FRANCIS D. RAŠKA: Opuštění bojovníci.
Historie Rady svobodného Československa, 1949 – 1963
Praha: Academia, 2009, 286 s.

Kniha amerického historika, po rodičoch českého pôvodu, Francisa D. Rašku, ktorá pôvodne vyšla nákladom Columbia University Press v New Yorku, pohotovo preložená do češtiny, nám približuje v našich končinách málo známu históriu Rady slobodného Československa. Aj keď ju autor časovo ohraničil do rokov 1949 – 1963, v niektorých prípadoch doťahuje príbeh československého exilu až do politických zmien v roku 1989, ba dokonca po rozdelenie Československa.

Februárový prevrat v roku 1948 vyvolal vlnu emigrácie, pri ktorej veľa nekomunistických politikov odišlo do exilu spolu s tisíckami radových občanov, ktorí nechceli žiť pod jarmom komunizmu. Títo utečenci verili, že sa komunizmus v krátkej dobe zrúti a oni sa budú môcť vrátiť domov. Nekomunistickí politici v exile založili v roku 1949 Radu slobodného Československa. Vlády západných krajín nechceli túto Radu uznať ako formu exilovej vlády. Až potlačenie Maďarského povstania v novembri 1956 priviedlo československých exulantov k strate ilúzií a k poznaniu, že ich exil bude trvať veľmi dlho. Len málokto z nich sa nakoniec dožil politických zmien v novembri 1989 a mohol sa vrátiť do vlasti a aktívne sa zúčastniť politického života. Zo slovenských politikov sa to podarilo len niekdajšiemu povereníkovi za Demokratickú stranu Martinovi Kvetkovi.

Na Slovensku, okrem dvoch biografií venovaných Štefanovi Osuskému a Jánovi Papánkovi a štúdii v Historickom časopise venovanej Rade slobodného Československa z pera Slavomíra Michálka a dvoch prác niekdajšieho redaktora Slobodnej Európy Jozefa Špetka, sa tejto téme nikto nevenoval. Málo je známe, že Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine obsahuje fond niekdajšieho predsedu Slovenskej národnej rady a predsedu Demokratickej strany Jozefa Lettricha, ktorý bol pôvodne deponovaný v Archíve a Hooverovom inštitúte v Stanforde v USA a je tak bádateľom prístupný tu, na Slovensku. Fond bol predisponovaný na Slovensko zásluhou Lettrichovej sestry Irenky, o ktorej už časopis Tvorba priniesol v roku jej úmrtia podrobnejší článok.

Raškova kniha okrem úvodu a záveru obsahuje deväť kapitol, v ktorých autor rozoberá jednotlivé témy a časové obdobia v histórii Rady.

Prvá kapitola je venovaná vzniku Rady slobodného Československa. O jej vzniku práve rok po prevrate 25. februára 1949 informovali Petr Zenkl a Jozef Lettrich vlády hlavných mocností. Ako svoj cieľ si Rada kládla „zjednotiť československé sily v zahraničí v boji proti komunizmu a fašizmu a viesť ich v súlade s vôľou ľudí vo vlasti. Chrániť československé záujmy a informovať svet o úsilí a potrebách československej demokracie. Rada si predsavzala organizovať a podporovať aktivity na pomoc československým utečencom a starať sa o ich sociálne a existenčné potreby a konať opatrenia na ich usadenie v slobodných krajinách. Vo všetkom tomto úsilí mali Česi a Slováci postupovať jednotne a každý národ mal mať rovnaké práva.“ Už v začiatkoch sa prejavili problémy so snahami začleniť do Rady tie občianske strany, ktoré neboli po druhej svetovej vojne v Československu obnovené. Kľúčovým problémom zostávala názorová rozdielnosť medzi českými a slovenskými politikmi vzhľadom na podoby budúceho štátu.

Druhá kapitola sa venuje začiatočnej činnosti a prvému rozkolu. Tretia kapitola snahám o znovuzjednotenie. Ďalšie kapitoly sa venujú rôznym sporom, reformám, reorganizáciám a novej organizácii Rady. Pre slovenského čitateľa je zaujímavá najmä siedma kapitola, ktorá sa venuje národnostnej otázke.

Už krátko po vytvorení Rady Štefan Osuský otvoril otázku československých vzťahov. V máji 1949 Dr. Lettrich zdôrazňoval chyby, ktoré sa stali behom dvadsiatich rokov predvojnovej Československej republiky, vyhýbanie sa slovenskému problému zo strany Beneša a československej exilovej vlády v Londýne, zanedbávanie tejto otázky po roku 1945. Lettrich uviedol: „I my tu v týchto chybách pokračujeme a zase čakáme, až nejaký nový nátlak nás prinúti k riešeniu.“ Lettrichove návrhy politických zásad Petr Zenkl odmietol s upozornením na stanovy, ktoré presne vymedzovali cieľ Rady ako „obnovenie nezávislosti Československej republiky a demokratických slobôd v nej.“

Autor informuje aj o snahách Ďurčanského a Sidorovej skupiny a vysvetľuje dôvody, prečo nemohli uspieť ako vo Veľkej Británii, tak ani v USA. Rozoberá aj situáciu v Rádiu Slobodná Európa a vysvetľuje na základe rôznych dokumentov, prečo neexistovala samostatná „slovenská redakcia“.

Zaujímavé v kapitole sú časti venujúce sa sudetonemeckej otázke a často nie jednoznačnej úlohe, ktorú nielen v tejto otázke zohral Ferdinand Peroutka. Napriek rôznym sporom v Rade a tlakom, ktoré sa Výborom pre Slobodnú Európu na Radu vyvíjali, nezmenila Rada svoj postoj k tejto otázke. Odsun Nemcov v Československu bol prehlásený za nezrušiteľný.

V probléme Rada a utečenci rozoberá autor históriu Fondu pre čes kých utečencov, ktorý bol založený v roku 1938 v Londýne, aby pomáhal utečencom z Československa po podpise mníchovskej dohody. Približuje aj činnosť Amerického fondu, ktorého predsedom bol Ján Papánek. Papánek nechcel fond podriadiť Rade, lebo sa chcel vyhnúť jeho spolitizovaniu. Len do konca roku 1952 poskytol fond 2 659 záruk pre utečencov, ktorí sa chceli novo usadiť v USA.

Autor píše, že Americký fond pre československých utečencov zohral kľúčovú úlohu v poskytovaní pomoci československým utečencom pri hľadaní nového domova v mnohých krajinách nielen v Spojených štátoch a Kanady. Možno bolo dobré, že sa Americký fond nerozvíjal ako nedeľná súčasť Rady. Bol ušetrený konfliktov a rivality medzi politickými predstaviteľmi, ktorí by pre fungovanie Amerického fondu boli škodlivé a možno aj zničujúce. Ale existencia Rady na druhej strane poskytovala potrebnú morálnu podporu československým exulantom počas ich skľučujúcej existencie v utečeneckých táboroch. Francis Raška píše: „Papánkovu prácu pre utečencov nemožno dostatočne oceniť. Podobne Dr. Juraj Slávik má obrovské zásluhy na hľadaní pomoci pre československých utečencov v Európe a na snahe zmeniť administratívne prekážky na ceste k ich presídleniu.“

Veľmi zaujímavá je posledná, deviata kapitola, ktorá sa venuje zapojeniu Rady do medzinárodných organizácií. Nebola vždy bezproblémová, najmä pokiaľ išlo o Zhromaždenie európskych ujarmených národov (ACEN), založené v roku 1954. Spory boli najmä o nominovanie delegácií.

Autor vysoko oceňuje aktívnu úlohu Rady pri formovaní základnej politiky Zhromaždenia ujarmených európskych národov, ktorého Rada bola zakladajúcim členom. Príspevky jej členov k diskusiám o rôznych sovietskych diplomatických ofenzívach a podvodoch a ich spochybnenia boli špičkovej kvality: presné, faktické a prorocké. Títo muži mali veľké skúsenosti s politikou na najvyššej úrovni a s priamou osobnou skúsenosťou v rokovaní so sovietskymi vodcami. Aj Dr. Jozef Lettrich bol predsedom ACEAN-u.

Pozornosť sa venuje aj obnovenej Rade slobodného Československa na konci roku 1974 a jej zapojeniu do Helsinského procesu. Raškova kniha približuje činnosť českých a slovenských demokratických politikov v exile, ktorí sa snažili prispievať k porážke komunizmu a k znovuobnoveniu demokracie v Československu. Autor nezamlčuje osobné spory a súperenia, ktoré boli dôsledkom frustrácie z osobnej situácie a z obmedzených schopností ovplyvňovať udalosti v komunistickom Československu. Problémom bol aj malý záujem a pochopenie vlád západných krajín pre československý exil. V neskoršom období sa situácia exulantov komplikovala aj zmenou politiky západných krajín v kontexte „reálpolitiky“ mierového spolužitia so Sovietskym zväzom. Svoju úlohu zohrala aj takmer nulová finančná podpora v západnej Európe. V Spojených štátoch bola situácia síce lepšia, Rada sa tešila pomoci Výboru pre slobodnú Európu, ktorý financoval jej aktivity a podporoval jej vrcholných predstaviteľov. Ale táto pomoc, ktorá často spôsobovala značnú závisť a kritiku ostatných exulantov, nebola, ako poukázal autor, zadarmo. Výbor neváhal vyvíjať silný tlak na Radu, kedykoľvek jej činnosť nebola v súlade s jeho záujmami. Hrozby prerušenia finančnej podpory sa väčšinou ukázali byť veľmi účinné.

Francis Raška napísal veľmi pútavú knihu, ktorá je ocenením tých žien a mužov, ktorí v danej situácii napriek rôznym omylom urobili to, čo bolo v ich možnostiach najlepšie. Pritom poslúžili ako dôležitý symbol nekomunistických predstaviteľov Československa v slobodnom svete.