Akiko Mayumi sa narodila r. 1934 v meste Iwaki pri Fukušime v severnom Japonsku, kde žije aj dnes. Patrí medzi popredné autorky básní senryu, ktoré sú po formálnej stránke podobné haiku, na rozdiel od nich však nezaostrujú pozornosť na prírodné javy, ale predovšetkým na každodennú ľudskú skúsenosť. Píše tiež eseje, cestopisy a literárno-kritické články. Je pravidelnou prispievateľkou do viacerých periodík, o. i. do literárneho časopisu Bangasa (pôvodne názov jednoduchého dáždnika z bambusu a papiera), ktorý čítajú po celom Japonsku. Je šéfredaktorkou regionálnej odnože tohto časopisu, Iwaki Bangasa. Jej knižka Joru no nidži (Dúha v noci) získala r. 1983 hlavnú cenu v súťaži o najlepšiu zbierku v žánri senryu. Verejne ocenená bola aj jej cestopisná esej Čotto Norway no mori made (Malý výlet do nórskeho lesa) z r. 1992.

Vo svojej poézii sa Akiko Mayumi dáva inšpirovať širokým spektrom tém. V jej senryu nachádzame ohlasy malých i veľkých udalostí každodenného života, rodinných vzťahov, rozličných podôb lásky, japonskej i európskej kultúry a histórie, ako aj aforistické pohrávanie sa so všeobecnejšími filozofickými otázkami. Viaceré básne prezrádzajú inšpirácie autorkinými cestami, predovšetkým po mnohých európskych krajinách. Typickou ukážkou jej tvorivých postupov je napríklad senryu, v ktorom autorka vyhlasuje, že „nemieni byť matkou Johanky z Arcu“. Táto báseň vznikla koncom 80-tych rokov minulého storočia, keď poetkina dcéra Mika za dosť dramatických okolností pracovala ako novinárka v Strednej Amerike. Poetkina osobná skúsenosť tu sply nula s asociáciou na významnú ženskú postavu európskych dejín.

Pri príležitosti uverejnenia výberu z jej senryu v Tvorbe mi pani Akiko Mayumi dovolila, aby som jej položil niekoľko otázok.

IVAN ČIČMANEC: U nás na Slovensku je pomerne dobre známe japonské haiku, kým o senryu, jeho mladšom bratovi (a či sestre?) sa tu veľa nevie. Ako by ste charakterizovali hlavné rozdiely medzi týmito dvoma japonskými básnickými formami?

AKIKO MAYUMI: Haiku a senryu sa vyvíjali v rozličných historických obdobiach a v rozličných prostrediach. Prvé senryu začali vznikať uprostred tzv. obdobia Edo, čiže v 19. storočí, časom sa však celkom vytratili. Až v modernej dobe sa objavili skutočne talentovaní autori senryu a zakladali vlastné básnické združenia po celej krajine. Moderné senryu má za sebou asi storočnú históriu, je teda mladšie ako haiku, ktoré vzniklo v 17. storočí. Autori haiku tvorili svoje básne na cestách po rozličných regiónoch, kým autori senryu písali o novinkách a udalostiach vo svojej bezprostrednej blízkosti. Hlavnou témou senryu je človek, tieto básne sú v podstate trojriadkovou drámou s počtom slabík 5-7-5.

I. Č.: Z internetu sa dozvedáme, že medzi autormi senryu je nápadne veľa žien. Čo si myslíte, prečo je to tak? Dalo by sa azda povedať, že haiku je primárne „mužský“, kým senryu skôr „ženský“ žáner?

A. M.: Nemyslím. Je však pravdou, že práve ženy sa viac zdržujú doma a odtiaľ pozorujú spoločnosť. Ale aj mnohí muži píšu senryu. Ženy sa k nim naplno pripojili až po 2. svetovej vojne a sú v povedomí verejnosti už okolo šesťdesiat rokov. Zozačiatku aj v senryu dominovali muži. Tí bývali aj vo verejnosti najznámejší.

I. Č.: Samozrejme, že vo vašich básňach nachádzame (aj) ohlasy špecificky ženskej skúsenosti. Alebo azda presnejšie, spoznávame v nich čosi ako ženskú dimenziu bytia. Nemám však pocit, že píšete niečo, čo by spadalo pod klišé „ženská literatúra“. Naopak, váš pohľad mieri do jadra všeobecne ľudskej skutočnosti, v ktorej sa muž spoznáva rovnako prirodzene ako žena. Ide tu z vašej strany o uvedomený postoj? Alebo píšete skôr spontánne a intuitívne, bez ohľadu na očakávania čitateľa?

A. M.: Ja píšem básne čisto intuitívne.

I. Č.: Ako autorka patríte jednoznačne do japonských tradícií, vo vašich básňach sa však vyskytujú aj odkazy na európsku kultúru a históriu. Tu v Európe máme často dojem, že moderná japonská kultúra je zaujímavou a plodnou syntézou japonských tradícií a európskych impulzov. Súhlasíte? Je aj vaša poézia ukážkou takejto syntézy?

A. M.: Nemyslím, že by moja literárna tvorba bola v zásadnej miere ovplyvnená západnou kultúrou. Dá sa však povedať, že cesty po európskych krajinách a dotyky s ich kultúrami boli pre mňa inšpiráciou. Poznám tiež pomerne dosť autorov a diel európskej literatúry.

I. Č.: Európan sa pomerne ľahko stotožní so skepticizmom, humorom a iróniou, vrátane sebairónie, ktoré charakterizujú mnohé vaše básne. Alebo aj tu ide o výraz japonskej mentality? A či je to najskôr výrazom vášho osobného založenia?

A. M.: Senryu potrebuje satiru a humor, keďže zobrazuje to, čo sa deje v človeku (japonské slovo ugači znamená opísať chúlostivé stránky ľudského života). Senryu má vystihnúť podstatu ľudských vecí na malom priestore. A navyše musí mať v sebe humor.

I. Č.: Bývate v tesnej blízkosti Fukušimy. Ako ovplyvnilo zemetrasenie a havária atómovej elektrárne r. 2011 váš život a vaše životné postoje? Zanechali tieto katastrofy stopy aj vo vašej literárnej tvorbe?

A. M.: Ovplyvnilo ma to v pomerne veľkej miere. Ja som zažila aj vojnu, no vtedy som bola ešte dieťa. Budúcnosť vyzerala nádejne, keďže Japonsko bolo v očakávaní pozitívneho hospodárskeho vývoja. Po týchto posledných katastrofách je najdôležitejšie vyrovnávať sa s problémami a usilovať sa nejako prežiť. Súvisí to aj s mojím vekom. Ja už nedokážem urobiť ten potrebný myšlienkový skok a preniesť sa do čisto básnickej roviny. Zmenil sa aj môj postoj k životu. Mám pocit, že každodenná skutočnosť je krehká a že život je vzácny. Fukušimská katastrofa zanechala stopy aj v mojej poézii. Básne, ktoré som odvtedy uverejňovala v rozličných časopisoch, sa veľmi líšia od mojej predchádzajúcej tvorby. Predtým boli moje básne romantické a plné života, po zemetrasení sa to však zmenilo. Žijem takpovediac zo dňa na deň a píšem básne o tomto živote, vychádzajúc z myšlienok, ktoré tieto udalosti vyvolali. Píšem teraz najmenej tridsať básní mesačne pre päť – šesť časopisov, ktoré vydávajú literárne organizácie v rozličných oblastiach Japonska. Mám v úmysle zhromaždiť básne, čo som napísala od r. 2008 a zostaviť z nich novú zbierku. Zmenil sa aj spôsob, akým sa učím a získavam nové vedomosti. Viac ma začali zaujímať knihy s inou tematikou ako literatúra. V čoraz väčšej miere zaostrujem pozornosť na skutočný, každodenný život.

I. Č.: Ako by ste charakterizovali pozíciu literatúry a spisovateľa v dnešnom Japonsku? Dostáva sa im tej pozornosti a ocenenia, aké si zaslúžia?

A. M.: Knihy tu číta čoraz menej ľudí. Na druhej strane sú však rozličné literárne ceny stále populárne a objavuje sa viac debutantov ako v minulosti. Kedysi sme mali ozajstné stálice medzi spisovateľmi, kým dnes nevidno autorov s naozaj výrazným talentom. Dnes, zdá sa, dominujú spisovatelia ľahších žánrov. Veľkí spisovatelia sa hádam už ani nerodia…?