Hlúpa oranžová pouličná lampa

Liečteže ma vínom a bylinkami…

Môžeš mi zakázať čokoľvek, ale ja nedokážem prestať počúvať tvoj šepot a tvoje piesne, čo sa ti možno zdá už aj nemiestne, no nejaký ten čas tuším, že TO TAM bude celou dušou a aj mysľou. Putovala som. Našla som pravlasť.

Mám ťa rada ako svojho blížneho, no tak uslyš hlas, čo ti šepkajú kríky šípok na poľných cestách, uslyš hlas, neignoruj potulného čudáka. Odetý vo vrecovine s popolom na hlave. Čuješ, ako bedáka? Za tebou, aby si nedovolil, aby sa opustil, aby si  pri ňom stál.

Je tma naokolo, v noci je tma, vonku je tma, dnes je módou nosiť vypadnutý prúd, preto sa idem uložiť a kresliť sny. Vždy si ma ľúbil  len toľko, koľko si vedel, že znesiem.  Len toľko,  že si vedel ušiť veľkosť môjho kríža. Padá na mieru. Ja ho s tebou znesiem.

Teším sa na ten moment, keď naozaj prijmem, že vo mne nespíš, že už si dávno hore a na to, až ma raz prvá ranná ostrosť vnútra tvojho oka prebodne.

Je úplne neskoro a úplne zle?
Povieš mi: „Tak choď už spať! Usínaj v trávach, vo voňavých vánkoch leta. Dávno som vedel, že sú pre teba ako stvorené.“

A moja pieseň mu pripomína detskú uspávanku.
Aj ja už chcem spať, no hlavu mám v neistote, nezabijem primitívnu túžbu, ktorú tu priznávam a zakryjem  sa bozkom.
Dobrú noc.

Nedá sa mi spať.
Je mi teplo. Celá si pripadám veľmi smiešna, lebo mojím prekliatím je voňať ako babie leto.
Zostanem bdieť.
Som predsa tvoja múdra, svietiaca  oranžovou.

Spíš v modrých perinách?

Toto je modlitba dieťaťa.

Ty,

ktorý viem, že si

niekde v modrých perinách,

ktorý si niekde v nás

(a nikto nevie, kde sme)

v dolinách

Belzebuba

strachu

nudy

a klamstva,

ktorý – prosíme Teba – naše duše spas

zasa len prosím,

som azda preto mizerná v modlitbách?

Nemlč a povedz,

prečo moja duša ľahučká,

nemôže zažiť trocha

viac farieb?

Lebo mi chýba mnoho vecí,

preto si dovolím pýtať.

Hádam ich vo mne kreslíš,

povedz mi,

PROSÍM,

nemlč

ja naozaj neviem,

ja môžem len tušiť.

Ako sa to môže len tak ľahko stať?

Chyby ideológie,

zlé cesty

ľahostajnosť.

Deti vychovávajú rodičov.

Nie deti rodičia.

Je ľahké klamať?

Áno,

pokým právo mi nezničia.

Kde si?

Spíš?

Nečakala som tvoju odpoveď.

NIE.

A tu mi šepkáš a ja

CÍTIM

na oči padáš

ako jablková gravitácia.


Kto je tu automutilant?

Aktuálne vidím dve možnosti, ktoré ponúka bolesť:

  1. a) Bolesť, ktorá vedie k ničote
  2. b) Bolesť, ktorá vedie k radosti

Ak si ma naozaj tak miloval, že si znížil svoje Božstvo na Človečenstvo; že si dokázal zabiť časť seba samého, aby si ma zachránil a že ti k tomu všetkému stačilo len to, že by som raz bola ochotná pripustiť,  že ťa ľúbim – čisto platonicky  a sem-tam aj zištne a mnou to trhne len mimovoľne a viem aj naďalej žiť v zabehnutých koľajach – free – cool – in, v pohodičke –jahodičke, vo vzájomných ignoráciách, ľahostajnostiach, či prípadných jednostranných/vzájomných tyranstvách voči ostatným členom posádky a ak je pravda, že celé to nikto na mňa nehrá (aby mal istotu určitého poriadku chodu = že to sprofanované je pravdivé),

mám veľký prieser, priatelia. A za ten sa budem hanbiť iba ja.

Ale radosť môže byť o to väčšia, o čo väčšiu bolesť nateraz pociťujem.