IVAN ČIČMANEC: Krehké čaro disonancií
Bratislava: Kalligram 2012

V roku 1969 dvadsaťsedemročný emigroval do Nórska, vyštudoval tam divadelnú vedu, ruštinu a angličtinu, učil a naučil sa – zrejme i s manželkinou pomocou – vynikajúco nórsky. Takže prekladá zo slovenčiny do nórčiny aj z nórčiny do slovenčiny; to množstvo, tie zásluhy sú nemalé: v novembri tohto roku dostal za ne Hviezdoslavovu cenu za preklad.

Čítajme prvú esej Exil ako stav tvorivosti – tak trochu jeho autoportrét. On, vlastne aj komparatista, vychádza v nej zo Shakespearovej Búrky, z postavy vojvodcu Prospera, uvrhnutého na ostrov, na ktorom samota a izolácia na neuverenie vystupňovali jeho tvorivé schopnosti. Intelektuálovi vyhostenie či emigrácia pomáhajú, sú jeho dobré múzy a žičlivé hviezdy – návrat medzi ľudí, próza všedného života a najmä politika privedú umenie a tvorivosť k zániku. Shakespearov Prospero „v exile dosiahol intímny kontakt so svojou duchovnou dimenziou a so svojimi tvorivými schopnosťami“. Ostrov ako útočisko a obraz hraného divadla ako umenia, symbol duchovného rozmeru, jeho osamelosti, ale aj jeho slobody a fantázie.

Nikto zo Slovákov neurobil takú ostrú čiaru medzi exilom a domovom ako tento Slovák vysunutý na najsevernejšie a najchladnejšie miesta Európy: tie si však pochvaľuje – k domovu, síce milovanému, má intelektuálnu rezervu.

Lebo domov – parafrázujeme – je niečo každému drahé a pozitívne. Ale je to aj dar nanútený zvonka, nezvolený a nevyprosený. A predstavuje aj putá; tie nás síce k nemu viažu, ale zväzujú, zacláňajú a zužujú výhľad na svet aj na nás samých. Čosi čo je vrodené, znamená istotu, ale aj obmedzenia. Domov, to je aj despota, sme v ňom ako jeho poddaní, natiahnutí na jedno a to isté kopyto.

Takže „prílišná pripútanosť k rodisku, absolutizácia jeho relatívnej hodnoty znižuje náš duchovný horizont a vytvára mentalitu zápecníctva a provinciálnosti.“ A počúvajme: „Nie je náhodné, že všetko skutočne veľké umenie, veľkú literatúru i veľké priekopnícke myslenie vytvorili ľudia, ktorí cítili, že ich vlastný domov je pre nich pritesný, a ktorí sa tým či oným spôsobom pokúšali prekračovať jeho hranice.“

Takže „exil má v sebe aj určitý pozitívny náboj, ktorý v prípade tvorivého, o slobodu usilujúceho človeka môže podstatnou mierou prispieť k rozšíreniu existenciálneho poznania a uvoľneniu tvorivých síl.“ Ak nezapracujú v človeku deštruktívne protisily, exil ponúka aj schopnosť „vytvárať v človeku zdravý odstup od toho, čo mu predtým pripadalo ako čosi neúprosne a nezmeniteľne určené osudom“ – a tak vlastne exil je aj „modelovou situáciou, ponúkajúcou hlbšie spoznať a prežiť existenciu vykorenenosti človeka ako takého,“ čiže životný pocit, dnešný ľudský údel, dnešný stav sveta.

Takéto východisko vytvorilo z Čičmanca aj komparatistu: robí paralely a komparuje domáce zjavy s európskymi, aj isté domáce zjavy s inými domácimi, akoby – podľa nás nie vždy – spriaznenými alebo paralelnými zjavmi. Slovák poučený Európou však obdivuhodne, jasnozrivo vidí, čo mnohí doma po slovensky bijúci sa v prsia nevidia alebo nechcú vidieť. To sú tie jeho Slovenské paradoxy a protirečenia – viditeľný názov jednej eseje mohol by sa stať neviditeľným názvom viacerých. Lebo Nórskom poučený, a vari aj formovaný Ivan Čičmanec, hovorí pravdy kruto pravdivé:

„Nepoznám národ, ktorý má taký vlažný vzťah k vlastnej literatúre ako Slováci.“ Mnohí, aj vysokoškolsky vzdelaní, neprečítali zo slovenskej klasiky ani moderny nič; mená niektorých významných autorov im nič nehovoria. Nevraví to čosi – pýta sa Čičmanec – aj o neochote či strachu pozrieť sa sebe samému do očí? Ale keď dobre nepoznáme a nevážime si vlastnú kultúru – ako môžeme chápať a rešpektovať iné kultúry, hoci práve aj o to dnes ide?

V malom Nórsku, ako vraví, každý rok vychádza niekoľko knižných monografií – vedeckých aj popularizujúco beletrizujúcich – o nórskych spisovateľoch. Prečo? Lebo v Nórsku je hlad aj po takýchto knihách: na osudoch svojich významných ľudí Nóri hlbšie a konkrétnejšie poznávajú historické a spoločenské pozadie, ktoré spoluvytváralo ich literatúru a kultúru – a tie sú predsa obrazom ich individuálnej a kolektívnej identity. Aj keď vraj viaceré z nich sú kritické, rúcajú staré mýty a svojich bardov nenachádzajú vždy v ideálnom svetle.

Na Slovensku? Keďže drvivá väčšina svoju literatúru nečíta, nezaujíma sa ani o tých, ktorí ju tvorili, a často sa o nich píše tak, že sa vyzdvihujú do nereálnych výšin, alebo degradujú na provinciálnych a nemoderných ťuťmákov. Takéto mimoliterárne príčiny rozkladajú národnú kultúru ako jej choroboplodné bacily.

Dlhujeme, skresľujeme, alebo mlčíme. Čičmanec akoby nám vyberal slová z úst: neodpustíme si ďalšie citovanie, nech nám to autor aj čitatelia prepáčia:

„Vari nikto však nepredstavuje komplexnosť a tragédiu slovenského intelektuála tak výrečne ako Svetozár Hurban Vajanský, európsky vzdelaný aj mysliaci prozaik, básnik, esejista, literárny aj umelecký kritik, novinár, politický ideológ a odvážny bojovník za práva svojho národa. Osobne som toho názoru, že keby nebolo Vajanského a s ním Škultétyho, Hviezdoslava a hŕstky iných, slovenská národná myšlienka by bola zahynula ešte pred prvou svetovou vojnou. Už za svojho života sa Vajanský stretával s nepochopiteľným nevďakom.“ A dnes 99 percent jeho krajanov sa správa, akoby nikdy neexistoval. Ani tí primitívni hurá Slováci nafukujúci význam treťoradých našich postavičiek „takmer celkom ignorujú Vajanského obrovský príspevok do nášho kultúrneho a politického vývinu.“

Mýlil sa? Iste, a niekedy fatálne: utopická viera v cárske Rusko, averzia voči modernému umeniu, „nevhodné politizovanie v beletrii“, odpor proti emancipácii žien. No sú to aj omyly doby, „tlak historických okolností“ a najmä „osobné zúfalstvo“ z možností blízkeho konca holej existencie národa. Mýlil sa, lebo chcel zachraňovať, zakazoval, lebo chcel uzdravovať, nenávidel, pretože miloval.

Ale: „bez analytického pochopenia jeho všestranného talentu, jeho hĺbky a tvorivosti, jeho heroického zanietenia… ale aj jeho tragických protirečení a omylov nie je vari ani možné pochopiť vývin slovenského kultúrneho a politického vedomia počas celého dvadsiateho storočia až dodnes.“ Nestalo sa tak – dodajme – ani v poslednej Vajanského antológii vydanej Kalligramom; pre zostavovateľku aj autorku chudobno myšlienkového doslovu je Vajanský v podstate len tvorcom jalového nacionalistického mýtu. Ale – výborne hovorí Čičmanec – „kto ignoruje Vajanského, ignoruje Slovensko a slovenskosť!“

Takže môžeme s ním len opakovať, že „svet nebude potrebovať národy, ktoré nepoznajú“ – sabotujú poznať – „samy seba, alebo ktoré dokonca samy sebou opovrhujú.“ Pridajme k tomu známu, aj inými konštatovanú „presilu emocionality a nedostatok hĺbkovej analýzy“, závislosť od všelijakých romantických aj neromantických, často účelových mýtov – a máme známy a trvajúci stádový pohyb od mantinela k mantinelu, ktorým si toto spoločenstvo doslova krvaví hlavy.

Na Slovensku sme nasledovné slová ešte nepočuli: Čo udržovalo komunizmus pri vláde toľké roky? Zakorenené, nemeniace sa, masovo rozprasené malomeštiactvo! Ako ľudská vlastnosť a štýl života, nie spoločenská trieda. Ide o „ten najpriemernejší ľudský priemer, dôsledné vydávanie relatívnych hodnôt za absolútne, hovenie si vo vlastnom pohodlí, nekritická zahľadenosť do seba samého, ku gýču inklinujúcej estetiky, hlboko zakorenená nedôvera voči všetkému, čo je inakšie ako priemer, čo si vedome hľadá vlastnú životnú cestu.“

Termín malomeštiactvo nápadne vyšiel z módy, zisťuje Čičmanec, v krajinách postkomunistických aj kapitalistických. Na scénu vystúpil rasizmus, nacionalizmus, vojna, globalizácia, chudoba, životné prostredie – ale o žabe na prameni, príčine týchto nešťastí, sa podivne mlčí.

Myšlienkovo hustá je úvaha Tichý triumf malomeštiactva, v knihe jedna z najhustejších: uzavrime ju aspoň tým najdôležitejším: „Existenciálna apatia ľudstva“ – a malomeštiactvo je a bude jej liahňou. „Drvivá väčšina obyvateľstva v komunistických krajinách nezorganizovala aktívny odpor proti svojim vládcom, nanajvýš ak komunistický režim živelne sabotovala tým, že sa viac či menej vedome odvracala od vecí verejných.“ Už údajný burič Karol Marx bol v súkromnom živote pokrytec a malicherný meštiak; čítajme o tom Paula Johnsona. Lenin? „Prototyp malomeštiactva. Nenávidel nielen myšlienky, s ktorými nesúhlasil, ale aj ich nositeľov,“ chcel socializovať nielen vedu a umenie, ale aj erotiku a ľudskú intímnosť; neuznával hodnotu individuality, mýtizoval kolektivitu, poslušnosť, masu, triedu. Áno: Lenin – malomeštiak v úlohe revolucionára.

Všetky tie zločiny komunizmu, už odhalené a odsúdené, tolerovalo a prikrývalo malomeštiacke pohodlie a ľahostajnosť, prízemný materializmus, antiduchovnosť, starosť o plné vrecká a bruchá, nie čisté a pokojné svedomia. Ďaleko je slovenská beletria od zostúpenia do týchto ukrytých zradných podstát, ďaleko je myslenie politikov a verejných činiteľov – ale aj cirkví a kňazov – od tohto nemeniteľného jungovského tieňa v človeku aj ľudstve, jeho odvrátenej tváre, temného brata, ale žiaľbohu brata.

Ako vidno, tento Slovák do emigrácie odišiel, aby sa vrátil a prišiel – a príkrou, jasnozrivou kritikou povytieral slovensky prispaté oči.

„Strach z abstrakcie“ názov ďalšej úvahy – nie je len strachom z modernej hudby a abstraktného maliarstva, z ich abstraktných štruktúr, „ktoré nás majú oslobodzovať od strachu tyranie pozemskej všednosti a zasadzovať nás do kozmického rámca.“ Takto, v podstate nábožensky, som počul interpretovať abstraktné umenie len Václava Černého; toho, ktorý inde, aj z Kafku, Becketta, sadizmu a čierneho humoru vyvodil duchovný rozmer človeka, hľadajúceho miesto a bezpečie v kozme. Po ňom to robí Slovák Ivan Čičmanec.

Chceme mať zážitok z definície? Počúvajme: „Strach z abstrakcie, poznania kozmických dimenzií bytia, lipnutie na konkrétnosti a dočasnosti je v podstate strachom zo slobody. Všetky opravdivé náboženstvá, všetko veľké umenie i filozofia presahujú človiečikovskú ulitu z mäsa a kostí a usilujú sa viesť ľudí k slobode, k dýchaniu vzduchu večnosti, ktorý sídli ako v nekonečnosti kozmu, tak aj v našom duchovnom jadre.“

Dostali sme sa k Čičmancovej naj existenciálnejšej hlbine bezpečnosti, inými slovami: do končín nie labyrintu, ale raja srdca: k jeho duchovno náboženskému jadru, ktoré má veľmi blízko ku gnóze a gnosticizmu. Nie kresťanstvo „dogmatické, extrovertné a kolektivistické“, ale to dávne „gnostické, ktoré kládlo dôraz na vnútorné prežitie božského rozmeru v individuálnom ľudskom vedomí.“ Bez povšimnutia prišla na slovenský knižný svet knižočka takýchto jeho meditácií V ohnisku neprítomnosti (MilaniuM 2005), o ktorej referovala a ukážky z nej priniesla vari len Tvorba. V týchto meditáciách poznávame pravého Čičmanca, jeho duchovné a tvorivé ohnisko, ktoré vysiela svetlo a teplo na všetko, čo píše; nielen na tieto mnohotématické eseje, ale i jeho poé ziu a prózu:

„OBRACIAM SA K TEBE, VEČNÝ DUCH, ja zatratený pútnik po predmestských krčmičkách, cestujúci rozheganými vláčikmi, krvavo poznačený zákrutami jestvovania, obraciam sa k sebe, zatratený a azda preto raz aj spasený hľadač, aby som vo svojich útrobách objavoval odvahu milovať, spaľovať sa na popol nebytia, vyslovovať pravdu o veľkom vesmírnom sne. Ja, zatratený, najosamelejší zo všetkých vlčích ľudí, ktorý za daždivých nocí nocujem pod cudzími bránami, v neznámych mestách žobrem o súcitný pohľad múdrych, roztúžených očí, plazím sa po dne kamenistých úžľabín, veriac jedine v beznádej, ja sa utiekam k Tebe, Duch, k veľkému, ľahostajnému, tajnému utešiteľovi, k večnému, nemennému nebytiu: Daj mi silu nepretržite si uvedomovať, že iba v osamelosti je pravda, sila a sloboda, že iba v utrpení je poznanie a očista, že iba v zatratení je zmŕtvychvstanie, blaženosť a pokoj. Vďaka Ti, Duch, za to, že nezištne osvecuješ moju myseľ.“

Našiel takéto slová, prehovoril z takejto hlbokosti a v takomto tóne niekto zo slovenských literárnovedných, kritických alebo širších umeleckokritických kruhov? V Ivanovi Čičmancovi našli sme kohosi, kto myslí, cíti a píše ako moc či milosť majúci, ako ktosi obdarený charizmou.

Obdivuhodná je nielen šírka či pestrosť, ale aj hĺbka Čičmancových tém a záujmov; aj v tomto by sme asi márne hľadali – v emigrácii aj doma – jemu podobného.

Lebo okrem pretriasaných kľúčových textov prináša jeho výber – eseje, štúdie, úvahy, portréty – o Jarryho Ubu vo svetle Nietzscheho filozofie, o neznámom nórskom existencialistovi, ktorý sa volá Peter Wessel Zapffe, o Beckettovi a Kafkovi; nielen o dôležitých Severanoch: Björnsonovi, Ibsenovi. Strindbergovi, Knutovi Hamsunovi a Ingmarovi Bergmanovi, ale aj – pre neho – dôležitých Slovákoch: o Tatarkovi, Škarvanovi, J. Ondrušovi; a nielen o múzach vážnych, ale aj tých ľahších či tých najľahších: o nezastupiteľnosti cirkusu, o Voskovcovi a Werichovi, o hollywoodskom komikovi Buster Keatonovi z čias filmovej grotesky. Lebo, ako vraví, „často spomínaná a zdôrazňovaná hranica medzi tzv. nižším a vyšším umením je vlastne vágna a umelo udržiavaná.“ Dokonca ozdraveniu západnej kultúry môže podľa neho napomôcť „práve zblíženie tzv. vážneho a zábavného umenia“ – o čom tak trochu pochybujeme.

Vnútorná sloboda, zázračná tvorivá imaginácia, zážitky z umeleckých výprav za neznámym, tajomným a božským sú jeho najintímnejšie stimuly na ďaleké cesty do sveta, jeho umenia a myslenia. Posledná esej Hudba ako indikátor slobody dáva v takomto zmysle celej knihe záverečnú bodku.

Ako vidíme, vyzná sa nielen v literatúre, súčasnej i staršej, domácej i európskej, ale aj v hudbe, výtvarnom umení a filme, filozofii aj teológii: odtiaľ jeho nielen široko komparatistické, ale aj syntetické uvažovanie o najrôznejších veciach rôznych druhov umenia. Niekedy jeho spájania, porovnávania a paralelizovania sa mi zdajú prisubjektívne, prismelé alebo trochu násilné – napríklad pri Tatarkovi, Ondrušovi a gnosticizme – ale výsledok a dojem z tejto knižky je obdivný a povznášajúci; občan našej zúfalo neprehľadnej prítomnosti má v ňom človeka, ktorý jasne rozlišuje a jasnozrivo vidí, ktorý preniká do ľudských hĺbok aj kozmických podstát, a čitateľa ako človeka duchovne vedie. Prichádza mi na um výkrik André Gidovho Oidipa: „Ó temnoty, moje svetlo!“