občas ma znepokojuje
že som taký obyčajný
kedysi som kdesi o tom
písal netrápi ma to ale začínam
si myslieť že azda to nie je
normálne keď „básnik“ nie je
„úkaz“
je už načase vykreovať sám seba
poetického pôvabného šialeného
(trochu) schizofrenika trochu milujúceho
inak najhoršie je že ľúbim „poctivo“
že mám rád pešie prechádzky že
som muž jednej ženy
podľa odporúčaní apoštola Pavla
vstávam o šiestej ráno
idem do kúpeľne
atakďalej

nenosím ani bradu
ani briadku
ani kučery
až po plecia

chvíľku myslím na smrť
opravujem nejakú báseň
potom sa ponáram
do života

večer trhám
ďalší list z kalendára
24. septembra 2007
267. deň roku
vých. Slnka 6.24
zapadá o 18.31
na rube strany
je recept na kotlety
kotlety opražíme na
prudko rozohriatom (…)
z obidvoch strán dočervena (…)
obalíme v strúhanke (…)

pred zaspaním čítam
rôzne mesačníky dvojmesačníky
štvrťročníky
umelecké či literárne
a vidím (s prekvapením)
že básne mojich význačných
kolegov (a kolegýň)
sa postupne podobajú
na moje básne
a moje staré verše
pripomínajú
ich nové verše

Z poľského originálu preložil KAROL CHMEL

* * * * *

TADEUSZ RÓŻEWICZ (1921, Radom) – nestor poľských básnikov si uchováva sviežosť, tvorivé schopnosti, zmysel pre ironické komentovanie reality aj vo vysokom veku; dôkazom je päť básnických zbierok vydaných v poslednom desaťročí, ich široká rezonancia medzi čitateľmi a mimoriadne intenzívny záujem literárnej kritiky. V preklade do slovenčiny vyšli dva výbery z Różewiczovej poézie – Nepokoj (v preklade Jozefa Hvišča a Ivana Mojíka, 1965) a Trauma