* 17. novembra 1959 Martin
† 14. októbra 2013 Bratislava

Free. Slobodný. Toto slovo obsahuje aj názov webovej stránky www.freebsd.nfo.sk, jednej z husto navštevovaných stránok, na ktorých náš priateľ, básnik Juraj Šípoš, uverejňoval svoje úvahy. Najmä úvahy o dvoch témach, ktorým sa venoval zo záľuby, no venoval sa im tak vášnivo, že v nich dosiahol profesionalitu. Boli to počítače a hinduizmus.

A hľa – aj v jeho úvahách o počítačoch – dokonca aj vtedy, keď sa zaoberal rýdzo odbornou stránkou veci – napríklad zachovaním anonymity pri využití serverov – nachádzame slovo free.

Toto píše Juraj v úvahe Linux je hlavne o slobode:
„Licencie väčšiny počítačových programov sú tvorené tak, aby vám odobrali slobodu… Licencia GNU chce garantovať vašu slobodu a podeliť sa o „free“ softvér – zabezpečiť, aby bol pre všetkých užívateľov „free“. Keď hovoríme o „free“ softvére, máme na mysli slobodu, nie cenu.“

Teraz už ľahko prídeme aj na to, prečo si Juraj z náboženstiev obľúbil práve hinduizmus.

Posledný text, na ktorom pracoval a práve sa ho chystal publikovať, bol preklad staroindického spisu Devímáhátmya – t. j. Majestátna Bohyňa, svojmu prekladu dal názov Sľub ženského Boha. K prekladu napísal aj úvod a v ňom medziiným hovorí: „Hinduizmus je ako rozkonárený strom – tiež pozostáva z viacerých vetiev… Hinduizmus je náboženstvo s nemalou rôznorodosťou v názoroch, ktoré sa však vzájomne tolerujú a všetky vetvy majú spoločný koreň. Európania nedokážu celkom do seba vstrebať túto rôznorodosť…“

Aj k hinduizmu prilipol Juraj preto, lebo ho pokladal spomedzi všetkých náboženstiev za najslobodnejšie.

Iste nie som jediný, kto si vážil Jurajovo presvedčenie, že ľudská sloboda je najväčšou hodnotou na svete. Láska k slobode bola princípom, podľa ktorého žil, o láske k slobode písal – a láska k slobode zas písala jeho životopis.

Narodil sa 17. novembra 1959 v Martine ako jeden z dvoch synov Ivana Šípoša, popredného slovenského psychológa. Jeho mamička Anna bola stredoškolská profesorka. Ale stačí sa pozrieť na Jurajovu fotografiu a hneď uhádneme, že vášnivá krv, ktorá v ňom prúdila, nebola iba slovenská. Juraj rád upozorňoval, že jeho predkovia prišli z Talianska.

V roku 1968 mal deväť rokov – dosť na to, aby v ňom rozjatril lásku k slobode vpád neslobody v noci z 20. na 21. augusta. K tomu, že najväčšou životnou hodnotou sa stane preňho sloboda, prispel aj príbeh, čo sa odohral priamo v ich rodine. Nuž, hoci bol Juraj všestranne talentovaný študent, najlepší sa usiloval byť v angličtine – bol totiž už od tínedžerského veku rozhodnutý, že odíde, len čo sa mu naskytne na to príležitosť. Naskytla sa. Po maturite v roku 1979 a po takmer dvoch rokoch, počas ktorých pracoval ako operátor pri počítacích strojoch, sa mu podarilo emigrovať – a emigrantský osud ho zavial až do Austrálie.

Keď si mladý muž zvolí emigrantský osud, určite ráta s tým, že ho čakajú emigrantské starosti. Predsa však asi Juraja trochu prekvapilo, keď s emigrantskými starosťami prišli aj emigrantské emócie. Tie spôsobili, že sa z neho stal v Austrálii nielen pomocný robotník, čo kdesi „v kuchyni plnej krabov“ škriabal zemiaky a umýval dlážku, ale prebudil sa v ňom aj básnik. Písal básne o súhvezdí Južný kríž aj o svojom osobnom južnom kríži – a celkom paradoxne v nich vedel občas zabudnúť na lásku k slobode, pretože silnejšia bola chvíľami túžba po tej neslobodnej vlasti, ktorú opustil. Iste by si ani on sám nikdy predtým nepomyslel, že napíše dojímavú báseň s takým nepoetickým názvom, ako je názov Konzulát.

KONZULÁT
Rose Bay,
či Ružový záliv,
len niekoľko minút
autobusom
z Bondi Junction.
Miesto sýteho vzduchu.
Konzulát len niekoľko
metrov vzdialený od mora,
no niekoľko tisíc kilometrov
od vlasti,
a predsa tam,
sediaci v pôde,
takmer viečkom
dotýkajúci sa mora.

Z rukáva sa mi vykotúľala túžba.

Aj ďalšia emigrantská emócia bola paradoxná – práve vo svete, kde sa mal konečne cítiť slobodný, sa v ňom ozval väčší stihoman, než poznal na tej neslobodnejšej strane železnej opony. Mal dojem, že si ho aj za oceánom našli „oni“ a aj v ďalekej Austrálii zrazu začal pociťovať každý deň ich blízkosť. Ale ktovie? Čo my vieme, kam až siahali ich chápadlá? Možno to nebol až taký nesprávny pocit.

Navyše jedného dňa – azda aj vinou toho pocitu – a aj vďaka clivote – Juraj Šípoš v Austrálii ťažko ochorel a rodine, priateľom a iste aj tomu konzulátu sa podarilo dostať ho nazad do Bratislavy.

Doma ho nečakala nijaká slávobrána – bez pardonu nadobudol platnosť trest, na ktorý ho odsúdili v neprítomnosti: dva roky väzenia za nedovolené opustenie Republiky. Otázkou bolo iba, ako dlho sa podarí – pod zámienkou odsúdencovho zdravotného stavu – odkladať nástup trestu.

V tejto chvíli do jeho príbehu vstupuje vydavateľstvo Slovenský spisovateľ.

Pôsobil som tam vtedy ako vedúci redaktor oddelenia poézie a Jurajov otec sa pousiloval, aby sa mi dostali do ruky Jurajove verše.

Verše sa mi páčili, s ich autorom som sa spriatelil, jeho básnickú zbierku som zredigoval a poslal do tlače. Chcelo to iba trochu konšpirácie – na to, čo by mi mohli zakázať, som sa nikoho nepýtal a v jeho životopise na záložke knihy, ktorej sme dali názov Pod južným krížom, som uviedol iba: „Dva roky pôsobil v Austrálii.“ Kniha vyšla v roku 1986. Informácia o Jurajovom básnickom talente pravdepodobne zapôsobila aj na súd: bezpodmienečný trest mu zmenili na podmienečný.

Neostalo iba pri tejto jednej knihe. V roku 1988 vyšiel v Slovenskom spisovateľovi súbor siedmich poém Aperitív na modrej planéte – a jedna z nich, práve tá, ktorej názov som vybral za názov celej knihy, bola Jurajova.

Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ dostal príležitosť aj ako angličtinár a v jeho preklade vyšiel v roku 1989 výber z poézie ugandského básnika Okota p’Biteka Výčitky čiernych manželov a v roku 1991 antológia zen-budhistických koánov Myšlienky písané do piesku. Všimlo si ho aj vydavateľstvo Smena a v roku 1988 mu publikovalo sci-fi prózu Kompjuterové zhltnutie.

Jurajov občiansky život sa v tomto období upokojil. V roku 1985 sa oženil so spolužiačkou Ivetkou. Pracoval ako dokumentarista vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie a vďaka svojej schopnosti prekladať nielen z angličtiny, ale aj do angličtiny sa stal vyhľadávaným prekladateľom. Spoľahlivo sa uživil už za komunizmu – a ešte úspešnejšie po páde železnej opony.

No ak by si niekto myslel, že Nežná revolúcia v novembri 1989 spôsobila aj zmenu v Jurajovom pohľade na svet, mýlil by sa.

Juraj spoločenskú zmenu určite uvítal – no rýchlo pochopil aj to, že doba, ktorá prišla, ešte ani zďaleka nie je dobou, ktorú si vysnívala jeho láska k slobode. Ubehlo celé štvrťstoročie, počas ktorého mal stále rovnaký pocit ako za komunizmu – že svet, v ktorom žijeme, nie je slobodný.

Celý ten čas sme sa priatelili a vždy, keď sme sa stretli, ma Juraj ubezpečoval, že sa vlastne nič nezmenilo a že nepriatelia slobody nám ustavične dýchajú na chrbát. „Sú všade,“ hovorieval. „Stále sú všade.“ Ba dokonca mal pocit, že pád železnej opony, sloboda podnikania, sloboda cestovania – a najmä prudký technický vývoj – že toto všetko ešte nahralo neslobode: „Ľudia si to ani neuvedomujú, ale kontrolovaný je každý ich krok, odpočúvané každé slovo a prečítaný každý mail.“

Nielenže to hovorieval. Usiloval sa proti tomu aj bojovať – najmä vo svojich odborných článkoch, publikovaných v internetových časopisoch.

Ako laik som ten jeho boj mohol sledovať len zobďaleč, nepochyboval som však o tom, že je oprávnený.

Veď trvalú prítomnosť akýchsi skrytých, no neúnavne šarapatiacich nepriateľov slobody si môžeme uvedomovať aj ako počítačoví laici. Môžeme si ju uvedomiť napríklad aj vtedy, keď si všimneme, že Juraj Šípoš, básnik, ktorého základným životným princípom aj najväčšou témou bola láska ku slobode, nebol pre znovuzrodenú demokratickú spoločnosť hoden ani toho, aby sa o ňom čo len jedným slovom zmienil v roku 2005 vydaný Slovník slovenských spisovateľov.

Buďme však v tejto chvíli zmierliví a nazvime to iba nedorozumením.

Nedorozumením, ktoré spôsobilo, že aj mnohí naslovovzatí znalci literatúry až zajtra zistia, s akým talentovaným básnikom sme sa tu dnes rozlúčili. Že si až zajtra po prvý raz s obdivom prečítajú verše z APERITÍVU NA MODREJ PLANÉTE, ktoré prečítam teraz, aby som si tu aj ja s vami, vy so mnou, aby sme si tu všetci spoločne uvedomili, aký dobrý to bol básnik:

… Chcem uchopiť myslenie
skutočného človeka, lebo, ako sa podľa predbežných
pozorovaní zdá, na modrej planéte je skutočných
ľudí málo. Ja však, ako skutočný, som pre ten svet,
kam idem, zatiaľ len neskutočný. Moje cesty
predtým boli rôzne. Z Flatlandu mám ako suvenír
len trojuholník a priamku, mám to nakreslené
a ukryté v trezore veľmi ďaleko.
Môj svet je plný ozajstnej lásky a porozumenia…

… Post Scriptum môže znieť aj ako „andante“.
Je možné zmeniť sa!…

… Modrá planéta z diaľky vyzerá
ako krehký driek včely.

LETÍM! Myšlienky som si usporiadal
a smer svojho kovovo-kryštalického tela
som dokonale ovládol.

Padol som na dno tatranského plesa…

… Je noc.
Mesiac v splne
ma uchopí do dlaní…

… Pomaly sa začínam
dematerializovať.

Zbohom, modrá planéta!

14. októbra 2013 nič nenasvedčovalo, že jeho vášnivé, no choré srdce má pred sebou už len niekoľko úderov.
Juraj si ako zvyčajne zapálil svoju podvečernú cigaretu, no keď sa jeho oproti sediaca manželka naňho lepšie pozrela, zrazu zistila, že hoci cigareta ešte horí, Juraj už nedýcha.
Bude nám za Tebou smutno, Ďurko – ale zároveň vieme, že si šťastný. Konečne si slobodný.