„Ešte sa na to usilujem
popamäti zabudnúť…“

JÁN LITVÁK

Dnes bol orechový deň. Padali a padali; padali aj zo stromov, ktoré tohto roku vôbec nezarodili. Je to celkom iný vietor ako ten, čo strháva domom strechy a klobúky z hláv, je celkom iný ako ten, ktorý rozdúchava a rozhojňuje letné požiare vo vysmädnutých lesoch. Orechy vedia o tomto vetre svoje – okradne ich nielen o všetky plody, ale aj o posledný suchý list. Nahé stoja konča záhrad, vietor im výska v lysinách.

Chcel by som vedieť všetko o múdrosti orechových stromov. A počúvať ich s pasiou až do úplného ohluchnutia. Napríklad ten, ktorý stojí v rohu hatanskej záhrady, v mieste, kde sa stretávajú a zrážajú cesty z Bratislavy, Senice, Piešťan i z Trnavy – ten by som počúval najradšej. Má dobrý rozhľad do všetkých strán, má dobrých šesťdesiat – sedemdesiat rokov, v lete má jasný voňavý tieň, ktorý odháňa dotieravý bodavý hmyz. Čo všetko videl tento orech, ktorého jadro, malý drevnatý mozog, práve držím na dlani? Čo všetko by mi vedel pošepkať vonný dym stúpajúci k oblohe, keď na konci októbra pálime jeho suchú celoročnú korešpondenciu vyhrabanú z trávy?

Hovorí sa, veľa, často, a celkom právom, o múdrosti starších ľudí. Všetko, čo prežili, čo prehrýzli a uložili si do pamäti, tvorí ich jadro i škrupinu, ktorá by pre nás mohla slúžiť ako mapa. Orechy, vráskavé ruky stareniek ležiace v tráve – pamäť je všetko, čo majú, čo im zostalo. Nie je to však vôbec málo. Každý deň, ktorý sa prehnal okolo nich majú uložený v miazge – starenky aj ich orechy, čo už pozhadzovali lístie – každý Boží deň majú vpísaný vo vráskach kôry i v šedinách svojich krehkých korún. Staré stromy vo vetre vŕzgajú – vo vŕzganí možno zachytiť a rozoznať jednotlivé slová.

Pamäť je biliónová minca – nerozmenia vám ju len tak v hocakej trafike, no možnosť podržať ju chvíľočku na otvorenej dlani nedokáže zaplatiť nikto; aj tie najväčšie z dravých bankárskych rýb sú pri nej len nepatrným akváriovým planktónom. Lenže – minca má jednu takú vlastnosť, že sa hocikedy obráti, stačí deň a bez toho, že by sme čokoľvek spozorovali, prekrúti sa z líca na rub. Starý strom začne vysychať – najskôr spráchnivie jeden konár, hneď po ňom druhý, príde jeseň, keď v tráve pod korunou nenájdeme jediný zrelý orech a na ďalšiu jar nezbadáme už ani lístie na korune. Keď človek vidí takýto suchý strom, nevdojak mu na um príde slovo oheň, a hoci orech napokon zotnú iní, predsa sa cíti tak trochu vinný. Za to jedno slovo. A za myšlienky. Prispel k jeho skaze. To je, akoby ho sám zničil. A kým sa takto po večeroch trápi a týra, všetky stromy, o ktorých si to pomyslel už dávno pukocú a horia jasným plameňom v celkom iných krboch, naštiepané na úhľadné polienka.

Zabúdanie. Ešte včera ráno človek vedel úplne presne, kde to bol ten zámok, v ktorom bola učňovská škola. Navštevoval ju do roku 1951, a dnes večer už nevie ani to, čo jedol na obed, ba nevie ani len to, kde sa práve nachádza.

„A ty si kto?“ spýta sa.
„Ja som tvoj syn,“ znie odpoveď, ktorá sa počas návštevy zopakuje spolu s otázkou aj trikrát.
„A kde som?“
„Doma.“

Najsmutnejšie na tom je, že človek, ktorý vekom príde o pamäť síce vie, že zabúda, akurát si už nevie spomenúť na čo. A preto trpí. Týra sa. Za všetky myšlienky, ktoré ho opustili. Spolu so spomienkami na prechod frontu cez rodnú obec odchádzajú do zabudnutia aj všednosti a každodennosti. Najesť sa. Užiť lieky. Nakŕmiť psa. Zaplatiť účty. Nájsť zuby, kľúče, okuliare, modliacu knižku, telefón. Človek trpí tým viac, čím väčšmi zabúda, trpí tým viac, čím je pustejší. Hovoríme o starenkách a starčekoch, ktorí majú na škrupinách vpísané svoje súkromné dejiny križujúce sa s tými veľkými, bez ohľadu na to, či si ich dnes ešte pamätajú.

Zabúdanie sa však prehlbuje; to, čo lekárska veda nazýva stareckou demenciou, začína sa prejavovať aj u oveľa mladších ročníkov, dokonca už na základných a stredných školách. Prejavuje sa u mladých planých orechov, ktoré v letku vysialo vtáctvo a o tom, že by v budúcnosti mali rodiť, netušia ešte zhola nič. Nemožno sa tomu vlastne ani prizerať bez toho, aby sa zuby nezaťali do špičky jazyka, aby nám ústa nezaliala železitá pachuť krvi. Nezaštepené orechové stromy, skaderuka, stadekonár, ich prázdny afekt, chichot a základné životné úkony scvrknuté do malých škatuliek s nahryznutým jablkom neprinášajú plodnosť, ale len hojnosť prchavej prízemnej hmly.

„Načo by mi to všetko bolo?“ pýta sa ma mladý orech, ešte len oriešok, a zvesela ševelí sviežim lístím. Mlčím. Čo mu aj na to odpovedať? Že keď sa jeho semeno nedostane do pôdy, zhynie, skape sám, súci len pre oheň? Mávne nad tým rukou.

„Nemyslím na to, čo bolo. Prečo aj? Trápi ma len zima, ktorá mi zabraňuje rásť. Nech je už jar, nech je už ďalšia a ďalšia jar, nech mi pohne miazgou, nech konečne povyrastiem a previdím ponad múr.“

Pamäť orechových stromov nejde k duhu kráľom ani poddaným. Podstatná je iba výhrevnosť ich dreva. Lenže stromy si pamätajú. A vedia aj rozprávať. Keby ich ktosi počúval, keby ktosi začul čo i len jedno ich slovo, všetko by mohlo byť inak.

Napríklad: staré orechy pri cestách. Stáli na svojom mieste ešte dávno pred asfaltom – cesta k nim prilipla a s ňou i olovnaté výpary, s ňou aj neustávajúci hluk – no predsa nikam neodišli. Svoje zrelé plody spúšťajú na vozovku, kde ich rozjazďujú rýchle autá, nechávajú si konáre zraňovať vysokými kamiónmi – koruny zrezané do pravého uhla. Stoja. Napriek všetkému. Jar. Leto. Jeseň. Stoja, aj keď príde zima a s ňou smútok, tíš. Nikdy sa nesťažujú, že ich práca je márna, pretože aj zašliapnutý orech rozotrený po asfaltovom koberci ako hrudka masla, je ich dieťaťom – stromom, ktorý sa už nikdy nestane.

Ja som zatiaľ iba taký slabý strom – len tenučký prútik. Učím sa. Každý deň. Keď sedím pod starým hatanským orechom, naučím sa vždy najviac. Pozdravím sa. Pozbieram, čo popadalo z jeho presýpacích hodín. A keď sa mi zachce, môžem sa s ním dosýta porozprávať.

Takto: „No čo, starý kamarát?“ poviem mu.
A on mlčí.
A to stačí.
To je všetko.