JEDNA OTÁZKA FRANTIŠKOVI KELEMU:

Je cítiť Boha bližšie na Mount Evereste? 

Azda mnohých sklamem, keď hneď na začiatku poviem, že na vrchole Zeme, vysokom takmer 9000 metrov,  nie sme  k Bohu bližšie. Najvyšší vrchol Zeme si dodnes vyžiadal vyše 300 obetí. Na Evereste (nesprávny, umelý názov[1]; správne nepálsky Sagarmatha; tibetsky Čhomolungma) nemôžeme cítiť Boha bližšie, ale azda sme bližšie k  Nebeskej bráne.

Aby sme v horách cítili blahodarné účinky Božieho objatia, najmä aby sme po návrate z hôr duchovne žili a  ťažili z  blízkosti Božej prozreteľnosti, nesmieme sa snažiť vystúpiť až na Mount Everest.

Človek môže cítiť Boha bližšie, keď je pri plnom vedomí.  Keď má v poriadku  zmysly a vie dokonale vnímať seba, druhých a svoje okolie, keď sa v pokoji  vie pozrieť do hĺbky svojej duše.

Mount Everest vysoko vyčnieva z bežného životného prostredia človeka. Nachádza sa v pásme smrti.  Spodná hranica  tohto pásma je vnímaná rôzne vysoko. Najčastejšie sa udáva 5000 metrov. Pravdou je, že zdravý človek pociťuje hypoxiu už od výšky okolo 3000 metrov. Výnimkou sú Šerpovia a Tibeťania, ktorí sa rodia aj vo výškach nad 3000 metrov.

Otec ma vychovával vo vzťahu k horám v duchu  jeho osobnej filozofie a tvrdil, že do vysokých hôr by sme mali chodiť žiť a nie umierať. Otcov názor na pôsobenie človeka vo vysokých  horách potvrdzuje aj slávny britský horolezec Doug Scott: „Áno, ľudia zomierajú v Himalájach. Sú dva spôsoby, ako tam zomierajú. Prvý, keď majú príliš veľké ambície. Vidia pred sebou len vrchol, nepozerajú nabok. Nerešpektujú, čo im hovorí ich šiesty zmysel, nevšímajú si, čo im našepkáva intuícia. Len idú, idú na vrchol, a takto (ľahkovážne) prichádzajú o život. Druhý spôsob je  –  mať smolu. Na lezca spadne serak, trafí ho padajúca skala, zachytí ho lavína… Himaláje sú nebezpečné. Jediné, ako môžete obmedziť toto nebezpečenstvo, je nemať nadmerné ambície.“

Za všetko trápenie, ktoré človeka pri pohybe vo vysokých pohoriach zmáha, môže hypoxia. Nedostatok kyslíka spôsobuje horskú nemoc. Dlhé vystavenie organizmu nedostatku kyslíka spôsobuje mozgové či pľúcne edémy, dehydratáciu, snežnú slepotu,  náhlu  mozgovú príhodu, infarkt myokardu, zimu a smrteľný chlad, spomalené reakcie, rapídny úbytok síl  a nakoniec smrť.

Mnohí, čo dosiahli vrchol Everestu,  často  ani „nevedia“ kde boli, čo videli…

Bez ohľadu na to z akých vysokých hôr sa na ich úpätie vraciame, je dôležité,  aby sme so sebou zniesli  všetko to, čo sme tam mohli získať – odolnosť, vytrvalosť, skromnosť, pokornosť, priateľstvo a bohabojnosť. Len vtedy má náš pobyt v horách význam, keď všetko toto z výšok vieme preniesť do svojich rodín, kolegom v práci a priateľom.

Pravdou však je,  že v nižších pohoriach, obklopení Božou prírodou – cítime Boha bližšie. Áno, oveľa bližšie. Spôsobuje to hlboké  vnímanie stvoriteľovej prírody, ktorá nás obklopuje, velebnosti a „božského“ pokoja. Božiu prítomnosť cítime v horách intenzívnejšie, než v meste.  V horách vnímame Boha takého, aký v skutočnosti je. Vnímame ho ako všemocného  stvoriteľa.

Navyše ten, kto ešte len hľadá cestu k Bohu, v objatí horskej prírody si cestu k hlbokej viere skracuje.

V mestách nás často obklopuje   bieda, beznádej, násilie… V meste hľadáme alebo chceme cítiť  skôr „praktického“ Boha. V preľudnených mestách,  v slamoch , v utečeneckých táboroch a väzeniach musíme veriť v Božiu prítomnosť, aby sme sa uchránili pred osobným zlyhaním a mali dosť síl pomôcť trpiacim.

Naša Zem je posiata miliónmi ba miliardami Everestov. Na púti životom sa každému z nás do cesty stavajú osobné Everesty. Po prekonaní  osobného Everestu  sme k Bohu oveľa bližšie, ako keby sme sa plahočili na jeho úpätí a nenašli dostatok energie zdolať ho. Po prekonaní osobného Everestu cítime Boha bližšie a vrúcnejšie, ako keby sme stáli na skutočnom vrchole Sveta.

Ján Psotka, syn Juzeka Psotku, ktorý zahynul na Mount Evereste v roku 1984 tvrdí: „Horolezectvo je krásny a nebezpečný šport. Ale vyhýbajte sa Everestu. V Himalájach je množstvo iných a krajších štítov.“

Za odpoveď ďakuje
STANISLAVA MATEJOVIČOVÁ

[1] Everest je anglické priezvisko; štít premenovali v roku 1856  po odstupujúcom riaditeľovi (George Everest)  zememeračského úradu (Survey of India).