Uverejňujeme tento dokument pre jeho výnimočnosť, spočívajúcu nie v literárnej hodnote – má iba naturálnu, nepestovanú veršovanú formu, najmä rytmus a rým – ale vo vzácnosti „hlasu nepotlačeného svedomia“, bezprostredne, nestrojene, neštylizovane a najmä bez zábran vykričiavajúceho nemorálnosť vtedajšieho vedenia ECAV a jeho poddajných služobníkov. Dýcha z neho, volá ba kričí skazená atmosféra, úpadok a nízky stav ducha tých čias, ktoré nijaká historiograf ická práca dodatočne nikdy vedecky nevyvolá. Útvarom, štýlom a duchom pripomína niekdajšiu jarmočnú pieseň, akýsi cirkevný opozičný folklór, autenticky zapísaný hlas o duchovnej katastrofe, aktuálne, rozhorčene, satiricky a výsmešne, ale pôsobivo akcentovaný.

Poslala ho do Tvorby Ing. TATIANA BLICHOVÁ týmito slovami: „Dávnejšie som Vám chcela poslať elaborát brata farára Škrinára (…) Môj otec po vyučovaní prepisoval na stroji tieto tajné verše hlbokej kritiky našej cirkvi a nie som si istá, či aj dačo neprebásňoval. Moja mama ani nevedela, čo tak otec písava. Až po jeho smrti sa našlo v pokladnici (u učiteľa samozrejme bez peňazí) toto dielo ako poklad. Spomínam si prečasto, ako môj otec zvolil demonštratívnu konfirmáciu mňa a brata v Dolnej Strehovej 6. mája 1956. Hneď nato v júni ho zbavili riaditeľa školy a dali za trest na cigánsku školu do Slovenských Kľačian a potom po dvoch rokoch na jednotriedku do Malých Stracín (…)

Bolo nás 5 detí, najmladšia sestra mala 2 roky, polovičný otcov plat a starosť doslova o chlieb. Kantorský byt v Strehovej pamätal ešte latinskú školu, do ktorej chodil aj Matej Bel. Kantorský byt v Malých Stracinách, kde rodičia dožili, má múry z roku 1841. Keď jednotriedku zrušili, zložili sme sa my deti na jeho kúpu, rodičia boli šťastní, že konečne majú strechu nad hlavou. Otec sa nových časov nedočkal, ako rád by bol sadol za organ. Vždy sa tešieval, že hral na 38 organoch Slovenska.

„V časoch nám dobre známych preložili riaditeľa školy za vieru verejne prejavenú zo školy veľkej na jednotriednu. Keď školu zrušili, kúpil ju, riadne zaplatil a zachránil ju od ruín. Po zmene časov noví horlivci viery v dedine žiadajú školu späť. Tak bude učiteľ za vieru dvakrát trestaný. Raz na štvrťstoročie nepodmienečne a druhý raz navždy. In memoriam.“ (!)

Slávna bola v minulosti cirkev luteránska.
Nepanovala v nej nikdy politika panská.
Pre panské huncútstvo nemávala miesta,
súc hnetená z celkom inakšieho cesta.
Verná Bohu, cirkvi, rodu, čestne, skromne žila,
po bohatstve, sláve, moci, pýche netúžila.
Mala ona drahý poklad v samom Kristu Pánu,
hotová vždy preňho trpieť žalár i pohanu.
Stratiť preňho majetok, česť, život či slobodu
nepovažovala nikdy za najväčšiu nehodu.
Hrozbám prosbám, sľubom, darom mámiť sa nedala,
vždy rozhodne v svojej viere a vernosti stála,
bo vedela, komu Pán Boh nebo slávy pripravil,
a pre koho večný oheň v zatratení podpálil.
Dokiaľ Kuzmányho hymna pravdy v srdci jej znela,
v boji za pravdu a právo nikdy neonemela,
vždy hotová klásť obete na oltár práv, slobody,
nebála sa utrpenia, žiadnej nepohody.
Napájaná u večného Krista Pána prameňa
neúčinkovala na ňu žiadna časov premena.
Na tú premenu časov však sama pôsobila,
na temnotu doby svetlom Božím vždy svietila,
ona bola fakľou dejín, slávnou fakľou slobody a obrody
aj v tých najtemnejších dobách útlaku a poroby,
bo verila vo víťazstvo Synov Božích slobody.
Znala večnej pravdy, viery, lásky svätú cestu,
po nej priamo uberala sa k večnému mestu.
Túto cestu svojím dietkam verne vštepovala,
sama príkladne pred nimi ňou napredovala
cez všetky zvody, príkoria, ktoré ju stretali,
a darmo svoje polená pod nohy jej metali.
Vždy vzpriamená ako verná snúbenica Pána
kráčala si storočiami, hoc nevoľou žitia hnaná.
Milá bola úzka cesta jej a tesná brána,
znala, že koruna slávy bude jej raz daná.
Nádejnú korunu slávy za nič nemenila,
nadovšetko milosť svojho Pána si cenila.
Nemali na ňu vplyv zvody pohanského Baála,
mimo svojho Pána Boha nikoho sa nebála.
Len jedného sa vždy bála: aby nezradila
svojho Pána, a tak večný poklad nestratila.
Judášske peniaze pre ňu nemávali cenu,
konca Judášovho žitia vždy čula ozvenu.
I keď občas na jej čele šabličkári stáli,
na kňazov i na veriacich však mali vplyv malý.
I keď skoro vždy macošskú, vrchnosť si však ctila,
ale z úcty voči Bohu nič neupustila.
Cisárove cisárovi, Bohu, čo je Božie,
nikdy si časné za večné nemenila zbožie.
Nedávala cisárovi, čo patrilo Bohu,
hoc neraz cítila ostrú v slabinách ostrohu.
A Pán ju otcovsky chránil, a Pán si ju žehnal,
hoc neraz za utrpenia oheň cez ňu prehnal.
Ani v ohni utrpenia nikdy nezhorela,
ním pálená ako čisté zlato v ňom sa skvela.
O tom svedčia nám galejní otroci, Komárno,
Branč i Prešov, Bratislava, Leopoldov dávno.
Svedčia o tom ešte mnohé iné slávne deje,
pri čítaní ktorých srdce bolesťou sa chveje.
Kňaz pri kňazovi čo verný druh pevne stál,
bratstvo kňazov ako masív žulových skál.
Kto by brata zradil, od hanby by zhorel,
a u všetkých ľudí bol by čo vyvrheľ.

Svietila, žiarila, ale už nesvieti,
vymenila čisté zlato si za smeti.
Prišli iné časy a iné myšlienky,
na slávnu minulosť vybledli spomienky.
Ak aj nevybledli, stratili však silu:
nechce sa trpieť pre otcov vieru milú.
Pre slávnu minulosť ostali len slová,
len malá menšina ňou žiť je hotová.
Dnes už patria minulosti
slávne luteránske cnosti,
utopili sa v hojnosti prvej republiky:
v blahobyte, slobode
nedarí sa obrode.
V cirkvi zapustili klíky,
rozrástli sa zlé zvyky.
Veď už pre vieru trpieť netreba,
treba sa starať, aby bolo chleba.
Keď bude chleba, bude aj viera,
kresťanských cností plná vraj miera.
Ľahko verí ten, kto je v hojnosti,
ľahko pri žene žiť vo vernosti.
Pošlite ho pracovať ďaleko od ženy,
uvidíte, jak sa jeho vernosť k žene zmení.
Po martýrskej sláve Husa na čo túžiť?
Lepšie je tohto života využiť.
Veď moderný život toho toľko dáva,
že nám už nič iné iba brať ostáva.
Že ponúkal diabol to už Kristu Pánu,
tie spomienky mysľou málokomu vanú.
Keď februárový víchor zaburácal,
brat v bratovi druha oddaného strácal.
Kňazstvo sa síc trikrát v plnom počte zišlo,
v Piešťanoch, Žiline, Trenčíne; keď prišlo
k hlasovaniu, ešte ostalo jednotné,
pod starým vedením i k boju ochotné.
Protivník to videl, použil úskoku,
bratov proti bratom poslal do útoku.
Na Sliač si zavolal len pár vyvolených,
pokloniť sa strane ľahko naklonených.
Tam si ich pripravil straníckym školením,
tam si ich zlákal tiež bohatým hostením.
Ľahko si zlákali chabých farárikov:
„Tak nás tam kŕmili, ani kanárikov!“,
chválil „brat“ Predmerský školenie na Sliači.
Chválili ho všetci noví vyznavači.
(Luthera obedom chcel Verböczi získať,
Luther však vedel len jednu nôtu pískať.
Tú rovnako nôtil pre Pánom i pánmi,
bo nedal sa mýliť sveta toho klammi.)
Ukázal im, čo ich v budúcnosti čaká:
nech sa komunizmu len nikto neľaká,
nech sa mu pokloní, dá sa mu do služby,
nad očakávanie splnia sa mu túžby.
Vieru si slobodne bude môcť vyznávať,
len ku komunizmu treba sa priznávať.
Je vecou každého, jak s neverou vieru
spojiť, či medzerou vyplniť si dieru.
Našiel sa Chabada, jeho spoločníci,
Barthó, Domko, Juráš, zradní učeníci,
Štrba, Kováč, Handzo, Kevický a všetci,
ktorí nadovšetko cenia svetské veci.
I starý Kolesár, ktorý z Mauthausenu
priniesol martýrsku slávožiaru cennú.
Lenže si ju skoro aj sám znehodnotil,
keď komunistickú nôtu nám zanôtil.
Nechceli ho viacej Kochanovce v zbore,
preto musel stúpať rýchlo hore, hore.
Hneď mu uprázdnili miesto/faru/v Bratislave.
Ale ani tá mu nepridala k sláve,
lebo sa zapredal celkom ateistom:
trpel-li pre Krista, rozišiel sa s Kristom.

Podvodne zvolali kňazov do Komárna.
Tam sa ukázala verná snaha márna.
Tam Chabada prišiel s vytýčeným cieľom:
pre cirkev len strana je novým údelom.
Len pod jej vedením môže cirkev kvitnúť,
len v jej poslušnosti utrpeniu vyhnúť.
Starý duch sa musí bezpodmienečne vzdať,
kňazstvo na novú sa musí cestu vydať.
Julo Dérer nesmie sa tu viac ukázať,
no zatiaľ slobodne môže v Modre kázať.
Väčšina farárov, keď pravdu šípila,
hneď večer pred schôdzou domov sa vrátila.
Z verných tam zostali niekoľkí zvedaví,
by boli svedkami, jak víťazstvo slávi
v cirkvi podvod, zrada, jak na seba strhli
za pomoci strany správu kňazi zvrhlí.
Dali odhlasovať nový výbor, ÚSEK,
vládnej hovädziny straníckej to výsek.
Tu miesto modlitieb a kontemplácie
môžu znieť mierové iba orácie.
„Veď aj sám Kristus Pán pokoj nesie svetu!
Hlásajte nám dnes tú pravdu jeho svätú,
ktorá sa zhoduje aj s našou náukou,
a komunizmus nebude tak nebude nám mukou.
Však dlho slúžili ste kapitalistom,
prečo nemohli by ste nám, komunistom?!
Z písma vynechajte, čo sa nám protiví,
a slobodne kážte, vlas vám nik neskriví.“
Hladko prešli voľby, ÚSEK sa utvoril
a Chabada cirkvi nový vek otvoril.
Kňazom do výhľadu dal budúcnosť krásnu!
(Len či tie nádeje nezvädnú, nezhasnú?)
Pohotový Samko Holčík, farár z Ameriky
už aj kombinuje címer novej kliky:
kosák a kladivo s krížom, kotvou spojiť,
odveké bolesti ľudstva navždy zhojiť,
aby všetci ľudia už žili v hojnosti,
hoc aj v hriechu, nech len v mieri, spokojnosti.
Neprinášam svetu mier! Na obe strany
ostrý meč! Zvíťazí, len kto sa ním bráni.
Meč Božieho Slova, to cesta k pokoju.
Každá iná vedie nakoniec vždy k boju.
Len kto mocou Slova Božieho porazí
v srdci hriech, trvalým pokojom zvíťazí.“

Nezapadli v pôdu úrodnú tie slová.
V Komárne rodí sa cirkev Chabadova.
V tichosti ustúpi tu Slovo Kristovo
a Jano Chabada preberá už slovo.
Najprv čo tajomník Generálnej Cirkvi,
by sme si na jeho táraniny zvykli.
Tajomníctvo bude mu k moci prístupom,
skoro generálnym stane sa biskupom.
„Ja som sa rozhodol slúžiť ateistom.
Pre nich, ak treba, sa rozídem i s Kristom.
Komunisti sú tu, Kristus je vysoko,
nedovidí k nemu tela môjho oko.
Na oko síc budem slovo božie kázať,
pritom však slobodu synov božích viazať.
Kde u seniora odbojnosť vytuším,
by som sa ho zbavil, seniorát zruším.
Už som predsa zrušil pár desiatok zborov.
Ani nespomínam už starých kantorov,
ktorým vzala právo naša rodná strana;
proti nej zbytočná je každá obrana.
Čo si strana praje, to ja musím plniť,
ba v jej želaniach ju ešte aj predhoniť,
aby som mal naviac nejaké zásluhy,
by moje biskupstvo nevyrval mi druhý,
ktorý by nevedel cirkev jak ja chrániť.
Pre pár zborov nedám sa biskupstva zbaviť!
Veď keď sa len trochu niekde vetrík zdvihne,
už Jano Michalko na biskupstvo striehne.
Nezachoval by sa ku mne iste ináč,
keby mohol, ani môj sok Ondrej Kováč,
ktorému sa máli seniorstvo iba:
že nie je on biskup, to mu veľká chyba.
Je predsa najväčší telesnou postavou,
už aj preto mal by on byť cirkvi hlavou,
jak kedysi dávno si prvý kráľ Saul
na kráľovský trón pre postavu zasadnul.
Ondreja Kováča vždy zasvrbí ucho,
keď čuje, že ja som biskupom. Má sucho
v hrdle. Lenže darmo: ja mám väčšie brucho,
mne lepšie pristane to biskupské rúcho.
A k tomu všetkému moje čierne fúzy,
pred nimi koria sa rusalky i múzy.
Som hodným zástupcom biskupa Fajnora.
Ani nespomínam Ruppeldta Fedora,
ktorý, že nevedel, jak ja lavírovať,
skoro bol nútený radšej abdikovať.
Ako by sa mali drahej cirkvi veci,
keby sa biskupstva jak on vzdali všetci?!
Kto chce byť biskupom, musí zaprieť seba,
hlásať nie Krista, lež čo strane treba.
To by síce Ondrej Kováč tiež dokázal,
aj on také služby Strane preukázal.
Lenže ja som predsa aj doktor Chabada!
Honoris causa? No to nie je vada.
Ten doktorát ja som dostal za zásluhy,
že staré cirkevné rozoral som luhy,
a že rodnej Strane dal som verné sľuby,
že jej splnia všetko, čo sa jej zaľúbi.
Ideológiu starú som odsúdil,
aby nový život v cirkvi sa rozprúdil.
Pre slávne zásluhy môjho Komárna
všetka snaha mojich rokov bude márna.
Ja však na vavrínoch nespočívam iba:
iniciatíva nikdy mi nechýba.
Len čo niečo nové v strane sa objaví,
už aj informujem luteránske hlavy davy.
Do Posla hneď píšem dlhé úvodníky,
kňazom zas biskupské pošlem obežníky
o tom, čo priniesli stranícke denníky.
Pravda, ja to trochu cirkvi prispôsobím,
aj citátmi z písma sem-tam to ozdobím,
tak svoju biskupskú povinnosť urobím.
Obetujem radšej hoc aj sto farárov,
veď ešte ostane mi vždy dosť zborov.
Preto mi nemusí srdce žiaľom búšiť,
ak treba, ešte vždy bude z čoho rušiť.
Kým budem biskupom, len ich zostane pár,
po mojom biskupstve pre mňa cirkvi aj zmar!
Len aby nebolo, že za mňa zanikla,
pretože mne sa z rúk všetka moc vyšmykla,
a že moja viera už nič nepodnikla
na jej záchranu, bo na jej skazu zvykla.
Ktorý luterán vie, ako držím chrbát,
keď sype nadávku na mňa cirkevný kat,
ten môj šéf z Liptova, „luterán“ súdruh Kmeť,
pred ktorým sa musím i sám ja biskup chvieť!
Pre slávu biskupstva dám si aj vynadať,
som hotový klamať, zvedenie zapredať.
(Len Palko Valášek, ten senior smelý,
nikdy pred ním nestál bledý, rozochvelý.)
Ináč je môj dobrý priateľ,
vína, slivovice lepší než ja znateľ.
Len keď sa zídeme pri tom poháriku,
býva naša schôdza priateľská, bez kriku.
Pravda, nekričíme nikdy oba spolu,
len on kričí na mňa, a ja mám tú smolu,
že hoc som i biskup, musím ticho čušať,
poslušne držať krok a za nimi rúšať,
program ich učenia po nich opakovať.
Netrúfam si veru nič vlastné nasnovať.
Keď som začínal čo biskup generálny,
slávnej budúcnosti mal som v hlave plány.
V slepom opojení netušil som ani,
že môj šéf Kmeť bude na mňa raz tak planý,
že ani biskupská hodnosť od nadávok pred ním neuchráni
a že ma vyhodia skoro z rodnej strany,
že si raz zvolajú nás všetkých farárov,
ktorí sme v strane, a vyhlásia za tmárov
všetkých, čo nevedia s vierou sa rozlúčiť,
keď to my nevieme, musia nás poučiť,
musia nám povedať pravdu zoči-voči,
že sa svet kol strany, nie kol boha točí,
že nám treba voliť stranu lebo boha,
nemôže sa koriť obom naša noha,
že ako farári mali sme to vedieť,
že na dvoch stoličkách nesluší sa sedieť,
a že kto si sadá rád na dve stoličky,
padne raz medzi ne, zraní si obličky,
a k tomu dostane od oboch poličky.
A ja som si na tej Strane tak zakladal,
a našim farárom horlive vykladal,
že práve farári musia byť jej členmi,
však ja som sa prvý v nej zapojil veľmi.
Ako generálny biskup ja som vzorom,
proti mne sa nesmie nik stavať s odporom.
Modernú ja v cirkvi prevádzam reformu,
každý čuj môj názor, sa s dôverou kor mu!
Chabada loculus, causa finita!
Isteže môj názor každý rád privíta.“
Radi by sme boli, keby to bolo tak,
keby si mal v srdci Kristovho Ducha znak;
lenže tvoje slovo je prázdny tlach a brak,
na naše svedomie činí odporný tlak.
„Nech len som biskupom, dám si aj vynadať,
som hotový klamať, svedomie zapredať.
Kmeť je vlastne pravý biskup generálny,
ja len výkonná moc našej rodnej Strany.
Strana-Kmeť je kuchár, ja som len čašníkom,
čo navaria, musím podať cirkevníkom.
Musím im to podať jak môj pokrm vlastný,
musím ich presvedčiť, že ak chcú byť šťastní,
len týmto pokrmom musia sa vždy sýtiť,
tak sa budú zdraví a bezpeční cítiť.
I keď viem, že je to pre cirkev prudký jed,
na šťastie však k smrti neúčinkuje hneď.
Po použití sa stravník dobre cíti,
necíti hlad, zimu, je odiaty, sýty.
Ba môže sa k tomu v šesťstotrojke voziť,
pred mocnými strany nemusí sa hroziť,
nemusí od strachu pred nimi sa plaziť,
nemusí jak vojak päty k sebe zraziť,
lež smele, civilno pozdraviť „česť práci,
milí súdruhovia!“ – a ten pozdrav stačí.
Ten pozdrav, ach, ten Vám má moc divotvornú,
otvorí ľahko i bránu nerozbornú,
o ktorú rozbijú sa vždy tvrdé hlavy.
Len si ju rozbite, Vy, čo Vás to baví!
Ja si ju otvorím zázračným kľúčikom,
klopu ozdobenú Júliom Fučíkom.“
Kto ten pokrm prijme, ten ani nezbadá,
aká v jeho srdci previedla sa zrada.
Ani nevie, že už nie je luteránom,
lež komunistickým veľkým mocipánom.
Pravda, tancovať vždy musí, len čo hrajú,
tanečníci tance si nevyberajú.
Primášovi nesmie nik radiť, čo má hrať,
lež každý oka mrk jeho hneď v ohľad brať,
podľa jeho taktu rýchlo meniť tanec,
ak nechceš pocítiť smrteľný kopanec,
ktorý by ťa šmahom z parkiet tanečníkov
vyšmaril do radu tmárskych spiatočníkov,
odkiaľ nevytiahne Gottwald ni Novotný:
i tí tancujúci sú iba ochotní.
Oni síce robia naoko primáša,
no neznáma ruka na pult im prináša
z tajnej dielne skladby, oni ich musia hrať
(po svojom hrá si len Tito, náš južný brat),
z lekárne straníckej iba aj lieky brať.
Niekdy injekciu dajú im tú pravú,
čo z časnej na večnú premení ich slávu.
To preto, že trochu improvizovali
a že na pult skladbu svoju vlastnú vzali.
Ale čo nás po tých mocipánoch veľkých.
Vráťme sa do našich bystrín malých, melkých.
V nich nenaberie sa nám do čižiem vrchom,
a keby hrozilo, pôjdeme po suchom.
Nechajme Slánskeho, Vlada Clementisa,
Husáka i Laca: všetci potili sa
aj potom krvavým, keď sa uchýlili
predčasne do chybnej pohodlnej vily.
Poďme k naším malým veľkým mocipánom,
k naším luteránskym moderným pohanom.
K tým, ktorým ten pokrm Strany veľmi chutnal,
nezbadali, že im nôžky navždy sputnal,
nevedia, úbohí, že im vyrval zlato,
a miesto neho dal blato, svinské mlato.
Oni sa v tom blate-mlate dobre cítia,
bo veria len tomu, čo do ruky chytia.
„Lepší vrabec v hrsti jak na streche holub!
Prečo by som ja mal byť taký sprostý chňup,
čakať na holuba, keď môžem mať vrabca?
Ktorý je vysoko, nechcem toho strapca!
Nechcem takú nádej, ktorá je ďaleká,
ani takú, ktorá je stará, odveká.
Ja chcem nádej novú, nádej budúcnosti:
Nežiada odo mňa ona veľké cnosti:
trochu službičkovať, trochu lízať päty,
k bohatému hrantu si navždy pripätý.
Nemusíš sa veru o budúcnosť starať,
stačí len žiadané nimi reči tárať.
A hoc robím dojem, že je to môj názor,
na prvý pohľad je viditeľný ich vzor,
že len kopírujem, čo oni spískali.
Na môj vlastný názor som ja biskup malý,
hoc mám i honosný titul generálny,
na krku zlatý kríž, Söderblomom daný
na zlatej reťazi, by som ho nestratil,
keby som zo saní niekde sa vyvrátil,
až ma budú moji presídlenci voziť,
keď na zakáľačky začnem ku nim loziť.
Vôňu zakáľačky cíti môj čuch jemný,
keď cez hony vanie ten zápach príjemný.
To už v Bratislave nemám vtedy stania,
a dobehnem k známym rád i bez pozvania.
Veď načože mi je to auto cirkevné?
Treba ho využiť, pritom, mimochodom, navštíviť pokrvné
naše luteránske opustené/zanedbané/ zbory,
ktoré ma vítajú jak lekára chorí.
Naši luteráni vedia, čo sa patrí:
všade ma bohato každý zaopatrí.
Za moju duchovnú leninskú otravu
ochotne mi dajú telesnú potravu.
Kde by snáď zabudli, tam si sám vypýtam,
však ja im duchovnú potravu zas skýtam!
A ako si cenia, že k nim prišiel biskup!
No do všetkých zborov nemám ľahký prístup.
Sú ešte vždy také, čo sa mi protivia,
a mojim zásluhám, sláve sa nedivia.
Takýmto sa preto vždycky radšej vyhnem,
no zato v tých mojich o to viac si prihnem.
Oni mi to vďačne, zo srdca doprajú,
zvlášť tam, kde farárov, teológov majú.
Však aj tým najslabším som vždy rád pomáhal,
len aby sa Sion luteránsky vzmáhal,
aby som obsadiť mohol aspoň zbory,
kde farárska ešte stanica nehorí.
Čo na tom, že je tam kazateľ neschopný!?
Nech je len poslúchať stranu, mňa ochotný.
Hoc by sa celý zbor proti nemu vzoprel,
musel by v tom čert byť, bych ho tam nevotrel!
Lenže čert je teraz mojím služobníkom.
Alebo či snáď ja jeho učeníkom?
Tak alebo onak, mne je to už jedno,
nech len na tom svete nemám sa už biedno.

Však mi v Bratislave pridelili vilu
I mne, i manželke mojej obzvlášť milú.
Zapáčila sa nám, nuž aj nám ju dali,
Bo ja nie som už dnes človek taký malý,
Že by som nemohol osobné žiadosti
Vymôcť vplyvom mojej úradnej hodnosti!
Že je v nej speváčka, tá Česányiová?
Je predsa prednejšia pani biskupová!
Odteraz tam bude moja pani bývať,
Česányička nech si hľadá iný privát!

Že sa nad tým horší vraj verejná mienka?
Nepôsobí na mňa už taká myšlienka.
Také pletky si už nepripúšťam k srdcu,
čo by mi hatili splniť túžbu vrúcu.
Ja som predsa biskup tak uvedomelý,
že viem, že víťazí bezohľadný, smelý.
Moje srdce nezná výčitiek svedomia,
zapadli hlboko v zónu podvedomia,
odkiaľ ani vo snách sa mi nevynoria.
Neplatí Freudova pre mňa teória.
A srdce mi k tomu tak tukom obrastá,
že neverím, že by prišla chvíľa raz tá,
že z osobných činov by som musel účet
skladať snáď pred niekým. Viem, že iba mlčať
dnes predo mnou musia moji neprajníci,
bo ja som dnes prvý v Pánovej vinici.
(Bohužiaľ bývaš ním aj v júrskej pivnici,
tam, kde sa vínečko, zlatý mok koštuje,
svedomie na tvrdo sa ním zakaľuje.)
Len Julo Cibulka pred tebou nemlčal,
bo mu v srdci oheň horlivosti blčal.
A tým ohňom priamo do tváre ti šľahol,
že si kňazskú vdovu Rátzovu okradol
spolu aj s dekanom doktorom Michalkom
pred výmenou meny nehanebným machlom.
Tesne pred výmenou peňazí, by malý
podiel za ne ostal jej, Nemkyni, vdove,
a vám dala cirkev tisícky už nové.
Darmo vás prosila a žiadala svoje.
Pripravili ste ju o mužove znoje,
o úspory jeho celého života,
ktoré v sebe kryla jeho kníh hodnota.
Brat Rátz zaopatriť mienil si manželku,
pred smrťou poručil jej knižnicu veľkú,
ktorú zhromažďoval po celý svoj život,
jej ju poručil čo drahocenný klenot,
aby ju predala a tak si v starobe
sebou zabezpečila chlieb, až on bude v hrobe.
Keď sa udalosti kol výmeny zhlukli,
švindľom ste peniaze jej z vrecka vyfúkli,
nimi ste plnili vlastné peňaženky,
veď to i tak boli groše ženy – Nemky.
Keď pravdu povedal ti Julo Cibulka,
bola to pre teba pritrpká pilulka,
ktorú pýcha, závisť nevedela stráviť,
preto si rozhodol Cibulku sa zbaviť.
Vaše nekresťanské kritizoval mravy,
preto musel čím skôr brať sa z Bratislavy.
Nebolo vám hanbou obohatiť seba,
hoc okradnúť kňazskú vdovu bolo treba.
Za peniaze vdovy pasiete si bruchá,
stvrdzujete tak, že Kristovho ste Ducha,
ktorý káže vdovy pozbaviť mamonu,
by čakali len na posmrtnú odmenu.
Na čo by bol vdove tak veľký kapitál?
Takej vdove stačí aj obecný špitál.
Veď naše zriadenie o vdovy sa stará,
u nás starých ľudí bieda neumára.
Teológom si zakázal Cibulku počúvať,
keď nebolo možno hneď ho vysťahovať.
Zistilo sa totiž, že rodinu čaká.
Osveta rozhodla, že keď je vec taká,
neúnosné by to bolo ho sťahovať,
na tehotnú matku treba vždy ohľad brať.
Nech to slúži ku cti súdruhovi Kmeťovi,
ale tvrdo bude čakať biskupovi,
ktorý by najradšej vysťahoval ho hneď,
by na jeho hriechy nemal kto sliediť, bdieť.
„Ktorý neposlúchne, nesmie viac študovať
na našej fakulte sväté pravdy Božie,
ktoré sa najlepšie iba od nás dozvie.
Proti tomuto sa nemožno odvolať!“
Našli sa iba dva poslucháči smelí,
čo hoc za vyhadzov Cibulku čuť chceli.
Tí všetko značili, aby poslúžili
i tým, čo v smelosti nie sú otužilí.
Staručký profesor doktor Ján Jamnický
varoval ich: „Veď Vás vyhodí!“ On vždycky
radšej opatrne na všetko sa díval,
a radšej sa vyhnul, keď sa prihnal príval.
„Aj Vy, pán profesor?“ Ferko Ciesar rečie.
„Nech ma i vyhodí, nech len neutečie
mi to jasné slovo pravdy a čistoty,
čo mám možnosť čuť v čas duchovnej pustoty.“
Pre Ciesara v cirkvi luterskej niet fary.
„Ciesar, to je sektár, moje dielo marí!
Žiaden zbor obsadiť sa mu nepodarí!
Miesto pravej viery má v hlave rozmary.“
Ferko v inej cirkvi dáva svoje dary.
V tej, čo menom sektár cirkev biľaguje.
Kto verí dôsledne, ten sektárom sluje.
„Nemôžeme v Písme všetko brať tak vážne.
To by na tom svete bolo potom strašne.
Opustiť pre Krista víno, ženy, hmotu,
moc, slávu, to by sme tu mali len psotu.
Boh nám predsa dáva ,tučné veci zeme’,
my Slovu Božiemu dobre rozumieme.
O tom opustení to sa iba káže,
ale to v živote nás predsa neviaže.
To sú slová dobré iba do kostola.
V živote však iná povinnosť nás volá.
V Káne Galilejskej Kristus keď premenil
sám vodu na víno, aj nám ho dať mienil.“
Brat Julko Cibulka ako prorok smelý
viac sa bojí Boha než žalárnej cely.
Preto napravuje vždy na pravú mieru
pomýlenú hoc aj biskupovu vieru.
Brat Julko Cibulka je tak Náthan prorok,
s Dávidom Chabada však nevie držať krok.
Kráľ Dávid pre pravdu netrestal Náthana,
bo pravda, hoc trpká, mu bola vítaná.
Pred pravdou proroka sklonil sa v pokání,
pred celým národom v úprimnom vyznaní
oľutoval on, kráľ, svoje mrzké činy,
prosil Pána, aby odpustil mu viny,
aby mu dal milosť, obnovil mu srdce,
aby znova bolo cností plné, skvúce,
oddané len Bohu, v zbožnosti vždy vrúce.
Vy o pokání len iným viete kázať.
Vám však svedomie už nič nemôže zmazať.
Vy ste už imúnni proti všetkým hriechom,
hoc je vaše srdce hriechov priam pelechom.
Vy ste predsa veľké duchovné osoby,
vám žiadny mrzký čin hanbu nespôsobí.
Mravná špina vás už nemôže sa dotknúť.
Nemôžete padnúť, hoc smiete sa potknúť.
Viem, za to môžete na nás len zanevrieť,
ba aj do žalára máte moc dať zavrieť.
Veď takú moc mala Cirkev už v Kostnici,
čo dala upáliť Husa na hranici.
Koho dnes odsúdi luteránsky biskup,
k spravodlivosti, ten nikde nemá prístup.
Ten darmo otvára hocijaké kľučky:
svoj údel môže niesť iba potichúčky,
ako mu ho určil pán Biskup Chabada.
On je drahej Cirkvi bezpečná ohrada.
Kto sa Jeho vzácnou radou nepoučí,
za osud takého pán biskup neručí.
Ján dvadsiaty tretí, druhý, novodobý,
odsúdil tie činy Cirkvi mrzkej zloby.
Keď sa v Rímskej Cirkvi stal ten slávny zázrak,
že sa v nej začína rozbíjať zloby mrak,
a že je putnaný v nej mocibažný drak,
v luteránskej Cirkvi musí byť naopak.
Luteránska cirkev dlho bola čistá,
prečo by nemohla teraz zrádzať Krista?
Ako to robila Cirkev stredoveká.
V dnešnom svete nemá miesta duša mäkká.
O svedomí a cti dnes sa už len káže,
vedúcich Cirkvi to v žití však neviaže.
Preto máte všetci to svedomie kázať
o Kristovej láske v chráme, hoc ste zrádzať
hneď vedľa tú lásku mali tiež svedomie.
Nazdáte sa, že sa to snáď nik nedozvie?
A čo by sa to i človek nedozvedel,
ktorý vidí všetko, by o tom nevedel?
Pripomenul som vám znova vašu vinu,
hoc viem, morálku, než Dávid, máte inú.
Dokiaľ chcete svoje mrzké činy skrývať?
Ako pštros o svojej nevinnosti snívať?
Tie hriechy, ktoré si človek sám prikrýva,
pre ktoré svedomie sa v nás neozýva,
ani tá svätá krv Kristova nezmýva.

„Nie na náboženstve, lež do Pioniera
posielam si deti, preto neupiera
im Strana študovať, na čo majú vôľu,
by zveľaďovali tú dedičnú roľu,
pravda, nie súkromnú, ale tú družstevnú,
robotníkov a roľníkov jednotu prepevnú,
ktorú nerozboria už plány západu.
(Ona od počiatku sama je v rozpadu.
Pospolu ju drží iba silná ruka,
ktorá k poslušnosti aj žalárom núka.)
Mňa núkať nebolo ani nie je treba,
nech len mám biskupstvo, z neho mäsa, chleba,
a sem-tam i toho vínka, slivovice,
tečie mi do mojej biskupskej lahvice.
O tom by vedeli hovoriť Šipice,
a iné luteránske vďačné izbice,
kde mi napĺňajú kufre, demižóny.
Za to ja ich synkom dám biskupské bony:
ktorá sa im páči, uvoľním im faru,
aby tam môj farár usadil si Maru,
aby si tam mohol dať dietky do školy
a poslušne plnil mi vládne úkoly.
Keď som nastupoval ku biskupskej sláve,
na címer Cirkvi som vpísal heslo pravé:
Buduj Cirkev a vlasť, len tak posilníš mier!
Kto chceš byť luterán, len tomuto vždy ver!
Silnú Cirkev môžeme len vtedy správne budovať,
keď budeme malé zbory v silné, veľké spojovať.
Načo v takmer prázdnych chrámoch služby odbavovať?
Keď však malé, slabé zbory vo veliké spojíme,
štát od platu na farárov tak odbremeníme,
a za to môžeme stavať jasle, školy,
ihriská a plniť tak vládne úkoly.

Často mávam možnosť navštíviť cudzinu
a propagovať tam leninskú doktrínu.
Pravda, nie tak priamo, lež pod rúškom mieru,
pritom smiem spomenúť aj kresťanskú vieru
a kresťanskú vieru zapojiť do mieru,
do teológie urobiť tak dieru,
ktorú nezahace ni dekan Michalko,
spolu s Dr. Gabrišom. No ja nie som chvalko.
Ja sa nechválim sám, ale moje dielo,
ono by ma veru vychváliť vedelo,
keby ho vedeli luteráni chápať.
Lenže ja si môžem aj ústa rozdriapať,
moje reči moji vlastní ťažko chápu,
hania ma a tupia a na mňa sa sápu
ako psi na zvera. Ja ich predsa chránim,
aj keď nebezpečenstva sa pritom stránim.
Veď musím byť v prvom rade opatrný,
ako had, plaziaci sa v kamení, tŕní.
Keby som si kožku v tom kamení zranil,
kto by tak udatne drahú Cirkev bránil?
Takého biskupa ťažko by ste našli,
čo by ste za sedem morí, vrchov zašli.
Luteráni, kedy si ma len uctíte?
Či až potom, keď ma naveky stratíte?
Až po mne ostane veliká medzera?
(Väčšia, ako v počte zborov je už diera?)
a veľký náhrobok uprostred cmitera?
(Je to posledný chlap, ktorý sám sa vtiera
za biskupa, hoc sám nemá tej hodnoty.
No tej mu dodajú čestné doktoráty.
Preto keď nastúpil na biskupský úrad,
od Michalku žiadal hneď čestný doktorát.
Kedysi osobnosť dodávala cenu
úradu. Dnes tu máme však malú zmenu:
keď kandidát nemá duchovnej hodnoty,
dodá mu jej úrad, čestné doktoráty.)
Ach, kedy bol prorok v svojej vlasti vzácny?
Jeho život bol vždy tŕnistý a pracný.
Vy neviete ani, čo mi to dá práce,
dať pod tlač kalendár, kde sa už nevprace
žiadne Božie slovo, bo papieru málo,
a dnes v ňom musí byť, čo v ňom nebývalo.
Ak chcete mať pravý Tranovský kalendár,
zneste ho z povál spopod starých handár.
Tam na tých povalách Tranovských všade dosť.
Však vy iste viete, jak drahý je to skvost.
V tom mojom vydaní je len list titulný,
len preto je ešte vždy k srdcu prítulný.“
Kto ho však otvorí, jeho stránky číta,
hneď akýsi čudný pocit sa ho chytá,
ako by to ani nebol ten tranovský,
nebyť tam tej starej klamnej tituldosky.
Tá titulná doska je nám vzácna taká,
že veriacich aj na falošný med zláka.
Ešte veľké šťastie, že papieru málo,
aby sa ho všetkým rodinám dostalo.
Dosť je ho do zboru jednoho dva kusy,
veď aj tak dobrého nám málo utrúsi.
Ak je tam aj dačo takzvané kresťanské,
cez to sa pretkáva to huncútstvo panské.
To panské huncútstvo v ňom len dominuje,
v nádeji, že časom celkom podmínuje
a celkom rozmetie to, čo je kresťanské.
Lež darmo sa teší to huncútstvo panské
a márne sa klame to novopohanské.
Kto verí, čo by sa napil priam aj jedu,
nebude on z toho mať smrteľnú biedu.
Hej, darmo sa teší a darmo sa klame,
na Kristu Pánu si každá moc zub zláme.
Vylámalo si ich aj rímske cisárstvo,
aj to stredoveké falošné kresťanstvo.
Pastiera Krista nik oklamať nemôže,
čo by sa obliekol priam do ovčej kože.
Hej, vy baránkovia zubatí, rohatí,
pred Kristom Pánom raz budete nahatí.
Bude z vás zvlečená tá barančia kožka,
čo sa vlci chceli v nej honosiť troška.
Vydávali sa za anjelov pokoja,
pritom všade siali semeno rozbroja.
Rozbroja do rodín i medzi národy
pod rúškom pokroku, mieru a slobody,
semeno hriechu a pýchy, bezbožnosti,
telesných žiadostí miesto svätých cností.
Nezastavili sa ani pred nevinnými
detskými srdcami, aj tie otravnými
hriešnymi žiadosťmi silou nakazujú,
keď im v Krista Pána veriť zakazujú.
Nech si zakazujú, učia svoju „vedu“,
či nevidia ešte, že ich k skaze vedú?
Protireformácii dám iste rýchle fleka:
čo nezmohla dávno tvrdá, zvládne ruka mäkká.
Ktorý kňaz neprispôsobí nám kázanie,
musí radikálne zmeniť zamestnanie.
Keď nechce budovať komunizmus umom,
musí sa podrobiť robotníckym trudom.
A predsa len musí budovať, čo chceme;
my ľahko rozumy ľudské ovládneme.
Stačí trochu skríknuť a prísne sa pozrieť,
prestrašený farár hneď prestane vravieť.
Prestane sa brániť a začne sa nás báť
a po našej vôli hneď prevracia kabát.
(Ešte vždy nás tlačí tá kliatba odveká:
človek vie ukrutne sužovať človeka.
Vie dôjsť ku sláve, moci a rozmachu,
keď chrlí z papule slová hrôzy, strachu.
Vzbudzovaním strachu došiel Hitler k moci.
Čo na tom, že zmizol jak kométa v noci…
Aj s Evou zapadol do hroznej priepasti,
nikto neuvidel viacej jejich kosti.
Ich hrozný koniec však málo koho ľaká,
len tá jeho moc a sláva mnohých láka.
Kto túži po moci, je vždy zaslepený,
zradcami, podliakmi je vždy obklopený.
Násilnosti, vraždy a trýznenie kruté
sú nástroje, nimi je ich právo kuté.
Takými nástrojmi bojoval Široký
s Gottwaldom na Václaváku opreteky.
Takýchto nástrojov charakter sa štíti,
len bezcharakterný človek sa ich chytí.
Masaryk ni De Gaulle by ich neužili,
bo oni po moci, sláve netúžili,
ale ich túžbou je ľudstvu tak poslúžiť,
by mohlo v slobode, právu v pokoji žiť.
Lož, podvod, násilie, krivda a nemravnosť
je u vládybažných vítaný stály hosť.
Srdcia, ovládané neistotou, strachom,
pretvárkou sa chránia pred smrteľným pachom.
Pracovné tábory, žalárne závory
sú násilnej moci vždy oslavné chóry.
Kde rinčia okovy a stonú otroci,
tam právo neslúži ku cti vládnej moci.
Čo je to za dušu, tá duša básnika,
ktorá ospevovať vie aj násilníka.
Tá k podstate pravdy iste nepreniká.
Aj v nej iste vládne zmätok a panika.
Pred zodpovednosťou básnika uniká.
To dokáže Nezval, lebo taký Kostra,
tí do rúcha slávy oblečú aj monstra.
Ale taký Lukáč alebo Jano Smrek,
čo pred lžou, násilím nevedia zohnúť driek,
čo nevedia kadiť na oltári zloby,
ani keď sa rúchom mocnára ozdobí,
hoc im srdcia vzdorom spravodlivým blčia,
keď nesmú napísať pravdu, radšej mlčia.
Alebo ak píšu, do priečinkov iba,
však nadíde chvíľa, ktorá nám dnes chýba,
že pravda zavonia a bude zas vzácna,
až zúrivej zloby vypršia sa mračná.
Drevená dedina, čo sa slávou skvela,
ako slama v ohni času pohorela.
Zapadli už navždy mnohé „slávne“ diela,
s obsahom ktorých sa iba strana zdieľa,
čo vznikli na popud iba rodnej strany.
Nadarmo im Strana chystá slávobrány.
Zdravý duch národa sa im tvrdo bráni
a ako nákazy moru sa ich chráni.
Padajú pár krokov od tej slávobrány.
Antikvariát ich neberie už ani.
Hej, minuli by sa tieto zväzky iste,
keby jejich listy, stránky boli čisté.
Ale že sú čerňou tlače poškvrnené,
na nič už nemôžu byť upotrebené.
Majú miesto iba v straníckom múzeu.
V literatúre však nebadať medzeru.
Ani kritik o ne už viac nezavadí,
k ich čítaniu nikoho nikto nenavnadí.)
Potom už budeme k nemu prívetiví,
keď na naše slová bude dosť citlivý,
keď bude ochotný správy nám donášať
o iných farároch, budeme sa znášať.
Ba zvýšime mu plat ako výkonnostné,
bo zradcov remeslo bolo vždy výnosné.
My si to remeslo vysoko ceníme
a podľa zásluhy ho aj odmeníme.
Jeho pomocou vždy odkryjeme zradu
a tak si bezpečne udržíme vládu.
Tých, čo sú proti nám, sa vždy včas zbavíme
a ich potrestaním mnohých zastrašíme,
takže im odpadne chuť sa nám protiviť
a začnú sa radšej našej sláve diviť.
Aký pán, taký krám, takého koňa mám,
k spolupráci sebe rovných len zvolávam.
Nemôže byť seniorom, kto má chrbtovú kosť,
len kto ju vie ohnúť a poslúchať nás dosť.
Na ukážku jeden-dva môžu byť iní,
aby sme obstáli pred súdom cudziny:
veď seniorom je i Lajko Hrdlička
a Palko Valášek, a z nich sa nelíška
ani jeden strane ani Chabadovi
a ani jeden z nich nie je pokrokový.
Ostatní musia byť len ako Kevický,
Domko, Kováč, čo podpíšu hocičo a vždycky,
Jurko Lukáč, M. Adamčík, Letrík, Handzo, všetci,
ktorí nadovšetko cenia svetské veci.
Práve takých potrebuje naša rodná strana,
neobstojí tam muž, čo sa svedomím oháňa.
Z radov seniorov musel vypadnúť Valášek,
bo za právo a slobodu opásal opaštek.
Zazdalo sa, že už z Moskvy tichší víchor vane,
chystal podať cestou cirkvi žiadosť vláde, strane,
by sa odsúdení kňazi mohli zase vrátiť
do služby a nedele a sviatky s cirkvou svätiť.
Ondrej Kováč, pokrokový kňaz a opatrný,
ten uderil pre stranu na príjemnejšie struny:
menom kňazskej konferencie podpísal ten výrok,
štátom odsúdený kňaz, že nemá žiaden nárok
stať sa znova kňazom. Cirkev odsudzuje
odsúdených kňazov a sa ich zbavuje.
Neuchádza sa už viacej o ich službu,
na návrat nech v srdci už neživia túžbu.
Spolupodpísal to s ním aj Gajdoš Boží,
jeho kmotor. Nech sa sláva cirkvi množí!
Pod meno Valášek dali značku v. r. (ve er).
Báli sa, že by im svoj podpis odoprel.
Keď tú zápisnicu brat Valášek uzrel,
nad tým zneužitím podpisu sa mrzel.
Ohradil sa proti tomu priamo u Biskupa:
po senioráte jeho zmizla preto stopa.
Kováč s Domkom podelili sa o jeho zbory,
jak o čísi šat na vrchu Golgoty raz hory.
„S luteránskou cirkvou nemáme ťažkostí:
vždy niekto podpíše nám naše žiadosti.“
Tak sa pochválil raz tajomník z KNV (z Ká eN Vé).
Je to pochválenie pre cirkev hanebné.
Nuž takto sa sláva našej cirkvi množí.
(Tak sa luteránskej cirkvi sláva množí).
„Čo vy na to, ľudia?“ „To charakter hroší!“
(Na Morave zas opačne tajomník sa chváli:
S katolíckou cirkvou máme úkol ľahký, malý.
V katolíckej cirkvi ľahko rozmotáme klbká.
V evanjelickej však, Pane, to závratná hĺbka.)
„Takéto netvory v službách Krista Pána!“
Stredoveku v cirkvi otvára sa brána.
A tú otvárajú luteránski kňazi,
tí pätolizači, hodní mena plazy!
Kam ich luteránske svedomie len zmizlo?
(ak ho niekdy mali, ak im v duši blyslo).
Niet ho. Keby bolo, to by v duši hrýzlo.
Keďže radšej dobré jedlo chcú hrýzť zuby,
preto v našej cirkvi je všetko naruby.
Pravda, len u kňazov, a to tých vedúcich,
za normálnych časov k vedeniu nesúcich.
Nebol by si býval nikdy seniorom,
Letrík-Letrík, Sklenár, Demko s celým zborom
vám podobných kňazov za normálnych časov.
Prišla vaša doba, tá doba temnosti,
čo prehodnotila vaše nehodnosti.
Píšete hanebnú stránku dejín cirkvi,
na akú doteraz neboli sme zvyklí.
Nuž ale darmo je, musíme si zvykať
aj na to. Kto za to bude však raz pykať?!
Iste celá cirkev je už zhanobená,
hoc najviac hanobia ju vedúcich mená.
Uvedomujete si to vy, biskupi,
seniori, profesori? Či ste takí tupí,
že si nevšímate už verejnej mienky,
ste zakuklení len do svojej myšlienky,
že držať krok hoc aj s bezbožníckou dobou
je aj pre luterskú cirkev tiež ozdobou?
„Nepripodobňujte sa tomuto svetu!“
Svet nemôže nikdy viesť cirkev k rozkvetu,
hoc by jej staval aj katedrály, fary,
kňazom i jej dával sebaväčšie dary.
Či neviete, že aj ten najbohatší dar
môže pre ňu značiť len jej duchovný zmar?!
Čo znamená cirkev na zlato bohatá,
akže nie je mocou z výsosti odiata?
Duch Svätý so zlatom sa nikdy nespojí,
len k skromnej, úprimnej viere sa pripojí,
pokorná, poslušná viera si ho svojí,
bohatý, rozkošnícky svet oň nestojí.
Brat Valášek túžil po slobodnom lete.
Čo s jeho úmyslom sa stalo, už viete.
Verný kosenior Cút zo Zay-Uhrovca
obával sa jeho víťazného konca,
ponáhľal sa hlásiť to predom Kmeťovi,
by s Valáškom mohli byť rýchle hotoví.
V Bratislave postretol sa brat Valášek s Cútom,
práve keď Cút rozlúčil sa s „luteránskym prútom“,
Kmeťom, katom cirkvi, úradne jej protektorom,
akým bol in Böhmen Heydrich v čase Hitlerovom.
Súdruh Kmeť, že vraj tiež luterán… z Liptova!
Nie každá mať syna takého vychová,
a nie každá ním sa chváliť je hotová.
Luterán sa nikdy tak jak on nechová.
Nech sú akékoľvek móresy a časy,
luterán sa k Bohu vždy rovnako hlási.
Či mu z viery výhoda či nevýhoda kynie,
s láskou rovnakou sa vždy ku Kristu Pánu vinie.
Kristus Pán je Pán skutočný, Pán pánov, Kráľ kráľov,
vo všetkých premenách časov je On pevnou skalou,
na ktorú kto si raz zastal, pevne na nej stojí,
a s Ním dosiahne víťazstva v každom žitia boji.
To víťazstvo nedosiahne, kto tu bratov zrádza,
na seba tak Judášovu kliatbu, trest uvádza.
Pán konsenior Cút, kam si rozum podel?
Keď sa ti zaľúbil ten Judášov model!
Keď ťa oslepil lesk tridsiatich strieborných,
za ne medzi zradcov stal si si odporných!
Opovážil si sa obsadiť Uhrovec.
Cút, povedz, akýže si to ty štúrovec?
Prazvláštny štúrovec – hanebný štúrovec,
zhanobil si Uhrovec!
Zhanobil si mrzkým činom svätú luteránom vec!
Čo ťa za to, i potomkov, môže čakať, no povedz?
To je syn, vnuk toho zradcu, čo udal Valáška,
keď sa v jeho rukách skvela slobody valaška!
Ešte ju len do rúk chytil, nemal čas ňou mávať,
už mu ju prišli cirkevní páni z ruky vyrvať.
To všetko pre tvoju zradu!
Tak chceš získať vyšší stupeň cirkevného úradu?
Keď si postretol Valáška, musel si sa červenať
v Bratislave. Ty sa budeš od hanby raz zelenať.
Zabudol si, že sa musíš raz pred Pánom ukázať?
A že judášovskú zradu ničím nemožno zamazať?
Potiahol si povraz nešťastného zvonca!
Ty sa iste dočkáš neblahého konca.
Čo mal byť biskupom, doktor Janko Štrba,
aká to pre cirkev hanby veľká hŕba!
Študoval dejiny, nenašiel v nich Boha,
zutekala rýchle z cirkvi jeho noha.
„Načo by som vstával skoro na roráty?
Za marx-leninizmus hádžu doktoráty.
A to nie snáď len tie humoris causa,
tie sú pre biskupov, my sme iná luza,
my sme proletárska, tá vládnuca luza.
Nemusí nás ani kopnúť žiadna múza,
a môžeme celé knihy písať, tvoriť,
nie múze, lež strane sa koriť a dvoriť,
máme zaistenú slávu i blahobyt.
Netreba nám ani rýľom, motykou ryť,
a netreba ani prihlboko kopať.
Nevadí, že výtvor náš je zmätok-odpad.
Práve také dielo strana potrebuje,
takými sa masa dobre ohlupuje.
Načo mase rozum? Jej rozum je strana.
Múdrosť od strany len jej môže byť daná.
A my túto múdrosť pomáhame tvoriť.
S problémami veľa netreba sa moriť.
Marx-leninizmus je studňa prehlboká,
z neho pre nás múdrosť bohatá vyteká.
Ku kohútiku si uši nastavíme,
raz-dva haldy kníh, hoc zmätkov, vytvoríme.
Hlavná vec, že za tie zmätky dobre tečie,
a že náš bohatý zisk nám neutečie.
My si ním napcháme plné svoje vrecká.
My nie sme už malé, nerozumné decká:
v bohatom zisku je radosť, sláva všecká!
Keď už nemôžem byť v cirkvi kapitánom,
vstúpil som do služby marx-leninským chánom.
Mne vždy bolo jedno, komu slúžim,
nech mi len dá prvé miesto, po ňom túžim.“
Dobre si urobil, že si cirkev nechal,
kam ťa srdce tiahlo, k ateistom spechal.
Vieš, že suchá haluz nevydrží dlho
na strome: len kým sa oprie vietor tuho.
Zavial tuho vietor na drahej cirkvi strom,
koľko suchých listov, halúz v jeho bystrom
prúde razom od pňa hravo odkmasnutých
vrhané je šmahom do bahien smrdutých!
Bože náš, Pane náš, čo sa s nimi stane?
V tých smrdutých bahnách budú zašliapané!
Ďalšieho súdruha v cirkvi si pozrime:
Barthó. Krátky pohľad len naňho vrhnime.
Na verejnosť ani moc nevystupuje,
on radšej v úzadí svoje plány snuje.
V Komárne pred schôdzou hral partiu šachu,
vediac o budúcom osobnom rozmachu.
Skoro generálnym bude tajomníkom,
len čo starí seba zachránia únikom.
Celá stará správa cirkvi sa musí vzdať,
na jej miesto nová, pružnejšia zasadať.
Len I.K.b.t. (íkábété) sa ľahučko zachránil:
niet toho režimu, čo by mu nestranil.
Chabadovi treba viacej tajomníkov
k vedeniu moderných cirkevných podnikov.
Keď Ivan Krahulec sa rád prispôsobí,
znesú sa s mladými aj staršie osoby.
Na biskupstve bude variť čiernu kávu,
veď starostí budú tam mať plnú hlavu.
Čierna káva nie len hlavybol utíši,
ale aj svedomie, aktivitu zvýši.
Na starosti bude mať novú konvičku,
a v nej bude variť nám čiernu kávičku.
Čierna káva bude našou nezbytnosťou,
preto na biskupstve Krahulec nutnosťou.
Keď sa na biskupstve bude bôľom zvíjať
žena zavretého farára, popíjať
si on bude pred ňou kľudne čiernu kávu,
aby ju ňou vzmužil, dodal jej odvahu.
(„Keď váš muž bol taký tvrdohlavý, hlúpy,
za svoj nerozum nech teraz niečo trpí.
On si v kázni hocčo dovolil vyvaliť,
my si zaňho máme v ohni prsty páliť?!“)
„Veď sa len nebojte, po rokoch sa vráti,
hoc nevieme, kde je, však sa tam nestratí.
Čo je v našej moci, všetko urobíme,
i keď z väzenia ho nevyslobodíme.“
Tlačový tajomník súdruh Jano Juráš
prihovoriť sa k nej nemá veru guráž.
Prejde okolo nej, nepovie slovíčka.
Súcitne pozerá iba tajomníčka.
No ale tá i tak nemá nikde slova.
Juráš musí dbať, by včas bola hotová
uzávierka Posla, aby dobré správy
o cirkvi dostali luteránske hlavy (davy).
Svetlo Michalkovo vždy matnejšie bliká,
ba v nočných temnotách úplne zaniká.
Práve tam, kde mal svietiť ako maják
do nočnej temnoty, je zbabelý vojak.
Ten doktorát Deutschen-Christen od fakulty,
ktorá dnes pestuje osobnosti kulty,
nikomu nedodá svetla ani viery:
včera sa s Hitlerom a dnes s Marxom mieri.
Kto otvára kľúčky mocných sveta dverí,
kto podľa každého vetra mení smery,
ako môže cestu ku Kristu ukázať
a nemeniteľnú pravdu Božiu kázať?
Michalko chce pravdu Božiu prispôsobiť
predstavám sveta, tak svet pre Krista velí dobyť.
Nie, Janíčko milý, ináč Kristus velí:
kto chce ísť za Kristom, ten musí byť smelý.
Ten sa nesmie moci mocných sveta ľakať,
ani pred ich zlatým teľaťom si kľakať.
Ten vždy musí kľačať len pred Božou tvárou,
osvietený vždy len Božej slávy žiarou.
Nesmie sa dať zaviesť blikom bludných svetiel,
a vždy len od Boha prijímať svoj podiel.
Čestných doktorátov pochybná ozdoba,
oveľa cennejšia Kristova chudoba.
Nepozná tituly ni žiadne hodnosti,
On cení len dary duchovné a cnosti.
Po týchto hodnotách mal bys’, Janko, túžiť,
tak budeš najlepšie svetu, cirkvi slúžiť,
keď cestu pokánia, milosti ukážeš,
a s ňou i svoj vlastný život pevne zviažeš.
A keď túto pravdu teológom vštepíš,
to si dosť urobil, radšej už nič nepíš,
mal-li by si písať znovu také články,
v ktorých nie je vidno Kristovej pozvánky,
že ťa Kristus pozval, bys’ bol jeho žiakom,
pevne odolával všetkým sveta tlakom.
„Neboj sa nič mocných, by som ťa nepotrel,
vždy však sa boj len mňa, by som ťa nezotrel.“
Chodíš veľa do cudziny, málo na prednášky,
obsah tvojich prednášok je ľahký, prednes ťažký.
Teológovia to cítia, jak to ťažko tlačíš,
a že na tie disciplíny Božie už nestačíš.
Cestovanie je štúdium tak pre žurnalistov,
ale málo Božej pravdy získa tam žiak Kristov.
Cestovaním po cudzine chceš si získať prestíž,
lenže teológov ani veriacich neprelstíš.
Škoda, že skrivené a veliké ústa
rovnako von pravdu ako lož vypustia.
Do cudziny nos vždy len Božie posolstvo
a zvelebuj všade len Božie kráľovstvo,
bo to je od vekov a bude na veky,
to nezmení žiadon mudrc prostoreký.
Zatúžil si skoro po pezinskej fare,
Žarnovického si nechcel čakať máre.
Chcel si ho predčasne poslať do penzie.
Také snahy majú vlci, dravci, zmije.
Kristov kňaz, ten nikdy nevyháňa brata
z jeho fary, domu, čo by bol zo zlata.
To môže len padúch, vyvrheľ, lakomec,
ktorý nedovidí života na koniec.
Tým si sa, Jano môj, priveľmi zhanobil
a verným kresťanom veľký žiaľ spôsobil.
S jedením rastie chuť. Keď ako pelinok
ti trpkú spomienku zanechal Pezinok,
bo Žarnovického si on cenil služby
a tebe ostali nesplnené túžby,
a keď už nestačil ti zbor Myslenice –
je výhodne blízko Bratislavy síce,
„keď už nie Pezinok, nech je Bratislava,
z Bratislavy bude pre mňa väčšia sláva.
Bratislava i tak pristane iba mne,
pre ňu iba moje kázne sú dosť umné,
a je i tak v mojom profesorskom humne,
na ňom s teológmi spolu texty mlátim,
vytriasam z nich zrno pre nich k rečiam svätým,
ktoré budú skladať v zboroch moji žiaci,
by sa poučili z nich naši veriaci.
Nie len teóriu tak teológom dám,
i prax im hneď predviesť umožní mi tu chrám.“
Na koho z farárov tu však zaviesť pohon?
Na Bartku, Holčíka? Koho z nich vyhnať von?
Jurko Holčík dlho chodil smutný, bledý,
lebo proti nemu miešali sa jedy.
Odísť z Bratislavy? To mu nelahodí.
No jeho farský byt, ten má veľké zvody.
Na ten má pán dekan Michalko veľkú chuť.
Vydá z Bratislavy sa Jur Holčík na púť???!
Mimo Bratislavy nevedel by kázať,
s Bratislavou dal si svoje kňazstvo zviazať.
Veď dlho trvalo, kým sa on sem dostal,
s Lackom Jurkovičom pri voľbe neobstál.
Vtedy brat Lučanský na Luthera dal hlas,
keď videl nečistý ten predvolebný kvas.
Na to Dr. Jamnický prísne poznamenal:
To sa iba somár takto vyznamenal!
Keď konečne je tu, mal by ju opustiť?
Ťažko by mu padlo Boha inde uctiť.
Sú i takí kňazi, ktorí vedia kázať
iba v mestských zboroch, a nechcú si mazať
topánočky blatom na našich dedinách,
ba ani v mestečkách. Chodiť po rodinách
a v nich šíriť veľký zákon Božej lásky,
to by im vyrylo na tvár smútku vrásky.
Nemali by možnosť uplatniť v plnosti
rečníctvo a iné svetské vedomosti,
nimi nahradzujú Božiu lásku, múdrosť,
k uplatneniu ktorej niet vôľa ni schopnosť,
k tomu treba skromnosť, vrúcnosť a poslušnosť.
A tieto vlastnosti Alma mater nedá,
ni teologická, ani svetská veda.
Jurko Holčík veľmi je šikovný v reči,
Protištátne nikto nič mu nedosvedčí.
Ťažko bolo pohnúť týmto kanonierom,
a preto na Bartku sa pôjde s pranierom.
Tu však pán dekanko nevýhodu zistil:
„Má iba tri izby!“… Od Bartku upustil.
Mal si veľké šťastie, milý môj brat Bartko,
Tvoj byt by bol zabral Tvoj „brat“ pán Michalko.
Vidíš, ako sa Ti vyplatila skromnosť,
že aj troj-izbový byt je pre Teba dosť!
Ale doktor Janko má byt šesť-izbový,
preto proti nemu sa pohon obnoví.
Stačí narafičiť niečo politické,
a k tomu poslúžia hodiny biblické.
Brat Janko neudal jednu staršiu pani,
ktorá čo hovorí, nevedela ani,
keď raz na hodine biblickej otázku
dala dosť háklivú pre bezpečnosť kňazskú.
Takúto otázku by si nevšimol nik,
keby pri vedení bol poctivý podnik.
To narafičená bola však zádrapka,
by vec preloženia bola rýchla, hladká.
Nie, ten byt nežiada pán dekan Michalko,
pre politiku sa vysťahuje Janko.
Nebol obozretný, keď to hneď nehlásil,
a tak protištátny plameň neuhasil.
(I keby bol hasil, nebol by sa spasil,
ináč proti nemu by sa bol meč tasil,
protištátne reči že sám v cirkvi kvasil,
a to priam pod nosom vláde, rodnej strane,
preto v Bratislave Janko nezostane.)
To stačilo, aby tým dôveru stratil,
ktorú si už pred tým dosť vážne podvrátil,
keď sa sám spomedzi všetkých profesorov
zastal vyhodených žiakov-konfessorov.
Už vtedy si za to profesúru stratil,
na charaktere si sa však neukrátil.
Naopak, tým si len väčšiu cenu získal,
keď od čistej vody si správne delil kal,
kal si, ako iní, nezval čistou vodou,
hoc si vedel, že to bude nevýhodou.
Tejto nevýhody preľakli sa vtedy
všetci profesori a boli z nej bledí.
Aby sa im mohla zas červeň navrátiť,
nehanbili sa česť a svedomie stratiť.
Zabudli, že budú mať len červeň hanby,
za ňu si naplnia profesorské gamby.
Odsúdili svojich troch najlepších žiakov,
zo strachu pred pomstou nenásytných drakov.
Raz tu Maďari tak súdili panslávov.
Len Hornyánszkyi zostal vtedy s jasnou hlavou,
zastal sa nevinných slávskych teológov,
nedal opanovať sa vládnucou zlobou.
V kresťanskom svedomí nedal sa prevrátiť,
čo by mal za to i profesúru stratiť!
Naši profesori stratili radšej česť,
zapreli svedomie, a volili podliezť
radšej než riskovať stratu profesúry.
Podľahne slaboch, keď svetom zloba zúri.
Iste že je lepšie profesúru stratiť,
ako na svedomí a cti sa ukrátiť.
Hornyánszkeho si sa stal hodným nástupcom,
keď si odoprel byť so svedomím kupcom.
Takto sa dejiny často opakujú.
Dopustiť tých istých chýb nerozpakujú
sa ľudia, pre ktorých svedomím je brucho.
Zradia, nech len hrdlu nehrozí im sucho.
Pamätáš sa na tú kňazov v Modre štafáž?
„Vôľu Božiu znajú, no nemajú guráž
jak kedys’ proroci povedať ju svetu.
Podľa vôle sveta pravdu Božiu pletú.
Študujú prorokov, no nemajú smelosť
prorokov, nemajú ani jejich bdelosť.
Študujú prorokov, nemajú ich ducha,
bo ľahšie sa brucho ako Boh poslúcha.
Kto poslúcha brucho, ten nepozná Boha,
cestu pravdy, lásky nezná jeho noha.
Čo by ako Dunaj vodu chrlil zbožné reči,
jeho telo sa však Bohu každým krokom prieči.
Dokiaľ nie je telo duchom ovládané,
kým jeho žiadosti nie sú poviazané
mocným putom Božej milosti a moci,
dotiaľ stále väzíš v hriechu temnej noci,
bo dotiaľ stále väzíš v hriechu temnej noci,
bo dotiaľ si stále svoj hriech okrášľuješ,
povýšiš na Boha všetko, čo miluješ,
v čom má zaľúbenie tvoje hriešne telo,
ktorému sa nikdy nič Božie – nechcelo,
a v ktorom sa nikdy nič Božie neskvelo, (nič sväté neskvelo)
bo hriechom horelo, abo aspoň tlelo.
Dotiaľ hriech poraziť v sebe nemáš silu,
dokiaľ v srdci nemáš tvár Kristovu milú,
kým sa nevykúpeš v Jeho svätej krvi,
ktorú hriech v zárodku umŕtvi, rozdrví.
Tá jeho svätá krv tak očistí srdce,
vloží doňho túžby tak vrelé a vrúce,
že za chrám živého Boha bude súce,
– – – – –
„A čo mám povedať o kolegoch tvojich,
pán dekan? Mám ich mať tiež za žiakov svojich?
Nandrászkych, Olexov, Bergerov, Jurášov?
Že sú vraj fakulty nádejnou okrasou?
Dekane, ja chcem mať cirkev bez Judášov!
Medzi apoštolmi kedysi Judáš dlel,
dobre si prečítaj, aký dostal podiel!
A tento podiel som ja dosiaľ nezmenil.
Kto Judášstvom stať sa slávnym si umienil,
kto zradou bratov sa po ich chrbte šplhá,
tomu cesta ku mne bude večne dlhá.
Ak ste snáď Judášov podiel vy zmenili
a jejich zásluhy vysoko cenili,
že ste im zverili apoštolský úkol:
nuž medzi pšenicou rastie vždy aj kúkoľ.
O ňom Ja som riekol: Nechajte ho spolu
so pšenicou dozrieť, nekazte mu vôľu,
nech si ju vyplní a nech v plod dozraje.
Nikdy však neprijmem ho v nebeské kraje.
Viem, držia vás v šachu, vy sa ich bojíte,
biskupi, magistri, preto nebrojíte
proti ich výčinom, ktoré som odsúdil.
Keď sú oni bunkou, padúchom, čo zblúdil,
prečo ste vy boli na duchu tak malí,
že ste sa ochotne tiež ich cestou dali?!
Hoc sa posadili na stolec Mojžišov,
svoj život spojili so satanskou ríšou.
Kľúče od kráľovstva ja mám pevne v ruke.
Komu neotvorím, nevyhne sa muke.
Hoc v jeruzalemskom sedeli by chráme,
nie je pre nich miesta v svätej zmluvy stane.
Očistím zas cirkev, aby bola svätá,
aby bola so mnou mojou láskou spätá,
aby ju z mojich rúk nikto nevytrhol,
ni život, ani smrť, v priepasť ju nevrhol.
Keby si bol ozaj kresťanského ducha,
citoval by som ti, čo tomu prislúcha.
Ale čo riecť tebe, klátiacej trstine,
ktorá sa za každým vetierkom pošinie?
Tebe sa už i tak nič iné nevmestí
do hlavy. Hrozný však zradcov koniec cesty.
Len si kráčaj cestou, ktorú si nastúpil,
iná cesta je tých, ktorých som vykúpil.
Tí radi berú kríž, žalár, utrpenie,
bo najdrahšie im je moje vykúpenie

Gábriš? Káder! Nič sa mu vyčítať nedá.
Teológia je preňho svätá veda.
Všetky jej problémy správne zodpovedá,
len tá chrbtová kosť niekedy vypovedá.
Telesne je štíhlej a slabšej postavy.
Niet divu, že sa mu občas dych zastaví,
pod silnejším tlakom chrbtica sa skriví,
zvlášť keď naňho uprie sa pohľad zúrivý.
Vtedy začnú jeho myšlienky tancovať,
taktu dirigenta sa prispôsobovať.
Vrátiť im správny takt nikomu neradí.
Lepšie je dopustiť sa i malej zrady.
Niekdy sa treba i prispôsobiť trochu,
by odborník mohol si zostať pri fachu.
Je to diagnóza našej prítomnosti,
že je málo vápna v chrbticovej kosti.
A je veľmi vzácny ten prípad žiarivý,
že sa chrbtica niekomu pod ničím neskriví.
Frangar, sed non flectar, to už dnes neplatí,
dnes sa ohnú už aj luteránski svätí.
„Socialistickú chváľme si slobodu,
budeme v nej iste mať dobrú pohodu.
Veď k sťažnostiam ozaj nemáme dôvodu.
Najslobodnejší sú ľudia nášho rodu.
V našej socialistickej rodnej vlasti
užívame ako nikde inde slasti.
Extra Hungariam non est donec vita,
Každý nás len chváli, ktorý k nám zavíta,
aký všade pokrok, ruch, život a voľnosť!“
(No najviac sa páči tá dámska náklonnosť
oproti cudzincom, bielym i farebným,
vzdialeným od žien, tým viac lásky potrebným.
Stačí len ukázať nejaké tie bony,
už sa aj na oknách spúšťajú záclony.)
„Len socializmus pravú voľnosť dáva
každému, kto sa mu ochotne poddáva.“
Tým si si, Karolko, poškvrnil čistý štít.
Nemožno sa Bohu i nevercom ľúbiť,
nemožno neveru spolu s Kristom si ctiť,
nemožno sa naraz priazňou oboch chlúbiť.
Hej, nemožno chváliť neveru i vieru!
To môže iba, kto v svedomí má dieru,
koho sa v úzkosti zmocnila panika,
kto za každú cenu z väzenia uniká.
Pre Krista väzenie nastúpiť mať guráž
môže len charakter, ako Jožko Juráš!
ktorý sa nezľakol ni pätnástich rokov,
dobrovoľne nešiel však cestou otrokov!
„Keby ma zbavili, nemohol bych kázať!“
Spomeň, že sa musíš pred Kristom ukázať!
„Kto vynechá iotu alebo ju zmení,
evanjelium si vysoko necení.
Kto viac než mňa život, pohodlie miluje,
do môjho kráľovstva márne usiluje.
Ber radšej ťažký kríž a vždy úzkou cestou
poď za mnou, neboj sa mocných sveta trestov.
Ale radšej sa boj svojho Pána zradiť,
zrnkom tymianu cézara okadiť.
To malé voňavé zrnko tymianu
môže Ti zatvoriť navždy nebies bránu.“
Kto sa viac Caesara bojí ako Boha,
prepadla nevere tá duša úbohá.
Túto Božiu pravdu nikdy nechápal svet,
pre ňu musel verný kresťan vždycky trpieť,
ak nechcel pred svetom Božiu pravdu zaprieť.
Beda, ak nechápe ju však cirkvi výkvet!
Ak ju luteránski kňazi už nechápu,
ak sa viac na prápor ako na kríž driapu,
ak prápor dvíhajú a po kríži šliapu!
Beda, ak nechce uzrieť zrno, ale chce žiť,
veď potom nemôže nikdy v klas vyklíčiť.
Od smrti Husovej dlhé prešli časy,
vždy nové bohaté však z nej zrejú klasy.
Aké bohatstvo však zanechal nám Páleč?
Aké požehnanie Jána ze Stříbra reč?
Obaja si časný svoj život chránili,
koho však z otroctva bludov vymanili?
Husova hranica z dreva jasne svieti,
jasnejšie, než všetky biskupské klenoty.
Keď nám už nesvieti ten Soederblomov kríž,
tým jasnejšie mal by svietiť Karol Gabriš,
aspoň tak, ako to začal na počiatku,
kým pevnú polohu nezmenil na vratkú.
Dlho si stál pevne, kým si zakolísal,
škoda, že Ti predsa strach odvahu vysal.
Bojuj vždy dobrý boj až do svojej smrti,
nech Ťa žiaden kríž pre Krista nezarmúti,
nech Ťa žiaden nátlak už viacej nezdolá,
dokiaľ Ti Kristus Pán mocne neprivolá:
Poďte, požehnaní domu Otca môjho,
znavení pútnici, pod môj kríž zložte jeho,
ktoré Vás v živote bolestne tlačilo
a len utrpenie z tváre sa zračilo.
U mňa Vás čaká už len večná radosť, slasť,
ktorej už nič nesmie žiadne prekážky klásť.
Pre mňa bolo hodno aj trpieť v živote,
po krátkom kríži ste vo večnom jasote.
Hľaď vždy pevne s vierou len na Krista Pána,
v pravý čas bude Ti Jeho pomoc daná.
Dr. Lajko Katina, mendíček môj malý,
aj tebe ten čestný doktorátik dali,
bys’ mohol na miesto biskupské zasadnúť
a s tou zradnou klikou v cirkvi spolu vládnuť.
Mal si na biskupstvo veľmi dobrý pôvod,
šťastie, že bol dávno robotnícky tvoj rod.
V stalinskej ére len ten má vzostupný chod.
Tvoj otec bol skromný chudobný robotník,
tebe už nestačí byť ani úradník.
Po pánskej pýche si zatúžil v chudobe,
rád si vzal biskupstvo v stalinskej podobe.
Ach, prečo len túžiš po tej márnej sláve,
prečo len ctibažnosť hniezdi v Tvojej hlave?!
Ó, keby pokoru mal si radšej v srdci,
za biskupa bol bys’ oveľa viac súci.
Kdeže dnes pokora? Kam by si s ňou zašiel?
Tebe než chalúpka viac sa páči kaštieľ.
V chalúpke je skromnosť, v kaštieli je pýcha,
aj to Tvoje srdce radšej pýchou dýcha.
Úbohý mendíček, čistil si topánky,
dnes kňazom posielaš biskupské pozvánky.
Tvojej ctibažnosti to lepšie prislúcha.
Rád v praxi zrádzaš aj Ty Kristovho Ducha.
Mal si tiež kaplána z chudobnej rodiny,
aj on mal u Teba tiež trpké hodiny,
hoc Ti nebol mendík, ale Tebe rovný,
kým u seniora Ty len mendík skromný.
Pohreb s malou štólou prenecháš vždy jemu,
ale vždy ideš sám kázať bohatému,
hoc by i bohatí si kaplána priali,
radšej jemu niečo ku platu pridali.
Závidíš biednemu tú bohatšiu štólu.
Ozaj, chýbala by veľmi Tvojmu stolu?
Tvoje slovo v chráme poloprázdnom zuní,
no keď kaplán káže, býva kostol plný.
Chudobný si biskup, bohatý je kaplán,
hoc on má košeľu, Ty bohatý župan.
Za biskupstvo iba Stalinovi vďačíš.
Tebe to nevadí, nech len vládnuť ráčiš.
A veru naučil si sa rýchle vládnuť,
rýchle si cirkevnej ústave dal padnúť.
Naučil si sa aj Ty predávať fary.
Tvoje plány ani celý zbor nezmarí.
A koho Ty určíš cirkvi za farára,
márne proti nemu cirkev sa umára.
Pápežským ediktom vysielate kňazov,
tých svojich len do miest, verných zas do lazov.
Pravda, cirkus volieb skvele zachováte,
zborom však len jednu možnosť voľby dáte,
a nikdy tú, ktorú oni by si priali,
Vy ste im najlepšie farára vybrali,
či sa im to páči alebo nepáči,
či ten farár na to stačí či nestačí.
Šuster ako šuster, zvonár ako zvonár,
prečo by nemal byť farár ako farár?
Však všetci farári majú jednu školu,
a všetci učili sa v tej škole spolu,
aby boli schopní k jednému úkolu.
„Načo držať v cirkvi volieb staré zvyky
a pre našu voľbu vystrájať caviky?“
„Kto v Božom zákone literu by zmenil,
darmo bude čakať, by som ho odmenil.
Darmo bude potom volať Pane, Pane,
keď má krivdy, hriechu plné srdce, dlane!
Kto neberie svoj kríž a s ním nejde za mnou,
kto kráča širokou cestou pohodlnou,
ktorý neprichádza ku mne tesnou bránou,
môj kríž mu nebude pred súdom obranou.
Kto na pevný základ nakládol strnisko,
zo života zbude mu len spálenisko.“
Koľko v cirkvi smilstva, podlosti a zrady!
Seniorom a biskupom to však dnes nevadí.
No veľmi im vadia tí verní farári,
pre ktorých so stranou majú moc oštary.
„Týchto treba zbaviť v prvom rade fary,
potom náš mierový plán sa nám vydarí.
Ešte toho turčianskeho matadora zbaviť!“
praje si biskup Kátlovský – „a môžeme sláviť
v našej drahej cirkvi víťazstvo pokoja,
bo okrem Cibulku všetci sa nás boja.
Ak sa aj neboja, ctia a poslúchajú
a nás na pokoji pri hrantoch nechajú.“
Dr. Štefan Kátlovský, biskup na východe,
s oboma biskupmi vládne v plnej zhode.
A hoc je Brezovan, je málo odolný,
komunistom všade ochotne povoľný.
Z hodnosti dekana urobil krok nadol,
by v svätú trojicu biskupov zapadol.
Dokiaľ si bol v Modre správcom sirotinca,
bol si biednych sirôt veľký dobrodinca,
varil si im stále len fazuľu a hrach,
lepšie pre rodinu si vziať nemal si strach.
Netlačilo preto ťa tvoje svedomie
v domnení, že nikto sa o tom nedozvie.
Zabudol si však, že vždy nás niekto vidí,
a to nie iba Ten, čo v nebesiach sídli.
Videli a vedia o tom dobre mnohí,
čo spoločné s tebou mali tam úlohy,
ktorí ľutovali úbohé siroty,
dokiaľ v Modre otcom sirotám si bol ty.
Siroty za tebou preto neplakali,
keď sa im neverci za otcov núkali.
Keď sa sirotinec stal majetkom štátu,
siroty v tom žiadnu necítili stratu.
Z Košíc až do Bratislavy občas fúru slamy
vozíš a ňou plníš luteránske chrámy,
v ktorých zneli z kanclov len slová života.
Keď kážeš ty, zneje duchovná suchota.
Slovo biskupovo nie je vždy Kristovo.
Malo by znieť i to slovo Lutherovo.
U nás občas znie len Lutherovo meno,
vyhynulo jeho pravdy však semeno.
O jeho smelosti nehovorím ani,
tej vôbec nemajú luteránski páni.
Majú iba smelosť zrádzať vlastných bratov,
nerozpakujú sa stať sa im za katov.
Čo na to, Olexa, Nandrázsky, Cút, Domko,
Kevický, Handzo, čo udávate toľko
svojich vlastných bratov aj iných veriacich?
A to nie sú všetci, bohužiaľ aj viac ich.
Adolf Kevický, ty si sa tým preslávil,
že si na obranu smelo sa postavil,
čuj, svete, cirkevných tajomníkov proti
luteránskym kňazom, ktorých do pravoty
pohnali cirkevní bdelí tajomníci,
ktorí majú dozor v Pánovej vinici.
Adolf Kevický sa ponáhľal ďakovať
týmto bdelým strážcom, ktorým demaskovať
zdarilo sa šťastne nebezpečných škodcov
v osobách kňazov, čo zlých, nehodných vodcov
luteránskej cirkvi, bo si ctiť nechceli
viac zákon sveta než zákon Boží celý.
A preto museli do žalárnej cely.
Bravóó, ó Adolfe, ty defensor smelý!
Smelo obhajuješ mocných toho sveta,
oproti bezbranným kňazom. To odkvetá
Gustava Adolfa i pred tebou sláva.
Rudý šátek s rudou hviezdou na pozdrav ti máva.
A tá tvoja múdra, bdelá, obozretná hlava
iste v tmavej noci tvrdým kľudným spánkom spáva
a ani vo snách výčitiek svedomia nemáva.
V tebe má istú oporu politická správa.
Ona veru nie za darmo štátny plat ti dáva.
Verný sluha Kristov sa však pred tebou schováva,
bo otvoriť tebe srdce právom sa obáva.
Vráťme sa ešte raz na tie Palisády,
luteránski páni kde vedú porady,
kde biskup drhácé (Dr.h.c.) pán Chabada vládne,
pod jeho vedením cirkev vädne, chradne.
Ako by, úbohá, neodumierala,
s túžbou Pána slávy už nevyzerala?
Veď to jej vedúci zradili zásady,
ktorými sa cirkev Krista Pána riadi.
Zvliekli z pravdy rúcho, obliekli doňho lož,
právo, pravda a poctivosť slúžila im za podnož.
Pána za strieborné pánom zapredali,
Pánovi je verný už len hlúčok malý.
Sťažuje si pán biskup na veľmi tvrdé hlavy.
Nechcú sa mu vraj poddávať luteránske davy.
„Viete, aký dopis som dostal z Myjavy
od brata Bradáča, jej cirkevnej hlavy?“:
„Kto bude hovoriť pravdu, ak nie biskup!
A ak to snáď nevieš, radšej z cirkvi vystúp!
On chce na mne pravdu! Každý ju má inú,
preto ja si z pravdy robím už len psinu.
Ja každému sľúbim, čo si len kto praje,
a keď to nesplním, každý mi len kľaje.
Myjavcom som sľúbil kaplána Valáška,
bo veľká ich k nemu viaže úcta, láska,
že bude farárom iste v jejich chráme.
Pritom som si myslel: Koho my im dáme,
na toho si oni iste skoro zvyknú,
Valáška zabudnú, hoc dnes na ňom lipnú,
kým odslúži dlhú si vojenskú službu,
zatiaľ im s Letríkom upevníme družbu.
Letrík bol partizán, skoro tak ako ja,
zúčastnil hrdinsky sa nášho odboja.
Na Myjave, Starej Turej sú veľké rybníky,
budeme spolu s Letríkom chodiť na pikniky.
Lacko Letrík, to je rybár, väčší ako Peter,
do jeho siete nahrnie sa rýb hneď za meter.
Mimo toho poľovníkom je veľkým, úspešným,
zásobovateľom bude mi dobrým, bezpečným.
Sestra Štrbková sa zas rozčuľovala,
že si za farára syna vychovala.
Na teológiu ho však neprijali,
do kádrovej miery bol trochu primalý.
Medzi mládežou bol dobrým pracovníkom,
lenže nie v ČeSeM, ale spiatočníkom
bol od špiku kosti: veril v Krista Pána.
Nemôže takého potrebovať strana.“
Aspoň na jednom prípade všimnime si voľby.
Pýta sa zbor: Ktorý farár dobrý pre nás bol by?
„My predsa najlepšie farárov poznáme,
ten bude najlepší, koho my vám dáme.“
Bratia Ponického chceli by Pliešovce.
„A či si pastiera vyberajú ovce?
Koho stádu obec za pastiera zvolí,
ten musí byť vždycky aj stádu po vôli!
Brat Ponický, zriekni sa kandidatúry,
ak sa chceš uchrániť veľmi ťažkej múry,
ktorá by zaľahla i na tvoje srdce,
ak bys’ na Pliešovce mal túžby horúce.
Dovoľ, aby sme ti ich my ochladili,
nepríjemností ťa zbytočných zbavili.
Len si pokojne seď vo svojom Pukanci,
bo v dnešnom nevyznáš sa volebnom tanci.
Dnes si nehľadajú farárov veriaci,
cirkevní určujú im ho tajomníci.
Berú snáď aj zreteľ na vôľu biskupov,
seniorov, svojich konfidentov s trupou.
Čo upečú strany a cirkvi vedúci,
len ten koláč je pre cirkevníkov súci.
Len pre tento môže sa konvent rozhodnúť,
všetky vlastné túžby musí nechať padnúť,
ak nechce bez kňaza dlhé roky chradnúť
a do počtu zborov bez kňaza upadnúť.
„My sme už Pliešovciam farára vybrali.
Po čase celý zbor si ho sám pochváli,
hoc o ňom spočiatku ani počuť nechcel.
Iného farára si však voliť nesmel.
Keď Pliešovce chceli mať na fare kňaza,
len jeho museli voliť čo víťaza.
Tak sa na Myjavu votrel kňaz opilec,
pretože bol v strane veľký zaslúžilec.
Keď sa ho konečne Myjavci zbavili,
vrbovčiansku faru ním zas obšťastnili.
A ako to bolo s farármi v Liptove?
V Mikuláši Kuna prežil trpké bôle,
keď po jeho fare zatúžil brat Gabul.
Čo by sa bol zbor priam do prasknutia nadul,
by tomu zabránil, nemal toľko pary,
mikulášskej Kuna musel vzdať sa fary.
Brat Gabul, kam si aj ty svedomie podel,
keď si brata Kunu z fary vyhnať vedel?!
Takéto podliactvá u luterských kňazov!
Medzi nevercami niet horších úkazov.
Ani nespomínam už modranskú faru,
bezočivosť viedla kde k životu zmaru,
keď súdruh Olexa vyhnal odtiaľ Blahu.
Srdce mu neznieslo surovosť tak nahú.
Vyhnal nie len Blahu, i veriacich z chrámu,
no preto svedomie neprebudí sa mu.
Ďalej bude kľudne študovať Luthera,
bo uňho panuje nie duch, lež litera.
Litera zabíja, kým duch oživuje.
Márne na svedomie mŕtve smrť žaluje.
Márne žalujú i prázdne múry chrámu,
tvrdosť jeho srdca ani tie nezlámu.
Keď brata Vajdičku vyhnal pán Kostolník
z Martina, čo dobrý cirkevný odborník,
ktorý vie zhodnotiť kňazov život, kázne,
takže kňaz závislý je od jeho priazne,
pán biskup Chabada slávnostne zajasal,
Martinčanom ruky srdečne potriasal,
Štefana Baláža keď v úrad uvádzal:
„Martin má až teraz pravého farára!“
Dostali v ňom však aj pravého počtára,
čo manipulovať vie s potvrdenkami,
desiatky zameniť si s tisícovkami,
pravda, len s tými, čo sú v stĺpcoch výdaju.
Pre počtára len tie veľký význam majú.
Pravý biskup chválil pravého farára.
Rovný k rovnému sa vždy rád prihovára.
Prečo nepochváli pán biskup tých kňazov,
ktorí obklopení sú veriacich priazňou,
pre ich živé kázne, čestný život, prácu,
ktorou ku spaseniu zvú dušu veriacu?
A keď potom Martin chcel brata Cibulku,
ktorý by si iste naplnil tobolku
vlastnú na účet snáď pokladnice zboru,
Slovom Božím by však liečil cirkev chorú,
márne povolal ho Martin jednohlasne
by mohol počúvať jeho živé kázne:
rýchle preložili ho až k Bratislave.
„Vítaj nám, drahý brat, hoc v limbašskej fare!
To sa nám obnoví naše bratstvo staré.
To ako keby si bol prišiel priamo k nám.
Len aby dosť veľký nám bol limbašský chrám!“
Naplnili by sa bratislavské chrámy,
keby Ťa pustili do nich vládni páni.
Tie však musia bývať viac než poloprázdne,
bo tam môžu znieť len vládnych kňazov kázne.
Darmo si Ťa priala za kňaza Štiavnica,
darmo volal Martin, národa zrenica,
hoc Ťa nelákala limbašská pivnica,
potrebuje Ťa tu však Pána vinica.
Keby si bol býval vtedy v Bratislave,
keď sa generálny konvent v plnej sláve
zišiel vydať účty svojej vernej práce,
do ktorých sa pravda a právo nevprace,
nebol by tu býval taký osamelý
brat Valášek. Iba jeden taký smelý
kňaz tam bol, verejne čo mu podal ruku
na znak s jeho pravdou ubitou súzvuku.
(Kedysi Havlíčka takto pozdravila,
keď sa vrátil z Tyrol, jedna pani milá.
A keď potom zomrel, veniec položila
z tŕnia mu na rakev smelá žena milá.)
Mimo toho dvaja bratia ľutovali,
že z nevedomosti sa tiež neozvali,
mysliac, čo pán biskup vraví, že je pravda,
že sa z pravdy v chráme nesmie robiť švanda.
Nebola im známa smutná história,
bo vedúci cirkvi v tajnosti ju tvoria,
potom ju podajú v cele inom rúchu
konventu v nádeji: zapadne v tom ruchu.
(Ako veriť, že lživému slúži biskup duchu?!)
Tajne seniorát nitriansky zrušili,
keď obrodné plány Valáška tušili.
By sa ho zbavili, plán naňho ušili:
Nitriansky je príliš seniorát malý,
preto dvom susedným jeho zbory dali:
Domkovi a Kováčovi, to sú vládni páni.
Cirkevníkom netreba to oznamovať ani.
Jedného dňa zavítali hostia samozvaní
do Nitry na faru, kam telefonicky
hlásili návštevu veľmi lakonicky:
by seniorátu vedúci sa zišli,
že by ku nim radi od biskupstva prišli.
Netušili vôbec takéto noviny,
mysliac, že pokoja žijeme hodiny,
a že také drsné a surové správy
môžu sa roznášať len v čas vojny dravý.
Keď vedúci cirkvi v staroslávnej Nitre
oznámili starším svoje správy príkre,
dostali tam od nich cirkevní predáci:
„To nám nespravili ani gestapáci!“
Bezbranní násiliu však neodolali,
pred generálny sa konvent odvolali.
Tam čo prijatú vec to zdelil Chabada.
Nik netušil, aká podlá je v tom zrada.
Tu sa brat Valášek prihlásil o slovo.
Vedenie konventu však nie je hotovo
mu ho dať: Valášek už nie je senior,
nemá na konvente slova kňazský len tvor,
zvlášť, keď seniorov musel opustiť zbor.
Za predsedníckym sa stolom hlavy radia.
Čo to len s Valáškom oni vyparádia?
„Dáme-li mu slovo, figu-li, figu-li?!
A tu pán senior, tiež menom Figuli,
cítiac sa poctený, pusinku našpúli,
vážne si zastane, dôstojných osloví:
„S touto otázkou sme iste hneď hotoví:
Nie si člen konventu, nuž nemáš tu slova!
Pre konventuálov je táto budova!“
Samé múry chrámu hrôzou sa otrasú:
ešte nehostili tak bezbožnú chasu!
Ríšsky snem Vormský dal slovo Lutherovi,
luteránsky konvent ho odňal bratovi.
Medzi lavicami vpred kráča muž smelý
povedať konventu, čo svedomie velí.
Súcitne, no smelo Figuliho zmeria.
„Ak mi dajú slovo, mnohí mi uveria.
Veď mnohí nevedia, o čo vlastne ide.
Treba sa postaviť smelo proti krivde.“
Tak si v sebe húta priamy brat Valášek.
Netuší, aký mu v cestu hodia zásek.
Konvent odhlasoval Figuliho návrh.
Pravda Valáškova nesmela vyjsť na vrch.
Uspaté svedomie seniorov, kňazov
jasalo jasotom násilných víťazov.
Iba brat Viktory mal toľko odvahy:
„Podávam Ti ruku, priateľu môj drahý.
Hoc nevzali Tvoju žiadosť do úvahy,
na spravodlivosti raz však príde váhy.
A tam sa nebudeš hanbiť Ty, priateľu,
lež ten, kto hanebne zmachlil vec tú celú.“
Ostatní farári jak nemí barani
v laviciach sedeli ani prikovaní,
ani čo by brat Valášek im už nebol známy.
Tak sa nechovali nikdy luteráni,
až teraz tí, rodnou stranou vychovaní,
na vedúce miesta cirkvi samozvaní,
pretože do služby oddali sa strane.
Kristov duch na nich už vôbec nezavane.
V ich ústach stranícke mierové sú zbrane.
Slovo Božie iba vešajú si na ne.
V prestávke s úsmevom Chabada sa pýta
Valáška: „Spokojná Ti je duša, sýta?“
„Ja som spokojný, len či aj vy budete,
až zase zavládne Božia pravda v svete!“
Chabadu spokojnosť Valáškova hnete.
„Ja budem čím ďalej tým viacej spokojný,
ale vy budete vždy viac nespokojní.“
Hoc je spochabené cirkevné vedenie,
nespochabilo sa veriacich svedomie.
Ono sa riadi len Slovom Krista Pána,
nemá naň vplyv žiadna politická strana.
A v tom je bezpečná i jeho záchrana.
Zavoňali plné hrnce mäsa aj farárom,
vrátili sa do Egypta slúžiť faraónom.
Mojžišovi vtedy riekol: Neznám vášho boha,
nepokľakne nikdy pred ním moja pyšná noha.
Vtedy neznal Boha, dnes nepozná Krista,
faraón je vždy ten istý ateista.
Dnes je pravé jeho meno komunista.
Je to ten istý duch, bažiaci po moci,
ktorý sa poddáva len v ťažkej nemoci.
Ten istý faraón sedí dnes na tróne,
pod jeho knutou ľud zotročený stone.
Od svitu do mrku deň čo deň hrdlačí,
sotva si na jedlo zarobiť vystačí.
„Pridajte mu práce, by nemal čas stonať,
by tým horlivejšie (úsilnejšie) musel dielo konať,
na svoje otroctvo myslieť by nemal čas,
tak zhasne v zárodku odporu všetok kvas.“
A tak musí drhnúť otec, matka, dcéra,
syn, bo na peniaze je vždy veľká diera,
a musia ich vydať, len čo ich zarobia,
peňaženku veru dlho im nezdobia.
Vlasteneckí kňazi o to však nedbajú,
len oni plné hrnce mäsa majú.
Slúžia dvom pánom: i nevercom i Bohu,
a plnia ochotne hanebnú úlohu.
Krista Pána síce v chrámoch vyznávajú,
vyumelkované kázne o Ňom majú,
ale len pre iných: v praktickom živote ho vždy zapierajú.
Čo krstili Židov za desaťtisíce,
dnes slúžia nevercom za stalinské mince,
podľa hesla, ktoré na erbe zemianskom
má Adolf Kevický, dnes na rúchu kňazskom:
„Hlavná vec je, aby si mal plné brucho.
Chyba je, ak v bruchu je prázdno a sucho.“
Takéto obludy v cirkvi Krista Pána!
A to ešte tej, čo luteránskou zvaná,
ktorá sa pýšila čistotou učenia,
za ktoré nebála sa ani mučenia.
Boli by z nich dobrí pastieri-farári,
len keby nebolo tých vlkov v košiari.
Pred stádom si kráčať a hrať na fujaru
dojímavú pieseň, melódiu jarú,
ako Jurko Holčík to niekdy robieval,
cirkevnú spoločnosť fujarou bavieval,
strihať ovce, dojiť, vyrábať syr, bryndzu
a všetko vymeniť to za zlatú mincu,
hej, takýto život, ten by sa im páčil,
na tak šťastný život každý z nich by stačil,
a každý z nich by aj čestným životom žil,
len aby mal všetko, za čím by zatúžil,
aby mu to stáda ovečiek pasenie
prinášalo hmotné aj obohatenie,
pokojný život a plný aj pohodlia,
veď za taký život sa farári modlia.
Ale vziať palicu a ísť sa s vlkom biť,
to radšej nechajú vlkom stádo hubiť.
„Však len nezožerú nám všetky ovečky,
veď tých vlkov nie sú také veľké smečky!
Nech sú vlci sýti, hoc ovce nie celé,
nech len naše srdce môže byť vždy smelé,
nech sa nemusí báť tých hltavých vlkov,
preto radšej vzdáme sa pastierskych drúkov,
miesto tými drúkmi hodíme im ovce,
a s vlkmi nech sa biť ide blázon, ak chce!
Dávno pred tým, než nás v chrámoch vysviacali,
my sme vokátory pilne študovali,
by sme sa v bohatých cirkvách dobre mali,
a verným Kristovým sme sa iba smiali.“
Tí dnešní farári sú len veľkí páni!
Rodiny už vôbec nenavštívia ani.
Kto ich chce počuť, nech navštívi ich chrámy!
O svoju spásu nech dbajú ľudia sami!
Nech sa najprv k cirkvi a ku nám prihlásia,
platia cirkevnú daň, a potom nech hasia
v temer prázdnych chrámoch smäd po Božom Slove,
tak budú k súdnemu dňu duše hotové.
Komu je to málo, nech si doma číta
Slovo Božie, ono poučenie skýta.
Ku návšteve rodín niet času ni chuti,
a kto nemá chuti, ten ľahko vykrúti.
„Aj my máme nárok na rodinné slasti,
pozrieť televízor, vypočuť si žvasty
z celého sveta, čo sa kde prihodilo.
A odpočinúť si aj nám padne milo.“
Len apoštolovia chodili po svete,
na mori života rozstierali siete.
No nám je to už dnes priamo zakázané,
môžeme kázať len v Božej zmluvy stane.“
Pri tom sa však pýšia čistotou učenia.
Stáť za ním životom niet sebazaprenia.
Všetko to kázanie jalové horlenie,
osobné svedectvo za ním žiadne nenie.
Na čo sa oblieka na jar strom v krásny kvet,
keď ovocia na ňom nikdy na jeseň niet.
Pán sa po ovocí, nie po kvete pýta.
Vetev bez ovocia zhynie suchom zbitá.
Obetovať niečo pre pravdu Kristovu
na to nemá nikto ochotu hotovú.
Z Kristovej pravdy však ťažiť zisk a slávu,
na to majú všetci veľmi chytrú hlavu.
Je to však pochybná sláva a mrzký zisk,
pred Krista s takýmto zbožím nemožno prísť.
Pán kostolník v chráme prítomných počíta.
Nikto nedbá, či je duša Slovom sýta.
Im stačí vedieť len, koľkí v chráme boli.
Nikto sa nestará však, čo koho bolí.
Nikto sa nepýta, aké má kto žiale.
Pomôcť snáď niekomu, na to viery malé.
Za stratenou ovcou nevedia sa vydať,
nevedia hriešnika v jeho hriechu hľadať,
nevedia mu priniesť ten Kristov dar: spásu,
bo ani v ich srdciach niet spasenia jasu.
Vedia mu do lumpov, sektárov vynadať,
a na úbohého všetku hanu kydať,
ak sa iná cirkev oňho zaujíma,
mocou Slova ťarchu hriechu z srdca sníma.
Ale nám to už len tá cirkev vyzerá
ako zhumpľovaná, zlumpovaná dcéra.
Z domu svätej lásky dala sa na vandry,
z jej slávnych šiat visia z nej len staré handry,
a spod nich vykúka špinavá nahota,
tvárou miesto svetla zavládla temnota,
zakalené oči ranila slepota,
na skrivených ústach panuje nemota.
Kde by mala volať, tam len tupo mlčí,
kde by mala mlčať, nehanebne kričí;
kde by mala horieť, tam len dymí, tleje.
Zle je, Kriste Pane, s Tvojou Cirkvou, zle je!
Neotvorí ústa proti synom hriechu,
bo s nimi si hovie v spoločnom pelechu.
Farár môže kľudne smilniť, cudzoložiť,
nenapadne Cirkvi ho čo len preložiť
z trestu na výstrahu do iného zboru,
pre svoj hriech nachádza i v Cirkvi oporu.
Že sa pohoršujú verní cirkevníci,
to si nevšímajú cirkevní vedúci.
Čistotu mravov už Cirkev nemá v pláne,
bo tá sa protiví našej rodnej strane.
Voľná láska, rozvod a rozklad rodiny
už nie sú znamením úpadku, spodiny,
ale sú znamením vyspelej kultúry,
preto niet proti ním súdnej procedúry.
Vy myslíte, páni bratia, že my o vás nevieme?
a že váš hanebný život vôbec nesledujeme?
Dobre vieme, že v cirkvi ste vy ten najhorší kvas,
my, poctiví robotníci a jednoduchí veriaci hanbíme sa za vás!
Zle je s mojou Cirkvou, vidím, veľmi zle je.
No i keď ona spí, moje oko bdeje.
Hoc ma opustila, oddala sa hriechu,
stánok svätej zmluvy zmenila na viechu,
kde neraz čapuje víno z cudzích viníc
a prináša si ho rada z cudzích pivníc,
z jej príbytku nedám preto strhnúť strechu!
Úbohú nevydám ju celkom posmechu.
Nie, nevydám si ju celkom na zničenie,
bo ja som podstúpil smrť pre jej spasenie.
A hoc aj upadla do veľkej pohany,
moju Cirkev nepremôžu ani pekla brány!
Žiaden nepriateľ ju nevrhne do skazy.
Nezničia ju ani jej nehodní kňazi.
Hoc v boji veliaci zradia generáli,
velenie prevezmú udatní kapráli.
A čo by zradili všetci dôstojníci,
boj až k víťazstvu povedú moji učeníci,
tí prostí vojaci, len vo mňa veriaci,
vo viere vo mňa sa ničím nemýliaci,
ktorým moja milosť naplnila srdcia.
Pre moje kráľovstvo horlivosťou blčia.
Tých dary, ni hrozby, prosby neumlčia.
Vidím ja tých kňazov na vedúcich miestach,
ktorí moje Slovo majú iba v ústach,
a v ústach ho menia, ako sa to páči
svetu; srdce im po zisku svetskom slačí.
Okrem môjho Slova aj iným učením
chcú ukázať ľuďom cestu za spasením.
No ja vidím aj tých kňazov sotva známych,
mladých teológov, učeníkov priamych,
ktorým vzorom nie je Kátlovský, Chabada,
Katina, Michalko, ale moja pravda.
Vidím lepšie ako nikto jej slabosti,
vidím jej jasne až do špiku jej kostí,
viem, ako na hriechu sa pasie, priam hostí:
zaslúžené nevylejem pre to na ňu zlosti.
Pripravený ju vždy čaká zdroj mojej milosti.
Každého, kto činí pokánie, sa postí,
moje odpustenie bohato uhostí.
Na ruku mu vložím drahocenné skvosty.
A márnotratný syn, ktorý sa raz vráti,
vrátené dedičstvo nikdy viac nestratí,
jeho vernosť ku mne žiaden zvod neskláti.
A kto raz okúsil, jak chutná svinský mlat,
ktorý ho k otcovi prinútil na návrat,
z otcovho domu sa nedá viac vylákať.
No zanechal nám Pán Boh ešte ostatky,
ktorým nado všetko sú duchovné statky.
Pravda, veľká časť z nich je zbavená fary,
len niekoľkým ešte na fare sa darí.
Všetci prešli ťažkým ohňom utrpenia.
Nebolo by radné spomínať ich mená.
Mohlo by to priniesť nové utrpenie,
ba snáď aj konečné úradu zbavenie.
Pán sa k nim priznáva, verne si ich chráni.
Oni Ho nezradia v žiadnom ohni ani!
Koľko ich je? Ako prstov jednej ruky,
tých, ktorých nesklátia žiadne tela muky.
Je to malý počet, no verní martýri,
ich tvár sa pred Pánom hanbou nezapýri.
A vy exfarári, aj vy sa modlite,
v zamestnaní, v ktorom ste, vždy v pánu bdite.
Je čestnejšie v hocičom ručne pracovať,
ako pravdu Božiu meniť, prekrucovať
a želaniam mocných ju prispôsobovať.
Ktorí ste ostali verní aj v žalári,
slnko oslávenia vám iste zažiari,
jeho zlatý lesk vám spočinie na tvári,
a vašu blaženosť už nič viac nezmarí.
Pri jednom mene sa zvlášť musím zastaviť
a pri ňom ešte raz chvíľu sa pobaviť.
Môj milý Julko Cibulka, moc sa nehýb v tom Háji,
bo o každom Tvojom kroku veľmi mnoho sa báji,
že sa v ňom nebezpečenstvo pre Chabadu tají:
pripravuješ mu vraj veľmi trpké sústo,
že mu generálne chceš odňať biskupstvo.
Bol bys na to síce omnoho viac súci,
no viem, neláka Ťa iba titul skvúci:
Ty vieš slúžiť iba jednému Pánovi.
Toho nezapredáš žiadnemu chánovi.
Dokiaľ si bol v Bratislave, biskup mal po kňazskej sláve,
ktorú si Ty mal v plnosti, veriacich ku spokojnosti.
Dával si viac teológom, ako Alma Mater,
nuž nediv sa, že si musel dostať tiež svoj náter.
Tvoja kazateľnica a fara bola lepšou školou
teológom, než fakulta, preto bolo vôľou
porazených konkurentov čím skôr sa Ťa zbaviť,
preto si sa musel čím skôr z Bratislavy baliť.
Nezniesol červený kohút bieleho spolu, potmehúd.
Na Myjave pracoval si svorne s bratom Lackom,
Kristov žiak spolupracuje rád v snažení bratskom.
A v Háji Ťa pre prasiatka chceli zbaviť fary,
bo pre Teba vraj zápal čriev im prasiatka zmarí.
To logika neveriacich. Zákon: ich rozmary.
Na zákon povýšia všetko, čo sa im len marí.
Chceli Ťa voliť v Štiavnici. Kdeže, milý Julko,
Ty nie si súci pre mesto! Tam musí byť chmuľko,
poslušný pána Katinu, aby na meniny
mohli sa zísť tráviť spolu príjemné hodiny
pri vínku a šunke oni a aj ich rodiny.
Dosiaľ sa vždy bavievali po dedinách iba.
Zabaviť sa občas v meste nebola by chyba.
Majú k tomu celú partu svojich pánov bratov,
panie sestry, a priberú k tomu dcéry, zaťov.
Ach, to vám je len spoločnosť, keď sa spolu zídu!
To sa bavia od obeda cez noc až do vidu.
Doprajme im vyrazenia po ich ťažkej práci,
veď im na ňu sotva čas, dych, schopnosť a um stačí.
Veď musia, chudáci, vieru s ateizmom spojiť,
neslobodno dnes neveru a vieru rozdvojiť.
Treba zmieriť nepriateľov, vyrovnať protivy,
všade uplatňovať iba mierové motívy.
Keď kráľ púšte ukojí hlad, chce v pokoji tráviť,
prístup k nemu má iba ten, kto ho chce pobaviť
a hodinu jeho siesty spríjemniť, osladiť.
Tvoja fara nebola by veru na to vhodná,
a ani Tvoja manželka Elenka dosť módna.
Tvojim darom, Julko, páni neprajú rozmachu,
preto Ťa poslali z Hája až hen do Limbachu.
Práve odtiaľ im však môžeš nahnať mnoho strachu.
Báli sa, by Martinčania nemali chrám v Háji.
Ani Limbach Tvoju povesť v sebe neutají.
Kto Ťa pozná, vie, že nie si vôbec nebezpečný
tomu, kto miluje pravdu a o nej rád reční.
Chceli, aby čo najďalej si bol od Martina.
A či snáď aby čím bližšie mala Ťa rodina?
Ó, bárs by to bola pravda a nie len vidina!
Artikulárne sme kedys’ mali chrámy,
dnes artikulárni sú farári sami:
podľa artikulí Písma iba kážu,
so žiadnym učením iným sa neviažu,
preto ich do zborov odľahlých len hádžu
čo námestných kňazov; sú nevoliteľní,
no kňazskej činnosti ľahko zbaviteľní.
Nedajú si ničím svedomie poviazať,
sú ochotní iba čisté Slovo kázať.
Spomenúť len Českých Bratov je červeným rúchom.
Naši vedia, že sa od nich delia celkom duchom.
Ani Českí Bratia nie sú dokonalí,
no na duchu nie sú predsa takí malí,
aby tam brat brata udával a zrádzal
a o doktoráty čestné sa uchádzal.
Majú doktoráty len zaslúžené,
pri skúškach poctivo a pracne zložené.
V Prahe nedávajú doktoráty in spe,
že poctený bude mať v úrade úspech.
Neobsadzujú tam profesori fary,
všetkým zborom svoje rozdávajú dary.
Nedali sa k zboru jednému len viazať,
kam ich pozvú, chodia po nedeliach kázať.
Radi si ich mnohé zbory pozývajú
a duchovné hody s nimi prežívajú.
Nie tak naši páni bratia profesori:
oni obsadili bratislavské zbory,
tak i mnohé zbory blízko Bratislavy.
Michalko spokojný nebol ani v Rači,
len Bratislavu chcel ten apetít dračí,
preto z Bratislavy Janko šiel do Rači.
Vypral som len čiastku v cirkvi špinavého prádla.
Komunálna pračka iba všetko sprať by zvládla.
Keby ho však prala komunálna pračka,
miesto prania bola by to iba hračka,
taká, jak stranícka je sebakritika,
čo skutočných chýb sa sotva len dotýka.
Len čo sa ich dotkne, už im aj dá pokoj,
ďalej pokračuje starý stranícky boj,
potlačeným ďalej rinie sa z čela znoj.
Komunálna pračka perie, neopraví,
ešte viac zoderie, kde tovar deravý.
Sebakritika zla, hriechu nepozbaví,
zlu sa len zasmeje, na ňom sa pobaví.
Zbaviť hriechu môže kresťanské pokánie
a pre smrť Kristovu Božie zmilovanie.
Ku pokániu volám uspaté svedomie!
Slnko zmilovania na cirkvi priedomie
mocne z neba žiari, neskrývajte sa mu,
tvrdého srdca už otvárajte bránu!
Vytiahnite rolety, odhrňte záclony,
slniečko už na oblohe dosť vysoko tróni.
Na luteránskych biskupstvách sú však tuhí spáči,
slniečko k ich prebudeniu nijako nestačí.
Ak sa vzbudia, k čomu slnko? Im aj sviečka stačí,
bo ich viečka tvrdý spánok stalinizmu tlačí
a kult osobnosti sa im veľmi, veľmi páči.
To ich vlna, čo vyniesla ich na vrchol slávy.
Nezaujíma ich, že ich slávy Božej zbaví.
„Dokiaľ som ja generálom, nebude to ináč!
V našej cirkvi nemá miesto ani Mináč!
Naša luteránska cirkev nemôže sa mýliť
a od pravej luteránskej cesty sa uchýliť.
A preto je naša cirkev taká neomylná,
že je k našej spravodlivej strane vždy príchylná.
Nedovolím kritizovať v ničom vládu, stranu,
jej programu postavím sa vždy rád na obranu,
bo jej leží vždy na srdci spravodlivosť, pravda,
(ale?! tak povedať nie biskupu hanba?
či už niet ničoho, čo teba zahanbí,
nech len máš, biskupe, plné brucho, gamby?!)
za to vám ručím ja, biskup, doktor Ján Chabada!“
Chabada locutus, causa finita…
Preto v našej cirkvi nám ešte nesvitá,
ale stále tvrdý spánok oči tlačí,
bo tak sa to pánu biskupovi páči.
Nám sa len to páči, čo sa jemu ráči,
či sa nám to páči, alebo nepáči…
Ešte sa vrátime k pánu biskupovi,
čo jak mendík čistil topánky Líčkovi.
Raz sa zišli našich cirkví zástupci v Nemecku.
Tam ukázať chcel z nich každý svoju schopnosť všecku.
Aj episkopálne cirkvi tam rečnili.
Ani nespomínam, jak v reči spanilí
jsou českoslovenští bratří biskupové,
pre marxistov majú srdce vždy hotové,
bo legendy pre nich sú divy Kristove,
evanjelium sa im legendou zove.
Ich československá kresťanská vraj viera
zo Slova Božieho však sotva vyviera.
Nad Slovo Božie si postavili rozum.
Čo sa mu protiví, neprijíma ich um.
Dľa svojho rozumu opravujú Písmo,
bo doňho podľa nich mnoho lží sa vtislo.
Spomedzi cirkví, čo v Nemecku rečnili,
páni biskupi sa však obzvlášť zvečnili.
Brat Katina rečnil tiež pri Magdeburgskej bráne.
Po jeho reči brat Pellar pred neho si stane,
a hodnotiac jeho prejav, povie odhodlane:
„Sú to ale tí biskupi len svine predajné!“
„To odvoláš, brat môj Janko!“ „Ne, bratře biskupe!“
Nie je lepšie, milý Lajko, mať prejavy skúpe,
ako potárať v hojnosti reči lživé, hlúpe?
Takto reprezentujete nám cirkev v cudzine?
Jeden lživými rečami a druhý pri víne,
a za to sa vám dostáva čestný titul svine,
jeden, že leží v priekope, druhý, že lžou sline.
„Cirkev nezničia jej kňazov hriechy vlastných,
bo ona závisí od mojich rán spásnych.
Najhorším oddajú hoc sa ohavnostiam,
veriaci vo mňa vždy pnú sa k svätým cnostiam.“
– – – – – – – – – –
Nemám v úmysle tupiť ani haniť,
a vôbec nie z pomsty niekoho snáď raniť.
Avšak na takéto hriechy v cirkvi mlčať
značí, ako nechať oheň voľne blčať,
by jeho plamene strávili celý dom,
bo hasiť ho nikto ochotný nie je v ňom.
Ó, Pane Ježiši, zmiluj sa nad nami!
Neverci pre našu slabosť víťazia nad nami.
Veríme, posilníš aj tú slabú vieru,
od zhubného cirkev zachrániš úderu.
Až oživujúci Tvoj duch zas zavane,
zastrašené telo, polomŕtve vstane.
Pravda, život a víťazstvo je na Tvojej strane!
Raz blesk Tvojej slávy pozláti nám skráne.