GAVLOVIČ, Hugolín: ŠKOLA KRESŤANSKÁ. Bratislava : Kalligram, 2012.

5. augusta 1758 zavŕšil františkán Hugolín Gavlovič prácu na vyhotovení čistopisu svojho diela Škola kresťanská a 11. novembra v tom istom roku vyhotovil na toto dielo cenzorský odporúčajúci posudok bývalý rehoľný učiteľ a profesor kanonického práva, emeritný páter Ľudovít Daniczek. Napriek tomu tlačené vydanie tohto pozoruhodného diela sa dostalo do rúk čitateľov až koncom roka 2012. Nie je to v dejinách našej literatúry nič neobvyklé. Napokon zoznam dosiaľ nevydaných písomných pamiatok, skromný počet vedeckých vydaní ucelených textov i prekladov, napríklad našej po latinsky písanej literatúry, si často pripomíname najmä pri výročných konferenciách či jubilejných podujatiach. Ak sa aj na viacerých fórach konštatovalo, že výskum našich najstarších literárnych dejín dosiahol v ostatných rokoch určitú dynamiku, potvrdením čoho je vydanie viacero výberov, antológií, predsa len naďalej pretrváva potreba hlbšieho textologického prieniku a najmä potreba prečítania si mnohých archívnych textov a dokumentov. Veď práve poznanie týchto prác môže pootvoriť dvere nielen do dejín literárnej vedy, ale má význam z hľadiska odkrývania kultúrno-duchovného myslenia v rámci uhorského i stredoeurópskeho priestoru a napomôže skorigovať, potvrdiť či vyvrátiť mnohé tradované názory. Aj preto je potrebné oceniť iniciatívu vydavateľstva Kalligram, jeho edíciu Knižnica slovenskej literatúry, v ktorej postupne vychádzajú textologicky a edične kvalitne pripravené výbery i základné diela slovenskej literatúry.

Andrej Mráz vo svojej pozoruhodnej štúdii Gavlovičova Škola kresťanská (1940) konštatoval, že keby bol text  Kresťanskej školy čitateľsky známy rovnako ako text  jeho Valaskej školy, celkom inak by sa utvárali názory o tomto autorovi a treba dodať, že aj inak by sa nám ukazovali podoby našej barokovej literatúry a kultúry. Ako príklad možno uviesť konštatovanie literárneho historika Jána Mišianika, jedného z autorov 1. zväzku akademických Dejín slovenskej literatúry z r. 1958, ktorý nadlho zafixoval literárnohistorický obraz Gavloviča ako autora  „svetskej“ Valaskej školy a hodnotenie Kresťanskej školy zhrnul do konštatovania, že Gavlovič sa v tomto diele „kajá zo svetského poblúdenia, ktorého sa dopustil napísaním Valaskej školy“ (s. 194). Je pravdou, že hoci je Hugolín Gavlovič azda najznámejšou postavou našej staršej literatúry, napokon bol zaradený do školských čítaniek či učebníc literárnej výchovy už na začiatku 20. storočia, predsa len v jeho prípade dochádzalo k mnohým zjednodušujúcim a zavádzajúcim konštatovaniam či nepresným interpretáciám.

Dôležitým začiatkom serióznej práce s textom staršej literatúry bolo kritické vydanie Gavlovičovej básnickej skladby Valaská škola, mravúv stodola, ktoré vyšlo vo vydavateľstve VEDA v roku 1990. Jeho editorka Gizela Gáfriková predstavila toto dielo odbornej i laickej verejnosti po prvýkrát v kompletnej neskrátenej a spoľahlivej textologickej podobe so štúdiou Gavlovičova Valaská škola mravúv stodola ako textologický problém s rozsiahlymi komentármi a vysvetlivkami. Toto akademické vydanie prinieslo kritickú rekonštrukciu textu a bolo príkladnou ukážkou práce s textami v predspisovnej slovenčine. Zároveň tento kompletný a ucelený text napomohol novým možnostiam interpretácie, dostal sa do povedomia literárnych historikov a nepochybne sa stal aj inšpiratívnym podkladom väčšieho záujmu mladšej literárnovednej generácie o podoby a charakter predobrodeneckej literatúry. Zásluhou editorky G. Gáfrikovej sa výrazne posunul aj výskum podôb slovenskej barokovej literatúry, o čom svedčí narastajúci počet štúdií, výberov a antológií predovšetkým od polovice 80-tych rokov. Istým novým krokom k výskumu slovenského literárneho baroka a diela H. Gavloviča bola vedecká konferencia H. Gavlovič v dejinách slovenskej kultúry, ktorá sa konala v Považskej Bystrici 3. – 4. júna 1987. Materiály z tejto konferencie boli publikované v zborníku, ktorý vydala Matica slovenská v r. 1989. Táto konferencia bola po dlhom čase prvým vedeckým podujatím, ktoré sa monograficky venovalo autorovi spred obdobia národného obrodenia. Milan Hamada napríklad vo svojom príspevku zdôraznil, že Gavlovičova Škola kresťanská má neobyčajnú básnickú silu, ktorou prevyšuje prevažne didaktickú Valaskú školu. V tom čase G. Gáfriková dokončievala svoju textologickú prácu na vydaní Valaskej školy a zároveň pripomínala potrebu pokračovať v edičnom zámere vydať postupne Gavlovičove rukopisy a ukázať tak osobitosť tohto autora v rámci našej barokovej kultúry.

Vydaním Školy kresťanskej sa spláca veľký dlh nielen voči autorovi, ale aj voči naliehavej potrebe prehodnotiť  a demýtizovať mnohé neoverené, ba niekedy priam zámerné fabulácie, ktoré, žiaľ, ešte stále prežívajú. Škola kresťanská patrí medzi diela s eschatologickým námetom a na Valaskú školu nenadväzovala iba svojou architektonikou spojenou s číselnou symbolikou a stavbou verša, ale aj presvedčením o potrebe pomôcť pochopiť, že život je vlastne cestou k smrti, pričom dobrý život vedie aj k dobrej smrti: Nenje kumšt dobre zemreť, ale dobre žíti. Ťažisko tohto druhého života po smrti spočíva práve v skutkoch na zemi a v tomto zmysle Gavlovičova Škola kresťanská sa okrem iného pokúšala ponúknuť sumu naučení o tom, ako dobre a dôstojne z tohto života odísť. Pozemský život pokračuje aj po smrti ďalšou fázou a o tom, či sa duša ocitne v krajine večnej radosti a blaha alebo v krajine večného súženia a múk rozhoduje spôsob pozemského jestvovania. Škola kresťanská približuje človeku okamih skladania účtov, pretože pred majestátom smrti sú si všetci ľudia rovní. Gavlovič majstrovsky spracúva zložitú eschatologickú problematiku, pričom sa usiluje viesť čitateľa k sebareflexii. Napríklad v cykle O Smrti predstavuje koncepty finality života z rôznych strán, ponúka kresťanské i predkresťanské názory a jeho dôraz na uvedomenie si konečnosti života, nevyhnutnosti smrti je spojený s pozitívnym hľadaním zmyslu života; života, ktorý sa prežije dobre, v súlade s kresťanskou etikou. Gavlovič je presvedčený a podčiarkujú to jeho dve „školy“, že pokánie, odpustenie a starostlivosť o „dobrý život“ a následne sústredené rozjímanie o posledných veciach sú spoľahlivou cestou k zdokonaľovaniu kresťanských cností, ktorá vedie k večnej spáse. Veď napokon krédom oboch kníh Valaskej školyKresťanskej školy je myšlienka, že slobodu človeka nezabezpečuje bohatstvo či svetská sláva, ale predovšetkým jeho vnútorná etická a mravná hodnota.

Vydanie Gavlovičovej Kresťanskej školy nepochybne rozšíri literárnohistorický výskum o mnohé nové dimenzie. Ako textologicky príkladné vydanie posúva úroveň  slovenskej textológie a je zároveň akýmsi metodologickým návrhom na prácu s textami staršej literatúry. O tom svedčia Komentáre a vysvetlivky, ktorých súčasťou je štúdia Jazykové problémy Gavlovičovho textu a zásady jeho transkripcie, Slovník a Vysvetlivky. Stručným literárnohistorickým zhrnutím je Gáfrikovej štúdia Gavlovičova Škola kresťanská.

 

Když nevíme, kdy zemreme, ve dne, aneb v noci,

držme sobe čisté srdce vždycky ku pomoci.

Preto hodina poslední skrytá je pred nami,

aby vždycky bázeň Boží prebývala s nami

 

Aj takéto Gavlovičovo pripomínanie časnosti nášho života zarezonovalo pri nedávnej správe o nečakanom odchode editorky Gavlovičovho diela Gizely Gáfrikovej. Opustila nás 6. marca 2014. Nie je ľahké myslieť v minulom čase na človeka, s ktorým ostalo ešte veľa tém rozdiskutovaných, s ktorým ste si naplánovali ešte rad stretnutí, pretože tak veľa bolo treba dopovedať. Túto bolesť pocítite i vtedy, keď si racionálne zvážite milosrdnosť majestátu smrti, ktorá oslobodzuje od bolesti a nedôstojného prežívania, keď telo odchádza, ale duch má ešte stále krídla. Odišla náhle, zákerná choroba zasiahla ako nečakaný víchor. Literárna veda stráca jednu z najpozoruhodnejších osobností našej literárnej vedy. Odborníčku, ktorá osvetlila nejedno neznáme a tajomné miesto na mape literárnej histórie, pričom otázka pravdy nebola pre ňu iba sumou poznatkov, ale aj etickou hodnotou. Bola výbornou kolegyňou, priateľkou, človekom, ktorého etická citlivosť, sila charakteru, nesmierna pracovitosť, korektnosť, dôslednosť, vecnosť a presnosť boli príkladom pre mnohých.

 

Všetci mreme a do zeme vpadáme jak voda,

 kterej nikdy jit naspátek nebýva sloboda;

  Život náš jako  dym mine, jako voda beží,

   a hodina smrti našej pod pečeťú leží;

Když se svedomí otevre v deň nejposlednejší,

v nem uvidíš, jako trávíš čas tento nynejší;

 Bežíš k smrti a smrť k tebe, a to neomylne.

 

Česť jej pamiatke!