Ó Jezu, Tys od večnosti, v sláve, láske a milosti všetko vo všetkom sám Evanjelium radostné priniesols z neba milostne, priniesol si ho nám! Daj. By sme sa, Jezu milý, nikdy, nikdy nehanbili za tú zvesť radosti: nech je i nám mocou – silou, nádejou, útechou milou v časnosti, večnosti. Amen

*

Rim. 1, 16.; Nestydím se za evanjelium; Kristovo moc zajisté Boží jest k spasení každému věřícímu.
1. Kor. 1, 30.; Kristus Ježíš učiněn jest nám moudrost od Boha, i spravedlnost, i posvěcení, i spasení.

Krásne a smelé vyznanie počuli sme práve z úst apoštolových: „Veď ja sa nehanbím za Evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je na spasenie každému veriacemu.“ To nie je len vyznaním apoštolovým, jadrom jeho osobnej zbožnosti, – to je vedúcou myšlienkou celej reformácie, základom našej cirkvi.

U apoštola Pavla to neboli len plané slová, prázdne reči. Čo takto osvedčil slovom, to osvedčoval, celým životom. Či sa v Jeruzaleme pred židovskou radou zodpovedá zo svojho účinkovania, či v Ríme – ako väzeň v Pánu – úpel v okovách; či v Atenách, sídle vtedajšej vzdelanosti, káže Krista – a či píše do Korintu, píše: „Umienil som si nič iné nevidieť medzi Vami, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného.“ Kresťanov v Galácií upozorňuje: „Keby Vám niekto, – hoci anjel z neba, zvestoval iné evanjelium,– nech je prekliaty.“Pyšnému svetovladnému Rímu odkazuje: „Ja sa nehanbím za Evanjelium Kristovo,“ a sám o sebe píše, že „čo mu bolo zis kom, položil si za škodu pre Krista, svojho Pána, pre ktorého všetko stratil.“ Jemu evanjelium Kristovo bolo naozaj všetkým: Božia moc i múdrosť, jediná útecha, nádej, chvála i sláva, život a večné spasenie.

Po tieto dni uverejnili časopisy reč, čo odznela pri zakladaní Čsl. spoločnosti pre šírenie politických a vedeckých známostí. Bol to vlastne pod rúškom boja proti náboženskému tmárstvu a reakčnému zmýšľaniu – otvorene vypovedaný útok a boj proti viere, náboženstvu, cirkvi, samému Pánu Bohu, hlboko urážajúci náboženské city, zmýšľanie a presvedčenie ohromnej väčšiny obyvateľstva. Reč do dvoch skupín zadelila veriacich, zbožných kresťanov: „sú vraj, alebo politickí a hospodárski reakcionári, ktorým je cirkev so svojimi chrámami, len útočiskom, kde – pod rúškom viery a náboženských obradov – pestujú reakčné, sprisahanecké zmýšľanie, alebo sú to, vraj, ľudia, ktorí úpia v náboženskom tmárstve, v tme nevedomosti a povery, pretože im dosiaľ nik nepovedal ešte lepší, ten, pravý materialistický svetonázor.“

Bolo by, naozaj, zbytočné vyvracať všetky nepravdy a velikášske výroky tejto reči, alebo i len polemizovať s nimi. Ja viem, že takéto nepremyslené a nedomyslené slová rozumných, rozmýšľajúcich ľudí nepresvedčia a veriacich, zbožných kresťanov nepomýlia. Spomínam to len preto, aby som na základe prečítaných textov poukázal na to, ako celkom inakšie zmýšľal a písal veľký apoštol Pavel a ako by o veľkých veciach Božích, o vážnych životných otázkach náboženských aj dnes mali hovoriť vážni a seriózni ľudia, aj keď nie sú veriacimi kresťanmi.

Nuž môže sa svet prevrátený hanbiť za evanjelium Kristovo, nerozumní ľudia môžu ním pohŕdať a môžu nenávidieť všetko, čo je sväté, Božie, – nám evanjelium Kristovo je a vždy bude mocou Božou na spasenie, jedinou istou a bezpečnou útechou, silou, istotou a nádejou, lebo my s apoštolom vyznávame, že Ježiša Krista učinil Boh aj nám múdrosťou, i spravodlivosťou, i posvätením a vykúpením.

My nepodceňujeme rozum, jeden z najväčších darov od Boha-Stvoriteľa; my nepopierame pokrok, ktorého sa rozum dopracoval, a nezľahčujeme vedu, ktorú vypestoval, ani vzdelanosť, kultúru, ku ktorej ľudstvo priviedol. Nám skutočne len obdivovať prichodí, čo všetko rozum môže, a musíme oslavovať veľkú milosť a múdrosť Božiu, že otvára ľudom nové pramene, ukazuje nové cesty, podáva nové prostriedky uplatniť sa ako skutoční páni nad celým ostatným stvorením. Ale práve tak dôrazne musíme prízvukovať aj to, že rozum, svetská múdrosť, ľudská vzdelanosť a všetka veda a kultúra ešte nie sú všetko, ani nie sú najväčším šťastím, pokladom a požehnaním či jednotlivcov a či celých národov.

Dovolávam sa dejín ako svedkov, že ani rozum nepostačí, ani svetská múdrosť, vzdelanosť, pokrok, veda, umenie nepomôžu a nezachránia, keď ide o ozajstné šťastie ľudí, o mravný život, o duchovné záujmy, o večné spasenie človeka.

Tam je voľakedajšie Grécko: malo mudrcov, veľkých duchov, múdre, učené hlavy; vytvorilo diela, za ktorými aj dnešný vek musí znova a znova siahať. A pomohlo mu to? Zachránilo ho? A Rím? Mal právnikov- štátnikov, napísali zákony, z ktorých čerpá aj dnešné zákonodarstvo, a jeho sláva predsa zapadla v pomýlenom živote, v skazených mravoch.

Boli národy veľké, mohutné, ktoré svojou veľkou vojenskou silou boli postrachom sveta, – mečom bojovali a od meča zahynuli.

A pomyslíme len na časy pred a medzi dvoma svetovými vojnami. Čo sa nahovorilo, popísalo o pokroku, o vysokej kultúre a stálom vývine ľudstva k vyššej dokonalosti! Ľudský duch triumfoval, rozum robil divy, pomýšľalo sa na novú vežu babylonskú, keď si ľudia podmanili zem, vodu i povetrie, ovládli sily prírody a do svojej služby zapriahli aj najdivokejšie živly zemské, začali snívať o nadčlovekovi, o ľudskej sebestatočnosti, hotoví zaútočiť aj na nebesá a namiesto Boha-Stvoriteľa Všemohúceho chceli postaviť úbohého človeka tvoriteľa. Ale príšerné svetové vojny so svojimi hrôzami a ich strašné následky rozptýlili všetky krásne sny: všetka ospevovaná kultúra ľahla v rumy, nadčlovek poklesol na úroveň dravého zvera, vyzlečený neraz i z posledných zádrapov ľudskosti. A ľudia stratili vieru nielen v Boha, ale aj vieru v človeka, vieru v ľudskosť a ľudstvo, a zbavení viery, oddali sa nízkej telesnosti, vypočítavej sebeckosti a hriešnej mamone. A nad týmto rumoviskom stojí rozum ľudsky bezmocný a bezradný neraz bez radosti z prítomnosti a bez nádeje do budúcnosti. I mimovoľne sa musíme spýtať: Čo tu pomôže? Kto zachráni? Len Ten, o ktorom apoštol hovorí, že „nám Ho Boh učinil múdrosťou i spravodlivosťou, i posvätením, i spasením,“ – Pán Ježiš Kristus. Jeho Duch, Duch Kristov musí ožiť. Ježiš a nie Cézar, porozumenie a nie násilie, spravodlivosť a nie neprávosť, láska a nie nenávisť, znášanlivosť a nie rozvrat a rozklad. Musí prísť nová kultúra, založená na večných nábožensko-mravných zásadách skutočného kresťanstva, ktorá nechce zem odtrhnúť od neba, ale skôr nebo zniesť na zem. Kráľovstvo Božie uskutočniť vo svete; musia vyrásť noví ľudia, odchovaní evanjeliom Kristovým, ktorí nechcú ľudí odcudziť Bohu, ale radšej priviesť ľudstvo späť k Bohu.

Lebo to je kliatbou dnešnej premúdrenej múdrosti ľudskej, pomýlenej modernej vzdelanosti, vedy, literatúry, umenia, že ľahostajnými robia ľudí oproti tomu najväčšiemu a najlepšiemu, čo svet má, oproti jedinému skutočnému pokladu a požehnaniu života, oproti evanjeliu Kristovmu a viere v Neho. A, bratia, sestry, či sa to ľuďom páči, alebo nepáči, či si to svet prizná, alebo neprizná, nebude lepšie, ľudský život nebude krajší a ľudia nebudú spokojnejší a šťastnejší, kým sa nevrátia k Bohu, jedinému prameňu života, opravdivého šťastia a pravej životnej radosti, ku tomu, ktorého nám Boh učinil, ku Kristovi a Jeho evanjeliu, aby aj dnešnému pokoleniu bolo mocou Božou na spasenie každému veriacemu. Nuž nech Ježiš Kristus nám je nádejou, bez ktorého niet útechy v bolestiach, sily v mdlobách, záchrany v hriechoch, nádeje v smrti, života po smrti, bez ktorého je život prázdny, bezútešný, smrť hrozná, beznádejná!

Áno, nám je evanjelium Kristovo aj dnes mocou Božou na spasenie! A preto sa zaň nehanbíme a nikdy hanbiť nebudeme! A prečo by sme sa aj hanbili? Celé stáročia bývalo pokladom, útechou, silou, nádejou, životom naším otcom, proti moci a skaze hriechu, v nepokojoch svedomia, proti úzkostiam smrti a príšerám zahynutia im vždy bolo bezpečným útočišťom. – „Ó, ja biedny človek! Kto ma vyslobodí z toho tela hriechu?“ – volá apoštol Pavel. Ale hneď aj dokladá víťazoslávne: „Vo všetkom udatne víťazíme skrze Toho, ktorý si nás zamiloval!“ – Výčitkami svedomia mučený uteká Peter z biskupovho paláca, kde zaprel Pána. Ale jediný milostný, láskavý pohľad zapraného Majstra stiera mu slzy z očú. – „Žiada sa mi umrieť a byť s Kristom!“ – osvedčuje apoštol voči blízkej smrti, a uisťuje kresťanov, očakávajúcich súd Pánov: „Už nieto potupenia pre tých, čo sú v Kristu Ježiši!“ Je pravda, Pán Ježiš odsudzuje hriech a karhá ho i tresce, ako nik pred Ním – ale miluje, nekonečne miluje hriešnika, ide za ním, hľadá ho, volá, ako pastier hľadá a volá stratenú ovečku, a keď bolo treba, aj život položil za hriešnikov. Teší: „Dúfajte!“ Posme ľuje: „Choďte a nehrešte viacej!“ Budí v nás dôveru a milosť Božiu, že nikto nie je taký zlý, aby sa Pán Boh nevedel nad ním zmilovať; a budí sebadôveru človeka, že môžeme žiť inak, než sme žili dosiaľ, lepšie, krajšie, dôstojnejšie svojho povolania. A nielen ponúka k dobrému, ale aj potrebnej sily dáva k tomu, ako sme práve počuli z úst apoštolových: „Vo všetkom víťazíme skrze toho, ktorý si nás zamiloval.“ A za tohto Spasiteľa a za Jeho evanjelium by sme sa mali hanbiť?! S Ním, priatelia, nemáme čo stratiť, s Ním len vyhrať môžeme, mnoho, všetko vyhrať! Čo teda?

Čo treba? Predovšetkým vy, milá mládež; na vašu vieru, na vašu zbožnosť, na vašu dušu útočí svet najurputnejšie, – dáte sa mu pomýliť a budete sa hanbiť za Krista a za Jeho evanjelium? Keď Vám zlatoústy Hviezdoslav pripomína: „Ó mládež, drž sa verne ideálu!“, keď náš pohronský pevec Sládkovič slovenským omladinám privoláva: „Ba niet kresťana, bez kríža Kristovho a niet Slovana bez Božieho slova,“ keď prezident Osloboditeľ najmä mládež učí celý život stavať pod zorný uhol večnosti, to je v podstate to isté, ako keď apoštol osvedčuje: „Ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo.“ Čítal som kedysi o povážlivých zjavoch z kruhov takzvanej pokrokovej mládeže: „Von z rodiny! Buďte samostatní a pokrokovejší ako naši otcovia a matky, nás nesmie viazať láska k Bohu, sputnať láska k rodine, prekážať v ničom láska k rodu a vlasti! My známe len jednu lásku: my milujeme život a chceme sa vyžiť!“ Aký to pokles, úpadok voči zmýšľaniu a konaniu otcov! Hrubé sebectvo, hmotárstvo, nízka telesnosť, túžba po falošnej slobode, zhon za hriešnou haravarou života! Ale je to tak: Len jeden krok na šikmej ploche, na pomýlenej ceste a potom to už ide, vždy nižšie a vždy hlbšie, bez rozmyslu a bez zastania. Preč od Boha! To vždy prvý krok, ostatné prídu samy od seba: preč od cirkvi, od národa, von z rodiny, von zo slušnej spoločnosti a človek sa zastaví – ako kedysi márnotratný syn – pri ošípaných. Ale či to je cieľom života? Či to je ideálom mládeže? Čo teda? Nehanbite sa za evanjelium Kristovo! Držte sa verne evanjelia vrúcnou vierou zbožnej duše, celou vrelou láskou mladého srdca, aby aj Vám bolo múdrosťou od Boha, i spravodlivosťou, i posvätením, i spasením, – a zachránilo vás pred telesnou i mravnou, časnou i večnou záhubou! – A čo my ostatní? – Dospelí evanjelici, kresťania? – Nedávno položili deviatim otázku; či veria v Boha? Z deviatich siedmi vyznali a nezapreli a vyznali: „Áno, my veríme v Pána Boha!“ Jeden sa odmlčal; svedomie mu nedovolilo zaprieť Pána Boha, ale opatrnosť a strach pred ľuďmi mu zabránili vyznať Ho; – len deviata – žena – zaprela Boha a vieru v Neho. Keby ste vy, bratia, sestry, boli postavení takto na próbu a prišli by ste naozaj do pokušenia: kvôli svetu, z falošného studu, alebo z potupného strachu pred ľuďmi, z vypočítavej opatrnosti alebo z dôvodov zaprieť Boha, Krista, Jeho evanjelium, prosím Vás, nezabudnite na tri veci: predovšetkým na nevďačnosť sveta, ktorý nevďakom platí i svojim najvernejším prisluhovačom a aj pre tých, čo sa jemu k vôli stali zradcami ako Judáš, má nakoniec len bezcitný výsmech: „Čo mňa do toho? To je tvojou vecou!“ Potom pomyslite na výčitky, úzkosti, svedomia, ktoré už nejednému vytlačili slzy z očú a nejdeného vohnali do zúfania, pomyslite na učeníka Petra, a na Judáša! Ale nadovšetko: Nech Vám na mysli tanú slová Spasiteľa, ktorý povedal nielen to: „Lebo kto by sa hanbil za mňa a za moje slová v tomto hriešnom a cudzoložnom pokolení, za toho sa i Syn človeka bude hanbiť, keď príde v sláve svojho Otca,“ ale povedal aj toto: „Preto, že si vlažný, ani horúci ani studený, vypľujem ťa z úst.“ A vtedy, ak len máličko milujete samých seba a ak si milujete dušu, ak myslíte na budúcnosť a pamätáte na večnosť, iste osvedčíte a neprestanete osvedčovať s apoštolom: My sa nehanbíme za evanjelium Kristovo, lebo Ježiš Kristus je aj nám múdrosťou od Boha a spravodlivosťou a posvätením i vykúpením!

Amen

*

Túto kázeň povedal biskup VD SECAV dr. Vladimír Pavel Čobrda 20. júla 1952 v ev. kostole v Liptovskom sv. Mikuláši v VI. nedeľu po sv. Trojici. V tejto kázni sa odvážne ohradil proti prejavu vtedajšieho ministra kultúry Václava Kopeckého, ktorý niekoľko týždňov predtým, pri zakladaní Čsl. spoločnosti pre šírenie politických a vedeckých poznatkov, vulgárnym spôsobom napadol cirkvi, vieru v Boha a veriacich. Podľa mojich vedomostí to urobil ako jediný vysoký predstaviteľ cirkví vo vtedajšom Československu.
Biskup V. P. Čobrda žiadal, aby redakcia Cirkevných listov túto jeho kázeň uverejnila. Keďže však v tej dobe už mali redakciu v rukách tzv. „vlasteneckí farári“, ktorí spolupracovali s komunistickým režimom, nielen že mu odmietli ju uverejniť, ale o pár mesiacov rozpútali proti nemu štvavú a špinavú kampaň, ktorá definitívne rozdelila evanjelické duchovenstvo na tzv. reakčných a vlasteneckých farárov a spôsobila, že 1. 11. 1953, teda pred šesťdesiatimi rokmi, bol biskup V. P. Čobrda donútený pod hrozbou spustenia veľkého „monsterprocesu“ s „reakčnými“ duchovnými odstúpiť zo svojej biskupskej funkcie. Urobil tak ako posledný dovtedy nezávislý a slobodný vysoký predstaviteľ kresťanských cirkví v komunistickom Československu. Statočne a húževnato dokázal vzdorovať komunistickému režimu päť rokov.
Túto kázeň, ktorá v päťdesiatych rokoch kolovala v evanjelickej cirkvi ako samizdat, som našiel v materiáloch ŠtB, ktorá v roku 1962 napokon spustila proces proti tzv. „reakčným“ duchovným. Režim nedoká zal odpustiť biskupovi V. P. Čobrdovi, a tým duchovným, pre ktorých bol naďalej vodcom a biskupom, ich vnútornú slobodu a neochvejnú túžbu niesť evanjelium Kristovo svojim veriacim, najmä mládeži.
Začítajte sa do kázne, ktorá je dnes možno ešte aktuálnejšia ako v dobe, keď ju biskup dr. V. P. Čobrda napísal.

MICHAL ZAJDEN