Matka bola malá. Merala vari len 155 centimetrov. Syn hovorí o toľkých, lebo nikdy nebol pri tom, keď ju presne merali. Neskôr, vlastne keď jej už nebolo, hovoril si v sebe vždy „moja malá mama“.

Vydávala sa ako pätnásť a pol ročná. Svokra uprednostňovala pred ňou o tri roky staršiu a silnejšiu druhú nevestu, lebo obaja bratia zostali bývať s rodičmi. V prvých rokoch po vydaji často odchádzala s plačom k matke, ktorá bývala našťastie len štyri domy od nej. Užila si veľa roboty na poli, lebo rodina vlastnila osem hektárov rozložených na mnohých miestach veľkého chotára. Jej život bol životom roľníčky, ktorá musela vedieť robiť aj práce okolo ľanu a konopy, priasť, tkať a všetko okolo domácnosti. Chorľavela, bola náchylná na prechladnutia, v čom sa syn podal na ňu. Keď ich oboch mordoval čierny kašeľ, chodievali spolu popri rieke, verilo sa, že tak ho stratia.

Spávali šiesti v jednej izbe. Keď pri prechode frontu oheň spálil všetky hospodárske budovy a ohrozoval aj samotné bývanie, hasenie tohto ju skoro stálo život. Črepiny z míny jej ťažko poranili nohu.

Syn mal po maturite veľa starostí, aby sa dostal na fakultu a na kombináciu predmetov, ktorá ho zaujímala.

Od októbra 1952 do 10. mája 1956 mu matka napísala skoro päťdesiat listov. Prvý z 22. októbra bol adresovaný na Lafranconi, Švédske domky 8/5.

„Drahý syn čo najsrdečnejšie ta pozdravujeme všetci a prajeme ti všetko najlepšie od miliho pána Boha“. Potom matka píše aj, „že prečo poslal lístky domov“ (vtedy sa bez takých na potravu ešte nedalo kupovať)
„mohov si si nane kupit aj salamu… Janko môj a napiš nam že akich máš tich chlapcov čo sa s tebou na izbe a či mate dáku dobru stravu… len sa dako znašaj stima chlapci čo ta budu radi vidiet a tu maš svitalovu adresu a nebud lačni ja ti pošlem aj tie listky ak budeš kciet“

Narodila sa pár týždňov pred začiatkom prvej svetovej vojny. Dobre sa učila a učiteľ nahováral rodičov, aby nekončila školu v šiestej ľudovej a išla ďalej, že by z nej bola dobrá učiteľka. Nestalo sa a tak nepísala ako učiteľka, ale ako dedinská žena zapriahnutá do všetkých domácich, poľných i lesných prác.

Je taká starostlivá, že mu po ďalšom liste posiela aj pohľadnicu: „Janko moj zabudol si si doma pero tak napiš čitiho mame poslať a či nie.“

Bola citlivá, niekedy aj precitlivená. Jej maličký braček Janko sa utopil v plytkej vode, keď zaháňal húsky do rieky. Matka mala srdcovú porážku, ochrnula na pol tela a zomrela štyridsaťsedemročná. Otec, prísny a hrmotný, sa potom neoženil najlepšie a podľa predstáv svojich dvoch dcér.

„Mili moj syn“ oslovuje ho v liste z 27. novembra 1952 „mi tu mame vela noviho do druzstva ešte stale chodime orat a už nam aj kravi vezmu už nebudeme mať ani mlieka… Janko moj a len sa stima tvojima kamarati znašaj… Strina vravela ket sa stavila u teba že mate teplo vtej vašej izbičky že si mal aj postel pekne popravenu len tie košele ušpinenie ako čo bi si bol robotnik… len sa Janko moj pomodli nak ti pán Boh pomaha“

„časi tu mame peknie slnko svieti ako v lete ale ešte nič nerobime lebo su velkie mrazi cez noc a vetri… stara manka sa chora tak ležia,“ takto sa píše v liste z marca budúceho roku a v ďalšom hneď za ním sa syn dozvedá o veľkom požiare na Bučine, v drevárskom závode, kde otec robí posunovača na továrenskej vlečke a potom „aj stari nanko horniakoje sa chori aj naša stara manka stále ležia… a dones si domov aj pižamo aj obliečky to ti poperiem“

Začiatok apríla 1953: „tak ti posielame aspon tento mali baličok a vnom ti stará manka posielaju aj 200 korun… tak nam potom napiš či dostaneš všetko vporiadku a starej manke zadakuj… tešili sa, keď som im kartu čítala že maš o nich starost pre ich chorobu tak ich vždi daj pekne pozdravovat… a posielam aj novú vojansku adresu bratranca palka“

„sme sa veľmi potešili keť si písal že ti je dobre… ked ti je dobre ja sa tomu tešim ale na Boha nikdy nezabudni čo ti bude ako dobre… zub som si dala vitrhnut tak ma bolel už som mislela že sa zblaznim… toho dna nieto žebi sme ta nespominali aj s otcom aj učok gažoje sa velmo chori na kamienke… prajeme ti všetko dobre od Hospodina.“

19. 4. 1953: „… milí a srdečný pozdrav ti zasielajú tvoji rodičia a prejeme ti všetko najlepšie od miliho pána Boha… aj stari ňanko horniakoje sa v nemocnici na tu nohu došikovala som doktora Bíru tak ich hneď zobral do nemocnice a nohu im miseli operovat lebo tam kde im daval slatinsky doktor inekcije tam sa im to hnisalo… aj pri našej starej manky Benoje bol ten Bíro doktor tim zas povedal že sa im žily na nohach vapenia že im nemože krv prechádzat po žilach a že sa to viliečiť neda… zahumienke su už porobene teraz ideme sadit do JRD nad holan a v sobotu mladež rozkidavala hnoj za maľachovom dievčence mali aj mozole na rukach.“

Pred letom 1953: „… lebo sa tie dni takie ani rok ked nie si doma…prečo si neprišiel na tu zabavu… Janko moj tu bolo sveta ako maku… ale čo sa mali naši hasiči najlepšie zadržať na súťaži ako inokedy ked ste pretekali tak nemohli vodu chytit a zvolenci chytili hnet… tvoj kamarat svital sa stale natriasal zjednov hasičkov zo zvolena s takou starou a vyprevadzav hu do auta a chlapi bi sa boli hnet pobili s janom mikušoje pre ciganov lebo kceli aby im hrali… a jano paloje bosi tancoval sam mal solo či sme sa na nom nasmiali a potom mu tetka kurajtoje museli nohy umyvat v lavore.“

18. 10. 1953: „v nedelu 12eho prišli vojaci zo zvolena s hudbou davali ľudom trojake mäso tak sme sa hostili… ale čo z toho ked teraz vravia že nemaju penazi na jednotke… a už sme vimurovali aj kuchynku na dvore uš teraz len ovakovat a pokrit…“

10. 11. 1953: „len sa syn moj uč je to len pre teba dobre… a ani si mi nepovedal že si bol na tej hostine s mladežov ked si bol doma taki veselý ved si vari aj spieval lebo potom žalovali to si nemav Janko moj veď máš smútok za starou mankou… kostol na pamiatku reformacie sme miseli mat v zále… aj školskie deti sa potom vadili z učiteľom že nas nepustil do školi tak sa vraj hanbi… Janko moj veru je to veselšie ked si doma to je veru veselšie.“

8. 3. 1954, 17. 3. 1954: „pošli po strikovi špinave pradlo… počasie mame tu nie dobre stale prši už nas skoro aj voda vzala lebo bolo veľká“ – „posilame ti poltopanki… Janko moj tvoj otec bol dosiaľ maród len 16tiho išiov do roboti a ruka ho ešte boli ale čože ked misi ist robit lebo veru viplata bola mala ale misime sa trapit len kebi sme boli zdravi.“

12. 5. 1954: „tetkina anička ide na spoveď príď ak môžeš… ak prídeš tak príď v tich modrich šatach a potom si vezneš druhie… už som videla aj aničkinho Benoje nuž taký ako všetci ale jej mama sa na mna hneva že si huti nekcev… tvoj otec taky prvi maj vydržiaval až do nedele obeda bol s kamaráti volade v detve aj čo som mu dala novi daždnik tak mi ho veru stratil mal bisi ho Janko moj aj ti vyhrešiť… teras sa mi liška ale som sa ja s nim veru velmo vadila.“

17. 8. 1954: „misleli sme si že nam už nebudeš ani pisat neviem čo tak na nas zabúdaš či sa ti azda nekceme o niečo postarat ja si mislim žebi sme ti kceli vo všetkom vyhovat… počasie mame plane nemožu sa ani zemiaky okopat aninič usušiť datelina drusžstevna je už skoro zhnita… zabijaju ždi v sobotu ošipane meso predavaju lebo bi nas nemali ako viplacat na jednotke…“

12. 9.1854: „už nam bola zunovana mašinovačka za 12 dni stale v prachu… Jano Poliakoje mal veru zo škriniarkov v sobotu.“

14. 10. 1954: „stari ňanko sa chory učok gažoje ich dobili že im husi okríveli tak boli pri doktorovi ten im povedal že maju čreva pohibanie a zadok hlavi ich boli tak ležia ani sa nepohnu… velikie mrazy cez noc a mi stale chodime zemiaky viberat už sa nam aj zunovanie.“

22. 11. 1954: „Janko moj posielam ti pesničke čo sima prosiv spisovali sme ich aj s tvojou tetkov aj s tetkou svitaloje hadam sa ti budu pačit… učok Hovorka ti nahal u tej čo vam zameta balik zo zimnikom aj s dvoma viazankami… a v drustve nemaju ani poorane zeme lebo ked bola schôdza tak sa velmo povadili pre Paľa Ďurčoje aj pre Paľa Paľoje nekcu ich vipustit že kto vraj bude robit že musia aj ti domov prist čo sa v urade aj Jano Mikušoje.“

2. 12. 1954: „že aj ked nanas dáko zabúdaš mi nezabudneme nikdy… ani si mi nenapisal ako sa ti tie pesničke páčili… posielame ti mikulásky balíčok aj grajciare na cestu… bola hasická slávnosť – zomreli tetka slosiarikoje… stari ňanko posielaju 50 Kč mikulášovo…“

9. jan 1955: „Počasie tu mame nie dobre stale pada sneh a potom do toho dažď tak mame planu zimu a ja zase Janko stále chodím na párački už som bola po 10 večerov… anička gažoje suseda je už nacisto s palom rozídena a on stale chodi opiti… a posielam ti aj tieto grajciariky.“ 18. 2. 1955: „teraz bivaju schodze každi večer JRD tak sa stale len vadia Jano Mikušoje sa aj bil s palom Oravcoje v nedelu… chodim zo zubami do Badína.“

17. 3. 1955: „ved mi stale či stávame či líhame tak ta len spomíname vieš že mi je telko razi aj do plaču že nemam nikoho len teba… ale ja sa s tim uspokojim ked si pomislim že kebi ti pán Boh pomohol viškolit sa žebi si nemusel tak otročiť ako mi… stari ňanko ti posielaju 50 Kč tak im poďakuj ked budež pisat.“

28. 3. 1955: „Janko moj list sme dostali a sme sa sneho aj potešili tak ti zaň ďakujeme otec ho stále drží na stole a len vše kukne lebo sa mu vraj tak páči že si nám veľa napísal a že ako pekne a že vraj aj on bude prvi čitat list od teba že nielen ja tak sa so mnou háda… už sme boli aj na sude za krupon tak nám osúdili 100 Kč platit a strynej 150, nám zato menej že vraj máme školaka…“

24. 4. 1955: „posilam ti balíčok nie veľky len taki chudobni. Mi sa mame dost dobre žijeme si v chudobe roboti mame dost môžeme robi ale hlavná vec je že je tu teraz veľka zima ak sa zaoblači tak len sneh pada nuž tak sme ešte nič do zeme nedali lebo ked sa vijasni na noc tak všetko zamrzne… Lístočok písaní tintovou ceruzov abi ten moj synčok na nas nezabudol.“

27. 4. 1955: „nehnevaj sa že ti zase pišem som nespokojna žeti dačo je prosim ta napiš mi že čo ti je ved možno už aj vtedi ti dačo bolo ked si pisal že si pod takim malim dozorom.“

27. 5. 1955: „hádam si sa aj nahneval že som bola za tebou… nuž ale ja sa za to na teba nehnevam Janko moj mi sa s tebov veľmo tešíme a ti si nam voľaky nie vďačny už si hádam na nas zabudol keď si si voľáke dievča našiel veď ja nič nevravim len že ti to vari ešte ani netreba ti maš ešte dva roky učenia a potom že bi si tak neobanoval ako ten Vallo teraz samu aj rodičia dobri keď ho nudza tisne…“ – „mládenci staveli na turice maje ba to ani neboli mladenci ale chlapci a v nedeľu večer že im ich mládneci pokradli… strina sa stále vadí s paľom pre šiandorku.“

20. 6. 1955: „stari ňanko tí sa chorí boli už aj v Bistrici v nemocnici ale len za 5 dni kceli ich operovat na mechur ale ked ich višetrili tak ich doviezli domov a teraz stále ležia v kuchyni tam sme im dali postel… peniaze si Janko nerozhadzuj šanuj si… na Benovkinej svadbe bol aj svital s lakotkou ako družbovia.“

28. 9. 1955: „na drustvo stale brigady chodia stari ňanko náš stále ležia otec je furt pri zemiakoch uš sa s nim aj vadim lebo sa stale pochabi do drustva ked nie je vo svojej robote… pišem len tak nabehu rano o 5. hodine… nezabudni napisat anički sesternici… sušili sme mladzu v lubici v tej dolnej mi dvaja stric beňo slosiarikovci aj lakotovci… mame vela roboti aj som bola pri muraroch na stavbe zbrojnici na šetke strani nás trhajú a ja som pri zemiakoch velmo prechladla.“

25. 10. 1955: „posilam ti list v baliku aj par korun… ved ja nechodim o vea pisania od teba len zopar slov… ked prideš domov dones aj vestu posielam ti aj dve košele pobal si šetko čo maš špinave a pošli domov neie pred svtakami ale drelej… mi mame stale čo robit ešte sme len teras repu počistili aj na jednotke sme dostali ale len za tri mesiace… treba orat namaľachove abi sa mohlo zasiať malo sa zasialo pre dažď v lieskovci a v motovej vyberajú ešte zemiaky.“

30. 11. 1955: „stari ňanko sa spituju kedi prideš domov už im je lepšie už sa aj tárajú… naša mládež ide na Vianoce hrať divadlo a Palo Paloje sa ide ženiť… a teras mu zomreli stari ňanko oravcoje… posielam ti trochu meska z našho baranka.“

15. 1. 1956: „Janko moj keby si nám kupil čierne korenie… zo desat balikov tu nedostať.“

25. 2. 1956: „posilame ti tento baličok aby si si zachrumkav posilam ti aj dve košele a na vankuš obliecku tak si preobleč… stari ňanko posilaju 100 Kč, mi s otcom tieš 100… Janko moj nezabudni napisat kocovej päťdesiatke… stale prši dažď snech vodi mame dost pošli toho čierneho korenia v baliku… teras vystreľuju vojaci ľad na rieke lebo ide po ňom velka voda.“

20. 3. 1956: „list sme dostali zaktori ti ďakujeme tak ti ďakuje otec že si nanho nezabudol že veru sa dost narobi aj v zavode a ešte len kce aj doma dačo zohnať a teras zase chodi seno brat na vozi už na 5 vozov nabrava zase zhodil lebo belakovci maju kone tak chodi stima.“

22. apr. 1956: „posielam ti latku na šati a stari ňanko 50 Kč… lebo vieš ja nemám nikoho len teba a bud dobri a nestar sa už do nikoho ani sa s nikim nehadaj maj s každim pokoj… čitali sme aj novini čo si ti pisal do nich to stari ňanko našli a dali mi ich že si to hádam ti písal… a v nedeľu 15. som bola na konferencii žien vo zvolene a ja ti teras ani peniaze neposilam ešte by som ti kcela kupit tie topanki.“

10. 5. 1956: „ale mi musiš prepačit Janko moj že ti tak pozde pišem lebo to ja tak chodim každi den do drustva ráno o pol osmej večer zase do siedmej domov tak veru ani čas nemam ale teraz mame dva sviatky den slobodi a stúpenia na nebe a tak prišiel čas aj na písanie… Len to som rada že sa ti ten oblek pači… Martin Svital mal civilni sobáš už 30. apríla a bude mať cirkevni v oktobri tak sa aj vysmievali na nom že za pol roka budu žiť ako cigani… mame už aj ovce stari Bartoš ich pasu… Janko moj, či neprídeš domov na Turíce? Ja by som ta prosila kebi si mi kupil čierne papuče tie nazapinanie na boku 5tinke čo maju hore vrške veď vieš akie nosim lebo tu sa nikde nedaju dostat… takie čo nosim aj v zime ved ja ti vratim peniaze alebo ti pošlem v liste a nehnevaj sa že ta pokúšam…“

***

Nastal deň nastávajúci po dni napísania listu… Ten deň navždy preťal starosti, trápenia, úfnosť, nekonečné roboty, neobyčajnú starostlivosť, čistú vieru, ľudskú citlivosť, obavy i dobrotivosť štyridsaťjedenročnej ženy a matky. Na roli, ktorá predtým patrila jej rodine, sa na ňu prevalil traktor, v ktorom sedela, rútiaci sa dolu svahom, lebo mu zlyhali vzduchotlakové brzdy. Upadajúce družstevné hospodárenie zachraňovala mužská práca žien, čo museli v dedine nakladať, potom ísť na traktore na pole a tam vykladať a po poli rozhadzovať náklad ťažkého hnoja. Nesvedomitý traktorista, vinník tragédie, ktorý vyskočil z padajúceho stroja, vyviazol na súde so smiešnou podmienkou. Nenahraditeľných predstaviteľov pokroku v poľnohospodárstve bolo predsa treba chrániť pred obyčajnými ženičkami, ktorým ako neškoleným pomocným pracovným silám kolektivizácia priniesla toľko príležitostí…