s čím sa ďalej bytostne zo španielskej literatúry zaoberal: čosi z Miguela de Unamuna, najmä jeho slávnej Vida de Don Quijote y de Sancho Panza, čosi z človeka šľachtického a elitného z Ortegovej Vzbury davov – ktorú takisto spriaznene preložil – ako aj z celej Generácie 1898, ktorá vytvorila moderné Španielsko a vyvolávala z hrobu hrdinského ducha Dona Quijota.

Ďalšie inšpirácie jeho personalizmu: mravná vzbura a titanizmus Antonia Machada,  postava Cida v španielskych romanciach a najmä hrdinský elán španielskeho baroka: tam, kde sa chce zmocniť renesanciou rozbúraných duchovných istôt vzmachom, útokom, extázou.

Existujú teda doslovné hispanizmy v diele a personalizme Václava Černého. Možno sa dnes budú zdať už nečasové alebo subjektívne zjednodušené; takto ich však V. Č. pred 80 – 90 rokmi prežil a prijal: budú o tom hovoriť jeho doslovné výpovede.

Preskočme témy a texty, ktoré boli pre neho v 20. a 30. rokoch minulého storočia záležitosťou len profesionálnou,  nie bytostne, existenciálne personalistickou: hispanistické záujmy a preklady J. Vrchlického, texty o Quillernovi de Torre, španielskom ultraizme, zasvätené, hoci v podstate profesionálne texty o mladých španielskych básnikoch a prozaikoch, o španielskych romanciach, preklade Calderonovho Život je sen, o Lope de Vegovi, o Ruben Daríovi, Gustavovom Winterovom Donovi Quijotovi na rázcestí, o Gongórovi, Quevedovi a iných – a poďme už k naznačenému, k tomu čo ho utváralo:

Na ponuku či empatickú výzvu svojho učiteľa F. X. Šaldu prekladá (r. 1931) Cervantesovho Dona Quijota s viac ako zasvätenou, pretože bytostne sa s Quijotom spriazňujúcou štúdiou. Tá hneď upozorní nielen na šírku rozhľadu 26-ročného hispanistu na to, ako zhodnotí rytierske romány, ktoré Quijotovi predchádzali, a čím sa od nich odlíšil, v čom naplnil renesančné myslenie a čím sa hneď povýšil na prvý moderný román našej vzdelanosti; ako sa menil počiatočný Cervantesov úmysel parodovať a „usvědčit svět rytířské fantastiky ze lži a směšnosti“ na postupné snaženie a výsledné vyznenie: s rytierovým bláznením nezosmiešniť a nezabiť rytierskosť samotnú – ale práve ňou, jej prijatím a jej oslavou povýšiť ju na všečasový a všeľudský mýtus – čím vlastne upozorňuje aj na to, že sa u mladého prekladateľa a znalca prvý raz ozvali bytostné tóny quijotovské:

Don Quijote nie je preňho len symbolom kastílskej a individualizovaním národnej duše, oným „španielskym Kristom“, akým ho chcel mať Unamuno; vykladačsko- vyznávačskými slovami nášho autora „mluví k celému lidstvu: Neumírej, věř a tvoř pravdu! Abys neumřel, nehleď štěstí hmotného, ale dobuď si věčné památky a slávy, postav ideu sebe sama nad její dočasné vtělení, památku, jež po tobě zůstane, nad blaho a taž se každého okamžiku sebe: Co si o mně myslí Bůh? A nenech ujít příležitost stát se nesmrtelným šlechetnou smrtí…“ – To sú končiny a výšiny veruže sugestívne a rodné, to akoby sa 26-ročný muž vracal do snov svojho chlapčenstva a junošstva, lebo hovoriac o Quijotovi akoby vravel do budúcnosti o sebe samom: takýto donquijotský, ako počujete, chcem byť v živote aj ja! Znie to vskutku ako sebaprogram: aj s tou vierou a tvorením pravdy, s tým odmietaním šťastia hmotného, s tou – personalistickou! – ideou seba samého prekonávajúcou vlastnú dočasnosť, až po onú túžbu po zvečnení. Akoby len potvrdzoval a rozvádzal to, čím ho formoval v detstve otec a domov, aby tiahol „do života jako na válečné tažení“!

Nečítame to bez zachvenia: „ať tvoje víra v dobro není zviklána lidskou bídností: Don Quijote byl tisíckrát zmučen a pohaněn lidmi a nepřestal věřit v šlechetnost.“ Lebo  si predstavujeme  život V. Černého a vidíme, že čo si Quijotom predpovedal, to aj dodržal, aj keď ho, najmä neskôr, sprevádzal onen quijotovský „zamyšlený smutek“, hoci – „bez nářků“. „Tvoř pravdu, neboť to jest tvým posláním na zemi, a neostýchej se pokládat se za nástroj boží“ – a pochopíme, ba aj odpustíme jeho občasnú neostýchavú pýchu, že vskutku tak myslí, píše a žije, akoby chcel platiť za nástroj božích úmyslov.

Pre Dona Quijota je rytierstvo doslovným vyznaním viery: „svůj ubohý život činí vznešeným svým hlubokým, mystickým procítěním heroismu.“ Áno, Don Quijote je mystik – a človek vlastne barokový, dodajme – nikto ho nedokáže presvedčiť o opaku: je pred ľuďmi smiešny, je blázon, zbláznil sa, lebo absolútne uveril, že lásku, dobro a pravdu môže na svete realizovať; veru, znovu a doslova: Don Quijote bol jedným z prvých školiteľov hrdinského personalizmu Václava Černého.

A bol, Don Quijote, podľa Unamuna celoživotne smiešny, hoci celý život nepovedal jediný vtip. „Měl duši příliš velkou, aby rodila vtipy. Byl směšný – svou vážností.“ Neocitáme sa aj pri genéze Černého odmietania Haškovho Švejka? Hrdina, hoci literárny, ale navyše celonárodný, vtipkárom a šašom predsa nemôže byť! Nie čecháček a tliachač Josef Švejk, ale Don Quijote má byť predobrazom či modelom českej povahy! Čecháček Švejk nemohol V. Černému prebiť Quijotom odliatu podobu smutného hrdinu. Aj v tejto chvíli bol prof. Č. komparatistom: českú kultúru a mentalitu konfrontoval s duchom hispánskym.

Ako sa potom spriazňuje s generáciou 98, ktorá po veľkej námornej a hospodárskej katastrofe Španielska 1898 pochopila, že ono sa môže obrodiť iba vlastnou silou – a tou je hrdinský duch Dona Quijota! Generácia, ktorá „stvořila dnešní velké kulturní Španělsko“, a ktorú predišiel Angel Ganivet svojím Ideariom espaňol, bibliou moderného španielstva – generácia, ktorú tvoria mená aj Václavom Černým zažívané, prekladané a interpretované: národný mysliteľ a básnik Miguel de Unamuno, literárny historik a filológ Ramón Menéndez Pidal, ďalej Antonio Machado a Juan Ramón Jiménez – básnici, o ktorých zasvätene písal (okrem iných len pretriasaných), a najmä z druhej, dovŕšiteľskej vlny generácie filozof a nákazlivý esejista Ortega y Gasset. A všetci skloňujú, uctievajú a programujú Dona Quijota: „Vzhůru za hvězdou k hrobu bláznovu!“ – volá táto generácia – „Vzhůru k svaté křížové výpravě osvobodit božský hrob Rytíře Šílenství z moci ctitelů Rozumu! Bojíte se smíchu a rytířovy směšnosti?“ – „Je to odvaha, která nám nejvíce chybí: odvaha vzdorovati směšnosti“ – volá zas Unamuno vo Vida de Don Quijote y Sancho, v Ceste Dona Quijota a Sancha, akoby chcel podľa V. Černého nakaziť celý svoj národ, ba  svet „vášnivou závratí quijotství, propastnou poesií fanatické víry, lásky a věrnosti“ – ale to, zdá sa, už 26-ročný český quijotovec vraví zo seba a za seba sám.

Šesťdesiatdvaročný Václav Černý – v roku 1967 zahorklý, pretože nasiaknutý už a poučený dvadsaťročnou „socialistickou“ aj modernou existenciálnou skúsenosťou – obnovuje starú reflexiu pod názvom „Don Quijote a quijotizmus“.

Literárnohistoricky nič nového azda nepridá; nemusí – vystačí s obdivuhodným rozhľadom dvadsiatich šiestich rokov – len do idey svojho, aj obecne-kultúrneho donquijotstva – premeneného už na vyhranený a platný personalizmus – projektuje osobný i náš vospolný údel, našu situáciu a tragédiu v komunistickej diktatúre. Jeho i náš Don Quijote je „absurdní svým životem“, tragický „údělem nebo volbou“, jeho nebom je však „velikost, ne blaho“; rytier, ktorý pred svojím Bohom osamel, opustil každú nádej ako zbytočnú príťaž; zostala mu len irónia a úškrn jeho mravnej zvrchovanosti; bojuje, bojuje vytrvalo a verne, nečakajúc odmenu a uznanie, kdeže ešte úspech a víťazstvo!

Avšak: nemôže byť sebe neverný, pretože nemôže byť iný; tá vernosť, ten „zamyšlený smutek bez nářků“ vytvára i jeho dôstojnosť a zostáva jeho nebom, s ktorým si vystačí, stojac aj pred svojím Bohom na vlastných nohách. Podobá sa, mimochodom, veľmi hrdinom vtedajšej literatúry – čítajme state Vznik současného románu, Hrst poznámek o Kafkovi a kafkovském světě, Sadismus v dnešní literatuře, „Černý humor“ a smysl jeho šprýmů – podobá sa hrdinom takým absurdným a tragickým, akoby práve prešli s Dantem peklom a stratili akúkoľvek nádej; s morálkou nie ani veľmi cnostnou a hygienickou, no ani utilitárnou, zištne úžitkovou: sú spoločensky nerozumní, teda vyhnanci medzi ľuďmi, ale pravdiví a statočne sebe verní; nemajú odveké esencie, len svoje dočasné existencie; počas absencie a mlčania Boha sa neopúšťajú a poslúchajú iba samých seba; sú napokon – paradoxne – soľou a budúcnosťou zeme.

Je tu ďalej nákazlivý esejista Ortega y Gasset, jeden z dovŕšiteľov generácie 98. Mladý V. Č. sa s ním aj sporí, nielen inšpiruje; niečo odmieta a niečo plodne akceptuje; patrí na jeho hľadajúcej sebautváračskej ceste k duchom stimulujúcim. Odmieta jeho vtedy vychýrenú koncepciu odľudšteného umenia a proti jeho chápaniu moderného umenia ako výtvoru kalkulujúceho intelektu stavia svoje chápanie umenia založeného na intuícii, na vciťovaní sa: („intuici lze sugerovat básnickým obrazem, metaforou, konkrétní, syntetickou, nepojmovou; jen tak lze obejít fatální nedostatek pojmové řeči, že novost, originalitu rozptýlí v staré, známé a otřelé tvary. Metafora tedy, daleko jsouc toho, aby se vyhýbala realitě, přilnává k ní spíše, jsouc jediným prostředkem, jak nám sdělit její originální podstatu.“) Ako vidno, prehovoril bergsonista v duchu svojej vedeckej prvotiny Ideové základy současného umění, Bergson a ideologie současného romantismu. Odmieta aj Ortegov relativistický perspektivizmus – a my žasneme, že už vtedy uvidel v ňom akoby predchodcu postmodernizmu, lebo sa v duchu trvale platných právd postavil proti nemu: „Částečné pravdy perspektivní, jež jedině Ortega připouští, odmítaje Spinozovu představu veritas sub specie aeternitatis, jsou odvisly od momentů časového, místního a osobního: jiná je pravda civilizovaného Evropana a jiná australského jinocha, co bylo pravdou pro středověkého křesťana, není jí pro člověka 20. století; ale dokonce co je pravdivé pro osobu A, není takovým pro B, jež žije v téže době v blízkosti A, ale není s A totožná. Ortega činí pravdu závislou od chvíle, místa a subjektu (jeho povahy, výchovy, vzdělání, náboženství a j.): pravda má formu, jež přirozeně vyplývá z těchto skutečností objektivních i subjektivních.“ A pýta sa V. Č. tak, akoby sme sa my mohli dnes pýtať pána Lyotarda, Foucaulta, Derridu alebo Rortyho: ako možno žiadať od nás poslušnosť pravde, keď už jej perspektívna povaha hovorí, že už teraz požadovanú poslušnosť menia okolo nás kultúrne, hospodárske a náboženské okolnosti, ktoré takzvanú perspektívnu skladbu skladajú? Veď už ich zmena si môže vynútiť, aby sme sa pravdy dnes uznávanej už zajtra vzdali, dokonca aby sme sa proti nej vzbúrili. Postmodernizmus takisto ako perspektivizmus – dodajme – „vede k anarchickému atomismu poznání, sankcionujícímu i nejosobnější názory, nápady  chvilky a nálady; ničí víru v obecnou hodnotu a závaznost pravdy pro všechny lidi, doby i místa a ovšem tím i prohlašuje každé úsilí o pravdu a hledání pravdy za absurdní.“ Ako možno vôbec hovoriť o Pravde s veľkým P, ako robí Ortega, o Pravde absolútnej – Bohu? „Součet jednotek určité pravdy nemůže být povahy jiné než ony: Ortegova Pravda, Bůh – souhrn všech perspektivních pravd částečných – je nutně relativní jako ony“ – a nemôže vytvoriť absolútnu a záväznú pravdu. Perspektivizmus, takisto ako dnešný postmodernizmus, majú spoločného menovateľa, ktorý sa volá relativizmus, a ktorý podľa Paula Johnsona nedokáže riešiť dnešnú krízu demokracie, krízu hodnôt a vôbec krízu dnešného sveta.

Václav Černý však uzná – a vlastne celý život bude vyznávať – Ortegovho človeka elitného a šľachtického, čiže tiež španielsky rytierskeho zo Vzbury davov. Preberá aj  Ortegovo poňatie národa: nie je iba rasou, jazykom, ani len odžitou minulosťou, ale má ho spájať spoločný a záväzný program; takýto obsah mala by mať podľa Ortegu – nie Václava Černého –  aj budúca „národnosť európska“.

A je tu na jeho sebahľadajúcej ceste aj básnik Antonio Machado.  Ak si aj pri veľkom Unamunovi neodoprel, že má viac individuality ako personality, že ide o „pověstný nelogický hispánský individualismus“ – Machada vylúči z tejto španielskej všeobecnosti, lebo jeho pyšné individuálne svedomie zodpovedá personalite vysokej mravnej hodnoty: s črtami vzácnymi, sťaby rovno vzatými z doktríny romantického titanizmu.

Krutý je Machadov názor na ľudskú zlobu a márnosť ľudského počínania? Skôr „jakési smutné pohrdání člověkem, jenž kalí pramen života.“ Avšak – v parafráze: len z ľudskej duše môže sa svet znovu narodiť, ona je Bohom, rodí, vytvára Boha „z nekonečna své lásky“; Boh na svete zvíťazí, ak mu človek príde na pomoc – aj zomrie za neho: známa nám idea titanicko-kristovská! Boh je dobrý, lež Nevšemohúci – takže len s ľudskou pomocou môže sa svet navrátiť k pôvodnému určeniu, vyslobodiť sa zo síl zla – idea tiež titanická a bergsonská, jedna z kľúčových. Pesimizmus? Odmietanie sveta? „Melancholický ústup do vlastního nitra?“ Áno – ale aj nezničiteľná pýcha duše na vlastné hodnoty: ona predsa tvorivým a mravným úsilím za spásu života a sveta bojuje! Ako vidno, životný pocit romanticko-titanický, krstený aj Václavom Černým, nájdený tentoraz „ve vodách španělského individualismu a ryze conquistadorského vědomí o absolutní, přímo náboženské hodnotě vlastní, osobní, Bohem nad ostatní povýšené bytosti“ – a znie to aj ako jedna zo základných viet jeho vlastného, z romantického titanizmu vyvodeného svetonázoru.

Nie teda melanchólia, pesimizmus z prázdnoty a nezmyselnosti ľudského rodu, sú poslednou Machadovou štáciou; práveže navzdory nim, cez vieru v seba dobral sa „až k náboženství ryzí, bohatvořící osobnosti, věrné svému snu, planoucí láskou a budující nový svět“ – doslovný teda Václav Černý z možného autoportrétu, čo by sa dal poskladať z istých jeho portrétov o iných.

Zostáva ešte barok – najvytrvalejšia a najdlhšia študijná láska V. Č. „Zrození barokového ducha“ – názov kapitoly z jeho prvej Eseje o básnickém baroku – to je predsa aj zrod moderného, čiže krízového životného pocitu. To „interregnum pravdy“ a „životních jistot“, „krize pocitu jistoty“, ten montaignovský „smutek renesance“ – a vzápätí vzbura proti nim, v „exaltovaném pocite personálním“. A čím? „Vznětem, rozmachem, výbuchem vůle k jistotě. Elanem a někdy křečí vůle k pravdě celé, úplné, takové jakou měl středověk a jakou má náboženství. Celá bytost lidská, cit, myšlenka i vůle, vezme tu útokem pravdu, rovněž rázem úplnou, ihned absolutní.“

Pozrime sa ešte na človeka z doslovu jeho antológie európskeho baroka Kéž hoří popel můj, človeka z roku 1967, ktorý takisto ako človek barokový v 17. storočí, „zmučen skutečností tohto obecného a všestranného rozpadu dosavadních jistot, neschopen žít v tomto interregnu pravdy, v režimu duchovní prozatímnosti“, a ktorý sa jednoducho vzbúri „vzmachem vůle k absolutní jistotě“ – parafrázujeme – k istote pravdy jedinej a úplnej, s ktorou sa chce razom a celý – vôľou, citom i rozumom – zasnúbiť. Lebo vzťah duše a pravdy je nielen poznávací, ale i prežívaný a stotožňovací: duša chce s absolútnym a nekonečným princípom splynúť; s princípom, z ktorého sama vyšla – a že i to spojenie môže byť len „unií milostnou“, splynutím dvoch lások, nekonečnej a ľudskej. Chápať však pravdu ako Lásku – aj v Bergsonových Dvoch prameňoch je Boh „tvůrčí láska“ – znamená pripísať jej nielen tvorivosť a zmysluplnosť, ale aj plodnosť; cítiť ju teda a prežívať nie sťa abstraktnú Ideu, ale ako Osobu, mať k nej vzťah takrečeno a či vskutku ľúbostný, exaltovaný, takže: barokový.

Barok teda: gesto antiracionalistické, úzkostne existenciálne, protirenesančné a prostredoveké: to je tá jeho „gotika v baroku“, svet a „řád“ náboženských a mravných istôt. No gesto – ako sme ho poznali – aj príznačne španielske, ktoré bude aj kultúrnym a mravným gestom kritika a rytiera Václava Černého, čo bude od 50. rokov do polovice rokov 80. – v tom strašidelnom komunistickom interregne pravdy a premenlivosti istôt, v tej strašlivej masovej, duchovno-mravnej apokalypse – stáť na svojom mieste ako „balvan, na který možno sice mrskat pláto, kterým však nelze hnout“ ako povedal spisovateľ, väzenský mukl Karel Pecka, bude stáť ako strážca a svedok, ktorý to, čo sa deje, nezamlčí; ako osobnosť šaldovsky – nie trochu aj španielsky? – mravne vznešená, ako rytier, ktorého vlastné svedomie poverilo vernosťou a stálosťou, nepodkupným maximalizmom súdov, kritérií a životných postojov – v tej kolektívnej českej a slovenskej úbohosti, údesnej švejkovskej šaškárni, v tom nekonečnom kompromisníčení a priemernosti, pre ktorú jedinou a smerodajnou pravdou je pravda dňa a priazeň vládnucich bohov chvíle: s utajovanou aj zjavnou túžbou; bezbolestne, ale čo najblahobytnejšie prežiť.

Ak sa povedalo, že to, čo je v slovenskej kritike najlepšie, rástlo pod životodarným slnkom F. X. Šaldu; tak to, čo bolo počas komunizmu v slovenskej kultúre disidentské, vzdorné a najmorálnejšie, živilo sa aj zo starších a petlicových textov umlčaného Václava Černého. On sa stal Šaldovým predĺženým kultúrnym svedomím, nezmieriteľným odporcom čecháčkovstva, a nositeľom najrýdzejšieho a najlepšieho češstva: jeho osobnosť a charakter, jeho obrovské dielo a hrdinský život. Ľuďom hľadajúcim orientáciu a východisko v tých babylonských časoch rozširoval obzory, inšpiroval k štúdiu, dával príklad života, uchvacoval, strhoval. Takže práve Dominik Tatarka, najprv komunista, potom disident,  mohol v roku 1987 povedať, že: „… existuje tu jeden veľký, veľký muž Václav Černý… To je pre mňa najväčší muž v tejto republike. Keby som mal možnosť vzdať poctu Čechovi, bol by to Václav Černý.“

Lebo hlas tohto kritika odhaľoval a odovzdával nám veci podstatné,  tie, na ktorých kultúra stojí alebo padá – a bol taký pravdivý, predvídavý, existenciálny aj sugestívny, že sa v temnotách komunistickej doby menil na kultúrnu modlitbu.

A keďže v tej modlitbe jeho textov zaznievali aj hlboké tóny španielskeho donquijotského rytierskeho ducha, patrí cez Václava Černého aj slovenská vďačnosť španielskej kultúre.

(Odznelo na medzinárodnej slavistickej konferencii v Madride 16. októbra 2013)